|
|
 Amrafel
Bydlisko: Veov mesto
Prspevky 315
|
  19.06.2007 - 19:25 Lemúria
 |
nuž, príbehy sa presúvajú k bardovi, presúam aj ja. Snáď sa neunudíte
1. kapitola
Aj keď bol daždivý večer, ulice boli plné ľudí. Inokedy by ma to potešilo, toto mesto je veľmi nudné, pomyslel si správca sherenských prístavov, keď sa na koni ponáhľal k vojenskému doku. Spolu s ním sa tam valili aj masy obyčajných ľudí.
Celý týžde? bol plný správ o neznámych a krásnych lodiach, ktoré sa pohybujú pozdĺž celého západného pobrežia. Ľud počúval príbehy rybárov o morských pannách, driečnych mladíkoch a nádhernej hudby nesúcej sa z lodí, o striebrom a zlatom žiariacich plachtách a stožiaroch z vo?avého a bieleho dreva.
Vojaci si z tých príbehov nerobili ťažkú hlavu. Také rozprávky tu sú často. Každý námorník o tom vedel dosť. O drakoch a morských hadoch, zvláštnych stvoreniach a tajomných lodiach bez posádok. Preto tomu nevenovali pozornosť. Mestom sa však ako ohe? rozletel chýr, že jednu takúto zázračnú loď zajali a večer zakotvila v prístave.
Správca sa horko-ťažko predral po Zalatských schodoch k bráne vojenského doku. „Uhnite! Som správca prístavu. Uvoľnite mi cestu!“ prikázal. Obyvatelia Sherenu sa poslušne rozostúpili a správca mohol prejsť až k bráne. „Vitajte, pane,“ otvoril mu bránu mladý muž v rovnošate námorníctva. „Myslím, že ich už dlho neudržíme,“ povedal, keď zbadal dav tlačiaci sa pred bránou.
„Zaveďte ma k tej lodi,“ povedal správca. Mladík prikývol a zavolal ďalších mužov. Správca zosadol z ko?a a kráčal za mužmi „Je to pravda? Naozaj sú všetky tie rozprávky pravdivé?“ spýtal sa po chvíli. „Nie,“ odvetil jeden vojak „tie rozprávky ani zďaleka nevystihujú tú nádheru. Veď sa sám presvedčíte. Cítil som sa ako v sne,“ Nakoniec chlapi zostúpili po posledných schodíkoch a správca prvýkrát zbadal tajomnú loď.
Hneď vedel, čo vojak myslel tým snom. Počul hlasy mužov, ale nevnímal ich. Bol ako v tranze. Mal dlhoročné skúsenosti so stavbou lodí, no takúto konštrukciu ešte v živote nevidel. Rozdiel oproti tým lemúrskym bol neuveriteľný. Loď nebola vojenská, vyzerala skôr ako transportná. Trup bol oslnivo biely, z neznámeho dreva. Nemala veslá, na mohutnom sťažni bola priviazaná nádherná plachta s neznámym erbom prekrásnych tvarov. Z dreva sa niesla vô?a, akú správca v živote necítil.
„Poďte dnu!“ zavolali muži. „Tadal chce s nami osláviť príchod na Lemúriu, vypočujete si ich hudbu, je krásna...“ Správca netušil, kto je Tadal, no vystúpil po schodíkoch a vyšiel na palubu lode. Okamžite si uvedomil, že loď nepatrí ľuďom. Videl vysokých štíhlych mládencov s ušľachtilými tvárami a končistými ušami, prenádherné devy nesúce víno na strieborných podnosoch a drobných zachmúrených chlapíkov z dlhými bradami a zlatými reťazami.
Mládenci schytili harfy a píšťaly a začali hrať. Muži stáli a so zasnenými pohľadmi ich počúvali. Aj správcovi sa chcelo len tak zastať a načúvať tej hudbe, no uvedomil si, že má aj povinnosti. „Kto je tu veliteľ?“ spýtal sa. Spomedzi smejúcich sa krásnych bytostí sa vynoril mohutný muž s hrdým pohľadom a vznešenou tvárou. Zastal pred správcom a s rukou na srdci sa uklonil. „V mene Kráľovnej zdravím pána prístavov mesta Sheren. Volám sa Tadal a môj ľud má za sebou dlhú a namáhavú cestu. Posielam úctivé pozdravy vášmu kráľovi a žiadam ho o dovolenie usídliť sa v tejto krásnej krajine,“ prehovoril.
„Myslím, že som nepochopil,“ odvetil správca „Usídliť?“ „?no. Na našu krajinu sa privalil Tie? a vyhnal nás. Chceli sme sa usídliť v krajine Garidor, kde nás tamojší kráľ dobre privítal. No Tie? nás prenasledoval aj tam. Nenávidí všetko čisté a nepoškvrnené. Je možné, že vojna príde aj sem,“ Po týchto slovách si správca okamžite uvedomil, že ten muž neklame. S poslednou nádejou sa spýtal: „Čože? Vojna? To nemyslíte vážne!“ „Bohužiaľ, je to tak,“ smutne odvetil Tadal.
„Vojna? Kedy to príde?“ ozval sa hlas, správcovi však nepatril. Na lodi sa objavil vysoký snedý muž s čiernou briadkou. Mal rovnošatu so znamením Striebornej hviezdy. Vyslanec Sudemarského regentstva. „Aka? Esthalas nos tarakat aescherin,“ prehovoril. „Ovládaš náš jazyk?“ s údivom sa spýtal Tadal. „Patrí k zvyku môjho národa, učiť sa reč vznešených učiteľov našich otcov, veľkých elfov. Aka?“ odpovedal Sudemarčan a zopakoval svoju otázku. „Už čoskoro,“ odpovedal elf Tadal.
2.kapitola
Hoci bolo leto, nad Anarskou plá?ou v noci svišťal studený severný vietor. Na hladine Anarského jazera vytváral vlny, ktoré sa lámali na skalnatom brehu. „Taká nepohoda,“ zašepkal jeden zo strážcov na veži na hradbách mesta „Teraz by dobre padlo nejaké to vínko,“ „Veru. Ten hlupák Leitan schytal službu v miestodržiteľovom paláci. Počul som, že niektorí chlapi bývajú po službe ožratí ako dogy, čo je tak ľahko dostať sa k vínu z pivníc,“ povedal druhý. „Ako poznám Leitana, bude medzi nimi,“ usmial sa prvý.
No druhý strážca tomu nevenoval pozornosť. Zrak mu náhodou zaletel na sever k rieke, ktorá vyteká z jazera, a na obzore zachytil niečo, čo tam nemohlo byť. „Nie...,“ zašepkal „ To nemôže byť...“ „Čo je to tam?“ skríkol aj prvý strážca, ktorý si to tiež všimol. „Trúb na poplach, ja idem za kapitánom!“ zvolal opäť.
Nad mestom sa ozval zvuk rohu. Vojaci sa okamžite schytili zbraní. Zažalo sa mnoho oh?ov a ľudia v panike utekali do svojich domov. „Do zbrane, muži!“ ozval sa nad ruchom veliteľský hlas. Muži na ko?och zamierili k bráne. Po ceste sa rýchlo ponáhľali až k prístavu.
Keď tam prišli, už tam čakali chlapi z posádky. „Čo je to?“ spýtal sa veliteľ, muž menom Arenhaur, miestodržiteľ Východnej marky a tretí maršal Lemúrskej ríše. „Nevieme, pane, idú od mora,“ odpovedali niekoľkí. „Žeby Východniari?“ nadhodil ktosi. „Nie! Oni nestavajú lode a nebojujú inde ako vo svojich lesoch,“ odmietol tú myšlienku Arenhaur. Veď ich poznám, bojujem proti nim už päť rokov, pomyslel si. Toto je niečo iné.
„Pane, už sa blížia!“ zvolal akýsi vojak. Mužom sa konečne naskytol jasný pohľad. Cez rieku vplávalo do jazera veľa lodí. Boli oveľa väčšie, ako lemúrske. Videli veľké galéry s mnohými veslami. Za nimi sa valili menšie lode s napnutými plachtami. Najbližšie bola najväčšia loď, na ktorej sa dalo rozoznať veľa postáv.
V prudkom vetre sa napla obrovská vlajka. V mesačnom svite zasvietila štvorcípa Strieborná hviezda.
