takže, konečne ďalšia časť...
Po Breanovom odchode bol Callin rozhodnutý neohrozene ísť za vojvodom a prijať trest za porušenie zákonov. Mal však na to ešte chvíľu času a tak sedel v chatrči a pozeral sa do zeme. Premietal si v mysli, čo sa to deje. Nič mu nedávalo zmysel. Rhir, Kult a démoni, Breanov útek, Rallinov odchod... Bol zmaätený tým viac, čím viac sa medzi týmito vecami snažil nájsť rozumné spojenie. Cítil v sebe prázdnotu a beznádej. Trest za Breanov útek bude vysoký. Zajtra sa ho dozvie, keď sa dostaví na slávnosť výberu.
Fíriel otvorila dvere a uvidela Callina. Malú chvíľu rozvažovala, sadla si k nemu a objala ho okolo pliec.
„Viem, čo prežívaš.“ Callin ju od seba jemne odstrčil.
„Klameš a vieš o tom. Zažila si pocit, že svojho syna si musela sama prinútiť, aby od teba ušiel do divočiny, vzdialenej stovky míľ? A Brean bol môj syn, môj jediný syn...“
„Myslím, že si viem predstaviť, aký vzťah si k nemu mal. Ja som to nikdy ten pocit necítila. Teraz mi však povedz: lepšie by bolo ho vôbec nespoznať? Kto je na tom teraz horšie? Ja, či ty?“ Callin to vyrozumel tak, že útočí na jeho svedomie. Ostal však kľudný.
„To neviem a ani to viedieť nechcem.“ Potom vyšiel von a hľadel na oblohu. De? sa pomaly končil a bolo to cítiť. Vzduch bol o poznanie chladnejší a pomaly na seba upozor?ovala jese?. Na niektorých stromoch už listy menili farbu. No Callinovi to bolo ľahostajné. Cítil, že to, čo robí sa nezhoduje s jeho učením. Avšak aj tak svoje konanie pokladal za správne.
Do mysle sa mu vnorila spomienka. Prehľadal si vrecká a nakoniec našiel to, čo hľadal. Roztvoril dla? a v nej ležal hladký drevený prste?. Pozdvihol pohľad smerom k dverám. Fíriel sa však neukázala a tak nesmelým krokom vošiel dnu. Fíriel sedela na posteli a mala sklonenú hlavu. Pokľakol si pred ?u a rozvtvorenú dla? s prste?om držal tak, aby ju zreteľne videla.
„Chcem, aby si so mnou ostala do konca života,“ riekol a hrdo jej pohliadol do očí. Zachytil jej pohľad, ktorý mu prezrádzal veľa. Videl v ?om túžbu, emócie... a súhlas. Pevne zovrel jej ľavú ruku a prste? jej nastokol na prstenník.
„?no,“ šepla, akoby len doplnila svoj pohľad slovami. Callin zatvoril dvere a oddelil ich tak od zvyšku sveta. V tej chvíli zapadlo slnko.
Ráno sa Callin nehlučne vyšuchol z postele. Obliekol sa do svojich najlepších, samozrejme zelených šiat. Náhle mu zrak padol na Fíriel. Stále spala a tak jej napravil prikrývku, zvesil zo steny svoj meč a vyšiel zo zrubu.
Nad obzorom sa pomaly rozlievala oranžová žiara, ktorá zvestovala skorý príchod slnka. Callin však cítil chlad jesenného rána, no jednak sa potešil dobrému znameniu pre dnešnú ťažkú úlohu. Včera večer bola oslava Výberu a Brean tam nebol. Callin si až teraz plne uvedomil, ako sa previnil. Včera ho spaľovala láska k Fíriel a boj za vlastný názor. No v to jesenné ráno bol opäť vrhnutý do prítomnosti. Nato sa postavil tvárou na sever, pozdvihol ruku akoby na pozdrav a odriekol tiché slová, ktorými na diaľku požehnával Breana. Boli to slová Callinovho otca, keď umieral a Callin si ich teraz privlastnil. Ťažko niesol stratu tak blízkeho človeka.
No ako pred chvíľou, upokojil si svoje myšlienky a sústredil sa na svoju odvahu. Nasadol na ko?a a zamieril na juhovýchod, k trónnemu mestu lorda Kirona.
