Moja najnovšia:

Rešpektujme iné!

Neprejde deĹ?, keÄŹ nad nami nikto neohrnie nos.
Neprejde deĹ?, keÄŹ nás nikto nemá uĹľ dosĹĄ.
Neprejde deĹ?, keÄŹ na nás nikto nezazrie zlĂ˝m pohÄľadom.
Neprejde deĹ?, keÄŹ nie sme pod neustálym dohÄľadom.

Ľudia nás využívajú pre svoje egoistické ciele,
ak vy chcete čierne, oni naschvál dajú biele,
pošliapu vám i tie najtajnejšie sny
a s vaším životom hrajú zákerné hry.

A preto vravím:,, Rešpektujme iné!
Vedzme, že i my sme niekedy na vine!§
Nemajme slová za viac ako činy!
NeviÄŹme len seba, veÄŹ sĂş tu aj inĂ­!

Nehľaďme len na fyzickú krásu!
Nezhanobujme kaĹľdĂş inĂş rasu!
Berte ohľad i na city iných!
Hľaďte na nich bez pohľadov krivých!

Rešpektujme iné

((MyslĂ­m, Ĺľe prvĂ© dve slohy sa mi veÄľmi nepodarili. Tie ÄŹalšie dve sĂş podÄľa mĹ?a celkom fajn. TotiĹľ majĂş ÄŹaleko k dokonalosti, no napĂ­sala som aj horšie:lol: ))

moja mierne prehnaná poviedka, kto má nervy nech sa zasmeje - voilá

NEOKÚZLENÝ (pozor na to, treba vždy dať riadne debilný názov, aby ste navnadili tých, čo očakávajú niečo fajn... ale nie, to bol vtip )


Stál tam, na pokraji niÄŤoty... Na hranici vedomia; tam, kde sa stretáva šialenstvo s genialitou a kde je od pekla k nebu len nepatrnĂ˝ krĂ´ÄŤik... Tam, na rozhranĂ­ svetov, v ríši zlovestne sa vyškierajĂşceho svedomia a neutĂ­chajĂşceho ĹľiaÄľu, muÄŤivĂ©ho myslenia a spomĂ­nania... Nevedel, ako dlho tam uĹľ takto nehybne stojĂ­, ÄŤi veÄŤnosĹĄ, alebo len pár stotĂ­n sekundy... Nedokázal sa pohnúť, nedokázal vnĂ­maĹĄ viac ako prázdnotu okolo seba - zrazu takĂş blĂ­zku a reálnu, priam hmatateÄľnĂş, a na druhej strane tak hluÄŤne tichĂş, neskutoÄŤne snivĂş ríšu, kde neplynie ÄŤas a kde je priestor, kaĹľduÄŤkĂ˝ centimeter vzduchu, pretkanĂ˝ len trĂ˝znivĂ˝mi výčitkami svedomia a vlastnĂ˝mi spomienkami na minulosĹĄ, na zlo, ÄŤo vracia duši bĂ´Äľ. To omraÄŤujĂşce ticho mu zastieralo zmysly, umocĹ?ovalo ten bezmocnĂ˝, nekoneÄŤnĂ˝ ĹľiaÄľ, v bláznivĂ˝ch zábleskoch mu vracalo pred oslepenĂ©, nevidiace oÄŤi všetky pochabosti, všetky zlovoÄľnosti a dávalo mu zreteÄľne pocĂ­tiĹĄ bolesĹĄ, ktorĂş spĂ´sobovali...

Tá tma, nekonečná, nič necítiaca a chladná temnota...! Myslel si, že aj on je taký, ako ona, že zdolá svedomie, ktorého hlas predsa jeho pýcha bez konca umlčala pred tisíckami rokov,... Stal sa odolným voči prosbám a modlikaniu mučeníkov, proti slzám a citu ako takému, obrnil sa neprenikavým pancierom arogancie a živil v sebe nenávisť, čo dodávala jeho činom pálčivú, trpkú príchuť krutosti.... A napriek tomu tu teraz bol, stál tu sám, opustený, bez spojencov a komplicov, poskokov a nohsledov, zabudnutý a mučený ťarchou viny a prázdnych výčitiek, ktoré nemohol odohnať z mysle, čo ako sa o to snažil. Pred očami sa mu znova a znova mihali páry prosiacich, plačúcich očí, utýraných a zneuctených tiel, a horúca krv.. krv, ktorá mu vypaľovala do duše síce úzku, ale o to hlbšiu cestičku, a ostávalo po nej len prázdne, nepokojné koryto, do ktorého sa o chvíľku začali valiť prúdy sĺz, až utvorili rieku, mohutnú hučiacu riavu, ktorá brala so sebou všetko, čo jej stálo v ceste - zbytky zlovôle, ktorá tým chatrným telom vládla tak dlho, ako sú staré hviezdy; mŕtvolky podvodov a hnilobnú masu prachu a sadzí, ktoré hatili vzrastajúcemu potoku cestu. Neúprosne sa prebíjala skalami a kamením, lámala zábrany a snímala zaslepenosť; lámala dušu na nekonečné množstvo malých, boľavých úlomkov...

Podlomili sa mu kolená a spadol. Okamžite si takmer bezmyšlienkovite skryl tvár do dlaní, až potom si uvedomil, že nohami narazil na pevnú zem, cítil, že precitá a prichádza späť k sebe. .. Premkol ho nesmierny chlad a neživý vietor z iného sveta mu postrapatil havranie vlasy. Nepočul nikoho a nič okrem svojho prerývaného vzlykania, ale neodvážil sa obzrieť vôkol. Vedel, alebo skôr cítil, že tu nie je sám, napriek tichu, ktoré tu panovalo. Ako kôpka nešťastia kľačal na studenej prašnej zemi, pokrytej kamením a popolom, a zalykal sa plačom, cítiac neustále tie isté výčitky znovuzrodeného svedomia a predtuchu niečoho ešte strašnejšieho, čo ešte len malo prísť. Nič sa však nedialo. Nemŕtve ticho nevracalo ozvenu.

Keď pominulo prvé horké zdesenie, odvážil sa obzrieť naokolo. Stovky míľ pred ním, stovky míľ za ním, všade, kam len dohliadol svojim biednym zrakom, nevidel nič iné, len sivú, popolnatú, schátralú zem, posiatu puklinami a prasklinami, širokými pár palcov. V povetrí sa vznášali podivné sinavé sírové výpary a oblaky prachu, ktoré sa bez opýtania vtierali do dýchacích ciest a dráždili sliznice. Pary boli veľmi husté, kde tu zas skoro priehľadné, a odhaľovali čiernu oblohu vysoko nad nimi. �no, bola čierna ako ten najčernejší atrament, a vyžarovala zlovestný červenkastý svit, prichádzajúci Odnikiaľ. Jediné, čo narúšalo to beznádejné, pokojné miesto na pohraničí Ničoho a Niečoho, bola neveľká rieka, križujúca pustatinu. Jej vody boli temné, ale pokojné...

Nevyzerala však živo ako všetky ostatné rieky, ktoré za svoj dlhý život videl. Bol si istý, že v nej nežije vôbec nič... nie, rieka sama o sebe bola živá, i keď život v sebe neniesla. Skôr ho odnášala ďalej, preč, za obzor poznaného, odkiaľ sa už nikdy nikto nenavrátil späť. On to všetko vedel, tušil, ale aj tak si z pochopiteľne z celej duše prial, aby to bol len veľmi zlý, nevysvetliteľný sen, nočná mora, ktorá síce kvári myseľ, ale len v dobe tvrdého spánku. S desivou istotou však vedel, že bdie, že všetko naokolo je úplne skutočné... jemný šum kalnej vody ho v tom len utvrdzoval.

S vypätĂ­m sĂ­l, skĂ´r psychickĂ˝ch ako fyzickĂ˝ch, sa doplazil na nĂ­zky brieĹľok tej rieky, a sadol si na mohutnĂ˝ ploskĂ˝ kameĹ?, ktorĂ˝ sa mu ponĂşkal. BezvĂ˝razne hÄľadel do tĂ˝ch vĂ´d a ÄŤakal. Nemal poĹ?atia, naÄŤo, ale vedel, Ĺľe musĂ­ ÄŤakaĹĄ, nieÄŤo musĂ­ prĂ­sĹĄ. Konieckoncov, ÄŤo inĂ© tu mohol robiĹĄ?

