Kadze som si vsimol za Pribehy v Gondoline sa uz prestavaju citat, tak som sa rozhodol uverejnit svoju dielo tu, U Elrondovho barda. Mozno sa vam moj pribeh bude zdat na zaciatku cudny, ale po case sa urcite zacitate do neuveritelnych osudov celeho sveta demonov, a ze pochopite myslienky ktore obsahuje.


Ichoranta ki Des


Ăšvod
ÄŚasy Menidov pominul, ÄŤasy Klanerov pominuli,
ÄŤasy Lebiek pominuli, ÄŤasy Desov pominuli,
všetky časy raz pominú no nad tými sa v týchto vekoch už málokto zapodieval, lebo mal prísť čas posledných
vojen, ktoré sme mali viesť my na ktorých sa už dávno
zabudlo. Odpočívali sme pred posledným vekom.
Vekom, ktorý nemal ani jeden z nás prežiť, čo
som mohol aj tak vedieĹĄ iba ja, ale to uĹľ bolo v
iných časoch, vedel som to síce aj tak, no vedieť je
iné ako meniť. Vedel som to dobre, lebo som sa poučil
zo svojej budĂşcnosti, a ani som to meniĹĄ nechcel, bolo
by to aj tak iba hlúpe oddialenie nevyhnutného
konca a následného začiatku jedinej pravdy.
Možno by to stálo priveľa času a priveľa životov,
vrátane toho môjho, čo bolo síce nepravdepodobné,
ale bol tu ešte jeden život, ktorý bolo treba chrániť.
Bolo ho treba chrániť pre jeho smrť, čo bola irónia,
ale naučil som sa, že budúcnosť je príliš relatívny pojem,
aby som ho s urÄŤitosĹĄou rozoznal od klamu aj ja.

Aj keď by som vám mohol rozprávať o nekonečných a napínavých vojnách, no aj tak je dôležitá iba jedna, tým pádom by bolo moje rozprávanie nepodstatné, a aj tak už väčšina vie že zapodievať sa inými vecami ako tou jednou hlavnou, je hlúpe a zbytočné. Ostatne, aj keď sa ešte tieto udalosti nestali vedel by som o nich veľa rozprávať, no ako som uviedol moje myslenie je príliš nízke, aj keď som so všetkou skromnosť najmúdrejší tvor vo vesmíre, aby som rozoznal čo je pravda a čo klam, a ak je to pravda, v akej miere ju zmením, tým že ju komukoľvek poviem, nie ešte napíšem.
Jedno však viem naisto. Tá vojna bude plná zvratov, ktoré odhalia tajomstvá, o ktorých som mohol aj ja len tušiť. Aj keď by som vám mohol priebeh tejto vojny detailne popísať v jazyku Desov medzi ktorých patrím samozrejme aj ja, ovláda ho iba málo tvorov a navyše ani jeden človek. Teda ak by sa vojna skončila tak, ako hovorí jedna z vízií, ktorá je síce nepravdepodobná, no nič nesmiem nechať na náhodu, moja práca by bola úplne zbytočná, a tak ho prekladám do spoločného jazyka, ktorý sa, ani neviem ako uchytil i na zemi.
Nuž, ako ste už iste zistili, budem túto vojnu opisovať popri jej priebehu, ťažkopádne, ale jediné možné riešenie. Napísať koniec bude síce zložité no určite nie nemožné. Pravdaže, duša je nesmrteľná a o tento fakt sa opieram ako kronikár tejto vojny. Ak by to tak nebolo, dopísať túto kroniku by bolo nemožné. V rozsiahlejších kronikách Desov sa táto vojna označuje ako Ichoranta Ki Des v preklade do spoločného jazyka to znamená Vojna smrti.
Toto je Ăşvod do sveta, kde Ĺľivot neznamená vĂ´bec niÄŤ. Kde nieje podstatnĂ© kto je mĹ•tvy a kto ĹľivĂ˝. Kde je podstatnĂ˝, aj keÄŹ si to málokto uvedomuje, iba jeden Ĺľivot, ktorĂ˝ bol urÄŤenĂ˝ uĹľ dávno, no aj tak sa o tom naozaj rozhodne krátko pred koncom, ktorĂ˝ je takĂ˝ záhadnĂ˝, Ĺľe o Ĺ?om vie iba ON.

Saga Des Mencherid, démon a mág
Kronikár poslednej vojny Ichoranty Ki Des

no zaciatok je fakt zaujimavy...len tak dalej:D
urcite budem citat dalej

All I want and all I need, is to see my enemies bleed...

Ano, suhlasim, velmi zaujimave a trochu tajomne. Bola by velka skoda nepokracovat a len tak to zmiest zo stola, takze Shaman, do toho! nech ta muza kope! ...Inak, uz nazov ma velmi uputal

...Najuniverzálnejším príborom je lyžica ...

Tak tu je dalsia cast...prepacte ze som vas nechal tak dlho cakat, ale mal som rusny tyzden tak citajte a nadhcynajte sa



