Takže na svete je ďalšia časť, resp. megačasť. S touto megačasťou by so rád uverejnil aj jednu novinku, celý príbeh v aktuálnej podobe bude vždy dostupný na tejto adrese:
http://docs.google.com/Doc?docid=ah73w5cnvrjm_bchn2zvc8hcp9&hl=en
Tak a tu už nasleduje príbeh
Prvé čo Garothovi padlo do oka, bol velikánsky strom pred mestom. Pred ním sa cesta rozvetvovala a za ním sa znova spájala, a tak slúžil ako nejaká brána. Jeho kme? bol veľmi široký a bol aj veľmi vysoký. Konáre prevísali až za okraje ciest, a tak to vyzeralo akoby cesty vošli do tunela. Ani jeho listy neboli obyčajné, tvar mali ako javorové listy, ale listy boli rôznofarebné, červené, zelené, strieborné a zlaté. Bol to nádherný vstup do ešte nádhernejšieho mesta. Keď sa dostali pod tento strom, tak jediné čo videli boli iba jeho listy a konáre. Bol to vskutku nádherný tunel, vnútri to hralo naozaj všetkými farbami. Po chvíli keď vyšli spod stromu, Garotha uchvátil pohľad na Lasa Minet. Krajšie mesto ešte ani nevidel, budovy boli dokonalé spojenie kame?a a stromov, kde končili stromy tam pokračoval kame?. Kmene stromov jednoducho vrastali do kame?a a tak tvorili dokonalé spojenie. Základy najväčšej a najhlavnejšej budovy boli tvorené štyrmi stromami. Boli to presne tie isté stromy ako vstupný strom, lenže boli trocha menšie. Mali pomerne hrubé kmene na ktorých ďalej pokračovali kamenné múry. Múry boli z nejakého nádherného kame?a. Tento kame? bol naozaj zvláštny, trblietal sa na strieborno alebo zlato, záležalo na tom z ktorej strany sa na neho pozeráte. Múry s množstvom menších či väčších okien ďalej formovali tvar budovy do tvaru veľkého stromu. Samotný vrch tejto budovy tvorila strecha. Ani táto strecha nebola obyčajná, tvorili ju zlaté, strieborné a diamantové listy. Ani tvar strechy nebol obyčajný, mala podobu koruny stromu, ktorá nepokrývala len túto skvostnú budovu, ale aj väčšinu časť mesta. Lom svetla na diamantových častiach strechy vytváral nádherné svetelné efekty, ktoré ešte umoc?ovali odrazy tohto svetla zo strieborných a zlatých listov.
„Tá budova je nádherná! “ S údivom vypadlo z Garotha.
„To teda je, a máš veľké šťastie, lebo do nej aj mierime.“ Povedal Lotarnen. „Kráľovná s Kráľom vás chcú vidieť.“
Vybrali sa teda do kráľovského paláca. Keď prešli závojom paláca, tvoreným s konárov a listov základových stromov, v strede uvideli veľké točité schody, ktoré boli z toho istého kame?a ako celá budova. Na každom schode boli ešte dva lampášiky, každý na jednej strane schodu. Toto dávalo schodisku ešte zvláštnejší vzhľad. Vyšli teda po schodoch až na tretie poschodie, kde bola veľká dubová brána. V momente ako vstúpili na túto chodbu, brána sa otvorila a oni vošli do veľkej sály. Sála bola celá z vylešteného dreva. Na drevených stenách boli zlato-strieborné ozdoby v tvare rôznych zvierat. Na druhom konci sály boli dve prútené kreslá z bledého dreva. Ich význačnosť naznačovali len zelené kamene, s červeným znakom hviezdy, vsadené do operadla. Došli asi do stredu tejto sály a Lotarnen povedal: „Tu počkáme.“ Ani to poriadne nedopovedal a už sa otvorili dvere za kreslami a dnu vošli dvaja Elfovia oblečení v bielych plášťoch so striebornou čelenkou na hlavách s tým istým znakom ako bol na kreslách. Jeden elf bol muž, kráľ, a druhý elf bola žena, kráľovná. Obidvaja si sadli do kresiel, elfka do ľavého a elf do pravého.