PozvoÄľna upadol do neprĂ­jemnej apatie, nedávny plaÄŤ a potupa, i keÄŹ len pred sebou samĂ˝m, zmenili vysokánsku vatru vzdoru v jeho vnĂştri na ledva tlejĂşci popol. Myšlienkami sa vracal späť do dĂ´b dávno minulĂ˝ch, do ÄŤasov, o ktorĂ˝ch si skľúčene uvedomoval, Ĺľe nenávratne odišli. Ă?no, namáhavo premýšľal nad všetkĂ˝m, ÄŤo sa v jeho Ĺľivote udialo, o veÄľkĂ˝ch prešľapoch aj o hlĂşpuÄŤkĂ˝ch maliÄŤkostiach. Dohromady však tvorili odpudzujĂşcu mozaiku, za ktorĂş by sa hanbil kaĹľdĂ˝ umelec. PreÄŤo všetci videli len to zlĂ©? pĂ˝tal sa sám seba. PokiaÄľ ÄŤinil len to, ÄŤo chceli oni, nikto si ho nevšímal, bol len prázdnou existenciou, nie bytosĹĄou, ktorá má svoje miesto. PreÄŤo všetci chcĂş vĹľdy vidieĹĄ len to zlĂ©? PreÄŤo pred prospešnĂ˝m vedome privierajĂş obidve oÄŤi? Videli len zlĂş stránku jeho osobnosti, a tak tá druhá celkom prirodzene vzdala nerovnakĂ˝ boj. ChcĂş zlo? Nech majĂş zlo! Ä˝udia by boli chorĂ­, keby sa nemali na ÄŤo sĹĄaĹľovaĹĄ, keby nemali koho preklĂ­naĹĄ. Ä˝udia sa zásadne zjednocujĂş len vtedy, keÄŹ majĂş spoloÄŤnĂ©ho protivnĂ­ka... Preto videli len zlo, zlo, ktorĂ© svet odjakĹľiva potreboval, rovnako ako biela potrebovala ÄŤiernu a deĹ? potreboval noc. Videli jeho pĂ˝chu a zvrhlĂş zlosĹĄ, ale práve vÄŹaka svojej pĂ˝che a zlosti nevideli tĂş mizĂ©riu a sklamanie, ktorĂ© so sebou jednostaj vláčil. KoÄľká to irĂłnia, pomyslel si, a pokrivene sa usmial. O ÄŤo sa celĂ˝ Ĺľivot snaĹľil? ÄŚomu sa zasvätil?! Otázky neustále prichádzali, ale odpovedĂ­ nikde.

Myšlienkami zablúdil úplne na začiatok, na začiatok všetkého, čo si pamätal. Spomenul si na Otcovu milú, spravodlivú tvár, síce prísnu, s ostrými črtami, ale aj plnú odpustenia a lásky... Lásky, zopakoval posmešne v duchu, lásky a odpustenia, na ktoré nemal právo jedine on.
A opäť videl Matkine jemnĂ© ruky, neĹľne hladiace hlávky svojich detĂ­,... áno, tie istĂ© ruky, ktorĂ© dodávali ruĹľiam ÄŤerveĹ? a hlas zvonÄŤekom. SpomĂ­nal na dom, veÄľkĂ˝ priestrannĂ˝ dom plnĂ˝ štebotajĂşcich hláskov a hier... AkĂ©Ĺľe to boli hry... Jeho odjakĹľiva zaujĂ­mala jedna jediná hra, a to hra Ĺľivota a smrti, jediná, do ktorej by sa rád zapojil, a pritom nemohol.
Bratia a sestry... nikdy sa oĹ?ho prĂ­liš nezaujĂ­mali, a on sa práve tak zaujĂ­mal o nich.
Náhle ho vlastné spomienky naplnili trpkým žiaľom. Boli to tie isté ruky, ktoré ho nežne láskali a neskôr vyhnali; tá istá múdra tvár ho učila a neskôr zavrhla. Pokorený a plný zlosti vtedy utiekol. Asi ani sám nevedel, kam. A vie to teraz? Čože sa mu stalo útočiskom? Celkom prirodzene si hľadal miesto tam, kde by si mohol vlastne utrpenie liečiť utrpením iných. Až teraz však musel nechtiac skonštatovať, že táto terapia nezabrala. Keby áno, nesedel by tu teraz, na brehu akejsi divnej rieky, a netrápil by sa tým, čím opovrhoval. Zhrozene však zistil, že si nemôže pomôcť, nemôže zmeniť tok svojich vlastných myšlienok.

Chtiac nechtiac sa mu v hlave zjavil odraz jeho samĂ©ho v tĂ˝ch mladĂ˝ch rokoch - drobnĂ˝ sebeckĂ˝ ÄŤervĂ­k, ktorĂ˝ nemyslel na seba, blĂ˝skavĂ© sklĂ­ÄŤko Ĺľiarlivosti, ktorá osebe nevedela. V rĂ˝chlom slede tĂ˝ch dĂ´b sa vzdal svetskĂ©ho potešenia, nehromadil viditeÄľnĂ˝ majetok, skĂ´r ho zaujĂ­malo, ako ovládaĹĄ, neĹľ vlastniĹĄ; túžil dokázaĹĄ, Ĺľe on je viac, ako si ostatnĂ­ mysleli, chcel, aby Äľutovali, Ĺľe odišiel. Chcel Otcovi vmiesĹĄ do oÄŤĂ­ špinu, ktorĂş cĂ­til hlboko v sebe, chcel dochrámaĹĄ Matkine ruky, aby sa cĂ­tila rovnako bezmocná ako on. Chcel ich oboch primäť k tomu, aby ho odprosili, vskutku mu spoÄŤiatku nešlo o niÄŤ inĂ©, len o ich ľútosĹĄ a uznanie... Ale oni nepoznali prĂ­ÄŤinu jeho poÄŤinov, len tĂ˝m viac zatvrdili svoje mysle, a on postupne chladol viac a viac, stal sa z neho Ăşplne neurotickĂ˝, necitlivĂ˝ tvor, bez štipky zÄľutovania, trĂşchliaci nad vlastnou mizĂ©riou a s nenávisĹĄou voÄŤi StvoriteÄľovi, ktorĂ˝ si "dovolil" to všetko dopustiĹĄ... SĂ­ce sa mu v istĂ˝ch kruhoch dostalo priazne a moci, ale tĂ˝m sa on cĂ­til opustenĂ˝ a prázdny, i keÄŹ sa tĂ˝m nejak extrĂ©mne nezaoberal. Od poÄŤiatku však bolo jasnĂ©, Ĺľe ho nezloží niÄŤ a nikto, jedine on sám. A presne to sa samozrejme stalo, to bol ten dĂ´vod, preÄŤo tu teraz bol. Avšak niekde hlboko, na dne tej nekoneÄŤnej priepasti jeho duše, cĂ­til (i keby si to nikdy nebol priznal), ako keby mu niekto vzal barlu - jednak sa o Ĺ?u dlhĂ© roky opieral a pomáhal si Ĺ?ou pri chĂ´dzi, ale na druhej strane aj tak tušil, Ĺľe keby ju sám odhodil prv, neĹľ by to stihlo dĂ´jsĹĄ do takĂ˝chto krajnostĂ­, mohol by slobodne kráčaĹĄ vpred, bez krĂ­vania a zakopávania. Ĺ˝iaÄľ, na toto prišiel prĂ­liš neskoro.