3.kapitola
Keď o dva dni nato v hlavnom meste Lemúrskej ríše Minas Gondol svitlo slnko a začal sa ďalší horúci letný de?, nikto netušil, že v prístavoch boli vyslovené zlovestné slová. Poslovia zatiaľ nedorazili a mesto sa prebudilo do svojho zvyčajného zhonu.
Minas Gondol, Vežové mesto, bolo najväčším mestom Lemúrie. Bolo vybudované v údolí Veľkej rieky Gero, ktorá sa na tomto mieste stáčala na východ. Ohromná sila prírody vytlačila do hôr obrovský ka?on s kolmými skalnými stenami, a tak sa mesto dalo napadnúť iba z juhu alebo východu. Veľkí králi z pradávnych čias preto postavili obrovské hradby. Ľudia netušili, ako boli hradby postavené a kým presne, boli tu, už keď sem ich predkovia prišli. Nijaká ľudská sila ich nemohla preraziť, podariť sa to mohlo iba hromu a blesku, ktorý by prerazil aj samotnú zem.
Lemúrčania pod ochranou hradieb nazývaných Zemské hradby, vystavali veľkolepé a premyslene zbudované mesto, ktoré bolo domovom desiatok, ba možno až stoviek tisícov ľudí. Od jedinej brány na južnej strane Zemských hradieb sa tiahla široká, mramorom dláždená ulica až ku Kráľovskému palácu. Ten sa nachádzal presne v ohybe rieky, ktorú preklenulo mnoho mostov. A na vysokom brale nad mestom sa nachádzala silná pevnosť, kde sa nachádzala brána do Diamantových jaský?, kde sa počas vojen a obliehaní skrývali obyvatelia mesta.
Mnoho básnikov ospevovalo krásy Minas Gondolu, mesta, kde sa dovysoka týčili veže palácov, škôl aj chrámov. Dokonca aj elfovia ho považovali za úžasné dielo ľudského umu a prefíkanosti. No existovalo ešte jedno mesto, ktoré svojou silou a krásou prevyšovalo všetky mestá sveta. To sa však nachádzalo ďaleko od Lemúrie.
Keď posol s erbom Sherenských prístavov vošiel cez bránu do mesta, nikto si ho nevšímal. Poslovia zo všetkých kútov ríše prichádzali každý de?. Tento však neniesol zvyčajné posolstvo.
Keď dorazil k palácu, pustila ho dnu Kráľovská garda. Posol ustajnil ko?a a stúpil do paláca. Prvýkrát sa stretnem s kráľom, pomyslel si. Bol tu už veľakrát, no nikdy sa nerozprával s kráľom. Posolstvo vždy predal jednému z jeho radcov. Teraz však vedel, že sa musí rozprávať priamo s ním. Videl pred očami elfské lode a videl aj strach v očiach elfov a trpaslíkov. Pričom trpaslíci sú pekne tvrdí chlapi, napadlo mu.
Posol vystúpil po schodoch až k dverám vedúcim do audienčnej siene. Pred dverami stál muž. Posol preglgol. Dobre vedel, kto to je, aj keď ho v živote nevidel. Irias, vrchný radca kráľa. „Dôležitosť posolstva?“ spýtal sa Irias. „Tá najvyššia,“ zamrmlal posol. „V poriadku. Otvorte dvere,“ pokynul Irias dvom gardistom, ktorí stáli pred dverami. Gardisti ich potisli a radca s poslom vošli do audienčnej siene.
Aj keď ledva potláčal strach, nemohol sa posol ubrániť úžasu nad tým, čo videl. Audienčná sie? bola obrovská. Posol pozrel hore a zbadal strop pokrytý mozaikami. Vďaka svetlíkom a veľkým oknám bola sie? dobre presvetlená. Na stenách boli tapisérie, ktoré zobrazovali historické výjavy, mohutné stĺpy podopierajúce strop boli vyrobené z modrého opálu a leštené podlahy z čierneho mramoru. A úplne vzadu sa čnel vysoký trón, na ktorom sedel kráľ.
Irias aj posol došli až k trónu. Irias povedal: „Pane, je tu posol so Sherenu s dôležitou správou. Má za sebou dlhú cestu, no bez prestávky cválal až sem, aby vám to posolstvo zveril,“ Posol predstúpil vpred a pozrel na kráľa.
Uvedomil si, že tento muž je už na pohľad skvelým kráľom. Mnohí tvrdia, že sa v ?om neuveriteľne spojila krása jeho matky a vznešenosť jeho otca. Bol vysoký a svalnatý, mal čierne vlasy, zelené oči a orlí nos. V ruke držal žezlo a na hlave mal kráľovskú korunu osadenú perlami a diamantmi. Hoci bol veľkým kráľom, na posla pozrel s prívetivým úsmevom. V tvári sa mu zračila múdrosť a životné skúsenosti. A práve v tom bol problém. Mal už totiž cez štyridsať rokov a stále nemal manželku a teda nežil ani dedič lemúrskeho trónu.
Kráľ poslovi pokynul, aby prehovoril. „Čo ťa sem privádza, priateľu?“ spýtal sa. Posol sa nadýchol a začal rozprávať. „Vaša výsosť, celý posledný týžde? kolovali po pobreží chýry, že sa tam nachádza nejaké neznáme loďstvo. Rybári hovorili o krásnych lodiach, o driečnych devách a mládencoch a o krásnom speve nesúcom sa z lodí,“ Kráľ sa zamračil. „Za legendami vždy býva kore? pravdy. Ale pokračuj,“ „Pred troma d?ami večer naša pobrežná stráž objavila jednu z týchto lodí a vzala ju do vleku,“ pokračoval posol. „ A povesti neklamali. Naozaj bola plná krásnych žien, mužov i detí. Patrila elfom. Všetci boli znepokojení a hovorili o Tieni na severe. Pokryl ich rodnú zem a doľahol na krajinu Garidor,“
Po týchto slovách nastal v sieni šepot. Kráľ si to nevšímal a spýtal sa: „Čo myslíš tým Tie?om?“ „Nuž, pane, elfovia o tom nechceli hovoriť. Niektorí však prezradili, že je možné, že príde aj sem,“ „Kto o tom už vie?“ spýtal sa opäť kráľ. „Len zopár ľudí. No obávam sa, že dlho to neudržíme v tajnosti,“ odpovedal posol. „A ešte jedna vec: hovoril si o loďstve, no práve si povedal, že ste zajali jednu loď. Koľko je teda tých lodí?“ „Ehm...“ zahniezdil sa posol. „Elfovia nám prezradili, že prichádzajú na približne 1200 lodiach“ „Ďakujem,“ odvetil kráľ. „Teraz si choď oddýchnuť a potom sa vráť späť do svojho mesta,“ „Ďakujem, pane. Och, a ešte jedna vec. Myslím, že o situácii už vie aj kapitán regent Sudemaru,“ a s týmito slovami posol odkráčal.
Len čo sa za ním zavreli dvere, v miestnosti zavládlo nemé ticho.  aura entuluva! zase svitne de!
baruk khazad! khazad ai-menu! sekery trpaslkov! id na vs trpaslci! |
|
 |
 Niromwell
Bydlisko: aleko na vchode (ale nie Mordor)
Prspevky 1743
|
|
|
Menelya
Bydlisko: Lindon (TN)
Prspevky 2824
|
|
|
Maedhros
Bydlisko: Lindon
Prspevky 969
|
|
|
Amrafel
Bydlisko: Veov mesto
Prspevky 315
|
| 16.07.2007 - 21:03
|
nejako mi to tu umieralo, tak sem hodím ďalšiu kapitolu...
4.kapitola
Ticho ako prvý prerušil Irias. „Tisícdvesto lodí? Čo myslíte, čo to znamená?“ „Niečo zlé, o to sa stavím,“ povedal Sarathael, kapitán Kráľovskej gardy. „Myslím, že s tými elfami by sme sa nemali ťahať za prsty,“ „Mierni sa, Sarathael. Možno to nič neznamená,“ odvetil kráľ. „Počuli ste jeho slová! Hovoril o páde Garidoru!“ zvolal zas vyslanec Sudemaru, starý muž s dlhou šedivou bradou. „Sila, ktorá dokázala pokoriť Garidor, nás môže úplne zmiesť!“ Nikto si nevšimol muža, ktorý práve vošiel do siene.