Čo bolo pred tým?
Hnali sme sa uĹľ štvrtĂ˝ deĹ?, ak ešte niekomu na ÄŤase záleží, a prenasledovali sme s ostatnĂ˝mi Desmi niekoÄľko gardienov, nevedeli sme odkiaÄľ a naÄŤo tu boli a ON sa o nich s nami nikdy nerozprával. KeÄŹĹľe sme gardienov oznaÄŤovali ako pliagu, ÄŹalší dĂ´sledok toho, Ĺľe sa s nami o tom nerozprával, a ja som bol ešte prĂ­liš mladĂ˝ a nerozvážny, aby som dovidel do budĂşcnosti, hnali sme ich aĹľ k peÄŤatiam, o ktorĂ˝ch sa zmienim neskĂ´r. UĹľ sme ich doháĹ?ali, keÄŹ sme uvideli ešte nieÄŤo inĂ©. Kozambi Hoo, silnĂ˝ dĂ©mon JEHO najväčšieho nepriateÄľa, meditoval v temnej hviezde, znaku smrti a peÄŤati temnoty, ktorá bola uĹľ otvorená, spoznali sme to podÄľa ÄŤervenĂ˝ch ohĹ?ov, ktorĂ© uĹľ cez medzery sršali von do tohto sveta, on ju otvoril uĹľ dávno a teraz mal za Ăşlohu odraziĹĄ akĂ˝koÄľvek Ăştok.
CĂ­til som, ako mi do žíl prĂşdi strach, akĂ˝ som nikdy predtĂ˝m ani potom nepocĂ­til ,nevysloviteÄľná hrĂ´za mi zatemĹ?ovala myseÄľ a cĂ­til som, Ĺľe moji druhovia sa nebáli o niÄŤ menej. Kozambi Hoo vyslovil svoje strašnĂ© zaklĂ­nadlo, plnĂ© bolesti, smrti, biedy a medzi všetkĂ˝mi hroznĂ˝mi vecami najviac prevyšoval strach. Gardieni,, ak by sa na nich uĹľ zabudlo, tak ich popíšem, hrozná magická sila, ÄľudskĂ˝m okom ako mocnĂ˝ vĂ­chor, sĂş jednĂ˝mi z najstrašnejších tvorov vĂ´bec, ale sĂş rĂ´zni. V jednom sa drvia kamene, v druhom sa delĂ­ oheĹ?, v ÄŹalšom sa štiepi voda, a všetko to spája taká ÄŤistá sila a mágia, Ĺľe sa im po Desoch uĹľ málokto postavĂ­ na odpor. Vtom sa zaÄŤali diaĹĄ strašnĂ© veci.
ZaÄŤul som krik, hroznĂ˝ krik, ktorĂ˝ preĹĄal všetko ĹľivĂ© a ja som vedel, Ĺľe tak mĂ´Ĺľe kriÄŤaĹĄ len umierajĂşci ÄŤlovek, no vtedy som sa mĂ˝lil. To bol krik zrodenia, zrodenia hroznĂ©ho, ktorĂ© malo zmeniĹĄ , ako aj zmenilo Ĺľivoty nás všetkĂ˝ch. Gardieni do seba narážali, a vtedy som zachytil prvĂş vĂ­ziu, videl som totiĹľ tvora s koĹľou zelenou ako jed a s oÄŤami ÄŤiernymi ako uhoÄľ. NiektorĂ­ gardieni sa spájali, kameĹ?, voda, oheĹ? splĂ˝vali v jedno, aĹľ kĂ˝m sa poslednĂ˝ dvaja nespojili a zraky nám neoĹľiaril oheĹ?, z ktorĂ©ho som cĂ­til silu, akĂş mohol vyĹľarovaĹĄ iba Des. Des nadobudol fyzickĂş podobu a Kozambi Hoo sa zÄľakol, ÄŤo bola irĂłnia, keÄŹĹľe predtĂ˝m on naháĹ?al strach nám, a utiekol cez peÄŤaĹĄ temnoty, sám Strach sa ho bál, takĂ˝ bol Herodias, vládca mĹ•tvych duší a správca Paláca smrti.
S meÄŤom v ruke tam stál a chvĂ­Äľu pozeral do peÄŤate temnoty a o chvĂ­Äľu sa otoÄŤil a pozrel na nás, v jeho zraku som videl veÄľa vecĂ­, smrĹĄ, hnev, ale napriek tomu som videl celkom jasne dve veci, smĂştok a bolesĹĄ. BolesĹĄ s toho ÄŤo musĂ­ vykonaĹĄ, vtedy to vedel len on, ale mal som sa to dozvedieĹĄ aj ja, vtedy som totiĹľ nemal silu ÄŤĂ­taĹĄ dušu, tento dar som dostal vĂ˝nimoÄŤne od Neho aj keÄŹ neskĂ´r som to vedel sám. SmĂştok s toho ÄŤo musel vykonaĹĄ, aby sa koniec naplnil, ale o tom som ešte vtedy nevedel. Herodias pozrel na mĹ?a, vtedy bol oveÄľa silnejší, ale zo všetkou skromnosĹĄou som ho onedlho predbehol, ÄŤo bola nevyhnutnosĹĄ mĂ´jho poslania, ale v kaĹľdom prĂ­pade bol Herodias jeden z najdĂ´leĹľitejších tvorov vĂ´bec.
Obrátil sa znovu k peÄŤati a zaÄŤul, tak ako aj mi, zvuk, ktorĂ˝ neveštil niÄŤ dobrĂ©. Bolo to rinÄŤanie zbranĂ­ a vrÄŤanie hroznĂ˝ch tvorov pekla. OzĂ˝val sa z peÄŤate temnoty. ZaÄŤali z nej šľahaĹĄ plamene, a zazrel som v nej bytosĹĄ s obrovskou helmou, dlhĂ˝m širokĂ˝m meÄŤom a veÄľkĂ˝m štĂ­tom. CelĂ˝ tvor bol veÄľmi mohutnĂ˝ a pritom horel neutíšiteÄľnĂ˝m ohĹ?om záhuby a zloby. PeÄŤaĹĄ sa roztrhla a vytvorila obrovskĂş trhlinu, neskĂ´r nazĂ˝vanĂş aj Puklina smrti,, bránu pekla. ZaÄŤali z nej liezĹĄ hnusnĂ© tvory podobnĂ© tomu prvĂ©mu. Ako na koĹ?och sa niesli na pekelnĂ˝ch drakoch a zaplĹ?ovali celĂş pláĹ? okolo nás. Za nimi poslednĂ˝ vyliezol Kozambi Hoo a ako ich vodca, vodca TemnĂ˝ch lordov im dal jedinĂ˝ a jasnĂ˝ prĂ­kaz, zniÄŤiĹĄ nás.
VšetkĂ˝ch Desov okolo mĹ?a pozabĂ­jali za pár sekĂşnd, iba Herodias pomocou kĂşziel Desov zabĂ­jal krvilaÄŤnĂ© beštie jednu za druhov, a k tomu si povolal svojich dĂ©monov sily, gardienov, ktorĂ˝ ÄŤakali len na jeho pokyn, aby sa s neskrĂ˝vanou krutosĹĄou a krvilaÄŤnosĹĄou vrhli do vĂ­ru boja .
Vtedy z oblohy zostúpili JEHO bojovníci. Na čiernych krídlach niesli Lordom smrť. Všetci sme sa zoradili do radov a útočili sme, ako sme len mohli. Zavelil som ústup a Lordi zaútočili ešte besnejšie. Zabíjali nás po stých a s konečným počtom tridsaťdva Jeho bojovníkov a štyridsaťosem gardienov som v diaľke uvidel Menida pred Jeho zapichnutou zástavou, ktorý aj so svojou družinou, vytasenými mečmi a dýkami čakal na nás. Zoradili sme sa znovu do šíkov a aj s Menidom a jeho mužmi sme sa postavili proti Temným lordom a porazili sme ich. Tam, kde Menid zhromaždil svoje vojsko a sile štyridsať tisíc bojovníkov, vyrástla pevnosť Menid, ktorá neskôr zohrala dôležitú úlohu v osude sveta.
Po boji odišiel Herodias od Jeho vztýčenej zástavy asi trinásť komenov, ak si človek štyridsať dva kilometrov a zapichol tam svoj meč, vtedy prehovoril
,,Tu bude stáť Palác smrti, bydlisko stratených duší a pevnosť mojej armády.“
V tej chvĂ­li tam vyrástla pevnosĹĄ ako polguÄľa vyÄŤnievajĂşca nad zem, to ÄŤo bolo pod zemou videl málokto, vrátane mĹ?a, a tĂş pevnosĹĄ zapeÄŤatil svojou vlastnou peÄŤaĹĄou, ktorá aĹľ do konca vzbudzovala u väčšiny strach a rešpekt. Vtedy prehovoril aj Meris mĂşdry a rozvážny Des, jeden z MenidovĂ˝ch muĹľov a strážca KnĂ­h Ĺľivot a Chrámu jedu.
„ Chrám jedu uĹľ ÄŤaká na svojho pána, Knihy Ĺľivota Ĺľiaria ohĹ?om pravdy a ja ÄŤakám na poslednĂ˝ prĂ­kaz Saga.“
„Ešte nie je čas, ale príde, bude to skoro a dejiny krutosti a zúfalstva sa začnú písať do kroník všetkých vekov a síl.“