Na analĂ˝zy mal neuveriteÄľnĂ© mnoĹľstvo ÄŤasu... vĹľdy, keÄŹ uĹľ sa nádejal, Ĺľe niekto jednoducho toto utrpenie a vyÄŤĂ­Ĺ?anie slabĂ©ho ducha ukonÄŤĂ­, Ĺľe niekto zabráni tejto pomalej samodeštrukcii, jednoducho ho prepadla iná horúčkovitá predstava, inĂ˝ aspekt, a bol znova na Ăşplnom zaÄŤiatku, znova mohol hodnotiĹĄ, nadávaĹĄ si do nehoráznych idiotov alebo len tak melancholicky sedieĹĄ, vychutnávaĹĄ si ĹĄarchu bremena, ktorĂ© si po dlhĂ© roky prikladal, aĹľ sa ho nahromadilo viacej, neĹľ bol schopnĂ˝ uniesĹĄ. A ÄŤo na to StvoriteÄľ? ÄŚo na to Ten, ktorĂ˝ jedinĂ˝ pozná všetky osudy a spravodlivo váži slová dobrĂ˝ch aj zlĂ˝ch? ÄŚo hodlal pre tohto neznášanlivĂ©ho prĂ­ĹľivnĂ­ka urobiĹĄ Boh? Nie, nie, ten poznal svojho obĹľalobcu prĂ­liš dobre na to, aby tentokrát ustĂşpil. Sami sa predsa musia jeho deti pouÄŤiĹĄ zo svojich chĂ˝b. ÄŚi to bude trvaĹĄ minĂştu, ÄŤi veÄŤnosĹĄ, vlastne nie je jeho vec, veÄŹ v Ĺ?om má kaĹľdá minĂşta veÄŤnosĹĄ a veÄŤnosĹĄ sama je len nepatrnou minĂştou v jeho oku.. Preto pri vodách Styxy vyÄŤkáva na jeho Ĺľmurknutie nesÄŤĂ­tateÄľnĂ© mnoĹľstvo dušiÄŤiek, všetky v podstate rovnakĂ©, kaĹľdá so svojim bĂ´Äľom. ÄŚakajĂş, a nevedia na ÄŤo.. a bodaj by vedeli. Toto prekvapenie si on, veÄľkĂ˝ StvoriteÄľ, nechá ako zlatĂ˝ klinec programu... Och, keby len vedeli....!!


no fajn, prípadne mi môžete nejakú kritiku napísať, nech viem v čom sa polepšiť
[/u][/b]

"Nie každé zlato trbliece sa, nie každý kto blúdi, je stratený." JRRT
-> trochu oťukané, čo?

Hm, ja ked mam naladu, tak pisem texty... Kto chce checknut, tak tu, planujem hadzat nejaku tu svoju tvorbu... Zatial su tam tri songy, ktore som napisal... ^^

Blb sa cita z kazdej strany rovnako :)

Ja mam na konte par desiatok basniciek, ale vacsinou ich odmietam publikovat a tych, ktore by som publikoval je zatial strasne malo, no mam rozpracovane jedno pomerne rozsiahle basnicke dielo, takze ak sa mi to podari dokoncit, tak dam sem a potom mozete skritizovat.



Middle-Earth is dead. Let´s hold the minute of silence.

www.lotrgame.forumup.sk

Ja tiež som sa pokúšala o také menšie poviedky,ale vačšinou to horzné poty boli

Smrť jedného človeka je tragédia, smrť miliónov štatistika.
Stalin


http://s1.bitefight.sk/c.php?uid=42385

The Grave

1:

Look upon this place,
Shadows rolling on the ground,
Darkness singing with a cold wind,
My desperate look is falling out…

Farewell for those who fell…
Strength for those who live…
I see only the grey country without sun,
your leaving, I have it in my eyes, everytime…

Ref:

…everytime I look upon this place,
I see your shadow staring up from your Grave…
I don’t want to forget, but something’s calling…
My friend, soon I will follow you to our Final Walking.

2:

Share with me this illusion,
I feel happy in my soul..
Emptiness… It’s forgiven again…
I see the gate of eternity,
that was my dream,
to enter the new reality.

Ref:

Everytime I look upon this place,
I see your shadow staring up from your Grave…
I don’t want to forget, but something’s calling…
My friend, soon I will follow you to our Final Walking.

3:

Yesterday, I was clothed black,
Waiting for my destiny…
Today, the knife of justice is cutting my head.
It is so close now…
In the gathering darkness, our names are fading,
But they can’t take our graves…
Forevermore.

Blb sa cita z kazdej strany rovnako :)

To si pisal ty? Hmm, len tak dalej...



Middle-Earth is dead. Let´s hold the minute of silence.

www.lotrgame.forumup.sk

nj, to som pisal ja...^^ Som bol prave velmi black metalovo naladeny a tento text vznikal pri songu Burzum - Det Som En Gang Var...

Potom tu mam este jeden, ale pochybujem, ze sa bude niekomu pacit.. Respektive pochybujem ci mu niekto pochopi... Akurat som dal na papier vsetky svoje zmiesane pocity z tohto obdobia a podla toho aj ten nazov... Twisted Mirrors Of A Soul... Pokrutene zrkadla duse...

Twisted Mirrors Of A Soul

1:

Memories, I can see them fade...
When I try to look at my future,
there is nothing, but a misty lake.
As shadows fills my soul, my breath is dying
and far away I hear this sound of perfect melody…

I fell free under the wings of Night,
this Coldness takes my body,
Darkness, releases me from my coffin…

Ref:

I don’t wanna look at my past,
I’m doing my best – this mistake will be the last…
I feel no more love, I no longer care.

Remember this moment, just for a small part of time…
Tomorrow I won’t be here anymore, there is no need to cry.

2:

Behind the red horizon,
there lies everything what has some meaning…
No matter what, I want to reach of my Dream,
but all I can see is that freezing fog..

Yeah, I know, I must try really hard,
until the day of redemption,
I am doomed to live this cold life.

Ref:

I don’t wanna look at my past,
I’m doing my best – this mistake will be the last…
I feel no more love, I no longer care.

Remember this moment just for a small part of time…
Tommorow I won’t be here anymore, there is no need to cry.

3:

Till’ nightfall, I am just small kind of being,
But my time shall come soon…
There is no power what can stop me…
Raise your hand,
raise your Black Sign of Doom!
I feel no more love, I no longer care…

Blb sa cita z kazdej strany rovnako :)

Tu pošlem výpich z takého môjho dlhšieho "dielka", tak až budete mať čas a chuť, hoci je to viac sci-fi ako fantasy a ťažkom živote na vesmírnej základni v 33 storočí... je to vytrhnuté z kontextu, aj to tak berte a ak sa aj zasmejete, nenahnevám sa...

