| Pi sa Vm tento prbeh? |
| A o som blbec, ve ke to pe ty, neoplat sa to ani ta! |
|
6% |
[ 1 ] |
| Nechce sa mi ta/ Asi to nebude ni moc |
|
25% |
[ 4 ] |
| Preijem |
|
12% |
[ 2 ] |
| Slun |
|
12% |
[ 2 ] |
| Super |
|
43% |
[ 7 ] |
|
| Celkom hlasov : 16 |
|
|
|
 Fingolfin Naermarth
Bydlisko: Tam, kde ma uvtaj a prichlia
Prspevky 890
|
  07.01.2008 - 16:33
 |
| alayn Napsal(a): | ake romanticke  a dojemne  krasna cast vydno ze si na nej tolko pracoval  asi by som si mala zacat citat Druida od zaciatku lebo ked to citam takto po castiach niektore veci mi unikaju,spominal si uz v Druidovi toho Drauga? |
mno, ani nie, ale nechajte sa prekvapit 
Zabi ohyzda, zachrni Stredozem!
www.lotrgame.forumup.sk |
|
 |
 Menelya
Bydlisko: Lindon (TN)
Prspevky 2820
|
|
|
Fingolfin Naermarth
Bydlisko: Tam, kde ma uvtaj a prichlia
Prspevky 890
|
| 07.01.2008 - 19:51
|
no z tejto dejovej linie je to na isty cas vsetko, takze si to uzite 
„Pozri!“ šepol Draug a prstom ukázal na tmavú skupinu, ktorá práve táborila a obedovala. Menelya prvý krát videla nepriateľov, proti ktorým mala podľa svojho vrodeného presvedčenia. Začala pomaly vykračovať z úkrytu, ktorý tvoril vyvrátený kmen obrovského duba, ale Draug ju stiahol späť.
„Už vieme, koľko ich je. Teraz sa musíme pripraviť.“ Menelya ešte raz prešla okom po družine temných elfov. Za chvíľu ich narátala dva tucty a niečo viac, ale Draug ju už ťahal smerom ku kamennej cestičke, ktorá viedla na rímsu.
Draug sa prehraboval v truhlici. Vyhodil von akúsi čiernu prilbu podivného vzhľadu, no stále čosi hľadal. Po chvíli uchopil do rúk modré krúžkové brnenie a poza plece mrkol okom po Menelyi. Kľačala a čistila si meč. Brnenie hodil rovno pred ?u a vysvetlil:
„Ich šípy sú nepríjemné. Tá trpasličia zbroj ti pomôže.“ Menelya sa na ?u s nedôverou pozrela. No potom si ju obliekla. Skončila s prípravami na boj a vyšla na rímsu. Slnko sa už zas sklá?alo nad horu a uvedomila si, že je tu už druhý de?. Pozrela sa do jaskyne na Drauga. Stál nad truhlicou a v rukách držal tabard červenej farby. Sklá?al nad ním hlavu a podchvíľou nasilu zatváral oči. Potom ho zložil späť, ale do inej truhlice, ktorú zamkol. Sám na seba prehodil obyčajnú šupinovú zbroj, do ruky si vzal prilbu, sekeru a tiež vykročil von.
Pohľad uprel do doliny a potom si nasadil prilbu. Na jej vrchole sa skvel znázorený vlk s rozďavenou tlamou. Prilba mala aj chránič nosa a líc, takže Draug v nej vyzeral hrozivo a bolo vidno len potemný svit jeho očí.
„Budú tu zanedlho,“ povedal napokon, len aby odtušil ticho. Menelya na to neodpovedala, len sa na?ho zadívala. Cítila z neho skôr nenávisť a túžbu po boji, ako lásku k nej. To ju zra?ovalo, no jej city k nemu to zmeniť nemohlo. Potichu si povzdychla, odvrátila zrak z jeho hrozivej tváre a opýtala sa ho:
„Odkiaľ máš tú helmu a brnenia?“
„Tá helma patrila náčelníkovi tých temných elfov, ktorí po nás teraz idú. Draug nie je moje pravé meno a keď som ju zočil, napadol ma Draug. Tie ostatné veci mám od dobrého priateľa- trpaslíka. Pred pár d?ami som ho ochránil pred niekoľkými goblinmi. Mal som len to šťastie, že to bol najlepší kováč Východných bášt, ktorý viezol tovar do Amiru.“ Keď však vyslovoval meno Amir, v hrdle mu vyschlo. Menelya to chápala, lebo vedela prečo.
„Nevieš sa zbaviť spomienky na ?u, však?“ Draug sa na Menelyu pozrel a z jeho očí sa dali vyčítať myšlienky.
„?no, neviem sa zbaviť jej obrazu v mojej mysli. Avšak odkedy si tu ty, zabúdam častejšie,“ povedal a na krátku chvíľu jej hľadel do očí. Vtedy zaznel odporný zvuk rohu a obaja začuli dupot nôh. Draug trochu sklonil hlavu a pobozkal Menelyu.
„Keby sme sa už v tomto živote nestretli,“ riekol a tmavé oči sa mu leskli. Potom sa nadýchol a jeho hruď sa s tým nádychom rozšírila. Otočil sa smerom k cestičke a potichu vrčal ako dravý vlk a sekeru mal už skoro napriahnutú na úder. Čakal len na prvého temného elfa, ktorý mu príde do rany.
Nečakal dlho. Spoza zákruty vybehol prvý nepriateľ, no prudký úder sekery ho zrazil k zemi. Po ?om aj druhý, až tretiemu sa podarilo obísť Drauga a napadnúť Menelyu, ktorá mu kryla chrbát. Cestička bola úzka, rovnako aj rímsa a temní elfovia mali zo svojej prevahy pramalý úžitok. Strašný protivník s helmou ich mŕtveho veliteľa sa nad nimi čnel ako veža. Za ním stála takmer rovnako vysoká žena, ktorá porážala protivníkov svojim mečom.