super pribeh, zacina sa to akosi zamotavat a komplikovat...uz sa tesim na dalsiu cast

All I want and all I need, is to see my enemies bleed...

Ja sa pripajam, naozaj skvely pribeh, zauzluje sa to. Preto mame dovod tesit sa na dalsiu cast.

...Najuniverzálnejším príborom je lyžica ...

dievcatra...vazne by ste mohli aj nieco pokritizovat....hoci jedno slovo...stylystycke chyby a tak...hocico co sa vam nepaci

Chces kritiku? Fajn, tak uz sa pomaly "vypisujes" a nerobis vela stylistickych chyb, ale tie ciarky, na ne som alergicka. mas dlhe suvetia a bez ciarok sa tazko citaju: ja čakám na posledný príkaz Saga.“ To saga je oslovenie alebo caka na posledny Sagov prikaz? Teraz neviem ci sa ten kronikar vola Saga. Este opisy, lebo si neviem predstavit hlavnych hrdinov, ale to predpokladam este pride. Inak chvalim

No, suhlasim...Suvetia mozes sekat, aby neboli take dlhokanske vety. Potom to bude take zrozumitelnejsie...A zasa sa pripajam, opisy by neboli na skodu, lebo bez nich to cele vyzera tak dost abstraktne

...Najuniverzálnejším príborom je lyžica ...

ako ked chces kritiku tak podla mna to bolo miestami take trocha nezrozumitelne, ze som musela precitat niektoru vetu 2 krat aby som bola schopna predstavit si ako to asi bolo a fakt tie opisi by tam mohli byt podrobnejsie, ale inak sa mi to mooooc paci

All I want and all I need, is to see my enemies bleed...

no, tak sa to pomaly zacina rozbiehat....s tymi opismi to teraz uy bude lepsie, aspon mzslim ...je tu dalsia cast...aj tu mi skritizujte ako len mozete