Loď: „Otvor! Som späť.“
ZákladĹ?a: „Moment... já... viem, ÄŤo mám povedaĹĄ, poÄŤkajte, mám... aha! JasnĂ©, mám tu prĂ­ruÄŤku! Ă?no, tu je. Ja mám povedaĹĄ: Potrebujete povolenie na pristátie! MĹ?a nenachytáte, pane!“
„Povolenie predsa vydávam ja, takže otvor!“
„Aha! MĹ?a nenachytáte, ja musĂ­m poznaĹĄ vašu totoĹľnosĹĄ, lebo pán nie je doma. RobĂ­m to dobre, Ĺľe pane?“
„Ihneď mi otvor, lebo rozstrieľam vchod!“
„Páči sa mi táto hra! Ja viem, čo musím, hneď si spomeniem... �no, nesmiem otvoriť ani pod hrozbou útoku!“
„Jeden...“
„Hneď otváram, pane!“
Na pristávaciu dráhu sa zniesla pomerne nová osobná loď veľmi dobrej kvality a zaparkovala pri rade tých najrôznejších rakiet, aké si môžete predstaviť, z ktorých najstaršia mala dobrých osemnásť rokov.
Z príchodzej lode energicky vystúpil... tajuplná postava – čierna maska z ktoviečoho, ale iste z niečoho ekologického, lebo je v tom naložený už dobrých osemnásť rokov, takmer tri metre, váhu si nikto netrúfa ani len odhadnúť, IQ (vraj) 240, veľmajster boajského bojového umenia (toto umenie sa naučil od starej východnej civilizácie, a keď hovorím o starej východnej civilizácii, myslím tú, ktorá je od nás vzdialená 7890 miliónov svetelných rokov východne), imperátor (vládca všetkého poznaného sveta, nevravím inteligentného, lebo si netrúfam niektoré druhy nazvať inteligenciou, a to nehovorím len o mimozemských), o jeho vlastnom pôvode sa iba špekuluje, tvár vyrezaná na jeho maske sa nepodobá ničomu živému, ale z �hlavy’ mu vylieza dlhé háro (slov.: vlasy), ako inak, čiernej farby. Táto obrovská postava vyliezla z rakety (pri jeho rozmeroch ťažko vravieť o �výskoku’) naozaj svižne a vošla z hangáru rovno do chodby minizákladne alebo tiež maxirakety, poslúžila dvojako, vzhľadom na to, že z hangáru sa nikde inde ani vojsť nedalo. Ihneď, ako sa to stalo, uvidel pred sebou malú bledú prestrašenú tváričku ešte menšej, prestrašenejšej, vyziabnutej postavičky – civel na neho vlastný generál. Potichu si vzdychol, vždy keď sa vrátil, čakalo na neho rovnaké privítanie.
„Daj nastúpiť rotu!“ prikázal.
„Koho?“ neisto sa spýtal generál.
Zaznel zvuk, ako keď z vysávača uniká vzduch, po ktorom nasledovalo podráždené: „Vojakov!“
„Ó, jasné, my sme vojaci!“ tľapol sa generál po čele.
„Pozor, generál!“ zavrÄŤal Dark. TĂ˝m ho dostal do neprekonateÄľne ĹĄaĹľkej situácie, lebo netušil, ako má zavolaĹĄ rotu, keÄŹ pritom musĂ­ stáť v pozore. Dark sa chvĂ­Äľu vyžíval v tom, ako si generál takmer zauzlil krk popod koleno, ale napriek tomu nedokázal otoÄŤiĹĄ svoju hlavu o 180 stupĹ?ov a kriÄŤaĹĄ. Vydával pritom rĂ´zne huhĹ?avĂ© zvuky. KeÄŹ Darkovi došla trpezlivosĹĄ, zrĂşkol na celĂş základĹ?u: „Rota! Nástup!“ aĹľ mal generál pocit, Ĺľe si mal radšej okrĂştiĹĄ krk okolo uší, namiesto nedocenenej snahy, ktorĂş tu vydával. V priebehu pár minĂşt sa ozvalo šušťanie papiera, hádzanie kocky o dlážku, odkladanie krabĂ­c, driblovanie a o chvĂ­Äľu v chodbe nastĂşpili, po mnoĹľstve štuchania a nadávok, adolescentnĂ­ vojaci do dvoch radov ako na hodine telesnej vĂ˝chovy. Ale Dark pokladal to, Ĺľe sa vĂ´bec zoradili, za Ăşspech, veÄŹ naprĂ­klad vÄŤera sa im to nepodarilo. ZdrĹľal sa preto akĂ˝chkoÄľvek poznámok a hneÄŹ im oznámil, Ĺľe sa bude jesĹĄ. Po tomto vyhlásenĂ­ nastalo ticho.
„Generál!“
Chlapec sa chvíľu tváril, že nepočuje, lebo práve počíta škvrny na dlážke. No nevyšlo mu to, lebo Dark sa postavil priamo pred neho a namiesto, aby sa zdržiaval pokašliavaním, prudko generálom zatriasol.
„My by sme radšej hrali šach.“
„No jasnĂ© a o hodinu budete skuvĂ­Ĺ?aĹĄ od hladu.“
Chcel odísť, ale generál trasľavým hlasom zavolal: „Dnes nemôžeme jesť, lebo... lebo... je pôst!“
„Aký pôst?!“
„Ono... Všetkých svätých!“ Stavil na to, že čím viac svätých, tým väčší pôst a nechcel riskovať.
„Po prvĂ©, to vĂ´bec nie je pĂ´st a po druhĂ©, dnes je Ăşplne inĂ˝ deĹ?!“
„Ale veď je streda?“ potom pozrel na vojaka za sebou ako na zradcu.
Dark si všimol, že v ich spálni je zavesený jeden list kalendára, ktorým sa riadili celý rok, a tak mali vždy v stredu prvého a 31. vo štvrtok.
„Nastúpte do jedálne!“
Nechceli viac pokúšať nervy svojho vodcu ani podstúpiť riziko, že sa im už druhýkrát nepodarí nastúpiť, preto sa všetci zdvihli na špičky a presunuli sa do jedálne v útvare, v akom stáli, samozrejme, bokom, aby sa prepchali cez dvere. Keď za nimi došiel aj Dark, všetci už sedeli a útrpne zízali do tanierov. Niektorí ani nezízali do svojich, ale do susedovho, lebo by sa na mieste rozplakali. Dark si k nim prisadol na koniec stola a vzhliadol do jedla najbližšieho suseda.
„Čo to je?“ nesmelo sa spýtal vojak, „vyzerá to ako chápadlo!“
„Je to tvoj obed.“
„Obed?!“ zhrozil sa. „Hýbe sa to!“
„Nehýbe! Je to špargľa... myslím...“
„Špargľa?!“
„Hej, je to zdravé. Zelenina.“
„Zelenina?!“ Teraz už mal na tvári dokonalý výraz hrôzy.
„Ach! Tak by som chcel byť jogínskym mníchom!“ ozvalo sa odniekiaľ.
„Ty!“ odfrkol Dark.
„�no. Tí sa zatvárajú do zvonov a tam celé roky spia a nič nejedia.“
Ozval sa aj plukovník, najinteligentnejší zo všetkých vojakov, no nie kvôli tomuto výroku:
„Tak, ja som sa už najedol,“ a odtiahol od seba tanier, „mám nejaký stiahnutý žalúdok. Nejedol som už asi... dve hodiny.“ Posledné slová iba vyjachtal, čo pôvodne nechcel, ale Darkova uprená tvár mu nedovolila klamať.
„Ste banda mäkkýšov!“ vyhlásil ich šéf. Všetci naokolo mlÄŤali, lebo to, ÄŤo ich svrbelo na jazyku („Tak si to zoĹľer!