Od temných elfov vzadu zaznel bojový pokrik a to ostatným dodalo odvahy. Ďalší dvaja obišli Drauga a zaútočili na Menelyu, ktorá práve skolila mečom svojho druhého protivníka. Draug zrazu začul jej výkrik. Otočil sa a videl, že Menelya je bez meča a len sa uhýba čepeliam nepriateľov, ktorí ju tlačili k priepasti pod rímsou. Draug sa napriahol, zrazil k zemi dvoch temných a prirútil sa zozadu na pomoc Menelyi.
Neskoro. Opäť zaznel výkrik a Draug videl, ako Menelya mizne za okrajom priepasti. Zrazu len počul, ako on sám kričí ako ranená beštia a sekerou rozsekol najbližších temných. Keď ostatní videli jeho bojové šialenstvo, obrátili sa a ani opätovný pokus o bojový pokrik nepozdvihol morálku dobitých mužov, ktorí prišli o mnohých svojich druhov.
Draug klesol k zemi a plakal. Prilba s výjavom vlka padla na zem a kotúľala sa dole rímsou. Keď ju v poslednej chvíli zachytil, začul ston a počul, ako niekto slabučko volá jeho meno. Slzy mu razom prischli k tvári a chopil sa meča, ktorý sa váľal hneď vedľa. Keď zhliadol dolu k priepasti, videl, ako sa Menelya jednou rukou drží malého previsu. Drauga v rýchlosti nenapadlo nič rýchlejšie, len to, že chytil meč za čepeľ a rukoväť podal Menelyi.
„Chyť sa!“ kričal. Menelya sa ťažko zranenou rukou, z ktorej trčal šíp pevne chytila rukoväte a druhou sa vytiahla o niečo vyššie. Draugovi sa čepeľ zarývala do dlane, no on len zaťal zuby, zažmurkal, lebo sa mu z tváre valil pot kvapkajúci mu do očí a pevne ťahal. Menelya sa oprela o okraj rímsy a dostala sa hore. Draugovi vypadol meč z rúk.
„Musíme odísť. Čoskoro si privedú posily,“ povedal z posledných síl a kývol hlavou k jaskyni. „Všetko zapáľ. Vezmi len truhličku, na ktorej je zlatá kladka. M?a tu nechaj, musím sa spamätať z bolesti.“
Vtedy Menelya uvidela jeho mečom zohavenú ruku, padla na kolená a vyčistila mu ju vlastnými slzami. Keď jej však Draug opäť pokynul, aby vykonala, čo jej povedal, so vzlykotom vstala, nahromadila všetky veci na jednu kopu a okrem malej truhličky, do ktorej Draug pred bojom ukryl ten červený tabard všetko zapálila.
Potom vyšla von, padla na zem a plakala nad Draugovým utrpením.
Zabi ohyzda, zachrni Stredozem!
www.lotrgame.forumup.sk |
|
|
Menelya
Bydlisko: Lindon (TN)
Prspevky 2820
|
|
|
Almiel
Bydlisko: tam, kde ma privtaj...
Prspevky 980
|
|
|
Fingolfin Naermarth
Bydlisko: Tam, kde ma uvtaj a prichlia
Prspevky 890
|
|
|
Almiel
Bydlisko: tam, kde ma privtaj...
Prspevky 980
|
|
|
Menelya
Bydlisko: Lindon (TN)
Prspevky 2820
|
|
|
Fingolfin Naermarth
Bydlisko: Tam, kde ma uvtaj a prichlia
Prspevky 890
|
|
|
Fingolfin Naermarth
Bydlisko: Tam, kde ma uvtaj a prichlia
Prspevky 890
|
| 14.01.2008 - 16:36
|
dosť bolo le?ošenia
„Blíži sa skupina mužov a nejaký starec,“ hlásil zved.
„Ako ďaleko sú?“ opýtal sa Gamis.
„Hodinu odtiaľto.“
„Pošli tam jazdcov a priveďte ich sem.“
„Ako hostí,“ doplnil Ganis. Pocítil pichľavý pohľad svojho staršieho brata, ale veľmajster napokon bez slova kývol hlavou na súhlas. „A upovedomte našich dvoch priateľov, že by som sa s nimi rád porozprával.“ Zved sa uklonil a aj s jedným zo sluhov vyšli von z miestnosti.
„To sú ale spôsoby k starým ľuďom,“ mrmlal Naermarth, keď vchádzal do trónnej miestnosti veľmajstra Rádu. Potom neúctivo zdvihol oči ku kreslu, kde samotný veľmajster sedel a zahľadel sa aj na ostatných, čo sedeli okolo poradného stola s veľkolepou mapou. Kývol na pozdrav Ruigovi, Calmaricovi len venoval významný pohľad a mladšieho veľmajstrovho brata si ani nevšimol.
„Nevedeli sme, že máme poslať nosidlá,“ preriekol Gamis so snahou starého druida rozosmiať.
„Tak to už budete vedieť,“ odsekol tento pokus Naermarth a sadol si k stolu.
„Ako si sa k nám dostal?“ Druid kývol ku dverám, do ktorých ešte nevošiel paladin, ku ktorému sa pridal. „Tak trochu som ho prehovoril, aby sme si tento úsek cesty dopriali vzájomnú spoločnosť. Samému by mi bolo smutno,“ uškrnul sa. V tej chvíli vošiel do miestnosti aj vysoký človek v brnení.
„Mereth vo vašich službách,“ povedal s úklonom.
„Posaďte sa,“ odvetil veľmajster a mierne sklonil hlavu aby sa odzdravil. Paladin Mereth sa pohodlne usadil vedľa Ganisa. Tvárou sa na seba mierne podobali, no Mereth bol mohutnejší.