„Výsosť! Hovoria o vás, že sa vyžívate v hádkach s dvoranmi. Zdá sa, že je to pravda,“ „Arenhaur, priateľu, vitaj!“ usmial sa kráľ „Čo ťa sem privádza?“ Arenhaur pokľakol pred trónom a znova sa postavil. Neusmieval sa. Tvár mal úplne bezvýraznú. „Tak, tak, Arri-Atar, syn Osarmurov. Myslím, že máme problém,“
Kráľ Arri-Atar sa zamračil a povedal: „Myslím, že už neexistuje väčší problém, ako ten, ktorý sme tu pred chvíľou riešili,“ „No, pane,“ oponoval Arenhaur „toto je trošku vážnejšie ako neochota mládencov vstúpiť do armády, či preťahujúca sa ofenzíva proti Východniarom. Ide o to, že na Lemúriu sa zrejme valí veľká vojna,“ Irias otvoril ústa, ale kráľ ho pohľadom umlčal. „Vidím tu urodzeného Sudemarčana. Čo by nám mohol povedať o krajine zvanej Garidor?“ spýtal sa Arenhaur.
V miestnosti sa opäť ozval šepot, kráľ však prikývol a Sudemarčan predstúpil. Vzdychol si a začal: „Garidor je podľa legiend našich otcov veľký ostrov na sever od nás. Je to ríša, oproti ktorej sú všetky ostatné krajiny slabé. Garidorský kráľ však vládne múdro a netúži proti nikomu viesť vojny. Sídli vo veľkom meste v morskom zálive. Hovorí sa, že je nedobytné. V Sudemare sa nachádzajú staré obrazy a fresky s nákresmi toho mesta a podľa učených kníh sa tam dá dostať iba po mori. Garidorčania sa vyžívajú v stavbe veľkých lodí...,“ V tej chvíli Arenhaurovi zasvietili oči. „...a do boja tiahnu pod znamením štvorcípej Striebornej hviezdy,“
„To stačí,“ prerušil ho Arenhaur „Môžem vám povedať iba toľko, že súčasný garidorský kráľ bol zo svojej krajiny vyhnaný a jeho loďstvo momentálne kotví v Annarane. Žiada našu krajinu o dovolenie usídliť sa tu a so svojím ľudom tu chce pokojne žiť,“
Kráľ sa postavil a zostúpil z trónu. „Arenhaur, istotne si sa pred vchodom do siene stretol s poslom zo Sherenu,“ povedal. Keď Arenhaur prikývol, Arri-Atar pokračoval. „Niesol zo sebou správu, že na západnom pobreží sa vylodili elfovia s rovnakou prosbou ako Garidorčania. Zdá sa, že obe tieto správy spolu súvisia,“ „Čo myslíte? Valí sa na nás vojna?“ vyhŕkol Sarathael. „To nevieme,“ povedal kráľ „a práve preto vyšlem k obom stranám posla. Na prvý de? ôsmeho mesiaca zvolám radu. Arenhaur, oddýchni si a zajtra sa vrátiš do Annaranu. Priveď do Minas Gondolu kráľa Garidoru. Na rade sa rozhodne o všetkom. Nech šťastie kráča s tebou!“
Arenhaur sa uklonil a odkráčal. „Koho vyšleme na juh?“ spýtal sa Irias. „To už mám premyslené,“ odpovedal Arri-Atar. Sarathael sa zamračil. „Do Sherenu pôjde moje slová zvestovať druhý maršal ríše, kapitán Merdreth.“ aura entuluva! zase svitne de!
baruk khazad! khazad ai-menu! sekery trpaslkov! id na vs trpaslci! |
|
|
Valinor
Prspevky 25
|
|
|
Amrafel
Bydlisko: Veov mesto
Prspevky 315
|
|
|
Sharky
Bydlisko: Konzerva
Prspevky 82
|
|
|
Amrafel
Bydlisko: Veov mesto
Prspevky 315
|
| 29.09.2007 - 20:43
|
diky za chvalu, tu je odmena 
5.kapitola
Druhý maršal ríše, kapitán Merdreth, bol veliteľom novej pevnosti Geron, ktorá sa nachádzala asi 50 kilometrov na juh od Minas Gondolu. Merdreth mal priemernú výšku lemúrskych mužov – 180 centimetrov, mal havranie vlasy, zelené oči a plné pery. Takisto ako kráľ nemal ženu, pretože svoj život zasvätil armáde. Jeho muži ho milovali vďaka jeho priateľskej povahe. V úcte ho mali aj starší vojaci, pretože bol známy veľkou odvahou v boji. Jediný jeho rival bol iba veliteľ Kráľovskej gardy Sarathael. Medzi ľuďmi sa hovorilo, že na Merdretha žiarlil, hoci on sám proti nemu nechoval nijakú zášť. Merdreth mal totiž iba dvadsaťtri rokov.
Merdreth bol taktiež miestodržiteľom provincie Minas Gondol, a tak bol zodpovedný aj za výstavbu Geronu. Geron mal zabezpečiť Minas Gondol z juhu, a preto ho architekti naplánovali ako nedobytnú pevnosť. Výstavba trvala už tri roky, ale pevnosť nebola ešte ani zďaleka dokončená.
V podvečer sa v Gerone objavil posol z Minas Gondolu. Zaviedli ho pred Merdretha, ktorý práve kontroloval stavbu citadely. Posol ho zastihol, ako sa rozprával sa s architektom. „Prepáčte, pane,“ ozval sa posol. Merdreth na?ho pozrel a hneď vedel, že je to posolstvo priamo od kráľa. Kráľovskí poslovia mali totiž rovnakú rovnošatu ako Kráľovská garda. „O čo ide?“ spýtal sa Merdreth. „Vec najvyššej dôležitosti. Tajná záležitosť. Kráľ vás žiada, aby ste sa okamžite dostavili do Minas Gondolu. V meste musíte byť ešte pred polnocou,“ odpovedal posol. „Dobre, idem si po ko?a,“ súhlasil Merdreth, no v hlave mu vírili myšlienky. Toto je nezvyčajné, pomyslel si. Čo to má znamenať? Tajné záležitosti tu neboli často. Vlastne od skončenia Veľkej vojny ani raz, napadlo Merdrethovi.
Za okamih sa už on aj gardista hnali do Minas Gondolu. „O čo teda ide?“ spýtal sa Merdreth opäť. „O tom mám zakázané hovoriť, pane. Poviem vám len toľko, že tá správa nám asi prevráti život naruby,“ uškrnul sa gardista. Medretha to veru nepotešilo. Stále bol zahĺbený do myšlienok a nevšímal si ani okolitú krajinu.
„Máte pekného ko?a,“ vytrhol ho gardista zo zamyslenia. „Čo? Ach, áno. Veľký žrebec z Anaru. Volá sa Argento,“ „Myslel som si. Žrebce z Anaru sú veru vytrvalé a hrdé kone,“ povedal opäť gardista. Medreth prikývol. Svojho ko?a mal radšej ako väčšinu ľudí. Potľapkal ho po hlave a Argento zaerdžal.
Chvíľu si oddýchli a potom znova pokračovali. Okolo nich sa valila tmavá krajina. Zo západu aj východu sa otvárali hlboké horské údolia. Územia okolo Veľkej rieky však boli vďaka každoročným záplavám úrodné a žilo tu veľa ľudí. Od horských svahov až k brehom rieky sa ťahali terasovité polia. Tu a tam boli usadlosti žmurkajúce do prehlbujúcej sa noci. V diaľke smerom na sever už jazdci mohli rozoznať masív Anchor Rogelu, Vysokej hory, pod ktorou sa rozkladal Minas Gondol.
A tak hodinu pred polnocou Merdreth dorazil do Hlavného mesta. Brány bývali v noci zavreté, no Merdrethovi muži z posádky brány povolili prechod. Poznal ho a mal v úcte aj bežný ľud, nielen vojaci.
Merdretha už pred palácom privítal Irias. „Merdreth, starý priateľ, už dlho sme sa nevideli,“ povedal. Merdreth sa usmial. „Pravda. No čo sa teraz robí? Gardista mi nič nepovedal, horím zvedavosťou,“ Irias zvážnel. „Poď. Čoskoro sa všetko dozvieš. Kráľ ťa už očakáva,“ Obaja muži vystúpili po schodisku a vstúpili do audienčnej siene.
