ale sak nechaj tak, zaciatok kus chybny, ale mozno to bude dalej lepsie... len pokracuj Idrial



Zabi ohyzda, zachrániš Stredozem!
www.lotrgame.forumup.sk

aj ja som zacal nieco pisat, vymyslel som celkom nove krajiny, ale podobnost s tolkienom je dost velka. tu mate prvu kapitolu:

1. kapitola

Aj keď bol daždivý večer, ulice boli plné ľudí. Inokedy by ma to potešilo, toto mesto je veľmi nudné, pomyslel si správca sherenských prístavov, keď sa na koni ponáhľal k vojenskému doku. Spolu s ním sa tam valili aj masy obyčajných ľudí.
CelĂ˝ týždeĹ? bol plnĂ˝ správ o neznámych a krásnych lodiach, ktorĂ© sa pohybujĂş pozdĺž celĂ©ho západnĂ©ho pobreĹľia. Ä˝ud poÄŤĂşval prĂ­behy rybárov o morskĂ˝ch pannách, drieÄŤnych mladĂ­koch a nádhernej hudby nesĂşcej sa z lodĂ­, o striebrom a zlatom Ĺľiariacich plachtách a stoĹľiaroch z voĹ?avĂ©ho a bieleho dreva.
Vojaci si z tĂ˝ch prĂ­behov nerobili ĹĄaĹľkĂş hlavu. TakĂ© rozprávky tu sĂş ÄŤasto. KaĹľdĂ˝ námornĂ­k o tom vedel dosĹĄ. O drakoch a morskĂ˝ch hadoch, zvláštnych stvoreniach a tajomnĂ˝ch lodiach bez posádok. Preto tomu nevenovali pozornosĹĄ. Mestom sa však ako oheĹ? rozletel chĂ˝r, Ĺľe jednu takĂşto zázraÄŤnĂş loÄŹ zajali a veÄŤer zakotvila v prĂ­stave.
Správca sa horko-ťažko predral po Zalatských schodoch k bráne vojenského doku. „Uhnite! Som správca prístavu. Uvoľnite mi cestu!“ prikázal. Obyvatelia Sherenu sa poslušne rozostúpili a správca mohol prejsť až k bráne. „Vitajte, pane,“ otvoril mu bránu mladý muž v rovnošate námorníctva. „Myslím, že ich už dlho neudržíme,“ povedal, keď zbadal dav tlačiaci sa pred bránou.
„ZaveÄŹte ma k tej lodi,“ povedal správca. MladĂ­k prikĂ˝vol a zavolal ÄŹalších muĹľov. Správca zosadol z koĹ?a a kráčal za muĹľmi „Je to pravda? Naozaj sĂş všetky tie rozprávky pravdivĂ©?“ spĂ˝tal sa po chvĂ­li. „Nie,“ odvetil jeden vojak „tie rozprávky ani zÄŹaleka nevystihujĂş tĂş nádheru. VeÄŹ sa sám presvedÄŤĂ­te. CĂ­til som sa ako v sne,“ Nakoniec chlapi zostĂşpili po poslednĂ˝ch schodĂ­koch a správca prvĂ˝krát zbadal tajomnĂş loÄŹ.