„Dobre všetci vieme, prečo sme tu. Všetkých nás trápi Kult...“
„Všetci dobre vieme, čo chceš povedať, starý priateľ,“ prerušil veľmajstrov začiatok Naermarth.
„Treba zasypať tým líškam ich diery,“ pridal sa Ruig. „A jej Najvyššiu veľk?ažskú priblblosť poslať do horúcich pekiel za jej miláčikmi.“ Naermarth sa trpaslíkovym slovám zasmial na znak toho, že bezhranične s týmto výrokom súhlasí. Veľmajster sa však začal mračiť, rovnako ako Mereth. Ganis ostal chladný a sám vo svojom vnútri zvádzal boj, či má prepuknúť v smiech, alebo nie.
„Myslím, že nie je čas na zvady,“ preťal ticho Mereth. „Bolo by dobré, aby sme podnikli predvýpravu s pomocou oddielou Rádu ešte pred tým, ako prídu na pomoc elfovia, trpaslíci, Amirčania, Noldrončania, Almirčania a Callin.“
„Odkiaľ viete o Callinovi a prečo máme čakať špeciálne na?ho?“ opýtal sa s podozrením Naermarth.
„To poznanie mi bolo jednoducho dané a vôbec neviem odpovedať ani na prvú ani na druhú otázku,“ ospravedlnil sa Mereth. „Kto je Callin, viem len obrysovo, ale podľa toho, čo mi bolo zjavené, som pochopil, že je dôležitý. Nie ako niektorí z nás, ale má väčší diel, ako väčšina iných. Tu však príde nie z vlastnej vôle, ale z donútenia.“ Veľmajster po týchto slovách dlho premýšľal a uchoval ich vo svojej mysli, no pre tú chvíľu mal podľa jeho názoru dôležitejšie veci na práci.
„V noci vyrazíme aj s tisíckou mužov cez priesmyky, aby sme zajtra k večeru boli na pôde temných elfov a Kultu. Neočakávam, že sa nás vráti aspo? polovica, ale odnesieme so sebou dosť tých prekliatcov,“ povedal a udrel do stola.
„Jedno je isté- bude zábava,“ prehodil Ruig. „Je v tejto bohom zabudnutej krajine niekto, kto mi môže nabrúsiť sekeru?“
Zabi ohyzda, zachrni Stredozem!
www.lotrgame.forumup.sk |
|
|
Reklama
|
|
 |
Menelya
Bydlisko: Lindon (TN)
Prspevky 2820
|
| 14.01.2008 - 20:42
|
Super kapitola, a najlepsi bol ten posedny Ruigov vyrok ...Hmm, a mam mensiu otazku, mozno mi nieco uslo, ak je to tak, prepacte mi,...ale Fingi, mohol by si trosku blizsie specifikovat paladinov?  ...Viem o nich zatial iba to, ze Menelya bola jednou z nich, ale nic viac, neviem co su zac. !!!KAMPA - ZACHRME STREDOZEM!!!
Viac info: www.lotrgame.forumup.sk
...Najuniverzlnejm prborom je lyica ... |
|
|
Almiel
Bydlisko: tam, kde ma privtaj...
Prspevky 980
|
|
|
Fingolfin Naermarth
Bydlisko: Tam, kde ma uvtaj a prichlia
Prspevky 890
|
| 15.01.2008 - 14:28
|
| Menelya Napsal(a): | | Super kapitola, a najlepsi bol ten posedny Ruigov vyrok ...Hmm, a mam mensiu otazku, mozno mi nieco uslo, ak je to tak, prepacte mi,...ale Fingi, mohol by si trosku blizsie specifikovat paladinov? ...Viem o nich zatial iba to, ze Menelya bola jednou z nich, ale nic viac, neviem co su zac. |
to sa vysvetli v jednom dialogu v niektorej dalsej casti
btw je fakt, ze Meretha som predstavil zle... je to paladin a doviedol tych zajatcov naspat k Radu (kuk posledny prispevok z tej dejovej linie)
Zabi ohyzda, zachrni Stredozem!
www.lotrgame.forumup.sk |
|
|
Almiel
Bydlisko: tam, kde ma privtaj...
Prspevky 980
|
|
|
Fingolfin Naermarth
Bydlisko: Tam, kde ma uvtaj a prichlia
Prspevky 890
|
| 21.01.2008 - 19:29
|
no, povedal som si, že by nebolo odveci dačo pekného napísať, tak ajhľa, nový príspevok
Brean mieril špičkou svojho širokého meča na Callinovu hruď, no tento polovičatý úder odrazil tvrdo cvičený chodec bez najmenších problémov. Jeho rýchly protiútok sa skončil tým, že jeho meč skončil na Breanovom hrdle. Ten rezignovane sklonil hlavu a odstúpil.
„Si rýchly a už si sa naučil neplýtvať energiou, no treba ešte viac cviku. Nemôžeš očakávať, že na začiatku zvládneš ťažkého a staršieho súpera, ako som napríklad ja, ktorý ovládam lepšie luk a meč,“ povedal s uznaním Callin svojmu zdeprimovanému uč?ovi. Brean trochu viac pozdvihol hlavu. Tešil sa z prítomnosti svojho majstra-priateľa, ktorý mu dlhý čas veľmi chýbal. Pred pár hodinami krátko po jeho návrate od vojvodu Kirona ho požiadal o lekcie šermu. Callin to s radosťou prijal a daroval Breanovi jeden z jeho starých mečov.