„Vaša výsosť, prichádza druhý maršal ríše a veliteľ pevnosti Geron, kapitán Merdreth,“ povedal Irias a Merdreth sa uklonil. Kráľ zostúpil z trónu a sadol si k malému stolíku trochu bokom. „Prosím, sadni si,“ povedal a ukázal mu na stoličku na druhej strane stolíku. Merdreth poslúchol a posadil sa.
Kráľ si vzdychol a začal: „Merdreth, dnes ku mne dorazili dve závažné správy. Obávam sa, že nám obe zásadne zmenia život,“ „O čo ide?“ spýtal sa Merdreth. Netušil, čo má očakávať. Kráľ sa zamračil. „Čím viac nad tým rozmýšľam, tým viac sa mi to zdá zlovestnejšie. Mení to celý náš pohľad na svet,“ Merdreth sa naklonil, aby lepšie počul. „ Pred troma d?ami sa na západnom pobreží vylodili elfovia. Dnes poobede prišiel zo Sherenu posol a priniesol túto novinu. A v tú istú hodinu prišiel Arenhaur a oznámil mi, že na pobrežiach jazera sa objavili garidorské lode, pričom ich kráľ kotví v Annarane,“
„Čo? Ako to je možné?“ spýtal sa Merdreth. „Zatiaľ nič nie je isté,“ odpovedal kráľ. „Vieme iba toľko, že na Garidore sú zrejme veľké nepokoje,“ „A ako s tým súvisí moja úloha?“ Arri-Atar si odkašľal a povedal: „Budeš mojím poslom. Zvestuješ elfom v Sherene, že na prvý augustový de? sa bude tu v meste konať rada, na ktorej sa rozhodne, čo a ako,“ „Bude mi cťou, pane,“ povedal Merdreth, no ozval sa pochybovačný hlas. „Pane, ak môžem vyjadriť svoj nesúhlas,“ zachripel Sarathael. „Hm, myslíš, že je niekto lepší?“ spýtal sa kráľ, ktorý o Sarathaelovej neprajnosti vedel, koniec - koncov ako každý. „Napríklad Barneth z Daurenionu by bol určite vhodnejší, ako tuto...,“ povedal Sarathael a zagánil na Merdretha. „Ako tuto čo?“ spýtal sa ostro Merdreth a siahol po meči. Irias, ktorý vycítil nebezpečenstvo, vstúpil medzi nich a zahasil napätie. „Ale no tak. Sme tu dospelí muži, nie deti,“ „Tým by som si nebol tak istý,“ zavrčal Sarathael. „To by stačilo!“ zvolal kráľ. „Sarathael, povedal som a moje slovo platí. Na juh pôjde Merdreth,“ Obrátil sa na?ho. „Merdreth, ty si oddýchni a zajtra ráno vyrazíš. Nech s tebou kráča šťastie!“ Merdreth sa uklonil a odišiel.
Kráľovský služobník ho zaviedol do jeho komnaty. Bola v nej posteľ, stôl a stolec s umývadlom. Na stole mal jedlo – rybu, chlieb, syr, jablká a víno. Umyl sa a začal jesť, pričom hľadel von na žmurkajúce Vežové mesto. Myslel pritom na elfov – ako vyzerajú, či sú naozaj takí krásni, ako hovoria legendy a na ich bájnu hudbu. V mysli sa mu však mihol tie?. Čo ich sem privádza? Prečo všetci utekajú? V tom bude niečo veľmi zlé, pomyslel si a za chvíľu zaspal. Ani netušil, akú mal pravdu. aura entuluva! zase svitne de!
baruk khazad! khazad ai-menu! sekery trpaslkov! id na vs trpaslci! |
|
|
Sharky
Bydlisko: Konzerva
Prspevky 82
|
|
|
Reklama
|
|
 |
Amrafel
Bydlisko: Veov mesto
Prspevky 315
|
| 01.10.2007 - 14:33
|
hehe, pisem to pomaly, cize az neskor, ked dokoncim dalsie kapitolu, aby som mal nejaky naskok...do piatka by to malo byt urcite aura entuluva! zase svitne de!
baruk khazad! khazad ai-menu! sekery trpaslkov! id na vs trpaslci! |
|
|
Valinor
Prspevky 25
|
|
|
Amrafel
Bydlisko: Veov mesto
Prspevky 315
|
| 05.10.2007 - 20:50
|
co neurobim pre fanusikov
6. kapitola
Merdreth sa zobudil zavčasu, tesne po svitaní. Mesto ešte spalo, len po uliciach hrkotali obchodníci zo svojimi kárami, ktoré hnali na trh. Merdreth sa rýchlo obliekol, niečo pora?ajkoval, vyviedol ko?a zo stajní a už sa zberal na odchod. V tej chvíli ho zastihol Arenhaur.
„Merdreth!“ zvolal. „Dobre, že si ešte neodišiel. Kráľ ti posiela toto,“ povedal a ukázal mu schránku, v ktorej bola zrejme nejaká listina. „Oficiálne posolstvo pánom elfov a trpaslíkov, určené do vlastných rúk,“ „Rozumiem,“ odpovedal Merdreth. „Ešte niečo?“ „?no,“ prikývol Arenhaur. „Všetko, čo vieš, povedz aj Barnethovi. Nech príde do Minas Gondolu. A ešte toto: o štyri dni do Sherenu príde aj Garda jazdcov ríše. Elfov v Sherene drž dva týždne,“ „Fíha, to som nevedel. Ďakujem ti,“ „To je v poriadku,“ usmial sa Arenhaur. „Držím ti palce. Ja mám podobnú úlohu. No ja idem na východ, za kráľom Garidoru,“ „Hm, to by sa páčilo Hildurovi,“ povedal Merdreth, mysliac na pána Sudemaru. Ten totiž vášnivo miloval Garidor, dokonca sa hovorilo, že v prestrojení chodieval do prístavov vyhliadať garidorské lode. „?no, mám obavy, že elfovia už možno nie sú v Sherene,“ zamračil sa Arenhaur. „Do večera musím byť v Daurenione,“ zamrmlal Merdreth „A pozajtra večer v Sherene,“ Arenhaur zamyslene pokyvkal hlavou. „Čo si o tom myslíš?“ „Vlastne ani neviem,“ odvetil Merdreth, „No v mysli mi rastie Tie?,“ povedal popravde. Arenahaur prikývol a po chvíli prehovoril. „Nemaj boja! Nech to znamená už čokoľvek, musíme sa s tým vyrovnať. Osud nám kladie všelijaké prekážky, môžeme sa buď vzdať alebo bojovať ďalej,“ Arenhaur sa ešte naposledy otočil. „Nech šťastie kráča v tvojich šľapajach, Merdreth. Aj mne rastie v mysli i srdci Tie?. Amganos nos tarakat ranchan adil,“ A s týmito slovami odkráčal.
Merdreth sa ešte chvíľu za ním díval a potom vyskočil na ko?a. Argento sa vzopäl a zafŕkal. „Tak, chlapče,“ povedal mu mladý maršal „Ukáž, čo je v tvojich silách,“ Argento zaerdžal a za chvíľu už Merdreth opustil Vežové mesto.
Cesta pod neúnavným Argentovými kopytami prebiehala rýchlo. Preleteli cez údolie Veľkej rieky a prekročili Noranskú brázdu. Odtiaľ zostúpili na juh smerom na Athirskú nížinu. Po širokej hradskej sa valili do mesta Daurenion, mesta v strede Athiru.
Daurenion bol zbudovaný už v dávnych dobách, a patril k najdôležitejším mestám Lemúrskej ríše. Cez mesto tiekla rieka Suona stekajúca s Norlindonských pahorkov asi šesťdesiat kilometrov na východ. Pri Daurenione sa stáčala na juh, aby spojila svoje vody s riekou Tuor, asi sto kilometrov na juh. Okolie Daurenionu bolo najúrodnejšou oblasťou celej Lemúrie, čo sa stalo aj základom bohatstva mocného kniežacieho štátu. Povrávalo sa, že mestská citadela bola nedobytná, a Daurenion naozaj nikdy nebol dobytý. Citadela totiž stála na mohutnom brale, ktoré sa nad mestom týčilo. Vysokú vežu citadely bolo za jasného počasia vidno zo široka.