“), sa nikto vysloviĹĄ neodvážil. Dark nikdy nejedol s vojakmi, (aj keÄŹ nejakĂ© starĂ© legendy tvrdili, Ĺľe jedol vojakov) lebo si pred nikĂ˝m nechcel skladaĹĄ masku a na sĹ•kanie kašiÄŤiek cez slamku mal ešte podÄľa vlastnĂ©ho názoru veÄľa ÄŤasu. Ale ako tak hÄľadel do tanierov svojich neboĹľiatok, rozhodol sa, Ĺľe sa porozpráva s kuchárom. Dark sa vÄŹaka svojim ÄľahkĂ˝m sadistickĂ˝m sklonom vedel rozprávaĹĄ veÄľmi presvedÄŤivo, ÄŤo kuchár ešte netušil. Aj to, okrem ruĹľovĂ˝ch lĂ­ÄŤok a niekoÄľkĂ˝ch pivnĂ˝ch pupkov, ÄŤo sa vyskytovali medzi vojakmi, prezrádzalo, Ĺľe kuchár tu bol novĂ˝. A keby len novĂ˝! On bol mimozemšťan. To vojaci radšej nevedeli a keby sa to boli dozvedeli, obsah ich vedomostĂ­ by sa zväčšil asi o päťdesiat percent, napriek tomu Dark väčšinu ÄŤasu, ktorĂş trávil medzi vojakmi alebo v akejkoÄľvek inej spoloÄŤnosti, tajomne mlÄŤal, ÄŤo sa tĂ˝kalo hocakej informácie, ktorĂş on vedel a ostatnĂ­ nie. Zo skĂşsenostĂ­ vedel, Ĺľe keÄŹ bude hrozivo mlÄŤaĹĄ a skláĹ?aĹĄ sa nad kĂ˝mkoÄľvek, svojĂ­m obrovskĂ˝m telom vzbudĂ­ rešpekt a dojem, Ĺľe je nesmierne silnĂ˝, mĂşdry a nebezpeÄŤnĂ˝. Potom sa nehorázne zabával na tom, keÄŹ sa zistilo, Ĺľe je ešte silnejší, mĂşdrejší a nebezpeÄŤnejší, ako si všetci mysleli. Bolo to jednoduchĂ©: bol veÄľmajstrom, ÄŤiĹľe neporaziteÄľnĂ˝ akĂ˝mkoÄľvek rádovĂ˝m bojovĂ˝m umenĂ­m a kto je silnĂ˝, o tĂ˝ch si ostatnĂ­ ÄŤasto myslia, Ĺľe sĂş sprostĂ­; riadil základĹ?u a o stratĂ©goch sa tvrdĂ­, Ĺľe v boji nie sĂş niÄŤ moc atÄŹ, takĹľe ktokoÄľvek o Ĺ?om ÄŤo poÄŤul, ak nevedel všetko a domýšľal si, robil chybu. ÄŚo sa tĂ˝kalo vojakov, boli dutĂ­, a to mu vyhovovalo. Na svojej základni uskutoÄŤĹ?oval rĂ´zne pokusy, a tak bolo pre neho miesto, kde vládol absolĂştny chaos a okrem neho vĂ´bec niÄŤ, dokonalĂ©, nikde by niÄŤ neskryl lepšie ako tu. Ale náhoda je blbec, a tak tentoraz potreboval nieÄŤo naozaj bezpeÄŤnĂ©. KeÄŹ si pomyslel, ÄŤo sa práve nachádzalo na palube, prechádzal mu mráz po chrbte. Bolo treba konaĹĄ.
Vstal od stola. Všetci vojaci na neho vzhliadli a v očiach im zasvietila iskrička nádeje, keď vyhlásil: „Idem do kuchyne!“ Zaznel búrlivý potlesk, ktorý umlčal pohybom ruky. „Ak by som sa nevrátil, radšej sa nedotýkajte večere.“ A odišiel za zvukov škvŕkania hladných žalúdkov.
KuchyĹ?a sa nachádzala tak ÄŹaleko od vojakov, ako to len bolo moĹľnĂ©, ale zároveĹ? aby ešte bola súčasĹĄou rakety. Darkovu základĹ?u ÄŤasto volali raketou, tĂş minizákladĹ?ou a tĂş novinári gýčovo nazvali ÄŚierna hviezda. Novinári toho pre popularitu Lorda Darka urobili veÄľa – keÄŹ si sám sem-tam prezrel noviny, bol zo seba zhrozenĂ˝, akĂ˝ je podlĂ˝ a nebezpeÄŤnĂ˝. Pravda, nemyslĂ­m teraz tie veÄľkĂ© papiere s ÄŤiernobielymi obrázkami, 33. storoÄŤie sa vykašľalo na praktickosĹĄ a preferovalo noviny, ktorĂ˝ch druhotnĂ© pouĹľitie na toalete by bolo bolestnĂ© a ich pchatie do mokrĂ˝ch topánok viac ako zaujĂ­mavĂ©. On však práve na noviny nemyslel, aj keÄŹ bolo moĹľnĂ©, Ĺľe ich v kuchyni nájde ako surovinu. Sám nemal veÄľmi citlivĂ© svedomie a sĂşcit mu nebol prĂ­liš vlastnĂ˝, no keÄŹ uvidel, ÄŤĂ­m je od vrchu po spodok zásobená jeho kuchynská linka, tisli sa mu slzy do oÄŤĂş. IhneÄŹ zrĂşkol na kuchára: „PoÄŤĂşvaj, ty had! ÄŚo sa tu varĂ­?!“
Túto otázku mu natisla do hlavy nos zabíjajúca... puch. V momente si na maske zapol filter.
„Výstižnejšie by bolo: počúvaj, ty had, čo sa tu varíš?“ odpovedal kuchár.
„Zrejme si prepočul, že keď si tu prišiel, kázal som ti pre mojich vojakov variť, nie ich zabiť!“
„Len mi nevrav, že ti budú chýbať, dobre tých tvojich vtáčkov poznám“ odsekol a ďalej sa venoval hadovi.
„Tu ide skôr o princíp. Čo si im to dnes hodil? Včerajšie ponožky?“
„To nie, ja varĂ­m kaĹľdĂ˝ deĹ? ÄŤerstvĂ©!“
„Prvý raz som s nimi musel súhlasiť: vyzeralo to ako chápadlo. Nahovoril som im, že je to špargľa, ale neverím, že mi to zhltli.“
„Aj tak ti závidím, mne ešte nezhltli nikdy nič. Sú to barbari! Vyváram im tu naše národné jedlá! To dnes bolo chápadlo, nepodarilo sa mi síce tak, ako by malo, ale u nás je to veľmi vychýrené jedlo!“
„Hej. Asi tak ako u nás kyanid.“
„Nebuď sarkastický! Nezabudni, že to robím na úkor svojho voľného času! Bez nároku na honorár!“
„Ešteže čo! To ty by si mal platiť im, aby to jedli!“
„Ty teda nevieš, čo je to vďačnosť!“
„Za to viem, čo je to žbrnda.“
„To mi hovorí ten, čo je schopný vypiť kefír?!“
„Pozemská strava. Ak im ju pripravíš, nechám ťa tu, ak to nevieš, letíš.“
„Dobre, dobre, robím to nerád, ale podľahol som presile, prinútili ma s mečom pri brade, moja veľkodušnosť je ti otvorená. Ale potrebujem suroviny.“
„Nosím ti ich často.“
Kuchár otvoril policu a vybral starú mrkvu.
„Niečo také?“
„�no... Len menej zelené a menej... chlpaté. Tomuto, “ ukázal na mrkvu, „sa hovorí...“
„Po záruke?“
„Presne!“
„Ako to rozoznám?“
„No, ak to smrdĂ­...“ spomenul si na omamnĂş arĂłmu hada, „nie, takto sa nepohneme. KeÄŹ to dáš do freeboxu (mrazniÄŤka) a do týždĹ?a spotrebuješ, vydrží.“
„Ale,“ kuchár akosi obžil, „teraz nič čerstvé nemám, tak urobím hadie ragú!“
Ale Lord Dark luskol prstami.
„V lodi je všetko, čo potrebuješ, choď si to priniesť!“
„A čo bude s hadom?“
„Pozvi priateľov na piknik.“
„Jéééj! Prídeš na piknik? Vieš, ja veľa priateľov nemám.“
Dark mu dal ruku na plece a odišiel. (Ruku si vzal so sebou. Svoju.) KĂ˝m on prechádzal chodbou, kuchár okolo neho behal ako vystrelenĂ˝ z pruĹľiny a znášal veci z jeho rakety do kuchyne, takĹľe keÄŹ k nej Dark došiel, bola prakticky vyrabovaná. KeÄŹ sa sklonil nad ĂşloĹľnĂ˝ priestor, oblial ho studenĂ˝ pot. IhneÄŹ zaradil spiatoÄŤku a trielil späť do svätyne gurmánskeho umenia, ktorĂş však milĂ˝ kuchár znesväcoval uĹľ len svojou prĂ­tomnosĹĄou. Na šporáku sa tam uĹľ ohrieval obrovskĂ˝ kotol, ktorĂ˝ vyzeral, akoby kuchyĹ?u postavili okolo neho, lebo cez dvere sa tam urÄŤite strÄŤiĹĄ nedal. KeÄŹ Dark uvidel, ÄŤo je v Ĺ?om, zmietal sa medzi radosĹĄou, Ĺľe sa v kotly niÄŤ samovoÄľne nehĂ˝be, a hrĂ´zou z kuchárovho pokusu rozvariĹĄ jeden z najväčších hmotnĂ˝ch pozemskĂ˝ch pokladov. Vo vriacej vode si totiĹľ hovel asi pol metra vysokĂ˝, symetrickĂ˝, priezraÄŤnĂ˝ ÄŤervenĂ˝ kryštál.
„RobĂ­m, ÄŤo robĂ­m, ale stále je to tvrdĂ©!“ posĹĄaĹľoval sa kuchár a na dĂ´kaz svojich slov zahryzol do špiÄŤky kameĹ?a. „NiÄŤ.“
„Čo si myslíš, že robíš?“ zavrčal Dark.
Kuchár do kotla pridal niekoÄľko neošúpanĂ˝ch zemiakov a odpovedal: „NajskĂ´r raĹ?ajky, lebo do veÄŤera to hotovĂ© nebude.“
Dark by sa bol opýtal na úplne inú vec, ale ovládla ho zvedavosť: „Hodil si tam aj igelitku, v ktorej boli tie zemiaky?“
„Neviem, čo je igelitka a neviem, čo sú zemiaky, ale ak ťa to poteší, dal som tam všetko.“
„Jedávate kamene?“ vyhŕklo z Darka po malej chvíli.
„Nie.“
„A ÄŤo myslíš, Ĺľe je toto?“ ukázal na kameĹ?.
Kuchár sa tváril dosť nasprostasto. „Igelitka?“
Dark krĂştil hlavou.
„Žeby... k...“ Dark prikĂ˝vol. „K-kameĹ??“
„�no!“
„Máte divné chúťky.“
„KeÄŹ im uĹľ navaríš chápadlo alebo hada, nejakĂ˝m spĂ´sobom sa im to natlaÄŤiĹĄ do hlavy dá, ale ubezpeÄŤujem ĹĄa, Ĺľe kameĹ? ti nikto z nich nezoĹľerie!“
„To má logiku. Potom... si ho priniesol pre seba?“
Kto to povedal, že neexistujú blbé otázky, len odpovede?
„D-dá sa to tak povedať.“
K tomu sa už vážne nedá nič dodať.