JedinĂ˝ ÄŤarodej
„Majú červené oči...“
„Pazúry ako medveď...“
„Pochádzajú z diablovho príbytku....“
„ Sú to pekelné stvorenia...“
...to všetko sa hovorilo o nás, dvoch cudzincoch zahalených do čiernych plášťov. Počuli sme to, a vedeli sme dobre, že musíme čo najskôr odísť. Vedeli sme aj to, že sa nám to nepodarí. Ľudia o nás nevedeli nič, a to ich desilo najviac. A čo ľudí desí, to nemajú radi, pokúsia sa nás zabiť a tým prerušiť úlohu oveľa staršiu ako základy zeme, či ľudskí rod. Nepodarí sa im to, to sme vedeli tiež, no niekoľkých sme museli zabiť, ako príučka ľudskej zlobe a hlúposti. Nevadí, veď pre toho, po koho sme prišli, zomrie ešte omnoho viac tvorov ako tých pár ľudí. Vedeli sme, kam máme ísť, no pred budovou, ku ktorej sme mali namierené, stál hlúčik ľudí s palicami, fakľami a vidlami, a to nebolo dobré.
„Nikolas, jediný čarodej a pliaga našej dediny, vyjdi von a vydaj sa do rúk spravodlivosti,“
kričal vysoký muž s čiernou bradou na malý dom, postavený z dreva. Otvorili sa dvere a vyšiel chudý mladý muž s čiernymi vlasmi, v čiernom habite. Muž ho schmatol a zreval
„Aký trest si zaslúži za to že uvalil na našu dedinu nešťastie ?“
„Upáliť“
reval dav naspäť. Zvláštne ako sa človek dokáže strhnúť aj takými malými podnetmi, ako je cudzí rozzúrený hlas. Vtedy sa Nikolas pozrel na nás, zrejme tušil, kto sme. V jeho očiach sa odzrkadlila nevysloviteľná hrôza a strach o vlastný život. Cítil som, že je to jeden z jeho posledných ľudských citov.
Vtedy na povel mĂ´jho spoloÄŤnĂ­ka prišiel mocnĂ˝ vietor, zahasil fakle a všetkĂ˝m nalial do sĹ•dc strach, ktorĂ˝ ich donĂştil pustiĹĄ zbrane a utiecĹĄ. Iba zopár muĹľov ostalo stáť s palicami v rukách . Vtedy mi vietor stiahol kapucĹ?u a oni uvideli moju hadiu hlavu, ostrĂ© zuby a ÄŤervenĂ© oÄŤi.
Vtedy, možno zo strachu, možno z pýchy zaútočili, ale myslím ,že ani človek nieje až taký hlúpy tvor, aby naozaj veril, že vyhrá nad nami. Vytrhol som im palice z rúk ,poprerážal som im miechy. Až vtedy som videl, aké krehké je ľudské telo. Jeden ma trafil palicou do hlavy, na človeka takmer nemožný výkon. Dokonca som pocítil bolesť, čo bolo viac než nezvyčajné.
Prelomil som ho v rukách a hodil na zem, o pár hodín sa postavil, ale to som sa dozvedel až neskôr, a aj to že to nebol človek.
Vtedy sme sa totiĹľ pustili za Nikolasom, ktorĂ˝ medzi tĂ˝m ušiel, zrejme vedel, Ĺľe nám neujde, vedel, Ĺľe sa k nám musĂ­ pridaĹĄ a dokonÄŤiĹĄ nieÄŤo, ÄŤo malo zmeniĹĄ nie len jeho Ĺľivot, ale Ĺľivoty nás všetkĂ˝ch. No vystrašenĂ˝ sotva vnĂ­mal sám seba, nie ešte dĂ´leĹľitosĹĄ situácie. Nezazlieval som mu to, inĂ˝ by som nebol ani ja, za inĂ˝ch okolnostĂ­ by moĹľno kaĹľdĂ˝ urobil chybu. On na to ešte ani nebol pripravenĂ˝, mali sme zaÄŤaĹĄ snami hrĂ´zy a utrpenia, aby si aspoĹ? ÄŤiastoÄŤne navykol na to, ÄŤo ho ÄŤaká, ale ÄŤas bol proti nám, lebo Saga sa moĹľno aĹľ prĂ­liš dlho zapodieval starĂ˝mi prorockĂ˝mi knihami Desov, ÄŤo nás zbrzdilo, no aj tak je to moĹľno takto lepšie, moĹľno to Saga vedel, ale netreba sa trápiĹĄ, teraz sme tu a máme ho priviesĹĄ a privedieme ho, lebo inak by sa stalo všetko nepodstatnĂ© a koniec by prišiel bez vysvetlenia pravdy, ÄŤo nás Desov neuspokojovalo, preto sme boli tu...
Vyčerpaný sa neustále potkýnal a padal, ale vzhľadom na telo, v ktorom nám utekal, bola pozoruhodná jeho rýchlosť. Znova sa potkol a spadol, cítil som, že už nechce vstať, že chce umrieť, čo sa mu zrejme zdalo ako veľmi ľahké východisko, aj keď tým by to bolo len horšie a bolestnejšie nie len pre neho, ale aj pre veľa iných. Nemohol to vedieť, vtedy bol len človek a my sme to prišli zmeniť, aby konal to, prečo sa narodil, aby bol tým, za koho sa narodil a aby spoznal svet, pre ktorý sa narodil, pre ktorý má žiť. Ležal na zemi a pomaly dýchal, možno čakal na smrť, možno na nové sily pre ďalší beh. Síce som sa snažil zakrývať znepokojenie, ale vedel som že je dosť silný aby odmietol a toho som sa bál najviac.
Dúfal som, že si ešte nestihol uvedomiť svoju silu a výnimočnosť. Vytiahol som Dýku starých vrahov, Nikolasa som si otočil na chrbát, ale zrejme mu bolo už všetko jedno, keď potlačil taký silný a tak dlho pestovaný pud sebazáchovy a nechal ma nech ho, ako si iste myslel , zabijem.
PreĹĄal som mu tepny na krku, rukách, nohách a pri srdci, ani nestonal, nevydal ani hláska, chcel moĹľno umrieĹĄ no stále mal nádej. Zo žíl vystrekla teplá krv a potom pomaly stekala po jeho ešte Äľudskej koĹľi. Omdlel a nechal smrĹĄ, aby si konala svoju povinnosĹĄ, akĂ˝ veÄľkĂ˝ šok bol preĹ?ho, Ĺľe sa zobudil v tom istom svete v akom zaspal to neviem, ale teraz ma to ani nemalo zajĂ­maĹĄ.
PriloĹľil som mu dlaĹ? k rane na zápästĂ­ pravej ruky, ktorĂş, som mu urobil a po celom tele sa mu vyobrazili runy najstaršej mágie stvorenia a pravdy, vtedy som sa priznám, zÄľakol, vĹľdy sa vyobrazia len okolo tej rany na pravej ruke, ale potom som si uvedomil Ĺľe vzhÄľadom na to ÄŤo má urobiĹĄ to nie je aĹľ takĂ© nezvyÄŤajnĂ©.
Zviazal som mu ruky za chrbtom a navliekol som ho do hnedĂ©ho plášťa. Išli sme cez les ÄŹalej a on bezvládne leĹľal prehodenĂ˝ cez koĹ?a a snĂ­val o tom , aby sa mohol vrátiĹĄ. SpĂştal som mu ruky, aby po prebudenĂ­ nemohol uskutoÄŤniĹĄ ÄŹalší zĂşfalĂ˝ a zbytoÄŤnĂ˝ pokus o Ăştek, ktorĂ˝ by nás stál iba ÄŹalší ÄŤas, a toho sme mali málo.
Vtedy som ani len netušil , že už dve hodiny pred svitaním, svitanie bol predpokladaný čas zobudenia priemerného človeka, bol on hore a črepinou si pomaly ale isto rozrezával povraz okolo rúk. Povraz sa na chvíľu zakýval, a keďže som veľmi vnímaví tvor, prudko som vstal a pokúsil som sa ho chytiť, no vtedy sa stalo niečo, čo som naozaj nepredpokladal. Vyšmykol sa mi a bežal ďalej.
Tak rýchlo premenou prejsť predsa nemohol. Môj spoločník mu bol už za pätami a ja som sa pustil za ním. Človek bežal pomerne rýchlo, no nemal šancu , už len preto, že bol v pre neho pridlhom plášti a ruky mal skrehnuté. Zrazu zakopol a skotúľal sa k malej riečke. Podoprel sa rukami o breh a pohľadom ostal na nich. Vedel som čo si myslí a vedel by som to aj keby som nevedel čítať myšlienky.
Namiesto ľudských rúk mal predné končatiny v tmavo zelenej koži s dlhými a ostrými pazúrmi. Zdvihol hlavu a pozrel sa na svoj odraz vo vode. Vykríkol a odskočil od riečky. Vedel som čo tam videl. Videl tam tvár démona s farbou rovnakou ako na rukách, S čiernymi očami bez bielka a dúhovky a videl aj ústa, z ktorých mu trčali malé ako pílky ostré očné zuby.
Prišiel som k nemu a chytil som ho za plece, neodskočil, vlastne sa ani nepohol, až po chvíli prehovoril. „Nikdy k vám nebudem patriť“
„Vždy si k nám patril“
odpovedal som mu. Vedel som že to bola jeho posledná ľudská veta.