Takisto aj Merdreth zo sedla svojho tátoša videl v diaľke jej vrchol. Počas cesty si však Argento musel párkrát oddýchnuť, a tak sa zastavili v staniciach pozdĺž cesty. Králi vybudovali systém jazdeckých staníc, kde boli vždy čerstvé kone a dostatok jedla pre unavených pútnikov.
„Poď, Argento,“ povedal Merdreth pri prestávke v stanici Tarlon. Z juhu sa totiž blížila búrka. Bolo vidieť vzdúvajúce sa čierne mračná a kde-tu zaznelo vzdialené zahrmenie. Merdreth hľadel na búrku. Zazdalo sa mu, že vidí Tie?, pokrývajúci zem. A z toho Tie?a sa zdvihla postava, strašná, a jej smiech sa ozýval hrmením
„Pane!“ vytrhol ho z vidiny mladý muž. „Pane, je tu jazdec, posol zo Sudemaru, ktorý sa s Vami potrebuje stretnúť. Poďte,“ Muž zaviedol maršala na nádvorie stanice. O strom sa tam opieral chlap, na ktorom bolo na prvý pohľad vidieť, že nie je Lemúrčan. Prezrádzali to jeho zlatom pretkané vlasy, zviazané do copu, tmavá pokožka a erb s vyobrazením veľkej a menšej tvorcípej hviezdy na brnení.
Sudemarčan sa Merdrethovi uklonil a predstavil sa. „Volám sa Haccar, pane. Posiela ma môj pán Hildur zo Sudemaru,“ „A o čo ide?“ „Nuž, pane, správy sa v tomto kraji šíria rýchlo. Isto ste už počuli o udalostiach v Sherene,“ odmlčal sa. Keď Merdreth nepovedal nič, Haccar pokračoval. „Naši ctení hostia dostali pozvanie pána Hildura a pozajtra odídu do Sudemaru,“ „To nie!“ zvolal Merdreth. Haccar nadvihol obočie. „Elfovia sa nachádzali na území Lemúrskej ríše a Hildur nemá právo zasahovať na našom území!“ podráždene povedal Merdreth „Pán Hildur je jediný, kto môže ponúknuť vhodné podmienky našim hosťom,“ oponoval Haccar. „Aké vhodné podmienky? Elfovia neopustia ríšu, lebo dozajtra budem v Sherene,“ pohrozil Haccarovi prstom Merdreth. Ten sa iba uklonil a pozeral na Merdretha. „Takže je to pravda? Naozaj existujú?“ spýtal sa mladý muž, ktorý ich nepovšimnutý ohromene sledoval. Haccar i Merdreth ho však ignorovali.
Keď Merdreth nasadol na ko?a, Haccar k nemu podišiel. „Veľa štastia, pane,“ zaželal. „Mám predtuchu, že sa ešte stretneme,“ povedal. Maršal na koni nepovedal nič. „A dávajte pozor, keď sa stretnete s kráľovnou. V smrteľníkovi taká krása neexistuje,“ Merdreth prikývol a skríkol na ko?a. O chvíľu už Haccar počul iba vzdialený dupot konských kopýt.
Slnko už zapadlo a noc sa prehlbovala. Spustil sa veľký dážď a búrka. Keď Merdreth došiel k bráne Daurenionu, strážcovia ho už vyhliadali.
„Vitajte, pane,“ uklonil sa Merdrethovi vojak. Prišli ďalší dvaja pomocníci. „Dovoľte, by sme Vám ustajnili ko?a. Maršal Barneth Vás už očakáva,“ povedal a kývol na jedného z pomocníkov. „Pane, zavediem Vás za maršalom,“ Merdreth mužom pri bráne poďakoval a kráčal za pomocníkom. Po chvíli si uvedomil, že všade bolo akosi veľa ľudí. Po hradskej sa hnali jazdci aj pešiaci, na hradbách stáli lučištníci a zhromažďovali sa tam aj obyčajní ľudia. Všetci bojazlivými pohľadmi hľadeli na blýskajúcu sa oblohu.
Vtedy si Merdreth uvedomil, že táto búrka je akási zvláštna. Blesky spolu s mrakmi vytvárali zvláštne tvary, vietor znel ako vlčie zavýjanie a dažďová voda bola červenkastá. Pripomínala krv.
Keď vstúpili do citadely, Merdreth sa zastavil a pozrel na nebo. „Čo to má znamenať?“ Pomocník otvoril ústa, ale vtedy sa ozval iný hlas:
„Keď de? premení sa v noc,
keď blesky budú trhať nebo i zem,
keď vody sa na krv premenia,
keď dračí ohe? bude ničiť svet,
bude to znamením,
že posledný boj začne.“ aura entuluva! zase svitne de!
baruk khazad! khazad ai-menu! sekery trpaslkov! id na vs trpaslci! |
|
|
Fingolfin Naermarth
Bydlisko: Tam, kde ma uvtaj a prichlia
Prspevky 890
|
|
|
Valinor
Prspevky 25
|
|
|
Amrafel
Bydlisko: Veov mesto
Prspevky 315
|
| 18.10.2007 - 15:03
|
teraz prichada seria kapitol, v ktorych sa spoznate s dalsimi hlavnymi hrdinami...
7. kapitola
Merdreth ten hlas okamžite spoznal. „Barneth!“ vyhŕkol. Barneth sa usmial. „Vitaj, Merdreth, priateľu. Dlho sme sa nevideli,“ Otočil hlavu smerom k nebu. „Zvláštne,“ zamrmlal „nič také som v živote nevidel,“ Vtedy sa pri nich zjavil udýchaný vojak. „Pane, v meste horí! Blesk trafil niekoľko domov,“ „Viete, čo máte robiť. Uhaste to čo najrýchlejšie. Nech správu nad mestom preberie kapitán Althron,“ prikázal Barneth. „Barneth, myslím, že by sme sa mali porozprávať,“ povedal Merdreth. Barneth prikývol. „Poď so mnou,“
Vojaci sa im uklá?ali, keď prechádzali okolo nich. A nie neprávom. Veď Merdreth a Barneth boli dvaja skoro najmocnejší muži ríše, aj keď tvorili úplný protiklad. Kým Merdreth bol mladý a horkokrvný maršal, ktorého zajímalo len jeho zamestnanie, Barneth bol starý a trpezlivý muž, ktorý bol dušou skôr vojak, hoci mal skvelé veliteľské a organizátorské schopnosti. Predchádzajúci kráľ Osarmur, otec Arri-Attara, si to dobre uvedomoval, a preto ho vymenoval za prvého maršala Lemúrskej ríše. Navyše Barneth bol veľmi obľúbený, dokonca tak, že niektorí muži ho považovali za svojho druhého otca, čo posil?ovali ešte aj jeho strieborné vlasy a briadka a hlboké modré oči. Väčšina vojakov Daurenionu by za neho neváhala položiť život.
Starý maršal odviedol Merdretha do malej komnaty s kozubom, v ktorom príjemne plápolal ohe?. Obaja muži sa usadili za malý stôl, na ktorom bolo pár kníh. Barneth sa Merdrethovi prizrel. „Zmenil si sa, synak. Jedného d?a z teba bude veľmi mocný veliteľ,“ Merdreth sa zasmial.