„Tak čo, ideme?“ opýtal sa Callin a pravú nohu posunul mierne dozadu, zatiaľ čo jeho ľavá noha bola mierne vpredu. Brean sa začudoval čudnému postoju a bez kývnutia hlavy alebo súhlasu zaútočil opatrným výpadom, ktorým skúšal dôvod Callinovho postoja. Callin výpad odrazil, pravú nohu posunul rýchlym poloskokom dopredu a vymrštil sa v neuveriteľne rýchlom útoku.
Po niekoľkých ďalších úderoch bol Brean opäť porazený a s bľabotaním sa pustil k schodíkom, ktoré viedli k vchodu do Callinovho zrubu. Tam sa spotený vyvalil pred prahom a prudko dýchal. Potom sa zdvihol a pozoroval južnú stranu lúky, kde Fíriel s Veniou, ktorá trávila z viacerých dôvodov svoj čas predovšetkým v Breanovej spoločnosti, cvičili s lukom. Brean si so záujmom prezeral strelecký postoj, ale čo ho najviac zaujímalo, boli Veniine krivky. Callin sa s úsmevom priblížil, tiež sa sadol na schody a zasmial sa tak, aby to Brean zreteľne počul.
„Len pokojne. Teraz sa sústreď na cvik. I keď...“ pretiahol a na sekundu sa obzrel smerom, kde cvičili Fíriel s Veniou, „nečudujem sa ti.“ Brean sa usmial a odvrátil zrak na svoj meč. Poutieral sa prepotenú tvár do zašpinenej tuniky, postavil sa a začal ním mávať.
„Teraz ťa naučím niekoľko trikov, aby si bol viac ako obyčajný šermiar, ktorý vie len mechanicky odvracať a rozdávať rany. Urobím z teba hraničiara bez ohľadu na to, či ťa získa do svojich radov amirská armáda, alebo ja. Každý tvoj úder bude nový a nebude podobný predošlému,“ povedal Callin a potľapkal ho po pleci. Celý podvečer trénovali a v noci, keď už Fíriel spala a Venia bola u rodičov, cvičili len s palicami, aby si v tme neublížili.
Nad ránom, sotva pár minút pred východom slnka pozoroval Callin sediaci na zemi niekoľko metrov pred schodmi nočnú oblohu. Začínala jese? a mesiac, ktorý bol v splne už zapadol a to Callina naplnilo nezvyčajnou nostalgiou. Nebo bolo teraz akési jednotvárne, na východe sa blýskal bledý svit zapadnutej luny a na západe sa dvíhala oranžová žiara. Striedavo sa obzeral oboma smermi a premýšľal o tisíckach vecí. Premietal si svoju púť až sem a všetko, čoho je teraz súčasťou, aj keď nemal ani po?atia o všetkom. Myslel na ľudí, na Fíriel, Ruiga a Naermartha, ktorí mu chýbali, rovnako ako aj ostatní, no najmä mŕtvy elf Feoldhen, ktorého ani nepoznal. No predovšetkým myslel na svojho brata, ktorého od jeho odchodu a listu miloval ešte väčšmi ako doposiaľ. Náhle si uvedomoval, že jeho rozvážnosti a obetavosti by nikdy nebol schopný.
„Ehm ehm,“ odkašľala si Fíriel, ktorá otvorila dvere. Callin sa strhol z myšlienok a pozoroval jej ladnú, v šerej tme tajomnú siluetu. Zamrvil sa, vo vrecku si nahmatal malý drevený predmet a kŕčovito ho uchopil. Ona si k nemu sadla a bez slova s ním pozorovala oblohu. Žiara na východe stále dostávala väčšiu intenzitu. Vtedy Callin vy?al ruku z vrecka a pozrel sa na Fíriel. Pravá noha sa mu triasla a koleno ťahal k zemi, akoby chcel pokľaknúť. Zatínal zuby a snažil sa upokojiť divoké myšlienky, no napokon sa ocitol v čudnej polohe. Akoby sedel, no pravé koleno mal položené na zemi. Fíriel si to všimla a otočila sa.
„?no?“ opýtala sa a pozorovala Callina, ktorý sa stále mierne triasol a na tvári sa mu zjavili kvapky potu. Vtom sa však upokojil, spevnel a hrdo sa pozrel Fíriel do očí.
„Len som sa ťa chcel niečo spýtať,“ riekol akoby len mimochodom.
„A čo to bolo?“ Fíriel zrazu zočila zovretú päsť, ktorá sa akoby pomaly roztvárala a v nej sa rysoval predmet, ktorý zatiaľ nevedela rozoznať.
V lese zaduneli kopytá a Callin s Fíriel sa strhli. Kô? sa náhlil zjavne z východnej strany, čo mohlo značiť posla od vojvodu. Dupot stále silnel a keď jazdec vyšiel z lesa, Callin v ?om spoznal jedného z dvoranov, ktorého uvidel na vojvodskom hrade. Posol zosadol a počkal, kým sa zmätená dvojica postaví na nohy. Potom sa uklonil a z jeho úst vytryskli slová vyslovené s obradným tónom.
„Lord Kiron vám, majster vrchný lovec, že slnovratný výber chlapcov do služby sa uskutoční už dnes večer, z dôvodu toho, že môj pán chystá na zimu vojenské ťaženie.“
Zmätený Callin zastonal a vtom zasvietilo slnko, ktorého lúče sa odrazili od žiarivo modrého amirského tabardu.
Zabi ohyzda, zachrni Stredozem!
www.lotrgame.forumup.sk |
|
|
Almiel
Bydlisko: tam, kde ma privtaj...