tak ja cakam....

CHces kritiku, ale neposluchas ju: davas este dlhsie suvetia a obacas fakt nezmyselne: Omdlel a nechal smrĹĄ, aby si konala svoju povinnosĹĄ, akĂ˝ veÄľkĂ˝ šok bol preĹ?ho, Ĺľe sa zobudil v tom istom svete v akom zaspal to neviem, ale teraz ma to ani nemalo zajĂ­maĹĄ. - toto je dlha veta, je ich tam aj viac. Na zaciatku si mozno az pricasto casoval slovo VEDELI, mozno pre efekt, ale IMHO unavny. Pribeh uz nekomentujem, ten je pefektny, ale to vies.

to s tym vedeli o tom viem...ale ked oni to naozaj vedeli ..tie suvetia sa dalej viac menej skracuju..ale na zaciatku to bol zamer, aby sa na to citatel sustredil...

Zamer, aby sa citatel sustredil? je vedecky dokazane, ze dospely clovek nepochopi plny vyznam vety, co ma viac ako 14 slov, dlhe vety odputavaju pozornost, obzvlast, ak spajas suvetia, co nemaju suvis. THE END.

Naozaj zaujimave, ako som uz aj predtym povedala, len by to vazne chcelo kratsie vety...A este mam otazku: stale som akosi nevydedukovala, ci ten kronikar, ktory pribeh rozprava, je zaporna alebo kladna postava
(no skor sa priklanam k prvej variante, teda ze zaporna)

...Najuniverzálnejším príborom je lyžica ...

myslim ze v opisoch si sa zlepsil len tie suvetia...inak super fakt je to cim dalej tym zahadnejsie...

All I want and all I need, is to see my enemies bleed...

tak je tu dalsie pokracovanie, dufam ze sa vam to bude pacit stale viac a viac, stale cakam akukolvek kritiku a hodnotenia:D