Úsmev mu zamrzol, keď sa ozval ťažký úder hromu. Zdalo sa, akoby sa veža mierne zatriasla. „Čo mala znamenať tá básnička pred chvíľou na hradbách?“ Barneth sa naklonil a zahľadel sa do oh?a. „Ide o staré proroctvo Veľkého čarodejníka, ktorý sa v hlbinách času spojil s prvým elfským Kráľom národov Amrafelom. Spoločnými silami porazili temných démonov, ktorí zaplavili mýtickú krajinu Lunu. Pred bitkou, v ktorej Amrafel zvíťazil, čarodejník predniesol tieto temné slová. Amrafel sa nazdával, že bitka z démonmi bola tá posledná bitka, no neskoršia história potvrdila opak. Tá posledná bitka ešte len príde,“ Merdreth hlasno vydýchol. Barneth si to všimol. „Čo sa deje?“ „Práve to je tá vec, s ktorou za tebou idem,“ povedal Merdreth. „ Z Geronu ma povolali do Gondolu. Prišiel za mnou kráľovský posol, že vraj kráľ si ma želá okamžite vidieť. O pár hodín som už bol v Gondole,“ „Pokračuj,“ pobádal ho Barneth. Zdalo sa, že ho to zaujíma. „Prišli posolstvá z Prístavov a z Annaranu. Na západnom i na východnom pobreží sa objavili lode s elfami a ľuďmi z Garidoru,“ Barneth nedokázal zakryť úžas. „?no, počuli sme o tom, ale nikto tomu naozaj neveril. Je to skutočne pravda?“ „Je,“ potvrdil Merdreth. „Kráľ ma vyslal do Sherenu, aby som do hlavného mesta povolal pánov elfov, ľudí i trpaslíkov,“ „A čo Garda? Tá tam nepríde?“ „Ale áno. O štyri dni. V Gondole sa bude konať rada. A ešte jedna vec. Čo najrýchlejšie tam máš prísť aj ty,“ „Do Gondolu?“ Merdreth prikývol. Barneth si zamyslene pohladkal bradu. Po tvári a mu zrazu mihol tie?. „Ale čo tu všetci hľadajú? Povedz mi všetko, čo vieš, Merdreth!“
A tak mu Merdreth vyrozprával všetko, čo vedel, o Tieni a strachu elfov, o vyhnaní Garidorčanov a nepokoji v srdci ľudí. Rozprávali sa až do neskorej nočnej hodiny. Prišli služobníci a doniesli im nejaké jedlo a víno. Napokon sa Barneth postavil „Ďakujem ti, Merdreth. Dal si mi odpoveď na mnohé otázky, ktoré ma trápili. Tie? v mysli začal rásť aj mne. Myslím, že sa stane niečo veľké,“ Merdreth vedel, ako sa starý veliteľ cíti. Presne to cítil aj on. „V každom prípade, do Sherenu sa musíš dostať čo najrýchlejšie. Teraz sa choď vyspať, ráno budeš mať všetko pripravené,“ „Ďakujem ti, Barneth,“ povedal Merdreth „Vieš, bol si mi ako otec v tých prvých rokoch, čo som bol maršalom. Ďakujem ti za všetko,“ Barneth sa iba usmial. Zavolal na služobníka, ktorý odviedol Merdretha do jeho komnaty. V mysli sa mu však vynorila temná myšlienka. Prichádza naozaj posledná bitka? A kto v nej zvíťazí? aura entuluva! zase svitne de!
baruk khazad! khazad ai-menu! sekery trpaslkov! id na vs trpaslci! |
|
|
Valinor
Prspevky 25
|
|
|
Valinor
Prspevky 25
|
|
|
Amrafel
Bydlisko: Veov mesto
Prspevky 315
|
| 05.11.2007 - 15:26
|
uz sa na tom pracuje...momentalne mam vsak dost fofr... aura entuluva! zase svitne de!
baruk khazad! khazad ai-menu! sekery trpaslkov! id na vs trpaslci! |
|
|
Valinor
Prspevky 25
|
|
|
Reklama
|
|
|
Amrafel
Bydlisko: Veov mesto
Prspevky 315
|
| 09.11.2007 - 21:32
|
v tejto kapitole spoznate Garidorcanov a jedneho z hlavnych hrdinov 
co sa tyka pridavania kapitol, este asi jedna, a potom dlho nebude nic, mam toho az cez hlavu v skole 
8.kapitola
Keď sa Arenhaur rozlúčil s Merdrethom, vrátil sa do stajne po svojho ko?a. Videl, že pri jeho koni stál muž. Okamžite ho spoznal.
„Počúval som tvoj rozhovor s Merdrethom,“ povedal Arri-Attar. „Zvláštne, vieš, že cítim aj ja na srdci niečo ťaživé?“ „Pane?“ uklonil sa Arenhaur. Kráľ sa zamračil. „Dobre vieš, ako neznášam tie oslovenia ,Pane’ a ,Vaša Výsosť?“ Arenhaur prikývol. Arri-Attara poznal už vyše dvadsať rokov. „Dobre, Arri, o čo ide?“ „Stretol si sa s garidorským kráľom?“ spýtal sa Arri-Attar „Nie. Iba z jeho radcom,“ odpovedal maršal. „Dobre, do Annaranu pôjdeš spolu s mužmi Druhého kráľovského pluku. Stretneš sa s kráľom. V Annarane sa zdrž najbližšie dva týždne,“ „Vysvetlíš mi už, prečo tak dlho?“ spýtal sa Arenhaur. Kráľ sa zahľadel do zeme. „Mám istú úlohu, ktorú musím splniť,“ povedal po chvíli. „Pôjdu so mnou muži z mojej pospolitosti a Sararathael. Budeme musieť opustiť mesto. O Gondol sa zatiaľ postará Irias,“ „O čo ide?“
Kráľ zdvihol hlavu a pozrel Arenhaurovi do očí. „Vieš, niektoré tvoje činy, hoci sa spočiatku zdajú byť dobré a spravodlivé, neskôr sa ukážu byť zlé. Teraz idem jednu z takých vecí napraviť,“ Arenahaur už vedel, na čo kráľ myslí. „Arri, to nemyslíš vážne,“ povedal maršal. „Ale myslím,“ povedal pevne Arri-Attar. „Moji muži už o tom vedia, Sarathael tiež. Naša cesta vedie na východ,“ „Kedy vyrazíš?“ „Pozajtra. Zajtrajšok zrejme bude rušný. Chýry už dorazili,“ Arri-Attar sa zasmial. „Asi niekto vynášal s Paláca,“
Zrazu sa pri nich objavil vysoký muž v jazdeckom výstroji. Uklonil sa a pozrel na kráľa. „Pane, Druhý kráľovský pluk je pripravený na odchod,“ Arri-Attar sa obrátil na Arenhaura. „Je čas, Arenhaur. Nech šťastie kráča v tvojich šľapajach,“ Arenhaur sa uklonil. „Spoľahnite sa,“ zamrmlal a nasadil si na hlavu prilbu. Otočil sa k jazdcovi. „Daj rozkaz chlapom, nech sa pripravia,“ Jazdec prikývol a odkráčal. Arenhaur sa otočil na kráľa. „Arri, prosím, premysli si to. Pošli niekoho iného!“ „Nie, to nemám v úmysle,“ povedal prísne Arri-Attar. „Ako myslíš,“ povedal Arenhaur. „Želám ti, aby si mal naozaj veľa šťastia,“ Arri-Attar prikývol. Arenhaur sa uklonil, nasadol na svojho ko?a a vyšiel zo stajní.
Na nádvorí sa zhromaždili muži Druhého pluku. Keď Arenhaur prišiel, jazdci zasalutovali a nasadli na kone. Kavaléria na čele s maršalom a vlajkonosičom zamierila k Východnej bráne. Pár ľudí, čo bolo na uliciach, ich zo záujmom sledovalo. Muži však mestom prešli rýchlo a za chvíľu sa už valili na hradskej smerom na východ.
Krajina sa pomaly menila. Údolie Veľkej rieky sa rozširovalo a jeho svahy už neboli ani také strmé. Z juhu sa za podhoriami dvíhali mohutné štíty, zo severu ho zas ohraničovali husté lesy. Tieto oblasti boli taktiež husto obývané, bližšie pri rieke boli lány pšenice, kým na svahoch sa lesy striedali s vinicami a pasienkami, na ktorých sa pásli stáda oviec. Bol to malebný kraj, v ktorom nič nenasvedčovalo tomu, že sa to má čoskoro zmeniť.
Jazdci si urobili pár zastávok v staniciach pozdĺž cesty. Arenhaur rozhodol, že od Hrmiacich vodopádov už budú bez prestávky pokračovať až do Annaranu, pretože slnko už pútnikom svietilo na chrbát. Kone vytrvalo cválali. Vstúpili totiž do Anaru, vlasti všetkých lemúrskych jazdeckých koní. A tak sa stalo, že Arenhaur vstúpil do svojho mesta v tú istú chvíľu, ako sa Merdreth stretol v Daurenione s Barnethom.