Prspevky 980
|
|
|
Menelya
Bydlisko: Lindon (TN)
Prspevky 2820
|
|
|
Fingolfin Naermarth
Bydlisko: Tam, kde ma uvtaj a prichlia
Prspevky 890
|
| 01.02.2008 - 12:33
|
Janis a Glandir 
Glandir bežal po chodbách paláca a už tretiu hodinu si snažil dať všetko dokopy. Neuveriteľne pohnuté dni v Noldrone vrcholili a to zásluhou Janisa. Včera pokoril a uvrhol do žalára neuveriteľných trdisať odbojných šľachticov, ktorých spojenú armádu rozprášil s dvojnásobne menšou silou. Tieto pokusy znovunastoliť monarchiu mali rôzne podoby, ale Janis chladnokrvne zakročil. Ľud bol omámený a dalo sa povedať, že posledné zvyšky rojalistov prešli na stranu mladého správcu.
Akoby to nestačilo, Janisovi ohúrení stúpenci, šľachta a velitelia armády mu ponúkli titul cisára. Cisára! Glandir v duchu plakal, smial sa, jednoducho sa cítil, akoby ho išlo roztrhnúť od myšlienok, ktoré boli totálne protichodné. Janis titul s nevôľou prijal, ale uvedomil si, že nadšenie nesmie vychladnúť, kým nenastolí poriadok.
„Glandir!“ zavolal Janis na Glandira. Bol oblečený jednoducho, teda na to, že práve v ten de? mal pred ľudom priznať prijatie ponuky. Oprávnene predpokladal, že väčšina ľudí vôbec nevie, ako sa má zachovať a úplne správne tušil, že veľká časť z nich to bude pokladať za návrat monarchie.
Glandir teda zastavil a v úklone pozdravil.
„Čo si prajete, Vaša jasnosť?“ Janis sa na?ho karhavo pozrel, ale potom sa od ucha k uchu usmial a odvetil:
„Odpusť si tie ceremoniality a poď za mnou.“ Pri tom ukazoval na svoju komnatu. Glandira zaplavilo teplo. Bol neskutočne rád, že si Janis napriek všetkým svojim schopnostiam zachoval svoju sedliacku jednoduchosť, v ktorej bol dlho vychovávaný. Vstúpil teda do vyžiarenej komnaty, do ktorej svietilo slnko z okna, ktoré smerovalo na malé námestie pred palácom. Glandir sa chvíľu pozeral na ľudí, ktorí sa pomaly zhromažďovali pred bránami paláca.
„Čo si mám obliecť?“ horekoval Janis a rozhorčene si sadol na zem pred otvorený šatník plný šiat. Glandir sa začal prehrabávať vešiakmi, ale nič sa mu nezdalo. Ktorýkoľvek šľachtic by za jeden kus tých šiat zaplatil veľkým statkom, ale k Janisovi takpovediac nič nesedlo. Glandir sa narovnal, ospravedlnil a vybehol z komnaty preč.
Janis sa začudoval a postavil sa. Glandira už na chodbe nebolo vidno, asi už zmozol za niektorým rohom. Budúci cisár sa teda vrátil do izby a pozrel sa von z okna. Ľudí bolo stále viac, priam desaťtisíce a medzi nimi sa hemžili zástavy šľachticov, ktorí sa tým chystali pozdraviť svojho panovníka. Janisa zo zamyslenia vytrhlo zakašľanie. Za ním stál Glandir, ktorý mu vzápätí vopchal do rúk šupinové brnenie, ktoré malo každú jednotlivú šupinu po obvode pozlátenú, šedú helmu a meč. Všetko bolo teda v šedo-zlatej farbe Noldronu a tým sa zabránilo prípadným nezhodám s ceremoniárom, ktorému Janis neustále utekal. Pod brnenie ešte patrila tunika, ktorá však vôbec dôležitá nebola a nikto si ju nevšímal. Išlo prakticky len o to, aby Janis nemal brnenie na holej hrudi.
„Čo to má byť?“ opýtal sa.
„Ľudia ťa poznajú ako vojaka a chcú ťa ako vojaka naďalej. Ver mi,“ odvetil Glandir s úsmevom, v ktorom odhalil svoje biele zuby, na ktoré bol oprávnene hrdý.
„Nahoď sa do toho rýchlo, ceremónia začne už o pol hodinu,“ upozornil Janisa a rýchlo sa vytratil, aby sa obliekol aj on. Janis sa začal kŕčovito obliekať so snahou urobiť to rýchlo.
O spomínanú polhodinu už stál na balkóne a zdravil ľudí, ktorí už dlho čakali pred bránami na túto chvíľu. Zdravenie trvalo celú večnosť a Janis sa nervózne obrátil dozadu k ceremoniárovi. Bol to malý tlstý muž s lysinou na hlave, ktorý obradne držal veľkú postriebrenú berlu a obrovskú knihu noldronských ceremónií s purpurovým obalom. Neustále sa po jeho tvári leskli kvapky potu.
„Kedy sa to konečne skončí a budem môcť začať reč?“ pýtal sa.
„Ešte desať minút,“ usmial sa drzo ceremoniár, ktorý si užíval nervozitu okolo seba. „Potom sa po vašom pravom boku postaví nové knieža z DonLinu a po ľavom vopred vybraný panoš, ktorý vám podrží vašu helmu.“ Vydal pritom narážku na cisárov odev, ktorý sa podľa neho nehodil k danej situácii. Janis sa na?ho pozrel s hnevom.
„Zmiznite a namiesto panoša bude po mojom boku stáť Glandir Varion. Helmu si podržím aj sám,“ hrozivo prevravel a postrčil spoteného ceremoniára dovnútra. Ten si odpustil poznámku o „cudzincovi z východu“ a ťarbavo odkráčal do sály za balkónom. Rýchlo pretlmočil Janisove prianie služobníctvo, ktoré bleskovo priviedlo prekvapeného Glandira.
Janis už s mávaním vydržal len pár minút. Potom dal jasné gesto kniežaťu a Glandirovi, aby prišli. Ľudia na námestí najskôr vybuchli jasaním, no o malú chvíľu sa ukľudnili. K Janisovi pristúpil mág, ktorý krátkym zaklínadlom zosilnil hlas budúceho cisára, aby ho ľudia vzdialení päťdesiat a tí poslední aj dvesto metrov počuli zreteľne. Potom odstúpil úctivo dozadu a rozhostilo sa ticho.