HneÄŹ vedel, ÄŤo vojak myslel tĂ˝m snom. PoÄŤul hlasy muĹľov, ale nevnĂ­mal ich. Bol ako v tranze. Mal dlhoroÄŤnĂ© skĂşsenosti so stavbou lodĂ­, no takĂşto konštrukciu ešte v Ĺľivote nevidel. Rozdiel oproti tĂ˝m lemĂşrskym bol neuveriteÄľnĂ˝. LoÄŹ nebola vojenská, vyzerala skĂ´r ako transportná. Trup bol oslnivo biely, z neznámeho dreva. Nemala veslá, na mohutnom sĹĄaĹľni bola priviazaná nádherná plachta s neznámym erbom prekrásnych tvarov. Z dreva sa niesla vĂ´Ĺ?a, akĂş správca v Ĺľivote necĂ­til.
„Poďte dnu!“ zavolali muži. „Tadal chce s nami osláviť príchod na Lemúriu, vypočujete si ich hudbu, je krásna...“ Správca netušil, kto je Tadal, no vystúpil po schodíkoch a vyšiel na palubu lode. Okamžite si uvedomil, že loď nepatrí ľuďom. Videl vysokých štíhlych mládencov s ušľachtilými tvárami a končistými ušami, prenádherné devy nesúce víno na strieborných podnosoch a drobných zachmúrených chlapíkov z dlhými bradami a zlatými reťazami.
Mládenci schytili harfy a píšťaly a začali hrať. Muži stáli a so zasnenými pohľadmi ich počúvali. Aj správcovi sa chcelo len tak zastať a načúvať tej hudbe, no uvedomil si, že má aj povinnosti. „Kto je tu veliteľ?“ spýtal sa. Spomedzi smejúcich sa krásnych bytostí sa vynoril mohutný muž s hrdým pohľadom a vznešenou tvárou. Zastal pred správcom a s rukou na srdci sa uklonil. „V mene Kráľovnej zdravím pána prístavov mesta Sheren. Volám sa Tadal a môj ľud má za sebou dlhú a namáhavú cestu. Posielam úctivé pozdravy vášmu kráľovi a žiadam ho o dovolenie usídliť sa v tejto krásnej krajine,“ prehovoril.
„MyslĂ­m, Ĺľe som nepochopil,“ odvetil správca „UsĂ­dliĹĄ?“ „Ă?no. Na našu krajinu sa privalil TieĹ? a vyhnal nás. Chceli sme sa usĂ­dliĹĄ v krajine Garidor, kde nás tamojší kráľ dobre privĂ­tal. No TieĹ? nás prenasledoval aj tam. NenávidĂ­ všetko ÄŤistĂ© a nepoškvrnenĂ©. Je moĹľnĂ©, Ĺľe vojna prĂ­de aj sem,“ Po tĂ˝chto slovách si správca okamĹľite uvedomil, Ĺľe ten muĹľ neklame. S poslednou nádejou sa spĂ˝tal: „ČoĹľe? Vojna? To nemyslĂ­te vážne!“ „BohuĹľiaÄľ, je to tak,“ smutne odvetil Tadal.
„Vojna? Kedy to príde?“ ozval sa hlas, správcovi však nepatril. Na lodi sa objavil vysoký snedý muž s čiernou briadkou. Mal rovnošatu so znamením Striebornej hviezdy. Vyslanec Sudemarského regentstva. „Aka? Esthalas nos tarakat aescherin,“ prehovoril. „Ovládaš náš jazyk?“ s údivom sa spýtal Tadal. „Patrí k zvyku môjho národa, učiť sa reč vznešených učiteľov našich otcov, veľkých elfov. Aka?“ odpovedal Sudemarčan a zopakoval svoju otázku. „Už čoskoro,“ odpovedal elf Tadal.