Arenhaur a pár mužov sa vybralo k najväčšej garidorskej lodi. Pred lávkou vedúcou na palubu však stáli dvaja strážcovia. Boli to mohutní muži, vysokí skoro dva metre, a hrozivý vzhľad im dodávala aj ich zbroj. Mali strieborné brnenia s veľkou tvorcípou hviezdou na hrudi, mohutné štíty a prilby s krídlami čajok. Obaja držali dlhé kopije a okolo opasku mali štíhle meče.
Arenhaur vykročil k lávke, strážcovia mu však zahatali cestu. „Kto ste a čo chcete?“ povedal jeden z nich. Arenhaur pokojne odvetil. „Volám sa Arenhaur a som tretí maršal Lemúrskej ríše, veliteľ Východnej armády a miestodržiteľ tohto mesta. Už som sa rozprával s vašim pánom Arthasom. Dal mi dovolenie kedykoľvek prísť za kráľom,“ „Kráľ je teraz na dôležitej porade. Počkáte, kým porada neskončí,“ „Toto je dôležitá diplomatická záležitosť. Mám rozkazy od nášho kráľa!“ „My zase od svojho. Takže budete pekne čakať,“ Arenahaur začal byť netrpezlivý. „Nechápete, aké to je dôležité!“ Strážca sa zamračil, no zrazu sa otočil a čosi rýchlo rozkázal ďalšiemu vojakovi na palube. Ten rýchlo odkráčal.
Za chvíľu sa vrátil a popri ?om kráčal starší muž. „Čo sa to tu deje?“ spýtal sa a otočil sa na strážcov. „Tento muž tvrdí, že sa musí stretnúť s kráľom,“ povedal strážca a ukázal na Arenhaura. Starec sa chytil za čelo. „Veď to je maršal Arenhaur! Prečo ste ho nepustili?“ „Máme rozkazy, pane. Nikoho nepustiť,“ „To však neplatí pre lemúrskych veliteľov! Arenhaur, poďte,“ Arenhaur vykročil a strážca sa zamračil ešte väčšmi. Keď vystúpil na palubu, spoznal starého muža pred sebou. Bol to Arthas, radca garidorského kráľa. Arthas vykročil a Arenhaur išiel za ním. „Prepáčte, ale práve je vojenská porada, sú tu všetci vyšší velitelia,“ povedal po chvíli. Postupovali chodbou plnou mužov do zadnej časti lode. Arenhaur hľadel na steny, na ktorých boli gobelíny s mytologickými a historickými výjavmi. Bolo jasné, že to boli najdrahšie látky, sem tam zasvietili zlaté vlákna. Práve keď prechádzali okolo striebornej sochy nejakého mocného kráľa, Arthas sa zastavil. „Tak, ukážem vám miesto, kam si sadnete. Prosím, počas porady radšej nerozprávajte, kráľ sa s vami porozpráva neskôr,“ „V poriadku,“ prikývol Arenhaur.
Arthas otvoril dvere a vstúpili do mohutnej kajuty. V strede bol okrúhly stôl, okolo ktorého sedeli už na pohľad mocní muži, no sedela tam aj jedna žena. Jeden z veliteľov zo zjazvenou tvárou stál, rozprával a ukazoval pri tom na mapu vystretú na stole. Arthas kývol na Arenhaura a obaja sa usadili na jediných dvoch miestach.
Keď sa Arenhaur usadil, pozorne si prezrel tváre prítomných. Uvedomil si, že tu sedia príslušníci mnohých národov. Kým po jeho ľavici sedel Arthas, po jeho pravici bola usadená vysoká a divo pôsobiaca žena s hustou záplavou ryšavých vlasov. Vedľa nej zas sedel prísne pôsobiaci muž zo šikmými očami a vlasmi zviazanými do copu. Nad ním stál zjazvený veliteľ, ktorý teraz hovoril o pohybe lodí na mori. Sedeli tam mnohí ďalší muži, ktorí až na jedného všetci sledovali rečniaceho veliteľa. Keď sa Arenhaur pozrel na toho jediného, zarazil sa. Všetci tu boli mohutní a akiste vážení kapitáni, no on bol iba mladý chlapec. Bol tmavší a menší, ako ostatní, mal neposlušné čierne vlasy, hnedé oči a okolo krku retiazku s malou tvorcípou hviezdou. Unavene hľadel na stôl, no keď sa na?ho Arenhaur pozrel, ich pohľady sa stretli. Na chlapcovej tvári sa zjavil trochu zvedavý výraz.
V tej chvíli veliteľ dohovoril a sadol si. Chlapcov pohľad preskočil na Arthasa. Ten vstal a prehovoril. „Čo v takejto situácii navrhuje kráľ?“ Arenhaur sa poobzeral, lebo chcel vedieť, kto je kráľ. Nikto totiž nemal žiadny očividný znak tejto hodnosti. Na Arenhaurovo nevýslovné prekvapenie vstal ten mladý chlapec, poobzeral sa po svojich veliteľoch a prehovoril aj on. „Čo navrhujem? Máme tritisíc lodí, z toho asi polovica sa dá použiť na boj. Priviezli sme dosť surovín pre všetkých našich ľudí približne na osem mesiacov. Máme približne päťdesiat-tisíc bojaschopných vojakov. Ja navrhujem: budeme bojovať, bojovať až do konca!“ Ozval sa súhlasný rev. Mladý kráľ však okamžite zdvihol ruku a rev utíchol. „Najprv však musíme vedieť, aké je stanovisko Lemúrskej ríše. To by nám mohol prezradiť tu prítomný veľvyslanec Lemúrčanov,“ povedal a ukázal na Arenhaura. Všetky pohľady okamžite preleteli na neho. Arenhaur sa trochu pomechril, lebo to nečakal. Postavil sa však a prehovoril. „Ďakujem, pane. Čo sa týka stanoviska kráľa Arri-Attara, to je zatiaľ zdržanlivé. O veci zatiaľ vieme málo. Jediné, čo vieme, že na našich východných a južných pobrežiach sa zjavili neznáme lode. Všetci hovoria o vojne a v srdciach našich ľudí sa usídlil Tie?. V každom prípade kráľ chce našich garidorských bratov podporiť najviac, ako sa to bude dať,“ V miestnosti sa ozval šepot. Kráľ sa pohladil na brade. „Je nám kráľ...ech...Arri-Artur ochotný zaslať vojenskú podporu?“ „Arri-Attar,“ opravil kráľa Arenhaur. „A o tom, čo poskytneme, sa rozhodne. Pane, dovoľte, aby som Vám predal toto oficiálne posolstvo kráľa Lemúrskej ríše,“ povedal a podal mladíkovi listinu zabalenú v zapečatenej zlatej obálke. Mladík sa poobzeral po svojich veliteľoch. „Páni a dámy, porada skončila. Ďakujem za Vaše správy, nech na Vás Hviezda svieti,“ Velitelia sa kráľovi uklonili a jeden za druhým odchádzali. Nakoniec v miestnosti ostali iba Arenhaur, Arthas, kráľ a dvaja strážcovia.