Vtedy si Janis zložil helmu a začal rozprávať.
„Ľud noldronský, moji bratia a sestry! Dlho sme žili pod ťarchou krutovlády, ktorú si užívali len boháči a chudobní trpeli z roka na rok stále viac a viac. Som len pešiak, ktorý pomohol oslobodiť od tohto bremena našu mocnú ríšu a napriek tomu ste práve m?a poctili tak, že ste mi ponúkli tie najvyššie pocty,“ potom sa odmlčal a rozmýšľal, čo povedať ďalej. Náhle sa však rozhodol túto situáciu vyriešiť rýchlo. „A ja som túto ponuku prijal!“ Vykríkol a nastalo ticho. Ľudia nevedeli, čo si o tom majú myslieť. Milovali osloboditeľa, ale nie ako cisára a nového monarchu. Janis to vybadal, zamračil sa, vytiahol meč z pošvy, pozdvihol ho čo najvyššie volajúc:
„Noldron!“ Na tento výkrik sa k nemu pridali všetci zúčastnení a pod západným nebom sa rozhostil burácajúci rev oslavujúci svoju zem.
Glandir sa spokojne pozeral na to, ako Janis vyriešil neuveriteľne ťažkú situáciu, ktorá mohla vyvrcholiť možno až v ďalšom prevrate. Jediným slovom upokojil ľudí, nad ktorými sa vytváral zdanlivý mrak despotizmu.
A vtedy sa stala vec, ktorú nik neočakával. Nebo sa začiernilo a začali šľahať fialové a zelené blesky. Ľud sa s krikom rozpŕchol a všetci služobníci a panoši na čele s ceremoniárom sa hnali z najvyššieho poschodia do pivníc, aby sa ukryli. Všade zavládol zmätok a všetkých ovládla panika a smrteľný strach. Jediným ostrovom vprostred búrky boli Janis a Glandir, ktorí stáli na balkóne a zdesene pozerali na oblohu. Zdola započuli výkrik.
„Brá?te svojho pána!“ Na nádvorí sa začal zbiehať oddiel gardy, ktorý potom zaplavil aj balkón a zúfalí vojaci sa snažili stiahnuť svojho veliteľa z balkóna. Janis sa im však vymkol z rúk a ďalej pozoroval oblohu. Vedľa neho stáli Glandir, mág a k?az, ktorý robil v každom kúte balkóna ochranné znamenia a rozostavoval sviečky, ktoré neustále zhasínali, aj keď bolo bezvetrie.
Zrazu k?az začal zdesene kričať a aj Janis s Glandirom cítili stále viac sa zhmot?ujúce zlo.
„Dovnútra, Vaša milosť!“ zakričal mág a postrčil Janisa dnu a pevne zatvoril dvere. Potom začal so zapečaťovaním a zaklínaním, aby sa cez dvere až do odvolania kúzla nik nedostal. Glandir však ostal na balkóne a pomaly vytasil meč. Zdola bolo zrazu počuť krik. Pred zoradenou gardou vystrašených bojovníkov sa zčista jasna vynorila horda temných elfov a goblinov. Skúsený veliteľ gardy dal bleskovo mužov nastúpiť pred hlavné vráta do paláca do zomknutej formácie a oddiely sa dali do boja.
Glandir spozoroval, že za prenosom nepriateľov bola mágia, ktorú začal pociťovať všetkými zmyslami. Zhmot?ovala sa a bola to temná mágia, ktorú ovládali len tí, ktorí zapredali svoju dušu.
Akoby zo strechy zoskočil na balkón, obrovský netvor zahalený v čiernom odeve sa zjavil pred Glandirom. Bol od neho skoro o dve hlavy vyšší, v jednej ruke držal veľký meč a v druhej podivne vyzerajúcu dýku. Bez jediného slova netvor zabil mága aj k?aza, ktorí sa v zúfalstve nevedeli ani pohnúť. Potom sa začal súboj s Glandirom.
Na malom priestore balkóna sa bojovalo ťažko. Glandir si oproti netvorovi pripadal ako trpaslík, ale nebránilo mu to v uhýbaní sa nemotorným úderom veľkého meča. S dýkou to už bolo horšie. Výpady s ?ou boli rýchle a o úrove? nebezpečnejšie. Napriek Glandirovmu snaženiu sa netvor, ako mohutný tak aj obratný, prebojovával k zapečateným dverám dovnútra paláca. Zrazu ho nepriateľ schytil, prevrhol ponad okraj balkóna a vrhol ho dole na nádvorie.
Potom sa postavil k dverám a vrhol nenávistný pohľad na Janisa, ktorý stál na druhej strane s taseným mečom. Jediným hnutím mysle rozbil dvere zapečatené silným zaklínadlom a vtrhol dnu. Janisa obkolesil poltucet strážcov, ktorí boli odhodlaní za svojho veliteľa umrieť. Janis ich však odohnal a vrhol sa s krikom na svojho protivníka. Tentokrát bol súboj ešte menej vyrovnaný. Glandir bol o poznanie skúsenejší šermiar ako Janis a vydržal tak krátko len kvôli tomu, že mal málo priestoru. Netvor si súboj užíval a so zvrátenou rozkošou sa pozeral, ako sa mladý cisár márnymi útokmi oberá o silu. Poľahky údery vykrýval, no neútočil a čakal na odkrytie. Príležitosť sa naskytla rýchlo a on ju využil bez pochybenia. Odstrčil Janisovu ruku s mečom a rukoväťou meča ho udrel do čela. Janis padol na zem a triasol hlavou, aby sa spamätal. Náhle bol neozbrojený a ako veža sa nad ním týčil tvor, ktorý len svojou prítomnosťou vzbudzoval strach.