Este, este... !!! To bolo moc dobre, ja strasne rad podobne humoristicky ladene haluznosti...



Middle-Earth is dead. Let´s hold the minute of silence.

www.lotrgame.forumup.sk

Mám toho cez 80 strán, tak sa pokúsim ešte niečo poslať

A keby si to niekde uploadla a hodila sem potom link na download? Kto bude chciet, tak si to stiahne...



Middle-Earth is dead. Let´s hold the minute of silence.

www.lotrgame.forumup.sk

Natiahni na web, daj sem k tomu link a my si to uz scucneme do pc kto budeme chciet...



Middle-Earth is dead. Let´s hold the minute of silence.

www.lotrgame.forumup.sk

Dik za preklad, ale popis práce by neuškodil... NIe, vážne, viem, čo chceš, ale ako?

Pozri si FAQ, tam by to malo niekde byt...



Middle-Earth is dead. Let´s hold the minute of silence.

www.lotrgame.forumup.sk

Tak, rozhodol som sa publikovat moju zatial nepublikovanu pracu (niektori ju uz sice citali, no to bolo sierenie po sukromnych linkach) . Teraz dostavaju prilezitost vyjadrit sa siroke masy...

* * *

Medzičasom pri Rauroských vodopádoch
Frodo: ,,Doparoma, kde toľko trčia, povedali, že skočia do Edorasu po zásoby a najneskôr za tri hodiny sú späť. Už sú to tri dni a oni stále nikde. Už ma začínajú štvať.“
Sam: ,,Pravdu máte pane Frodo, už by sa mohli aj vrátiť, pomaly nám dochádza fajčivo a pijatika.“
Frodo (prekvapene): ,, Čože? To mi nehovor ani zo srandy. Keď už sme pri tom, koľko toho ešte asi ostáva?“
Sam (chvíľu sa prehrabáva v batohu, potom sklamane): ,,Ešte mojich 5 sáčkov a vaše tri. Pri našej spotrebe tak na tri dni.“
Frodo (zbledne a zaÄŤne sa potiĹĄ): ,,No to hádam nie. Do Minas Tirith je to najmenej týždeĹ? cesty.“
Sam: ,,Pane, na loďkách by to bolo rýchlejšie.“
Frodo (podráždene): ,,No samozrejme, loďky. A na to, ako som zvracal cez okraj ešte len sme z Loriénu vyšli, na to si zabudol? Ešte aj teraz mi začína byť zle, keď na to pomyslím.“
Sam: ,,A čo keby sme šli za nimi do Edorasu?“
Frodo: ,,No to urÄŤite, v Edorase ani nefajÄŤia, tam by si podpálili baráky a pochybujem, Ĺľe sa to k nim uĹľ dostalo. Gandalf vravel, Ĺľe keÄŹ tam bol naposledy, tak Ĺľe po dyme z lĂ­stia ani stopy, avšak dymu z dreva vraj plno. Fuj. PoÄŹme do Minas Tirith. Tam majĂş lĂ­stie aj z Haradu. Na ÄŤiernom trhu. Je vraj drahĂ©, no úžasnĂ©, Gandalf vraj po Ĺ?om videl aj obrovskĂ© mumaky.“
Sam (závistlivo a užasnuto): „Páni, to musela byť sila... Tak teda poďme do Minas Tirith, koniec koncov, vy ste šéf.“
Frodo: „Tak teda poÄŹme, ja tu na tĂ˝ch trkvasov ÄŤakaĹĄ nebudem. PoÄŹme, kĂ˝m sa nám neminie všetko lĂ­stie a kĂ˝m máme aspoĹ? trochu na cestu.“

* * *

Medzičasom sa v Rohane Gandalf preberá k životu:
Aragorn: „Gandalf, preber sa, nič sa nedeje, pôjdeme pre nich. Tu máš fajku, potiahni si, urobí ti to dobre.“
(Gandalf si dá práska a z plnej fajky ostane len popol. Ostatní vyjavene hľadia).
Gandalf: „Ja uĹľ viem, kde ich hÄľadaĹĄ. PĂ´jdeme do Isengardu k Sarumanovi. Má najväčší a najlepší vĂ˝ber fajÄŤiva v okruhu 100 mĂ­Äľ. Lepší vĂ˝ber majĂş len v Minas Tirith a v Barad-dure. No a v Umbare samozrejme, HaradskĂ© lĂ­stie je neprekonateÄľnĂ©, vidíš po Ĺ?om mumaky.“
Legolas (zasnívane): „Páni, haradské lístie by som chcel vyskúšať. Lórienské je síce tiež sila, aj temnohvozdské, no o haradskom kolujú legendy.“
Gandalf (vyklepávajúc fajku): „Mno, Saruman síce haradské lístie nemá, no budeš mať šancu ho ochutnať vo veľkosklade v Gondore, tam ti ho zoženiem.“
Legolas (natešene): „Platí.“
Gandalf (veliteľsky): „Tak teda poďme do Isengardu, tam doplníme hlavy vedomosťami a vrecúška lístím.“
(Partia sa aj s Theodénom a niekoľkými jazdcami postaví a odchádza smerom na Isengard)