coskoro sem dam pokracovanie. dufam ze sa vam to paci

Veľmi pekné teším sa na dalšie pokračovanie

Smrť jedného človeka je tragédia, smrť miliónov štatistika.
Stalin


http://s1.bitefight.sk/c.php?uid=42385

no ako poviedka to nebolo zatiel vobec zle, aj ked ta podobnost bola naozaj zarazajuca, myslim, ze by si sa jej v tom mal vyhnut, nie je nic horsie ak v tvojom diele spoznaju nejakeho autora a potom ho budu porovnavat .....obzvlast ak ide o Tolkiena, nemozes napodobnit krasu jeho literatury .....skus sa inspirovat hocicim inym len nie inou knihou a ak tak len velmi malo....ale bolo to naozaj dost dobre...pravdupovediac aj ja pisem a nikdy som nebol na nejake dlhe kvetnate opisy, vzhladom na to ze ma unavuju v inych knihach..aj ty sisa takym opisom vyhol, za co ty chvalim

to preto lbo tu som s tym opisom zatial nezacal. je to len necistopis, ale ma to byt epicky pribeh, a jeho znakom su kvetnate opisy

ale teraz sem dam dalsiu cast:

2.kapitola

Hoci bolo leto, nad Anarskou pláĹ?ou v noci svišťal studenĂ˝ severnĂ˝ vietor. Na hladine AnarskĂ©ho jazera vytváral vlny, ktorĂ© sa lámali na skalnatom brehu. „Taká nepohoda,“ zašepkal jeden zo strážcov na veĹľi na hradbách mesta „Teraz by dobre padlo nejakĂ© to vĂ­nko,“ „Veru. Ten hlupák Leitan schytal sluĹľbu v miestodrĹľiteÄľovom paláci. PoÄŤul som, Ĺľe niektorĂ­ chlapi bĂ˝vajĂş po sluĹľbe oĹľratĂ­ ako dogy, ÄŤo je tak Äľahko dostaĹĄ sa k vĂ­nu z pivnĂ­c,“ povedal druhĂ˝. „Ako poznám Leitana, bude medzi nimi,“ usmial sa prvĂ˝.
No druhý strážca tomu nevenoval pozornosť. Zrak mu náhodou zaletel na sever k rieke, ktorá vyteká z jazera, a na obzore zachytil niečo, čo tam nemohlo byť. „Nie...,“ zašepkal „ To nemôže byť...“ „Čo je to tam?“ skríkol aj prvý strážca, ktorý si to tiež všimol. „Trúb na poplach, ja idem za kapitánom!“ zvolal opäť.
Nad mestom sa ozval zvuk rohu. Vojaci sa okamĹľite schytili zbranĂ­. ZaĹľalo sa mnoho ohĹ?ov a Äľudia v panike utekali do svojich domov. „Do zbrane, muĹľi!“ ozval sa nad ruchom veliteÄľskĂ˝ hlas. MuĹľi na koĹ?och zamierili k bráne. Po ceste sa rĂ˝chlo ponáhÄľali aĹľ k prĂ­stavu.
Keď tam prišli, už tam čakali chlapi z posádky. „Čo je to?“ spýtal sa veliteľ, muž menom Arenhaur, miestodržiteľ Východnej marky a tretí maršal Lemúrskej ríše. „Nevieme, pane, idú od mora,“ odpovedali niekoľkí. „Žeby Východniari?“ nadhodil ktosi. „Nie! Oni nestavajú lode a nebojujú inde ako vo svojich lesoch,“ odmietol tú myšlienku Arenhaur. Veď ich poznám, bojujem proti nim už päť rokov, pomyslel si. Toto je niečo iné.
„Pane, už sa blížia!“ zvolal akýsi vojak. Mužom sa konečne naskytol jasný pohľad. Cez rieku vplávalo do jazera veľa lodí. Boli oveľa väčšie, ako lemúrske. Videli veľké galéry s mnohými veslami. Za nimi sa valili menšie lode s napnutými plachtami. Najbližšie bola najväčšia loď, na ktorej sa dalo rozoznať veľa postáv.

V prudkom vetre sa napla obrovská vlajka. V mesačnom svite zasvietila štvorcípa Strieborná hviezda.

Pekné nieje to také suché a to jedôležité.

Smrť jedného človeka je tragédia, smrť miliónov štatistika.
Stalin


http://s1.bitefight.sk/c.php?uid=42385

Prepáč že ťa na chvíľu preruším prvou časťou s mojej poviedky , ale myslím, že sa to bude páčiť aj tebe.....možno tu nie som dlho ale niečo napísané tu mám....možno to nebude mať pre vás veľký zmysel ..ale možno keby ste si to uložili do PC a poskladali tak by sa to dalo ....tu je prvá časť