„Boli ste slabší, ako som predpokladal,“ zaznel ľadový hlas vychádzajúci z prázdna pod širokou kapuc?ou. „Moja pani sa vašim hlavám poteší.“ Jeho smiech pripomínal pílu a bol to nervy drásajúci zvuk. Ruku s dýkou ťahal dozadu a chystal sa prebodnúť Janisa. Vtedy sa na cisára vrhol muž, do ktorého sa dýka zabodla. Vtedy otočil tvár a strašný netvor v ?om spoznal protivníka, s ktorým bojoval na balkóne.
„Nemyslím si,“ vycedil pomedzi zuby, vytrhol zo svojho chrbta dýku a vrhol ju netvorovi do tváre. To, čo nasledovalo, nikto nevedel opísať. Búrkové mračná na oblohe sa roztrhli, temní elfovia a goblini bojujúci s gardistami úzkostne zajačali a padli na zem. Strašný netvor sa skrútil do neprirodzenej polohy a náhle vybuchol v milióny zrniek prachu.
Janis zo seba jemne odvalil Glandirovo telo a pozrel sa mu na ranu. Bola plytká, ale jej okraje boli nazelenalé a krv, ktorá z nej vytekala mala až príliš svetločervenú farbu.
„Dýka bola otrávená, môj cisár,“ prevravel Glandir takmer bez dychu.
„Ako si sa sem dostal?“ pýtal sa Janis, neuvedomujúc si slabosť svojho záchrancu. Ten iba zakašľal a bez najmenšej známky nevôle odvetil.
„Nehodil ma dole dosť silno. Zachytil som sa na tých vlajkách, ktoré vodorovne visia z balkóna.“ Bolestne sa zasmial a vypľul krv z úst. Potom posledný raz vydýchol s rukami zloženými na hrudi.
Zabi ohyzda, zachrni Stredozem!
www.lotrgame.forumup.sk |
|
|
Almiel
Bydlisko: tam, kde ma privtaj...
Prspevky 980
|
|
|
Menelya
Bydlisko: Lindon (TN)
Prspevky 2820
|
|
|
Reklama
|
|
|
Fingolfin Naermarth
Bydlisko: Tam, kde ma uvtaj a prichlia
Prspevky 890
|
| 06.02.2008 - 10:31
|
nedalo mi neopisat Janisove rozhodnutia po prepade palaca 
Akonáhle sa búrka rozplynula, k palácu sa opäť hrnuli davy vystrašených ľudí. Gardisti, ktorí skoncovali s votrelcami vpustili dovnútra desať najlepších liečiteľov, akí vtedy v meste boli a zaviedli ich do miestnosti, kde ležal mŕtvy Glandir. Pri ?om nemo sedel Janis, bez pohnutia oka na?ho hľadel a kŕčovito zvieral jeho ruku.
„Odstúpte, veličenstvo,“ upozornil veliteľ stráže. S liečiteľmi vošlo aj knieža DonLinu, Atver. Bol to muž podobný Janisovi, vekovo aj povahovo. Vyrastali spolu a chodili aj do tej istej akadémie. Janis sa postavil, odstúpil a okolo Glandira sa zoskupila družina liečiteľov. Poväčšine to boli mnísi z vidieckych kláštorov, ktorí na jesennom trhu prišli do mesta predávať víno. Jeden z nich bol opát, ktorému ostatní mnísi urobili miesto. Po malej chvíli vstal a so smútkom v hlase musel konštatovať, že Glandir je naozaj mŕtvy. Nezabudol vstrčiť do vety ochrannú formulku a potom sa chystali na odchod.
„Stojte!“ zvolal Janis. Pozrel sa na Atvera a ten prikývol.
„Zabaľte ho do plátna a natrite vonnými olejmi. Zajtra napoludnie mu urobíme pohreb, aby jeho duša spočívala pokojne,“ rieklo knieža. K?azi sa uklonili a počali dvíhať telo šľachovitého šermiara zo zeme, aby ho odniesli. Janis a Atver už vtedy kráčali dole schodmi, aby zostúpili do cisárskej podzemnej pracovne. Minuli stráže a sami vstúpili do veľkej haly, kde panovala ozvena po každom malom šeleste. Bola jednoduchá, ale obrovská a monumentálne stĺpy museli držať jej kamenný strop. Celé to malo výšku najmenej osemdesiat metrov, uvažoval Atver, ktorý bol očarený. Kým prešli k stolu s veľkými šachmi, trvalo do niekoľko minút. Ovzdušie pod zemou bolo vlhké a teplé.
„Zahráme si?“ opýtal sa Janis a ponúkol Atverovi miesto pri bielych figúrkach. On sa však len nesmelo uklonil a odkráčal na druhú stranu stola, k čiernym. Tým splnil dvornú etiketu, ktorá však v tej chvíli bola úplne zbytočná. Bez slova ťahali figúrkami a znovu si užívali spomienkami na časy pred niekoľkými rokmi, kedy ich v akadémii nútili hrať šachy, aby si cvičili logiku a myslenie. V tých časoch, keď už mali na krku armády a velenie to brali ako oddych, no teraz to bola priam slasť. Obaja si užívali chvíľu voľna, ale Atver vyzeral byť nepokojný.
„Teba vôbec netrápi, že ťa chceli zabiť?“ opýtal sa. Janis sa zatriasol a zaťal zuby. Opatrne potiahol dámou a neodvetil. Atver sa nenápadne usmial a vybil strelcom odkrytú dámu. Janis v návale nervozity zmietol šachovnicu aj s figúrkami zo stola a nahnevane sa postavil.