Mladý kráľ si sadol a začal študovať listinu. Keď dočítal, podal listinu Arthasovi, ktorý si ju tiež zo záujmom prezeral. „Tým sa veľa vecí vysvetľuje,“ zamrmlal a položil posolstvo na stôl. Kráľ sa oprel na svojej stoličke. „Volajte ma Tharnathael, alebo ešte lepšie Tarn. Neznášam to oslovenie ,Vaša výsosť’,” Arenhaur sa mimovoľne usmial. Niekoho mu Tharnathael tým pripomínal. „V poriadku,“ prikývol. „Mohol by som vlastne vedieť, čo sa deje?“ Arthas si sadol. „Nuž, sme vo vojne. Boli sme Nepriateľom vyhnaní z našej vlasti a priviezli sme všetok ľud, čo sme mohli,“
Arenhaur si sadol. Tušil, že si vypočuje dlhé rozprávanie. „Všetko začalo pred vyše siedmimi rokmi. Garidor bol v tom čase rozdelený na malé kráľovstvá, ktoré boli formálne súčasťou jednej ríše, Garidorskej, a uznávali autoritu panovníka z Mattary, nášho hlavného mesta. V skutočnosti boli však samostatné a často krát medzi sebou bojovali,“ Arthas si vzdychol. „Možno keby sme boli zjednotení, tak by to nedopadlo, tak ako to dopadlo,“ Tarn prikývol. „Vtedy, keď to začalo, som mal iba deväť rokov. Ešte keď som bol menší, rozprávali mi príbehy o elfoch a ich hrdinských činoch, a teraz boli tu. Myslel som si, že sme v rozprávke. No môj otec hneď pochopil, čo sa deje. Zvolal Ríšsky snem, a Garidor bol po dlhom čase viac-menej jednotný. Dva roky sa nič nedialo. Garidor sa zatiaľ vďaka elfským a trpasličím znalostiam pozdvihol. Nikdy sa nám tak nedarilo. No všetkých to tak netešilo. Niektorí menší panovníci sa spojili a obvinili môjho otca, že ich národom chcel trikom vziať nezávislosť. Tým sa to všetko pokašľalo,“
Arthas mal v tvári smutný výraz. „Takmer nám vypukla občianska vojna. Niektoré územia boli úplne vyplienené, čo tadiaľ prechádzali armády. Už-už sa schyľovalo k vypuknutiu vojny, no vtedy sa to začalo,“ Hlas sa mu trochu zatriasol. „Celé mesiace sme mali nezvyčajné počasie – búrky, zvláštne dažde. Kravy dávali skysnuté mlieko, psy ani nechceli vyjsť von z domu. A jedného d?a, začiatkom apríla, prišli zo západného pobrežia správy, že sa tam dovalilo Temno. De? sa zmenil v noc. A čoskoro sa tam vylodili nepriateľské jednotky,“ Arenhaur pobadal, že Arthasov hlas prešiel v šepot. „Kto to bol?“ spýtal sa. Arthas však pokrútil hlavou. „Veľké vojská nepriateľa sa vylodili na našom pobreží,“ prehovoril po chvíli Tharnathael. „Nebolo to celkom nečakané, elfovia už šípili nebezpečenstvo. No i tak nás pri prvom nápore zatlačili hlboko do vnútrozemia. Otec sa však osobne postavil na čelo armády a prvýkrát sme im uštedrili porážku. Ha! Prvýkrát cítili, aké je to byť obeťou!“ Tarn mal v tvári radostný výraz. Zatlačili sme ich späť k pobrežiu. Dokonca našim námorným silám sa podarilo zničiť časť ich flotily. Víťazstvo sme mali na dosah,“
„Ako to, že ste teda potom prehrali?“ spýtal sa Arenhaur. Tharnathael pokyvkal hlavou. „Naša radosť sa nakoniec ukázala byť predčasná. Vtedy bojoval iba predvoj ich armády,“ „A aký veľký bol ten predvoj?“ zatajeným hlasom vydýchol lemúrsky maršal. „Nie menej ako stopäťdesiat - tisíc vojakov,“ odpovedal Arthas. Arenhaur sa zhrozene nadýchol. „Čo?! Koľko mala potom hlavná armáda?“ Tarn sa zachmúrene usmial. „Tipol by som to na pol milióna. Takú silu sme si predtým nevedeli ani predstaviť. Ani elfovia také niečo nepoznali. A tak sa začala zúfalá vojna. Stiahli sme sa do našich pevností a tam sme odolávali. Istý čas úspešne – odrazili sme ich od nášho severného prístavu Guatarr. Potom, o dva roky, však prišla katastrofa. Nepriateľ opäť obkľúčil Guatarr. Otec vyšiel Guatarru na pomoc. S najväčšou armádou, akú sme mohli vychystať,“ Arthas si vzdychol. „Pamätám sa na ten de? pred bitkou. Kráľov otec, kráľ Cascar, sa postavil na čelo vojsk. Tá sláva! Spev mužov, chorály, rohy, trúbky. Mali sme nádej v srdciach. Aj posádka mesta ju dostala. Počuli sme prístavné trúby Guatarru, volali nám na slávu. Mala to byť bitka, ktorá rozhodne. A nakoniec rozhodla. Nie však v náš prospech,“ Arenhaur si uvedomil, že aj strážcovia počúvajú a majú smutné tváre. „Zovreli sme ich. Z jednej strany sme útočili my, z druhej statoční obrancovia. Krok za krokom sme sa prebíjali k mestu. No než de? skončil, z víťazstva sa stala porážka. Nepriateľ bol úskočný. Použil tú najhoršiu zbra?, akú si vedel kto predstaviť. Draky. Desiatky drakov, premenili bojové pole na ohnivé peklo. Z našej Víťaznej družiny, ako sme našu armádu pyšne pomenovali, zostalo pár tisíc mužov. Kráľ ledva unikol. Odvtedy bolo jasné, ako vojna dopadne. Nemali sme už viac síl začať väčšiu výpravu. Utiahli sme sa do pár najsilnejších pevností alebo na vzdialené územia. Dva roky sme strácali územie za územím, až nám nakoniec zostal iba Vysoký priesmyk, hlavné mesto Mattara a Siqartia, krajina na východe Garidoru. Až nakoniec, pred mesiacom sa začalo obliehanie Mattary. Každý ju považoval za nedobytnú, no pre draky nie je nič nedobytné,“
Všetci muži ticho sedeli. Nakoniec ticho prerušil Arenhaur. „Ako ste sa však dostali na Lemúriu?“ Tarn sa usmial. „Bol to môj nápad!“ povedal pyšne. „Všetci ma považovali iba za bľabotajúce decko, no pár učencov so mnou súhlasilo. No otec s tým stále nechcel súhlasiť. No nakoniec sa nechal presvedčiť,“ „Čo sa stalo?“ „Zrazu sa v jednom prístave objavila jedna z našich lodí, ktorú sme považovali za dávno stratenú. Zistili sme, že po jednej námornej zrážke ustúpila a po dlhej plavbe pristála na neznámom pobreží. Tam muži loď opravili a vrátili sa späť. Keď to môj otec počul, dal to prešetriť. Učenci sa zhodli na tom, že ide o Lemúriu. Kedysi bola totiž Lemúria jedným z našich území. Našli sme nejaké staré mapy a vytipovali sme miesta, kde flotily v prípade evakuácie pristanú. Ešte pred stratou Mattary otec vydal rozkaz na evakuáciu. Jedna časť loďstva s elfami odišla s prístavov na východe, naši zo skrytého prístavu blízko Mattary. Po troch týžd?och plavby sme zahliadli Lemúriu a čoskoro na to sme vplávali do delty rieky. Zvyšok už poznáte,“ usmial sa mladý kráľ.
„A čo sa stalo s kráľom?“ spýtal sa Arenhaur, no hneď si uvedomil svoju chybu. Z chlapcovej tváre zmizol úsmev a nahradil ho smútok. Hoci sa mládenec snažil hrdinsky zakryť slzy, nešlo to. Arenhaur si uvedomil, že Tharnathael je vlastne obyčajný chlapec, ktorý stratil otca a teraz musel prebrať zodpovednosť za celý svoj národ, čo bola na takého mladého človeka priveľká úloha. Tharnathael sa však postavil a prehovoril: „Môj otec zahynul pred mojimi očami. Stále v ušiach počujem jeho posledné slová. Pán Arenhaur, vedzte, že aj keby nebol nikto iný na svete, tak aspo? ja bojovať budem. Bojovať až do smrti,“ „Neboj, chlapče,“ odvetil. „Nebudeš sám. Aj my budeme bojovať až do smrti,“ A v duchu si pomyslel: „Až do smrti,“ aura entuluva! zase svitne de!
baruk khazad! khazad ai-menu! sekery trpaslkov! id na vs trpaslci!
Naposledy upravil Amrafel da 22.11.2007 - 18:03, celkom upraven 1 krt |
|
|
Amrafel
Bydlisko: Veov mesto
Prspevky 315
|
| 21.11.2007 - 22:10
|
inac raz za cas by som prijal aj aby niekto nieco povedal, co sa mu nepaci, co mam zmenit, atd... aura entuluva! zase svitne de!
baruk khazad! khazad ai-menu! sekery trpaslkov! id na vs trpaslci! |
|
|
Valinor
Prspevky 25
|
|
|
Valinor
Prspevky 25
|
|
|
Budem citat 
...
Neviem, co mam dodat, pribeh cca na jednotku