„Ja som kráľovná Atlana.“ Prehovorila zvučným hlasom nádherná elfka.
„A ja som kráľ Atlan.“ Predstavil sa elf.
„Ako vidím tak si moju úlohy splnil, Lotarnen. Ja som vedela, že ju mám zveriť práve tebe.“ Ozvala sa znova kráľovná Atlana.
„Vynaložil som na to všetko svoje úsilie. Ale nehľadal som ich dlho, boli iba neďaleko mesta.“
„Veľmi pekne ti ďakujeme Lotarnen, už môžeš odísť.“ Poďakovala sa kráľovná a mierne sa uklonila. Lotarnen sa tiež uklonil a odišiel tou istou bránou ako vošli.
„Prečo ste sa zdržali Estreth?“ Obrátil sa kráľ na Estretha.
„Zablúdili sme v lesoch, už som v nich dlho nebol, a tak som si nebol istý cestou. Ale aj keby nás Lotarnen nenašiel, tak sme tu.“ Odpovedal Estreth.
„Odveďte Elmenu oddýchnuť si. Vidím že je unavená a celá nesvoja z tohto nového prostredia.“ Obrátila sa kráľovná na blízko stojacích Elfov, ktorých si Garoth doteraz ani nevšimol.
„?no, kráľovná.“ Povedal jeden z Elfov a podišiel k Elmene chytil ju za ruku a odviedol ju preč. Elmena sa vystrašene pozrela na Garotha, ale ten ju pohľadom upokojil, a tak už išla s úsmevom na tvári.
„A teraz prejdime k tomu, prečo si sem mal prísť Garoth.“ Zmenil tému kráľ. Garoth sa celý potešil a netrpezlivo čakal čo sa bude diať ďalej.
„No konečne sa to už dozviem, že prečo som musel opustiť Agrotas“ Celý natešený povedal Garoth.
„Ale veď to už vieš.“ Odpovedala kráľovná.
„Akože viem? Veď Estreth mi nechcel nič povedať.“ Ohradil sa Garoth.
„Ale veď si videl ten obraz či nie?“ Spýtala sa kráľovná.
„To som videl, ale prečo som kvôli nemu musel odísť, to nechápem.“
„Lebo ti hrozilo nebezpečenstvo! Ten drak by ťa zabil!“ Vážne hovorila kráľovná.
„?no, ale iba keby som sa vydal na tú cestu, inak nie.“ Stále oponoval Garoth.
„Ľudia nevedia pochopiť osud, to čo si tam videl by sa nemuselo stať, presne na tom mieste, ale stalo by sa to, keby si tam zostal a nič nerobil! Keď už raz vieme čo sa nám stane, tak nemôžeme len tak nečinne sedieť, ale musíme sa tomu nejak postaviť! A tvoje postavenie sa osudu bol útek z Agrotasu, už chápeš?“ Vysvetľovala kráľovná.
„Tak trochu hej.“ Smutne odpovedal Garoth. „Ale stále nechápem, prečo som musel zobrať aj Elmenu a prečo ten drak na m?a zaútočil.“
„Bohužiaľ na tieto odpovede si budeš musieť ešte počkať. Ale jedno ti môžem povedať, všetko nemusí byť tak ako to na prvý pohľad vyzerá!“ Tajnostkárila kráľovná.
„Nechápem.“ Odvetil Garoth.
„Všetko pochopíš v pravý čas. Uvidíš. A do tohto mesta ťa Estreth doviedol preto, lebo to bola moja vôla. A teraz si už choďte oddýchnuť, prekonali ste dlhú cestu.“ Milo povedala kráľovná.