Sen
V ten deĹ?, keÄŹ som videl ÄŤo zo mĹ?a urobili, chcel som sa ich pĂ˝taĹĄ na veÄľa vecĂ­, no nepĂ˝tal som sa. VĹľdy keÄŹ som sa chcel nieÄŤo spĂ˝taĹĄ mi akĂ˝si hlas v hlave povedal, aby som poÄŤkal a bol trpezlivĂ˝.
Pomaly som si zvykal na dlhĂ˝ chvost, ktorĂ˝ sa mi z ÄŤasu na ÄŤas obtieral o nohy.
CelĂ˝ deĹ? sme išli cez les bez prestávky ale keÄŹ sa zaÄŤalo stmievaĹĄ, zastali sme. Utáborili sme sa a ja som prekvapivo rĂ˝chlo zaspal. SnĂ­val sa mi sen.
Videl som obrovskĂş púšť, a veÄľkĂş kamennĂş polguÄľu trÄŤiacu zo zeme. Vedel som, Ĺľe je to budova aj keÄŹ nemala Ĺľiadne okná ani dvere. Pred Ĺ?ou stál dĂ©mon a aj keÄŹ som si ešte celkom nezvykol na moju podobu, aj tak som spoznal svoju podobu. Naproti mne išla obrovská armáda. BojovnĂ­ci boli tak isto dĂ©moni a boli ich miliĂłny a miliardy. Pokryli celĂş pláĹ? predo mnou a s vytasenĂ˝mi meÄŤmi beĹľali ku mne.
HroznĂ˝ bojovĂ˝ pokrik, ktorĂ˝ ich sprevádzal mi vháĹ?al do srdca nevysvetliteÄľnĂ˝ strach a ja som sa zbabelo skrÄŤil a dĂşfal, Ĺľe ma nechajĂş ĹľiĹĄ, ale oni ma bodali a zabĂ­jali a ja som nemohol umrieĹĄ a trpel som ÄŤoraz viac. Po strašnĂ˝ch mukách som sa mi uĹľ zatmelo pred ocami a opustil som svoje telo. Potom som zrazu išiel po chodbe, kde v zelenĂ˝ch stenách boli vyrytĂ© symboly. Prišiel som na jej koniec a tam boli zapeÄŤatenĂ© dvere. Vyslovil som nejakĂ© slová, ktorĂ˝m som sám nerozumel a dvere sa otvorili.Za nimi bola zvláštna lebka, ktorá namiesto oÄŤnĂ˝ch zubov mala dva obrovskĂ© tesáky smerujĂşce dopredu a neskĂ´r stáčajĂşce sa mierne k sebe.
Na páse som mal pripevnený široký meč, ktorý som si dovtedy nevšimol. Vytiahol som ho a všimol som si, že na meči, je veľa symbolov a neznámych znakov. Zahnal som sa a rozťal som lebku predo mnou.
Obrovská bolesť, ktorá ma zachvátila ma donútila padnúť na kolená a keď som znovu zdvihol hlavu, videl hlavu ďalšieho démona. Vyzeral hrozivejšie ako ja a vyžarovalo z neho zlo a veľa inej energie, ktorú som nedokázal pomenovať.
Povedal iba jedno slovo, „Neden“ a zmizol.
Zobudil som sa celĂ˝ spotenĂ˝ a vystrašenĂ˝. RĂ˝chlo som zobudil jednĂ©ho z mojich spoloÄŤnĂ­kov. Zobudil sa veÄľmi rĂ˝chlo, dokonca ma popritom chytil silno za ruku a pustil ju aĹľ po pozornom prezretĂ­ mojej tváre. Bolo na Ĺ?om vidieĹĄ, Ĺľe je prekvapenĂ˝. Zobudil som toho zo spoloÄŤnĂ­kov, ktorĂ©ho som ešte nepoÄŤul hovoriĹĄ. Pozrel sa mi do oÄŤĂ­ a ten pohÄľad ma Ăşplne zamrazil. Vedel som, Ĺľe vidĂ­ do hÄşbky mojej duše a poznania a ešte oveÄľa ÄŹalej. Nemohol som rozprávaĹĄ, nemohol som sa ani pohnúť. Po chvĂ­li prehovoril hlasom ĹĄaĹľkĂ˝m a silnĂ˝m ako celĂ© bytie zeme: „Osud“. KeÄŹ to povedal, zdalo sa mi, akoby sa zatriasol celĂ˝ svet. DĂşfal som, Ĺľe sa mi to zdalo.
Vtedy som trochu nabral odvahy a skúsil som sa ja jemu pozrieť do očí takou silou, ako sa on pozeral mne. Videl som tam smútok, obrovský smútok, ktorý sa v jeho očiach odzrkadlil a v jeho srdci bol ešte oveľa väčší. Zrazu mi preletel hlavou ten sen a ja som pochopil jedno, on si ho teraz pozrel. Zľakol som sa a odtiahol od neho.
Pozrel sa na mĹ?a a ja som na jeho tvári uvidel Ăşsmev. RadostnĂ˝ Ăşsmev, ktorĂ˝ mi dal viac sily ako všetky odvary sveta dohromady. „Ja som jeden s tĂ˝ch mála tvorov ktorĂ˝ch sa báť nemusíš,“ povedal priateÄľsky. „ Vyspi sa, zajtra budeš potrebovaĹĄ veÄľa sily,“ dodal a ja som išiel spaĹĄ ako mi povedal.
NasledujĂşci deĹ? bol uĹľ od zaÄŤiatku zvláštny. HneÄŹ ako ma prebudili, som pocĂ­til obrovskĂş silu v sebe a okamĹľite som sa chcel vydaĹĄ na cestu. Vyzeralo to skoro ako by ani nikde nechceli Ă­sĹĄ. „Čo je ?“ opĂ˝tal som sa. „Vysadni na koĹ?a“ prikázal mi ten, ktorĂ©ho som nezobudil. „PreÄŤo?“ pĂ˝tal som sa lebo sa mi to nezdalo veÄľmi spravodlivĂ©. „Budeš potrebovaĹĄ veÄľa sily,“ dostal som odpoveÄŹ a viac som sa nepĂ˝tal.. Išli sme veÄľmi krátko, ani nie pol hodiny a zastavili sme sa na jednom pahorku.