Ăšvod
ÄŚasy Menidov pominul,
ÄŤasy Klanerov pominuli,,
ÄŤasy Lebiek pominuli,
ÄŤasy Desov pominuli,,
všetky časy raz pominú
no nad tými sa v týchto vekoch už málokto zapodieval,
lebo mal prísť čas posledných vojen,
ktoré sme mali viesť mi,
na ktorých sa už dávnozabudlo.
Odpočívali sme pred posledným vekom.
Vekom, ktorý nemal ani jeden z nás prežiť,
ÄŤosom mohol aj tak vedieĹĄ iba ja,
ale to už bolo v iných časoch,
vedel som to sĂ­ce aj tak,
no vedieť je iné ako meniť.
Vedel som to dobre,
lebo som sa pouÄŤilzo svojej budĂşcnosti,
a ani som to meniĹĄ nechcel,
bolo by to aj tak iba hlúpe oddialenie nevyhnutného
konca a následného začiatku jedinej pravdy.
Možno by to stálo priveľa času a priveľa životov,
vrátane toho môjho, čo bolo síce nepravdepodobné,
ale bol tu ešte jeden život, ktorý bolo treba chrániť.
Bolo ho treba chrániť pre jeho smrť, čo bola irónia,
ale naučil som sa, že budúcnosť je príliš relatívny pojem,
aby som ho s urÄŤitosĹĄou rozoznal od klamu aj ja.

Aj keÄŹ by som vám mohol rozprávaĹĄ o nekoneÄŤnĂ˝ch a napĂ­navĂ˝ch vojnách, no aj tak je dĂ´leĹľitá iba jedna, tĂ˝m pádom by bolo moje rozprávanie nepodstatnĂ©, a aj tak uĹľ väčšina vie Ĺľe zapodievaĹĄ sa inĂ˝mi vecami ako tou jednou hlavnou, je hlĂşpe a zbytoÄŤnĂ©. Ostatne, aj keÄŹ sa ešte tieto udalosti nestali vedel by som o nich veÄľa rozprávaĹĄ, no ako som uviedol moje myslenie je prĂ­liš nĂ­zke, aj keÄŹ som so všetkou skromnosĹĄ najmĂşdrejší tvor vo vesmĂ­re, aby som rozoznal ÄŤo je pravda a ÄŤo klam, a ak je to pravda, v akej miere ju zmenĂ­m, tĂ˝m Ĺľe ju komukoÄľvek poviem, nie ešte napíšem. Jedno však viem naisto. Tá vojna bude plná zvratov, ktorĂ© odhalia tajomstvá, o ktorĂ˝ch som mohol aj ja len tušiĹĄ. Aj keÄŹ by som vám mohol priebeh tejto vojny detailne popĂ­saĹĄ v jazyku Desov medzi ktorĂ˝ch patrĂ­m samozrejme aj ja, ovláda ho iba málo tvorov a navyše ani jeden ÄŤlovek. Teda ak by sa vojna skonÄŤila tak, ako hovorĂ­ jedna z vĂ­ziĂ­, ktorá je sĂ­ce nepravdepodobná, no niÄŤ nesmiem nechaĹĄ na náhodu, moja práca by bola Ăşplne zbytoÄŤná, a tak ho prekladám do spoloÄŤnĂ©ho jazyka, ktorĂ˝ sa ani neviem ako uchytil i na zemi. NuĹľ, ako ste uĹľ iste zistili, budem tĂşto vojnu opisovaĹĄ popri jej priebehu, ĹĄaĹľkopádne, ale jedinĂ© moĹľnĂ© riešenie. NapĂ­saĹĄ koniec bude sĂ­ce zloĹľitĂ© no urÄŤite nie nemoĹľnĂ©. PravdaĹľe, duša je nesmrteÄľná a o tento fakt sa opieram ako kronikár tejto vojny. Ak by to tak nebolo, dopĂ­saĹĄ tĂşto kroniku by bolo nemoĹľnĂ©. V rozsiahlejších kronikách Desov sa táto vojna oznaÄŤuje ako Ichoranta Ki Des v preklade do spoloÄŤnĂ©ho jazyka to znamená Vojna smrti. Toto je Ăşvod do sveta, kde Ĺľivot neznamená vĂ´bec niÄŤ. Kde nieje podstatnĂ© kto je mĹ•tvy a kto ĹľivĂ˝. Kde je podstatnĂ˝, aj keÄŹ si to málokto uvedomuje, iba jeden Ĺľivot, ktorĂ˝ bol urÄŤenĂ˝ uĹľ dávno, no aj tak sa o tom naozaj rozhodne krátko pred koncom, ktorĂ˝ je takĂ˝ záhadnĂ˝, Ĺľe o Ĺ?om vie iba ON.