Elf vykročil spoza kresiel a odviedol ich preč. Vyšli zo sály a znova sa vydali schodiskom, lenže na Garothove veľké prekvapenie nešli dolu ale hore. O poschodie vyššie vošli na pomerne dlhú chodbu. Elf ich zaviedol do prvých dverí naľavo. Izba bola priestranná. Narozdiel od veľkej drevenej sály bola izba kamenná. Steny boli zdobené rôznymi nádhernými maľbami. Zariadená bola dobre, oproti dverám boli dvere na balkón, kde bol stôl a tri stoličky, na ľavej strane boli dve nádherné drevené postele. Na pravej strane bola v podstate obyčajná, ale bohato zdobená skrinka a vedľa nej bola posteľ, rovnaká ako predošlé dve. Elmena sedela pri stolíku na balkóne a jedla vynikajúce elfské jedlo . Keď ich uvidela hneď sa zaradovala, vrhla sa k nim a objala ich. Elf čo ich sprevádzal medzitým odišiel, ale o chvíľu došiel aj s ďalšími elfami, ktorý niesli horúcu a studenú vodu v nádherných a vysokých strieborných kadiach, dve menšie strieborné vaničky, uteráky a kopy jedla na strieborných podnosoch. Garoth a Estreth sa umyli a potom sa pripojili k Elmene a najedli sa. Po jedle podišiel Garoth k okraju balkóna, oprel sa o kamenný múrik a rozhliadol sa po meste. Akurát zapadalo slnko a spolu s diamantovými listami tvoriacich strechu vytváralo nádherné farebné úkazy.
„Pozeráš sa na mesto akurát v ten najkrajší čas.“ Povedal Estreth.
„Je to naozaj nádhera.“ Povedal Garoth.
Pribehla aj Elmena a začala sa štverať na múrik: „Aj ja sa chcem pozrieť!“ Kričala. Garoth ju teda zodvihol aby aj ona videla. „To je nádhera!“ Vykríkla Elmena od úžasu.
Estreth ukazoval na jednotlivé budovy, a hovoril ich mená a významnosť. Všetky budovy boli rovnakého štýlu. A tiež boli podobné ako palác, len strechy mali obyčajnejšie, drevené. A bolo ich tu neskutočne veľa, jedny menšie iné väčšie. Ako sa tak Garoth rozhliadal, tak zistil, že Lasa Minet je dosť veľké mesto s veľa obyvateľmi. Zo severu pritekala malá riečka, preklenutá tromi mostami. „To je Latana.“ Povedal Estreth. Po tejto malej obhliadke mesta sa vrátili do izby a poukladali sa na spánok, lebo boli unavený z dlhej a namáhavej cesty.
Na týchto mäkkých a pohodlných posteliach sa im spalo veľmi dobre. Zobudili sa až dlho po svitaní. Keď sa zobudili, ra?ajky už mali pripravené na stole. Pripravené mali aj čisté a podľa Garotha aj veľmi slávnostné šaty. Najprv sa obliekli a potom sa hneď vrhli na ra?ajky. Boli veľmi osviežujúce a hneď ich aj prebudili. Po ra?ajkách vyšli z paláca a išli sa poprechádzať po meste. Mesto vyzeralo ako nejaký veľký park, všade samé stromy, kvety a tráva. Občas bolo vidieť aj nejaké nádherné sochy či dokonca fontány. V celom meste bolo počuť spev rôznych vtákov, bol veľmi melodický a dotváral atmosféru mesta. Keď sa na obed vracali naspäť do paláca, pri bránovom strome, ako si ho Garoth v mysli pomenoval, vznikol nejaký rozruch. Rozozneli sa slávnostné trúby a mestom sa niesla biela zástava s čiernou labuťou. Za zástavou išiel pochod elfov a v strede bol najvyšší Elf vo veľmi nádhernom brnení so znakom čiernej labute na hrudi, a tak Garoth usúdil, že to bude nejaký významný elf. Zástup mieril smerom k palácu, kde už vonku stáli kráľovná Atlana a kráľ Atlan aby ich privítali. Po privítaní odišli všetci okrem kráľovnej Atlany do paláca. Kráľovná zamierila, na Garothove veľké prekvapenie, smerom k nim.
„Poďte so mnou. Ideme na slávnostný obed na počesť návštevy nášho priateľa Umiara.“ Povedala milým hlasom.
„My? Prečo? Veď my nie sme významný.“ Čudoval sa Garoth.