Až v tom strachu si uvedomil veľkoleposť hradu postaveného do obrovskej skaly týčiacej sa uprostred šírej roviny. Bašty spájajúce sa so skalnými výbežkami pôsobili mohutne a hrozivo. Vôkol vysokého brala boli v usporiadaných radoch a uliciach postavené domy. Lord Kiron si dal na znovupostavení hlavného mesta naozaj záležať. Stále v ?om ležali opustené domy a trosky z čias rhirskej okupácie, no zo sŕdc ľudí boli tie spomienky dávno vykorenené a starí ľudia umierali šťastní. Mohutný hrad Engardon bol živou spomienkou na časy, keď bol Amir súčasťou Veľkého Almiru a ľudia žijúci v jeho tieni boli bez strachu. Rhirská hrozba bola vzdialená a preriedení obyvatelia Amiru sa začali včle?ovať do bežných koľají. Napriek tomu sa mnoho mladíkov hlásilo dobrovoľne do armády, aby boli účastní na sláve víťazov. Kiron si však dal pozor na rozvášnených mladíkov a počet dobrovoľníkov redukoval ako sa len dalo.
Keď Callin predložil svoju totožnosť veliteľovi stráže pri hlavnej bráne, ten sa trpko usmial a dal otvoriť bránu.
„Náš pán vás už čaká.“ Callin prežrel horkú slinu. Kiron teda dobre vedel, ako sa zachová a preto k jeho zrubu neposlal žiadnych vojakov. Avšak zaplašil doslova katastrofálne myšlienky a prešiel bránu, ktorej kelnbu tvoril prirodzený skalný oblúk. Ďalej viedol ko?a tmavým tunelom a keď sa vynoril na nádvorí, zistil, že tunelom ho sprevádzala dvojica jazdeckých gardistov. Nádvorie samotné bolo veľkolepé. Viedlo z neho mnoho ciest do rôznych strán, lebo bralo, na ktorom bol hrad postavený mal pôdorys kruhu. Pri každej ceste stáli dvaja vojaci. Callin sa však upriamil na tú, ktorá smerovala rovno dopredu a neisto postrčil ko?a dopredu. Statný hnedák si odfrkol a lenivo sa pohol.
Ďalšia cesta bola naozaj sužujúca. Cestička smerujúca k citadele stúpala nespočetným množstvom väčších či menších tunelov a nádvorí, z ktorých sa vynuli ďalšie cesty. Callin si povšimol, že pri každom nádvorí sa sklon cesty vyrovnal do úplnej rovinky. Z planiny to vidieť nebolo, ale každý, kto vkročil do Engardonu zistil, že sú do neho vtesané terasovité chodníky vedúce po jeho okrajoch. Celkovo malo bralo štrnásť úrovní.
Na poslednom nádvorí stál tucet peších gardistov a ich veliteľ prikázal Callinovi, aby zosadol z ko?a. Následne ho viedol jednoduchými drevenými vrátami dovnútra skaly, ktorá bola špicom celého brala.
Vnútri skaly bol chlad a vlhko a okrem toho prakticky nič, okrem točitých schodov na ešte vyššie poschodie. Callin po nich aj bez výzvy veliteľa stráží vyšiel a zočil Kirona, ako stojí a pozerá sa cez malý otvor v skale (otočený na sever) na mesto. Miestnosť bola na výbavu bohatšia, ako predošlá, v ktorej nebolo skoro nič, no i tu sa nenachádzalo skoro nič okrem dreveného stola, kresla a haldy papierov a máp.
„Vitaj,“ pozdravil sa Kiron, no neodtrhol oči zo svojho mesta.
„Vďaka.“
Kiron sa náhle otočil a sadol si za stôl.
„Neobťažuj sa ospravedl?ovaním za zradu,“ prehodil ironicky, „tu máš papiere. Máš týžde? na odsťahovanie sa za hranice. Choď mi z očí čím skôr.“ Na malú chvíľu pozrel Callinovi do očí. „Myslel som si, že keď nikto iný, aspo? ty budeš v týchto časoch loajálny. Mýlil som sa.“ Potom sa obrátil ku Callinovi chrbtom.
Ťažký bol návrat z trónneho mesta. Callin mal sklonenú hlavu a vyzeral, akoby mal každú chvíľu padnúť z ko?a. No čím viac sa blížil k domovu, tým bol nepokojnejší. Predtuchy sužovali jeho srdce a keď bol na tri míle od zrubu a na severozápade videl mohutný kúdol čierneho dymu, srdce mu takmer vyskočilo z hrude. Divoko popohnal ko?a smerom k zrubu a keď vyšiel z malého lesíka, takmer mu zamrela duša. Zrub bol v ruinách a ostali z neho len dymiace trosky. Callin zoskočil z ko?a a začal sa prehŕ?ať kusmi prehoretého dreva. Čmud dymu sa mu dostával do pľúc a zmoc?ovala sa ho prudká nevoľnosť, no stále hľadal stopy po Fíriel. Márne.