* * *

(Medzitým niekde v Emyn Muyl Frodo nadáva Samovi)
Frodo (rozhorÄŤene, no zĂşfalo): „No super, došlo nám lĂ­stie uĹľ vÄŤera a my tu stále chodĂ­me dokola. Keby som si aspoĹ? zapáliĹĄ mohol, ale ani to nie. Svoje som uĹľ dofajÄŤil, tvoje minizásoby takisto a keÄŹ som si chcel poĹľiÄŤaĹĄ od teba, tak z teba vypadlo, Ĺľe si lĂ­stĂ­m ohadzoval na Amon Hene ohyzdov. ÄŚo ĹĄa to napadlo. TĂ­ ohyzdĂ­ tupci to zaÄŤali od hladu ĹľuvaĹĄ, zapáčilo sa im to a zaÄŤali naháĹ?aĹĄ Chicha a Pipina, aby im ešte dali a keÄŹ vyĹľuli aj ich zásoby, tak ich vzali so sebou, aby im v Isengardskom veÄľkosklade ukázali, vzorky a aby urÄŤili, ÄŤo za znaÄŤku to bolo. Ty si ale chmuÄľo Sam, škoda lĂ­stia pre tĂ˝ch zadubencov.“ (ÄŽalej pokraÄŤuje zronene, sadne si a zloží si hlavu do dlanĂ­): „A chudák Pipin, keÄŹ som videl, ako sa tvári, ten jeho vĂ˝raz, akoby sa práve zaÄŤal Ĺľabou dusiĹĄ! Z toho barbarstva ho skoro šľak trafil.“(Frodo si vzdychne, pokrĂşti hlavou a pokraÄŤuje): „A keÄŹ teraz tá zgerba prinĂşti ukázaĹĄ im lĂ­stie ÄŤo Ĺľuvali, keÄŹ im bude musieĹĄ ukázaĹĄ dlhodolskĂ˝ list a StarĂ©ho Tobyho, tak ho naisto porazĂ­. Ach Samved, ty si ale trkvas.“
Sam (bezradne, no mierne naštvane): „Prepáčte pane, ale nič iné som robiť nemohol. A prepáčte ešte pane, že som vám zachránil zadok!“ (Druhú vetu Sam hovorí slovo od slova hlasnejšie a posledné slovo až zakričí, pričom pravou rukou pri každom slove rozčúlene ukazuje na Froda).
Frodo (postaví sa, prejde si rukou vlasy, podíde k Samovi a pokračuje rovnako zničeným tónom): „Ja viem, že si mi zachránil zadok a cením si to. Keď sa dostaneme k lístiu, dám ti 5 vrecúšok z môjho podielu. Naozaj.“
Sam (odfrkne): „No to určite, to som už počul, keď som vás bránil na Vetristej.“
Frodo (snaží si spomenúť): „Naozaj som ti aj tam sľúbil lístie?“
Sam (naštvane): „�no“
Frodo (so záujmom): „A koľko vrecúšok?“
Sam (rázne): „Tiež päť.“
Frodo (snaží sa rátať, no keďže má absťák, ide mu to ťažko): „Takže dokopy ti dlhujem už 10 vrecúšok, je tak?“
Sam (zamietavo pokrúti hlavou, založí si ruky na prsiach a pokračuje vecným tónom): „Zabudli ste pričítať tých 10 vreciek, ktoré ste mi sľúbili za to, že s vami pôjdem do Mordoru.“
Frodo (snaží sa spočítať vrecká, no nedarí sa mu to): „Takže to už spolu máme.... spolu je to.... ehm, koľko je to spolu?“
Sam (sucho): „20 vrecúšok. Ak rátam aj tie, ktoré mi sľubujete teraz.“
Frodo (prosebne): „Tak teda berieš?“
Sam (začudovane): „A nezdá sa vám, že 5 vrecúšok lístia je za záchranu života trochu málo? Neceníte si svoj život na viac ako 5 mizerných vreciek lístia?“ (otočí sa a odchádza)
Frodo (zúfalo): „Dobre teda, 10 vreciek!“
Sam (stále otočený chrbtom len spraví gesto rukou znamenajúce pridaj)
Frodo (začína sa potiť, tón jeho hlasu je zúfalejší a prosebnejší): „20 vreciek!!“
Sam (zaváha, no znovu Frodovi naznačí, aby pridal)
Frodo (tečie z neho pot a slzy, tón jeho hlasu je čisté zúfalstvo a prosba sama o sebe): „35 vreciek!!! Viac ti nemôžem ponúknuť!!!“ (vykríkne a zrúti sa, začne neovládateľne plakať. Sam sa zastaví, obráti sa a podáva Frodovi ruku na znak spečatenia dohody)
Sam (so širokým úsmevom na tvári)“ „Platí. Dokopy mi teda dlhujete 50 vreciek lístia.“
Frodo (s očami uslzenými a červenými ako angorský zajac): „Platí“
Sam (s ešte širším úsmevom): „Môžete mi to dávať aj na splátky.“
Frodo (pochytĂ­ ho amok, sÄŤervenie a schmatne Samovu panvicu a ovalĂ­ s Ĺ?ou Sama po hlave. ten spadne na zem, kryje si hlavu, no na Frodovi vidno, Ĺľe mu to robĂ­ radosĹĄ. Pár krát si ešte udrie panvicou, potom si ešte pár razy kopne. Sam stratĂ­ vedomie. Frodo spokojne hÄľadĂ­ na panvicu, potom mu dĂ´jde, Ĺľe nemá lĂ­stie a zreve, Ĺľe Glum, ktorĂ˝ to celĂ© sledoval zo skaly sa pošmykne a zletĂ­ zo skaly dole, kde tieĹľ stratĂ­ vedomie. Frodo sa pozrie na Gluma, na panvicu, chytĂ­ ju oboma rukami a celou silo sa bacĂ­ po hlave. hlasno to zadunĂ­ a Frodo sa s prisprostĂ˝m vĂ˝razom zvezie v bezvedomĂ­ na rovnako bezvedomĂ©ho Sama).

* * *

(Medzitým v Isengarde, kde dorazil Aragorn, Legolas, Gimli, kráľ Theodén, Gandalf a niekoľko vojakov Rohanu sa stretávajú s Chichom a Pipinom, ktorí sedia na rozrumenej časti hradieb. Aragorn vyvaľuje oči na spúšť, čo je okolo, Legolas s Gimlim takisto).
Legolas (užasnuto a vyvalene): „Hm, tak takto som si teda najlepší sklad fajkového lístia na západ od Minas Tirith nepredstavoval.“
Gandalf (chvíľu sa pofľakuje sem a tam pomedzi chodiace stromy, ktoré ostatní považujú za prelud a začne sa rozprávať s najväčším z nich. Ostatní pochopia, že to nie je výplod ich zhulenej mysle a prestanú sa čudovať.)
Gandalf (vyjavene sa pýta “stromu“): „Čo sa to tu stalo?“
Stromobrad (naštvane): „Dozvedel som sa, že ten hajzel tu mal veľkosklad niečoho, čomu vy hovoríte fajkové lístie, alebo ľudovo tráva. Nedopustím, aby niekto upaľoval mojich vzdialených príbuzných a ešte sa na tom aj napakovával!“
Gandalf (podozrievavo): „A od koho si sa to dozvedel?“
Stromobrad (ukáže “rukou“ na Chicha a Pipina): „Tamtí mladí páni ma s tým oboznámili.“
Gandalf (obzrie sa smerom, kam Stromobrad ukazuje, pochopí a zachmúrene povie): „Vďaka“ (potom príde k hobitom, každého vyťahá za ucho a dá mu pohlavok. Chvíľu sa spolu o niečom potichu dohadujú. Potom každému hobitovi dá ešte jeden pohlavok a vráti sa k Stromobradovi.)
Gandalf (tváriac sa dôveryhodne a oficiálne): „Ak dovolíš, vezmem si všetko, čo tu navozil a postarám sa im o dôstojný odchod zo sveta, lebo nepoznám nijaké kúzlo, ktoré by im prinavrátilo život.“
Stromobrad (uznanlivo): „Vidím, že máš len dobré úmysly, mladý pán Gandalf a preto ti ich bez obáv zverím. Viem, že si môžem byť istý tým, čo sľubuješ.“
Gandalf (polohlasom): „To si teda buď istý... Dohulím sa ako sirota, ani vlastný otec ma nespozná...“ (Stromobrad je polohluchý a preto nič nepočul. Ako Gandalf hovoril, za chrbtom ukazoval Chichovi a Pipinovi znamenie, že je všetko OK. Hobiti, ktorí celý rozhovor počuli sa už medzičasom začali dusiť smiechom a následne aj jedlom, ktorým sa celý čas pchali).

Toto tu hore vyssie napisane je pokracovanie scenky z AMMO, tak by som rad vedel vase nazory.



Middle-Earth is dead. Let´s hold the minute of silence.

www.lotrgame.forumup.sk

jéééé, tak tu môžem uverejniť moje žvásty? haluz rozmýšľala som, čím sa prezentovať na fóre o PP, napadol ma jedine prvý diel paródie, ktorú som minule začala písať tak nech sa páči a neberte to vážne, je to poviedka písaná z recesie ďalšie diely? neskôr, ak dopíšem
Spiaca ehm...krásavica??
alebo
,,Ty sa pozri!" ,,Nie, pozrite sa vy!"
alebo
,,Sokoliarka!" ,,VeÄŹ dobre, dobre..."
alebo
Nezmyselná poviedka s nezmyselnými názvami o nezmyselnom putovaní zmyselného princa a nezmyselnej (údajne) poloelfky za záchranou (údajnej) spiacej krásavice
alebo
Nebojte sa, len žartujem, to hore už bol posledný názov