„Pre m?a ste významný a bola by som rada keby ste tam prišli.“
„Sme veľmi potešení a Vaše pozvanie s radosťou prijímame.“ Povedal za všetkých Estreth.
Tak sa teda Garoth, Estreth, Elmena a kráľovná Atlana vybrali do paláca, do uvítacej miestnosti v ktorej boli aj včera. Boli tam už pripravené stoly a stoličky a všetci hostia už sedeli. Kráľovná ich zaviedla na koniec dlhého stola, tam si sadľa vedľa kráľa a Estretha, Garotha a Elmenu usadila po svojej jej ľavici. Hosť Umiar sedel na druhom konci stola. Najprv kráľovná predstavila Garotha, Estretha a Elmenu Umiarovi, a potom dala znamenie aby sa začalo nosiť jedlo. Jedlo bolo vynikajúce a bolo ho neskutočné množstvo, aj čo do počtu druhov, aj čo do množstva. Hostina trvala až do večera, ale každému sa to zdalo ako neskutočne krátky čas, lebo všetci sa medzi sebou rozprávali, ale najviac vyhľadávaný bol Garoth, lebo medzi elfmi často ľudia nebývajú. Po tejto hostine boli Garoth s Elmenou azda ešte viac unavenejší ako po tej dlhej ceste do Lasa Minetu, a tak hneď aj zaspali. Garoth sa ráno zobudil už zavčasu a videl, že Estreth stojí na balkóne a pozoruje mesto. Vyšiel teda za ním von.Elmena ešte stále spala.
„O chvíľu má vyjsť slnko, síce to nie je také pekné ako západ slnka, ale aj to stojí vidieť.“ Povedal Estreth.
Garoth neopovedal nič, ale len čakal na východ slnka. Keď už vyšlo mesto zaplavili nádherné dúhy mnohých farieb. Takto tam stáli a pozorovali tie dúhy asi hodinu, a potom keď už bolo slnko vyššie a dúhy sa pomaly vytrácali vrátili sa do izby. Keď sa vrátili akurát sa zobudila Elmena. Vstala pretrela si oči a ani sa nestihla umyť a už im doniesli ra?ajky. Nara?ajkovali sa a znova išli na prechádzku do mesta. Takto strávili v Lasa Minete ešte týžde?, až zrazu Garoth začal byť celý nesvoj. Garotha už nebavilo prechádzať sa po meste, a tak sa sám vyberal do lesa okolo mesta. Najprv to boli iba krátke vychádzky, ale neskôr to prešlo už aj do celodennej vychádzky. Až nakoniec sa raz nevrátil na noc. Estreth sa o neho veľmi bál, a tak zašiel za kráľovnou poprosiť ju o radu. Kráľovná mu nič určitého nepovedala, tajnostkárila ako vždy. Iba ho uistila že sa o Garotha nemusí báť. Tak sa Estreth vrátil do izby a zaspal. Ráno sa zobudil a Garoth sa stále neobjavil. Jeho obavy sa vrátili v plnej sile naspäť. Ako tak zamyslene sedel na posteli, zobudila sa malá Elmena, ktorá sa začala dožadovať ra?ajok. Nič iné mu teda nezostávalo iba sa s ?ou nara?ajkovať. Po ra?ajkách sa išli poprechádzať do mesta. Takto strávili celý de?, zatiaľ čo Garoth stále nikde. Večer, keď Elmena už spala, Estreth vyzeral Garotha z balkóna. Keď sa ani pod dlhšom čakaní neobjavil, išiel si ľahnúť. Ráno, keď sa Estreth zobudil, zbadal Garotha ako sa blázni s Elmenou. Estreth teda vstal, išiel sa nara?ajkovať a tváril sa akoby sa o Garotha vôbec neobával. Ani dnes Garoth netrávil de? s nimi, ale hneď po ra?ajkách zamieril za kráľovnou.
„Už som na teba čakala Garoth.“ Povedala kráľovná.