Saga Des Mencherid, démon a mág
Kronikár poslednej vojny Ichoranty Ki Des

Teda, shaman, to vôbec nebolo zlé, má to atmosféru. Aj ked je to tak tajuplne(zložito) napísané alebo práve preto. Ak bude aj pokračovanie rozprávať ten vševediaci sympaťák, tak by som to chcela čítať!

Ešte mi vysvetli či je to Des alebo Ďes(strach) a kde sa to odohráva, ked si spomínal Zem

Des- tak sa to píše..,teraz už bzudem písať s diakritikou, aby to všetci pochopili. Des- je istý druh veľmi sliného démona(bytosti), alebo to znamená v starom jazku aj smrť, odohrava sa to v inej paralelnej dymenzii, kde nie je íehké dostať sa

sa nezlaknite, nova poviedka

Druid


Roztrpčene otvoril oči. „Ach, chodci- neprestanú otravovať,“ vzdychol. Zrazu vo svojej starej mysli vylovil skutočnosť, že posledný ho volal naposledy pred osemdesiatimi rokmi. Namrzený, že nemohol dokončiť meditáciu, ostal zanovito sedieť.
Myslel si, Ĺľe je po všetkom. No nebolo. Volanie sa ozvalo opäť. „Kto ich nauÄŤil vytvoriĹĄ telepatickĂ© spojenie?“ staĹľoval sa. Opäť si spomenul, Ĺľe to nauÄŤili aj jeho. Bolo toho uĹľ naĹ?ho veÄľa. No tentokrát sa koneÄŤne postavil. Bol zhrbenĂ˝, dlhá biela vetvitá brada mu siahala aĹľ po pás. Bol obleÄŤenĂ˝ do dlhej hnedo- bielej vlnenej rĂłby. V ruke drĹľal kÄľukatĂş vĹ•bovĂş palicu, na ktorej vrchu bol ĹľhnĂşci smaragd.
NeistĂ˝m krokom vykroÄŤil po starej ceste. Obzrel sa dookola a... v podstate nezbadal niÄŤ novĂ©. Ten hvozd sa nezmenil, odkedy do neho pred stodvadsiatimi rokmi vošiel, a odvtedy nevyšiel. Cez koruny stromov nepresvitalo slnko. NefĂşkal tam vietor. No aj tak by si On nemohol vybraĹĄ lepšie miesto, ktorĂ© by mohol tak zveÄľadovaĹĄ mĂşdrosĹĄou, ktorej sa mu dostalo. Kráčal teda ÄŹalej a snáď po piatich minĂştach chĂ´dze došiel na okraj hvozdu v smere, v ktorom mal byĹĄ chodec. Roztrasene vyšiel z hvozdu. Pred nĂ­m za rozprestrelo pole a na Ĺ?om spúšť. V diaÄľke sa nieÄŤo pohlo.
Druid sa poponáhľal tým smerom. Zrazu zarazene zastal a pozeral sa na niečo, čo ho ohromilo. Mladý muž, či skôr chlapec, ktorému On odhadoval tak dvadsať rokov držal v ruke dlhý meč a bojoval s akýmsi mužom. Boj prebiehal ešte pár sekúnd, kým chlapec mocnou ranou neskolil protivníka k zemi. Sám potom odpadol. Druid sa pozrel okolo seba a zistil, že od chlapca až po hvozd boli na zemi mŕtvoly. Zhnusil sa, prikročil k chlapcovi a naklonil sa nad neho.
Všimol si jeho zelenohnedý odev, luk aj meč. Nemohol to byť prostý roľník. Náhle prišiel na to, že je to chodec. Vybral spoza opaska malú fiolu so žltou tekutinou a nalial pár kvapiek chlapcovi do úst. Ten sa o chvíľku prebral a so zdesením vyskočil na nohy.