Slnko sa pomaly plazilo k najvyššiemu bodu na oblohe a vzduch sa citeľne oteplil. Nikde sa nič nehýbalo, len voda v neďalekej rieke monotónne žblnkala.
,,...a preto, preto som sa rozhodol podujaĹĄ sa na tĂşto neÄľahkĂş cestu..."
Konské kopytá nervózne zadupotali po tráve.
,,Hoci mi hrozĂ­, Ĺľe prĂ­dem o Ĺľivot, nemĂ´Ĺľem nechaĹĄ..."
Princove zlatisté vlasy sa zaleskli v neúprosných lúčoch svetelného kotúča. Pohodil hlavou a svetlá hriva sa mu elegantne rozletela po pleciach a chrbte.
,,...to úbohé dievča napospas osudu a...Sokoliarka! Kam to ideš?!!"
KeÄŹ zistil, Ĺľe sa pozerá na širokĂ˝ konskĂ˝ zadok a chrbát osoby na Ĺ?om, jeho prejav uĹľ nebol najdĂ´leĹľitejšou vecou dnešnĂ©ho dĹ?a.
PriveÄľkĂ˝ kĂ´Ĺ? zastal a nespokojne zafĹ•kal.
,,Môj pane, stojíme tu už takmer od východu slnka. Počúvala som vás, verte mi...skutočne dlho...potom sa Tanatos pokúsil ľahnúť si do trávy. Potom sa, so mnou na chrbte odbehol napiť do rieky. Potom ju celú prebrodil a keď sme sa vrátili, obaja celí mokrí a ovešaní riasami, vy ste boli ešte len v tretine reči. Je chvályhodné, že si chcete pripraviť ten prejav čo najlepšie, ale...nemali by ste tú princeznú najskôr zachrániť?"
Princ Anastázius Ľudovít, toho mena druhý, medzi priateľmi prezývaný Tazi, si dotknuto prekrížil ruky na širokej hrudi.
,,Sokoliarka! Je tvojou povinnosťou plniť moju vôľu a ja som ti jasne prikázal..."
,,Mojou povinnosĹĄou je so sebou niesĹĄ sokola," otoÄŤila koĹ?a k princovi a naklonila hlavu na bok.
,,Ale keďže si moja poddaná, je tvojou povin..."
,,...nosťou niesť sokola!" prikývla dievčina rozhorčene a spolu s mohutným ťažným zvieraťom, ktoré by bolo súce skôr na prácu v lese, zamierila pôvodným smerom, po širokej prašnej ceste.
,,Sokoliarka, prikazujem ti, stoj!" takmer hystericky za Ĺ?ou skrĂ­kol Tazi, a pohnal svoju neochotnĂş kobylu do kroku. DievÄŤa sa trucovito vydvihlo v strmeĹ?och, ÄŤo bol vzhÄľadom k rozmerom jej koĹ?a ĂşctyhodnĂ˝ vĂ˝kon, a nevyzeralo, Ĺľe by sa chystalo zastaĹĄ.
,,Sokoliarka, prikazujem tvojmu koĹ?ovi zastaĹĄ."
,,Je to kĂ´Ĺ?, mĂ´j pane...nemyslĂ­m Ĺľe by vás pochopil..."
,,Sokoliarka!"
,,VeÄŹ dobre, dobre..."
,,TakĹľe kde som to skonÄŤil?"
Dievčina s výrazom prehnanej ochoty na chvíľu vystrúhala grimasu uvažovania. ,,V pr..."
,,Sokoliarka!"
,,...oblémoch..."
,,To úbohé dievča napospas...napospas," zaškúlil do ledabolo načmáraného zvitku, ,,napospas osudu."
,,A volám sa Innala..."
,,Neprerušuj princa, keď sa snaží sústrediť..."
,,Viem, princa to veÄľmi bolĂ­..."
,,Sokoliarka!!"
,,Som Innala!"

~~~
Nepríjemný zápach vlhkého dreva a stuchnutého piva sa rozliezal už pred krčmou. Trucovito sa tváriace dievča priviazalo kone k plotu, zazerajúc na mladíka v drahom odeve.
,,Ste si istý, môj najdrahší pane, Anastázius Ľudovít, toho mena druhý, že sa chcete osviežiť v tomto, nepochybne zaujímavom vidieckom pohostinstve?" zavrčala Innala na princa Taziho, prevaľujúc každé slovo na jazyku.
,,Oslovuj ma princ Tazi, sokoliarka. A áno, som si úplne istý..."
,,Nech je vaša vôľa, princ Anastázius Ľudovít, toho mena druhý."
,,Sokoliarka!"
,,Vy mi hovoríte sokoliarka, ja vám budem hovoriť princ Anast..."
Do ďalšej hádky sa zrazu votrel nepríjemný zvuk krčmovej bitky.
,,Hor sa, sokoliarka, osviežime sa na našej dlhej ceste a pomôžeme tým úbohým ľuďom vyriešiť ich spor..." Princ sa pobral ku vchodu do kamenného domca, dbajúc na to, aby za ním plášť majestátne vial, a nečakal na svoju spoločníčku.
,,Princ Anablabla, nie som si istá, či našu pomoc potrebujú..." Innala sa rozbehla za ním, pridŕžajúc si na boku klietku so sivastým sokolom.
,,Moja povesĹĄ istotne predbehla naše kroky, sokoliarka. nemudruj a nasleduj ma!" zamraÄŤil sa na Ĺ?u.
,,Veď dobre, dobre," prevrátila očami a vypustila sokola z drevenej konštrukcie. ,,Ak by sme sa nevrátili, nájdi pomoc, jasné?" šepla ešte zvieraťu a hnala sa za Tazim. Ten sa, ako inak, hnal z jednej pr...ehm, z jedného problému do druhého.

~~~

,,BuÄŹ pozdravenĂ˝, Äľud ehm...sokoliarka?"
Innala váhavo vykukla spoza princovho chrbta a porozhliadala sa po krčme. Niekoľko nepriateľsky naladených osôb pri stoloch nenápadne zovrelo v rukách dýky, a hlavní aktéri predošlého boja prekvapene stuhli.
,,Prosím, princ Anastázius?"
,,Kde vlastne sme?"
,,Podľa môjho skromného názoru v pr..."
,,Sokoliarka!"
,,V problémoch..." nevinne sa usmiala na chlapíka zvierajúceho v rukách, veľkých ako medvedie laby, operadlo z rozmlátenej lavice. Muž nepríčetne zaťal hánky a drevo zapraskalo.
,,Pýtal som sa na miesto," zamrmlal na pol úst a stále si zachovával vznešený výraz.
,,V Tarione..."
,,Správne! Buď pozdravený, ľud Tarionu..."
,,Ono je Tarion fakticky len názov tejto dediny, môj pane..."
,,Sokoliarka!!"
,,Kto ste?" precedil cez zuby tučný muž, stojaci za čímsi, čo vzdialene pripomínalo výčapný pult.
,,Som nasledovník Lindarského trónu, princ Anastázius Ľudovít, toho mena druhý..."
Hurónsky smiech osadenstva krčmy princa očividne šokoval. Naprázdno otvoril ústa a potom zmätene pozrel na Innalu.
,,A vy, pôvabná slečna?"
Innala sa zamračila ešte viac, než chvíľu predtým miestny štamgast.
,,Som Innala, kráľovská sokoliarka. Poloeflka," povedala, z hlasu jej pritom bolo cítiť panovačný tón.
,,Poloeflka?!" Tento záchvat smiechu opilcom vohnal slzy do očí.
,,Máte s tým nejaký problém?" nadvihla obočie a odhodlala sa vykuknúť spoza princa o niečo viac.
,,Máme taký problém, slečinka, že nemáme radi vládnucu vrstvu..." prehovoril ktosi v rohu a mastné tváre ožranov súhlasne prikývli.
,,Princ Anastázius...môj skromný názor je taký, že by sme mali vsadiť na plán bé..."
,,A aký je plán bé, sokoliarka?" šepol zúfalo a ustúpil o krok dozadu.
,,UtekaĹĄ."
,,Výnimočne s tebou súhlasím, Innala..."
,,Tak prečo nebežíte?!!"

Dievca, skladam svoju korunu so Silmarilmi... . Mohla by si sa zapojit do foronovely, to je absolut parodia na LOTRa, ale najskor si ju celu precitaj, aby si nam nestocila dej niekam, kde uz bol a aby si "nasala" nas sposob pisania, aby tam nboli nejake brutalne velke rozdiely... .



Middle-Earth is dead. Let´s hold the minute of silence.

www.lotrgame.forumup.sk