„Po dlhšom uvažovaní som došiel k názoru: keď už som musel odísť z domova, tak chcem aspo? spoznať nové kraje. A tak by som Vás chcel požiadať o dovolenie odísť s Umiarom a jeho spoločníkmi.“ Povedal Garoth.
„Viem. Už dlhšie som ťa pozorovala. A rozhodol si sa správne, kebyže mi to nenavrhneš ty sám, tak by som ti to navrhla ja. Už sme sa s Umiarom o tebe rozprávali.“ Povedala kráľovná Atlana.
„A kedy odchádzajú?“ Spýtal sa Garoth.
„Už čakajú len na teba, ak teda chceš môžete vyraziť už dnes.“ Povedala kráľovná.
„Dnes ešte nie, ešte by som sa rád rozlúčil s Elemnou, lebo je mi jasné že ona tu musí zostať.“ Povedal Garoth smutne.
„Si oveľa bystrejší ako som si myslela, tvoja bystrosť ti bude ešte veľakrát nápomocná. Ale pamätaj si čo som ti povedala už minule: Všetko nie je tak ako sa zdá!“
„Pamätám si to, ale vôbec tomu nerozumiem.“ Nechápavo krútil Garoth hlavou.
„V pravú chvíľu porozumieš. Tak ako si sa rozhodol, kedy odídete?“
„Asi pozajtra.“ Odpovedal Garoth.
„Dobre, tak ja oznámim Umiarovy ako si sa rozhodol. Bude potešený tvojim rozhodnutím.“ S radosťou v hlase povedala kráľovná Atlana.
„Ďakujem Vám za všetky vaše rady, ja sa teda poberiem, ak ma už nepotrebujete.“ Lúčil sa Garoth.
„Samozrejme že môžeš ísť" Usmiala sa kráľovná „,ale zajtra sa znova stretneme na rozlúčkovej hostine.“
Garoth sa teda uklonil a odišiel. Vyhľadal Elmenu a Estretha a zbytok d?a strávil s nimi, ale o odchode im nepovedal zatiaľ nič. Na druhý de? ráno, keď Elmena ešte spala, Garoth zobudil Estretha a požiadal ho aby s ním vyšiel na balkón. Garoth sa oprel o múrik a pozorujúc východ slnka povedal: „Rozhodol som sa, že odídem spolu s Umiarom.“
„Myslel som si to, aj kráľovná mi také niečo naznačovala.“ Povedal Estreth a chápavým pohľadom pozrel na Garotha.
„Rád by som sa teda s tebou rozlúčil.“
„Ale so mnou sa lúčiť nemusíš, ja som sa rozhodol že pôjdem s tebou. Radšej sa rozlúč s Elmenou.“
„Nemusíš, ja to zvládnem aj sám.“ Odrádzal Garoth Estretha od odchodu.
„Ja viem že nemusím, ale ja chcem!“ Nedal sa Estreth.
„Dobre, týmto si ma veľmi potešil, aspo? nebudem putovať medzi cudzími. Ale je mi ľúto, že Elmena musí zostať tu, radšej by som bol keby išla s nami.“ Smutne rozprával Garoth.
„Aj ja by som bol radšej keby išla s nami, ale vieš že nemôže. Veď preto sme ju zobrali z Agrotasu, aby sme ju priniesli sem.“
„Ja viem, teda vlastne neviem prečo sme ju sem museli priviesť, ale chápem že tu musí zostať.“
„Tak už nebuď taký smutný a uži si s ?ou posledný de?.“ Veselo hovoril Estreth snažiac sa rozveseliť aj Garotha.
Tak teda sa Garoth vrátil do izby a išiel zobudiť Elmenu. Nara?ajkovali sa a išli sa prechádzať po meste. Na večer došli až k bránovému stromu. Akurát keď pod ním prechádzali s paláca sa ozvali trúby, ktoré zvolávali na rozlúčkovú hostinu. Otočili sa a zamierili smerom k palácu.
U aj ja mm svoj blog
http://radeonx850.blogspot.com/
Radeon
|
Almiel
...A este chcem podotknu ku gramatike: ockov
....pamataj......dativ jednotneho cisla muzskeho rodu je 