Dovtedy bola obloha modrá, No len čo začal „zobudený“ vytvárať z rôznych práškov kostí a paličiek zvláštny a zložitý pentagram, rozpútala sa nad nami veľká búrka.
DoÄľahla na mĹ?a hrozná Ăşnava a zaspal som. MoĹľno som to nemal vidieĹĄ, a moĹľno naozaj potrebujem tak veÄľa sily. Zobudil som sa veÄľmi svieĹľi a podÄľa tmy okolo nás som usĂşdil Ĺľe je asi nieÄŤo pred polnocou. Moji spoloÄŤnĂ­ci uĹľ dokonÄŤovali pentagram. O chvĂ­Äľu ma zavolali a povedali mi aby som si Äľahol do stredu veÄľmi zloĹľitĂ©ho a neprehÄľadnĂ©ho pentagramu.
Ľahol som si a hneď na to začala búrka. Do rôznych častí pentagramu sa postavili moji spoločníci a v ostatných častiach som zazrel niečo ako tiene ďalších tvorov. Až som sa strhol od strachu, keď som tesne pri uchu začul veľa rozličných a zložitých kúziel. Pomaly som si začínal myslieť, že je to všetko keď som zrazu nemohol dýchať.
Skúšal som chytiĹĄ dych, no márne. Dusil som sa a nikto mi nemohol pomĂ´cĹĄ. Zomriem. Vedel som to s takou istotou, Ĺľe to ohromilo aj mĹ?a. Telo sa zmohlo na poslednĂ˝ kĹ•ÄŤ a cĂ­til som sa voÄľnĂ˝. Vyletel som nad svoje telo a chcel som si ho lepšie pozrieĹĄ, keÄŹ som uvidel, Ĺľe všetci ktorĂ˝ tam boli sledovali mĹ?a, nie moje telo, ale mĹ?a. Dostal som hroznĂ˝ kĹ•ÄŤ, moja duša dostala kĹ•ÄŤ. Bol som s toho veÄľmi šokovanĂ˝, ale veÄľa ÄŤasu som na šok nemal. Zaplavil ma v tom šoku a kĹ•ÄŤi aj hroznĂ˝ smĂştok. ÄŚasĹĄ mojej duše umierala, nieÄŤo vo mne mi to hovorilo, a ten hlas mi povedal aj to, Ĺľe ja budem ĹľiĹĄ.
V hroznĂ˝ch bolestiach som klesol k mĂ´jmu telu a zaÄŤal som pochybovaĹĄ o tom hlase v mojom vnĂştri. No vtedy, v hroznĂ˝ch bolestiach a smĂştku ma zaplavil takĂ˝ pocit sily a slobody, akĂ˝ som ešte nikdy nezaĹľil. Trhlo mnou, druhĂ˝ raz, tretĂ­ raz, štvrtĂ˝ raz a ............ nieÄŤo vyletelo z mojej hrude, rovno zo srdca. Bola to malá ÄŤierna guÄľka, ktorá sa vznášala predo mnou a ja som pocĂ­til ako všetko moje zlo odchádza spolu s Ĺ?ou odo mĹ?a preÄŤ. Odrazu som na sekundu nevidel niÄŤ iba temnotu okolo mĹ?a a potom som prišiel do zvláštnej miestnosti.
Bola to guÄľa to som vedel a po stenách boli všade pokreslenĂ© runy, pentagramy a rĂ´zne ÄŹalšie symboly a hieroglyfy. Pomaly som sa obzeral po miestnosti a skĂşmal jednotlivĂ© znaky. Ani jeden zo znakov mi nebol známi a nedokázal som ho zaradiĹĄ do Ĺľiadnej kultĂşry ani jazyka. V strede miestnosti stála socha zahalená v plášti. Bola celá ÄŤierna a nevidel som ÄŤo je pod kapucĹ?ou.
Pohla sa. Vystrela ruku a mĹ?a zachvátila obrovská bolesĹĄ. Všetky kosti sa mi lámali a vnĂştornosti sa hĂ˝bali po celom tele. SkrĂştenĂ˝ na zemi a stonajĂşc som rozmýšľal, ÄŤi je to naozaj mĂ´j koniec, no vtedy socha prehovorila, Vedel som, Ĺľe nehovorĂ­ ÄľudskĂ˝m jazykom, no napriek tomu som mu rozumel. Povedala „Si voÄľný“ a zmizla. Celá miestnosĹĄ sa zaÄŤala toÄŤiĹĄ a ja som znovu upadol do zĂşfalstva a bolesti, kriÄŤal som ako najviac som vedel, no po chvĂ­li som nemal sily ani na to. Prestal som kriÄŤaĹĄ, iba som sa bezmocne prizeral ako sa miestnosĹĄ toÄŤĂ­ a cĂ­til som, Ĺľe teraz uĹľ naozaj umriem. Opustili ma všetky sily, srdce prestalo tÄşcĹĄ, dych sa zastavil. Umrel som.
Čakal som, že uvidím brány pekelné ale mýlil som sa. Otvoril som oči a nad sebou som uvidel „neprebudeného“, jedného z mojich spoločníkov. Usmieval sa, zrejme už dávno vedel čo poviem: Som v pekle? „Horšie,“ odpovedal, „oveľa horšie.“