„Poď, musíme niečo vybaviť.“ Atver sa postavil a snažil sa dohnať tempo dlhých Janisovych krokov. Vyšli opäť nad zem a Janis začal.
„Odteraz, okrem toho, že si kniežaťom DonLinu, budeš aj mojim vrchný poradcom. Vytiahni si nejaký kus pergamenu.“ Počkal, kým si Atver prehľadal vrecká a našiel malý zložený štvorček pergamenu, na aký sa dalo písať. Janis mu podal pero.
„Píš si: vybrané oddiely, spolu v počte tritisíc mužov obhliadnu celý Noldron. Uctievačov Kultu, od obyčajných ľudí až po akolytov dáš predvolať. Obžalovaný ľud, ktorý neodprosí, vyhostíme. Všetkých k?azov Kultu dáš popraviť...“
„Čo? Hádam sa nechceš vrátiť ku krutovláde!“ namietal Atver.
„Hlupák! Ty to vari nechápeš? To, že sú kultisti medzi našimi ľuďmi, je mnohokrát horšie, ako keby sa tadiaľ prehnala horda ohyzdov. Sú to nepriatelia, nie obyčajná sekta. Píš!“ Atver sa podvolil a písal ďalej.
„Je nutné urobiť opatrenia. Zväčši kontrolu na hraniciach. Teraz k otázke Dorgonu, v ktorom berú tu ich veľk?ažku ako bohy?u: zakáž s nimi obchod a viac im nebudeme vyvážať zbrane. Pod hrozbou vojny ich prinútime, aby sa vzdali svojho bludného náboženstva. Vyšli poslov do všetkých ostatných krajín, aby urobili do isté. Podpisy panovníkov chcem mať do dvoch mesiacov na stole.“
Atver sa už nečudoval. Začal chápať význam Kultu. Postavil sa do pozoru pred svojim panovníkom a odišiel. Janis bol ponechaný vlastným myšlienkam. Sám sa rozhodol viesť armádu proti Dorgonu, ak by nepristal na ich podmienky. Dúfal, že Ernyr a Amir sa k nemu pridajú, ohľadom Almirských krajín si nebol istý ani v najmenšom.
Zrazu ho niečo napadlo. Musí ísť do Núminasu za elfskou pani a aj do Východných bášt za Gundorom. Musí získať rady. Vedel, že elfovia a trpaslíci budú na jeho strane, síce nie vo vojne proti Dorgonu, ale vo vojne proti Kultu.
Zabi ohyzda, zachrni Stredozem!
www.lotrgame.forumup.sk |
|
|
Almiel
Bydlisko: tam, kde ma privtaj...
Prspevky 980
|
|
|
Niromwell
Bydlisko: aleko na vchode (ale nie Mordor)
Prspevky 1736
|
| 09.02.2008 - 19:32
|
Tak som to dnes celé dorazila za jedno popoludnie
stále lepšie, musím povedať, ale oveľa lepšie by sa to čítalo z papiera, rovno z knihy
Vidno, že veľa čítaš, používaš umelecké slovné zvraty, ale neviem či to po sebe čítaš, sem-tam dávaš krkolomné vety, opakuješ slová alebo nedokončíš zmysel vety
príbeh je skvelý, máš tam rôznorodé postavy, nebrániš sa ženským postavám, čo je dobré, len skús vypracovať aj ich povahy, zatiaľ sa totiž Menelya aj Fíriel správajú úplne rovnako, aj ked nepochybuješ, že nás niečím prekvapíš
pred niektorými zvratmi klobúk dolu,  teda kde sa to v tebe berie?
P.S.: čítal si Zememoria alebo niečo od LeGuinovej alebo Kroniku Pridainie? pripomína mi ich to.
A prečo sa to vlastne volá Druid? teda, rada sa dozviem, čo je to vlastne za postava a čím nás ešte prekvapí
A dúfam, že sa pekne pohráš s démonmi  to sú moje naj fantasy tvori |
|
|
Menelya
Bydlisko: Lindon (TN)
Prspevky 2820
|
|
|
Fingolfin Naermarth
Bydlisko: Tam, kde ma uvtaj a prichlia
Prspevky 890
|
| 11.02.2008 - 18:43
|
| Niromwell Napsal(a): | Tak som to dnes celé dorazila za jedno popoludnie
stále lepšie, musím povedať, ale oveľa lepšie by sa to čítalo z papiera, rovno z knihy
Vidno, že veľa čítaš, používaš umelecké slovné zvraty, ale neviem či to po sebe čítaš, sem-tam dávaš krkolomné vety, opakuješ slová alebo nedokončíš zmysel vety
príbeh je skvelý, máš tam rôznorodé postavy, nebrániš sa ženským postavám, čo je dobré, len skús vypracovať aj ich povahy, zatiaľ sa totiž Menelya aj Fíriel správajú úplne rovnako, aj ked nepochybuješ, že nás niečím prekvapíš
pred niektorými zvratmi klobúk dolu, teda kde sa to v tebe berie?
P.S.: čítal si Zememoria alebo niečo od LeGuinovej alebo Kroniku Pridainie? pripomína mi ich to.
A prečo sa to vlastne volá Druid? teda, rada sa dozviem, čo je to vlastne za postava a čím nás ešte prekvapí
A dúfam, že sa pekne pohráš s démonmi to sú moje naj fantasy tvori |
dik za tu kritiku (hlavne co sa tyka stylistiky) a co sa tyka Menelye a Firiel, aj mne sa trochu zdalo, ze su rovnake a som nieco vyhutal, skusim to coskoro hodit do pocitaca a potom cele do knihy
Aby som pravdu povedal, tak nic z toho, co si vymenovala som necital.
A k tomu nazvu este... tak, ja som si | |
|
Ak budem mat cas tak si to musim precitat dozadu..... 