„Kto si?“ opýtal sa. Jeho hlas určite neznel na hlas dvadsaťročného muža, k tomu človeka.
„Priateľ,“ odvetil druid prosto, ešte stále pokojne kľačiac nad miestom, kde ešte pred chvíľou mladík ležal. Nemal potrebu odpovedať zložitejšie. Mladík sa na neho zadíval, pričom zasúval svoj meč do koženej pošvy.
„Ty... ty si druid?“ opýtal sa.
„�no,“ zaznela odpoveď. Chlapec sa poobzeral naokolo, akoby sliedil po niekom, kto ich môže počúvať. Potom sa naklonil k druidovi a pošepol mu:
„Mám niečo, čo s vami potrebujem prebrať.“
Druid sa na neho pozrel. UrÄŤite to nebol ÄŤlovek. No ani elf. Najviac mu sedel na polelfa. No teraz asi naozaj nebol ÄŤas rozoberaĹĄ mladĂ­kov rod.
„Môžeš mi najskôr povedať svoje meno?“ opýtal sa ho nakoniec pri tom, ako vstával.
„Volám sa Callin,“ odvetil chlapec. To druida len utvrdilo v tom, že to nemôže byť človek. Ľuďom ich rodičia také mená vo vznešenom jazyku nedávali. „A vaše?“ prerušil ticho Callin.
„Aj na to príde čas,“ odvetil druid. Keď sa ohliadol okolo seba, uvidel nielen mŕtvych mužov, zjavne vojakov niektorej krajiny, ale uvidel aj zo dvoch mŕtvych chodcov, bojovníkov a hŕstku mágov. Vykročil teda k hvozdu, nasledovaný Callinom. Ten sa tváril vážne a podchvíľou sa obzrel dookola.
„To bola naša družina,“ povedal a ukazoval na mágov, bojovníkov a chodcov. Bol ich dovedna asi jeden tucet. Okrem nich pokrývali zem už len telá vojakov.
„To sú vojaci z Rhiru.“
„Viem,“ odvetil druid. Opäť sa zdrĹľal poznámky, Ĺľe on sám Ĺľil v rhirskom tieni od narodenia. Kráčali teda ÄŹalej potichu, aĹľ kĂ˝m nevkroÄŤili do hvozdu. Druid Callina zastavil. Potom otoÄŤil tvár k hvozdu, pozdvihol k nemu ruky a mocnĂ˝m hlasom hovoril nieÄŤo po elfsky. Bol to však aĹľ prĂ­liš starobylĂ˝ jazyk a Callin mu nerozumel. KeÄŹ druid prestal hovoriĹĄ, ukázal naĹ?ho a zreteÄľne povedal: „Callin, e mĂ©rdian.“ Callin z toho vyrozumel asi to, Ĺľe druid hvozdu povedal jeho meno a povedal mu, Ĺľe je chodec.
Náhle sa ozvalo zahrmenie bez blesku a pod slabĂ˝m vetrom sa strhlo zo stromov pár listov. Druid len kĂ˝vol hlavou a pokynul Callinovi, Ĺľe mĂ´Ĺľe pokraÄŤovaĹĄ. KeÄŹ vkroÄŤili pod klenbu korĂşn stromov, vietor zrazu nebolo cĂ­tiĹĄ a to Callina znepokojilo. NervĂłzne sa obzeral. Náhle zastali. Druid ukázal na malĂş mĂ˝tinku a obaja na Ĺ?u vkroÄŤili. Bol na nej malĂ˝ prameĹ? a okolo neho zopár asi meter a pol dlhĂ˝ch postavenĂ˝ch pĹ?ov. Callin si sadol a druid sa ho opĂ˝tal, sediac na zemi v polohe lotosovĂ©ho kvetu:
„Tak, prečo si za mnou prišiel?“