tak dufam ze teraz to bolo uz fajn

Ano, bolo to fajn Ty vies, kedy sokncit To som zvedava, co bude teraz, strasne a tesim na dalsie postavy (aj ked ta jedna co tam je si uzila dost umierania za tak kratky cas - pozor, aby si nepresiel do gycu, ale zatial je to fajn)

povedzme ze na prechod potreboval stratit ludksu cast svojho ja....ale ako to dopadne?

len tak dalej

Hey! Come derry dol! Hop along, my hearties!
Hobbits! Ponies all! We are fond of parties.
Now let the fun begin! Let us sing together!

tak kedze som tu uz dlhsi cas nis neposlal tak tu davam dalsie pokracovanie ....


Neron
Podal mi svoju ruku a ja som sa postavil zo zeme. „Kto si?“ OpĂ˝tal som sa ho plnĂ˝ Ăşdivu and novou situáciou. Neodpovedal na moju otázku len sa s istĂ˝m pobavenĂ­m v oÄŤiach prizeral ako objavujem novĂ˝ svet. CĂ­til som veÄľmi silnĂş mágiu a prĂ­tomnosĹĄ magickĂ˝ch rastlĂ­n, tvorov. CĂ­til som ako so všadiaÄľ pulzovala a miešala sa s nieÄŤĂ­m zvláštnym, inĂ˝m ako mágia no veÄľmi podobnĂ˝m. NieÄŤĂ­m, ÄŤo bolo veÄľmi slabo cĂ­tiĹĄ v egyptskĂ˝ch pyramĂ­dach a pri chrámoch Mayov a Inkov. Niekedy som tĂş energiu cĂ­til v meditáciách, ale to boli hlbokĂ© meditácie, pri ktorĂ˝ch hrozilo, Ĺľe sa mi zastavĂ­ srdce. Videl som rastliny, ktorĂ© som nikdy predtĂ˝m nevidel a to som precestoval celĂ˝ svet. Videl som najbizarnejší hmyz akĂ­ som nevidel ani v najdivejšých snoch. Pozrel som sa na oblohu. Boli na nej tri mesiace, ktorĂ© boli v rĂ´znej vzdialenosti rozmiestnenĂ© po oblohe. Zrazu sa ozval mĂ´j spoloÄŤnĂ­k. „Som tvoj uÄŤiteÄľ,“ povedal pokojnĂ˝m hlasom ale pobavenie mu nemizlo z tváre. „Kde som to?“ v hlave som mal veÄľa otázok a bol som nedoÄŤkavĂ˝, ale mĂ´j spoloÄŤnĂ­k sa s odpoveÄŹou neponáhÄľal. Pozeral sa na mĹ?a a usmieval sa. Bol to smutnĂ˝ Ăşsmev. „Si vo svete pre ktorĂ˝ si sa narodil. PoÄŹ so mnou. Viem, Ĺľe máš pre mĹ?a veÄľa otázok, ale teraz nie sĂş podstatnĂ©. Nasleduj ma. Ak by nás prepadli skry sa a poÄŤkaj kĂ˝m nebezpeÄŤenstvo nepominie.“ „Čo ak ĹĄa zabijĂş?“ nebolo mi všetko jedno. Ak by ma v tomto neznámom svete prepadli, nevedel by som ÄŤo robiĹĄ. „MyslĂ­m Ĺľe aĹľ takĂ˝ch silnĂ˝ch dĂ©monov nemajĂş.“ Odpovedal s Ăşsmevom, ÄŤo mi dodalo trochu odvahy. Išiel som za nĂ­m. AĹľ za pochodu som si uvedomil akĂ˝ som vyÄŤerpanĂ˝. „Ako ĹĄa mám oslovovaĹĄ?“ zdalo sa mi neslušnĂ© pĂ˝taĹĄ sa ho hneÄŹ na meno. „Volám sa Neron.“ Odpovedal prosto. „Nemám ĹĄa oslovovaĹĄ majster alebo pane?“ opĂ˝tal som sa pretoĹľe jeho priamosĹĄ ma vyviedla z rovnováhy. „Nie, nepotrpĂ­m si na nieÄŤo takĂ©. Neviem ÄŤi by sa ti páčilo keby som ĹĄa oslovoval uÄŤeĹ?. Ja nie som tvoj pán a niesom ani poslednĂ˝ kto ĹĄa bude nieÄŤo uÄŤiĹĄ, uĹľ vĂ´bec nie skutoÄŤnĂ˝ majster. TĂ­ ktorĂ˝ ĹĄa budĂş uÄŤiĹĄ po mne budĂş oveÄľa silnejší ako ja a ani oni ĹĄa nebudĂş ĹľiadaĹĄ o zvláštne oslovenia takĹľe by bolo skoro aĹľ nemiestne ĹľiadaĹĄ to od teba.“ „BudĂş ma uÄŤiĹĄ aj inĂ˝?“ opĂ˝tal som sa a aj keÄŹ som to nechcel, v mojom hlase bolo cĂ­tiĹĄ smĂştok. Nepoznal som ho dlho ale bol prĂ­jemnĂ˝m spoloÄŤnĂ­kom. „Neboj sa, ostanem pri tebe a budem ti pomáhaĹĄ a naviac, budĂş len dvaja. SĂş to moji dobrĂ˝ priatelia a ja na teba budem len dávaĹĄ pozor a vysvetÄľovaĹĄ ti beĹľnĂ© veci, ktorĂ© budĂş pre teba nezvyÄŤajnĂ©.“ To ma trochu upokojilo. Zrazu sa strhol a chvĂ­Äľu naÄŤĂşval. PoÄŤĂşval som aj ja ale niÄŤ som nezachytil. „Skry sa“ povedal a vytasil dlhĂ˝ meÄŤ, ktorĂ˝ mu doteraz visel na opasku. NieÄŤo za mnou zašušťalo a kĂ˝m som sa stihol otoÄŤiĹĄ popri boku sa mi mihol Neron a dĂ©monovi, ktorĂ˝ sa na mĹ?a pokĂşsil zaĂştoÄŤiĹĄ zozadu odĹĄal hlavu. Znova sa otoÄŤil a bez pohnutia stál. Ja som niÄŤ nepoÄŤul ale on zrejme áno, lebo sa pomaly otáčal, akoby za zvukom. SkoÄŤil predo mĹ?a a ohnal sa meÄŤom. Nevidel som nikoho ale k nohám mu zrazu padlo telo a hlava nepriateÄľa. Bol by som prisahal, Ĺľe tam nikto nebol. „SĂş neviditeÄľnĂ˝?“ opĂ˝tal som sa ale Neron iba netrpezlivo zatriasol hlavou a poÄŤĂşval ÄŹalej. V momente ho obkľúčilo asi päť plazov na dvoch nohách s meÄŤmi v rukách. NestĂ­hal som ani sledovaĹĄ pohyby Neronovho meÄŤa. V porovnanĂ­ z nĂ­m boli pomalĂ­, ale ja som vedel, Ĺľe by som neskolil ani jednĂ©ho. O pár sekĂşnd boli nepriatelia rozsekanĂ˝ na zemi a on si trávou ÄŤistil meÄŤ. „Kto to boli?“ „Tvoj prĂ­chod je veÄľmi oÄŤakávanĂ˝. Ty nemáš ani predstavu akĂ˝ mĂ´Ĺľeš byĹĄ silnĂ˝ a rĂ˝chly, ale na rozdiel od teba to niektorĂ˝ vedia a chcĂş ĹĄa dostaĹĄ pre svoje Ăşmysly.“ „Kto?“ „To ĹĄa teraz nemusĂ­ zaujĂ­maĹĄ.“ Odbil ma. „Videl som ĹĄa. Nikdy nebudem takĂ˝ rĂ˝chly ani silnĂ˝ ako si ty.“ Bol som vystrašenĂ˝. Vravel, Ĺľe som dĂ´leĹľitĂ˝ a ja som nevedel preÄŤo. „Je mi cĹĄou, Ĺľe mi to hovoríš. Tvoja myseÄľ sa ešte stále neodpĂştala od zákonov tvojho sveta a preto si myslíš Ĺľe to nie je moĹľnĂ©, ale mĂ˝liš sa. S meÄŤom neviem dobre narábaĹĄ. Utvorili sme o mne všeobecnĂş predstavu, Ĺľe som slabĂ˝ a pomalĂ˝, aby sme sa vyhli tomu, Ĺľe na mĹ?a pošlĂş prisilnĂ˝ch dĂ©monov. Kto má magickĂş moc mĂ´Ĺľe všetko, toto je jedinĂ˝ zákon, ktorĂ˝ tu existuje. Ty si myslíš, Ĺľe keÄŹ ovládaš mágiu aj tak ĹĄa bude priĹĄahovaĹĄ zem, ale to nie je pravda. Tvoji budĂşci uÄŤitelia sĂş tie najsilnejšie bytosti vo vesmĂ­re a ty budeš silnejší ako ktorĂ˝koÄľvek z nich. Ty si budeš urÄŤovaĹĄ ÄŤo platĂ­ a ÄŤo nie, ale dám ti radu. Nenamýšľaj si, Ĺľe ĹĄa nikto nemĂ´Ĺľe poraziĹĄ. Je tu totiĹľ ešte On a On má silu zniÄŤiĹĄ a stvoriĹĄ koho len chce.“ Dopovedal vážne. Viac som sa ho nepĂ˝tal, iba sme mlÄŤky pokraÄŤovali v ceste


prijemny kulturny zazitok:D

Kolkokrat si videl matrix? priznaj sa Ale musim pochvalit, okrem gramatickych chyb tam nebolo nic iritujuce a dobre sa to cita

hm, akedy bude dalsia cast???

Hey! Come derry dol! Hop along, my hearties!
Hobbits! Ponies all! We are fond of parties.
Now let the fun begin! Let us sing together!