Jediný stĺp ostal stáť z celého zrubu a na ?om bol čiernou dýkou pribodnutý odkaz:
Česť tebe ako nepriateľovi. Ak ju chceš niekedy uvidieť, príď si po ?u.
Callin sa do stĺpu v hneve oprel a zrútil ho na zem. Zmocnila sa ho nepríčetnosť. Kopal do trosiek a zvyškov jeho zrubu. Náhle však zočil dlhý predmet ležiaci na samom spodku trosiek. Okolo neho boli zvyšky koženej pošvy. Callin ho spoznal okamžite: Naermarthov meč. Zaťal zuby, zdvihol ho zo zeme a vztýčil ho do vzduchu.
V tej chvíli sa zo vzduchu ozval ľadový hlas spojený s hysterickým smiechom.
„Úbožiačik, osudom súdený, mnou mučený.“ Callin sa snažil hlas prekričať.
„M?a nepokoríš!“ Opakoval svoju vzpurnú vetu stále dookola a dookola. Keď sa tajomný hlas pominul, Callin uvidel v neporušenom meči, jedinej veci, ktorá Fírielin únos prežila, nové znamenie.
„Nájdem ťa, milovaná.“
Epilóg
Na ďalekom severe, v horách sa rútili tisíce goblinov na osamtoené mesto v priesmykoch. Do víchrice snehu sa ozýva hrozivý hlas a na hordy útočníkov padajú z neba skaly, opiera sa do nich vietor, z nebies ich spaľujú blesky a stĺpy oh?a. Na najvyššej veži mesta stojí postava v bielom háve s roztvorenými rukami a dávno zabudnutým jazykom vrhá do náručia smrti armádu tak veľkú, akú nezhromaždili goblini za posledných sedemsto rokov.
O pol hodinu leží v snehu dvadsať tisíc mŕtvych goblinov.
Na západe, v kráľovstve elfov stojí mladý muž pred radou elfov. Na hlave má cisársku korunu a tej zodpovedá aj jeho drahý odev. Jeho uši však nevnímajú slová elfskej najvyššej pani. Všetky jeho zmysly patria elfskej princeznej, sediacej po pravici svojej matky.
Na východe sa jeden muž a jedna žena predierajú lesom. Prenasleduje ich dav neľútostných Temných.
Na juhu sa skupina tmavo oblečených bytostí plaví z Amiru do Dorgonu. V podpalubí ich lode spí ubitá a strýznená elfská deva spútaná reťazami.
V inom svete, oddeleným od Urdothu priepasťou priestoru stojí pred magickým portálom obrovská armáda Rhiru. Krátky výkrik ich veliteľa, stojaceho na blízkej veži je sprevádzaný mohutným pokrikom celého vojska. Nato sa predné rady s krikom rozbehnú vpred- do portálu.
V podsvetí kľačí krásna žena s vypáleným obrazcom Kultu na ramene. V tieni, blízko nej, spočíva zlovestná bytosť, ktorej žlto-červené oči spaľujú aj nemilosrdný pohľad Veľk?ažky.
„Všetko ide podľa plánu, môj pane. Urdoth je pripravený skloniť sa pred mocou našej hordy.“
tí bystrejší si všimli podnadpis EPILÓG. ?no, správne, táto časť bola koncovou časťou Druida. Vzhľadom na to, že teraz nemám dosť času na písanie, rozhodol som sa Druida ukončiť. Teraz budem vo voľnom čase robiť na štylistickej a prirodzene aj gramatickej korekcii tých 60 strán. Ďalej budem dávať dokopy, čo ja sám viem o Urdothe, jeho krajinách a postavách, histórii a tak ďalej. Keď to dokončím, začnem si robiť poznámky k pokračovaniu. Potom sa dostaví aj samotné pokračovanie s názvom
Pešiaci osudu.
PS: možno tu vhodím aj nejaké intermezzo (menšiu poviedku, trochu off topic)
PSS: a do PM-ky mi prosím píšte celkove hodnotenie a pripomienky
PSSS: aj chyby, aby som sa ich mohol v pokračovaní vyvarovať
Váš Fingi


Zabi ohyzda, zachrni Stredozem!
www.lotrgame.forumup.sk