„Hľadáme pomoc,“ stručne odvetil Callin.
„V akej záležitosti?“
„Vo vojne.“
Druid sa na Callina významne, trochu namrzene pozrel, akoby ho chcel preklať očami. „Ja v žiadnej vojne bojovať nebudem,“ povedal. Callin sklonil hlavu s výrazom porazeného.
„Potrebujeme len radu. Nechceli sme vás zaťažovať, ale niečo vám poviem. Tí Rhirčania obsadili polovicu celého Urdothu, pričom zabili všetkých elfov. Lesných, aj vašich vznešených priateľov. Chytili do pasce trpaslíkov z Kamennej hory a všetkých vyhubili. Jedného po druhom dostali každého z Aliancie hraničiarov a vy...“ zaváhal, či mu to má povedať, „vy ste posledný druid. Všetkých ostatných zabili,“ povedal a uvedomil si, že nie je celkom správne robiť taký nátlak na niekoho tak mocného, že je úplne závislý len na svojej vôli.
Druid sa na neho vrhol, zdvihol ho zo stoličky, chytil ho za sponu plášťa a zdvihol do vzduchu. Jeho bledozelené oči sa neprirodzene rozžiarili. Stále mal v rukách veľkú silu ešte od čias, keď bol pred Rozhodnutím.
„Buď ticho a odíď z môjho hvozdu, lebo inak prisahám na všetko, čo mi bolo drahé, že ťa tu a teraz zabijem!“ kričal a pustil ho na zem. „Zlá správa, zlý posol,“ utrúsil nakoniec úplne ľahostajne. Callin si narovnal plášť, zodvihol zo zeme svoj dlhý meč, luk a vybral sa cestičkou, ktorou prišli. Kráčal však pomaly, lebo stále dúfal, že druid svoje rozhodnutie zmení.
V druidovej mysli sa preháĹ?ali najrĂ´znejšie myšlienky. Zavrel oÄŤi, sĂşstredil sa a keÄŹ ich otvoril, zavolal na Callina:
„Odkiaľ prichádzaš?“
Callin sa otočil a chvíľu rozmýšľal, či to má povedať, alebo nie. Pomyslel si, že by to možno pomohlo.
„Z Amiru,“ odvetil.
„Takú krajinu nepoznám,“ prekvapene povedal druid.
„Je to odtiaľto asi tisíc dvesto míľ na juhovýchod letom orla. Leží hneď na juh od Južného zálivu,“ vysvetlil Callin.
Druid sa zamyslel. V jeho myslenĂ­ sa skoro bez jeho vedomia vytvorila sieĹĄ, do ktorej lapil to dobrĂ© a sĂşcitnĂ©, ÄŤo v Ĺ?om spalo takĂş dlhĂş dobu.
„Je koniec jesene a blĂ­Ĺľi sa zima. A si prĂ­liš vyÄŤerpanĂ˝ na takĂş dlhĂş cestu. Ak chceš, mĂ´Ĺľeš cez zimu aĹľ do jari ostaĹĄ v mojom hvozde a skrz mĹ?a sa uÄŤiĹĄ jeho mĂşdrosĹĄ. UrÄŤite si ĹĄa za Ĺ?u budĂş vážiĹĄ,“ povedal po chvĂ­li.
„Nie viac ako vás. Ste žijúca legenda,“ odvetil Callin. „Príjmam ponuku. Ale najskôr by som naozaj chcel vedieť vaše meno,“ nesmelo doplnil.
„Feorlasom ma v mojej mladosti volali. No volaj ma Naermarth, lebo Feorlas je zabudnutý vo víre času a spomienok,“ vážne prehovoril po chvíľke váhania. Tým sa Callinovi otvoril viac, ako by chcel.
„Mám k vám ešte jednu prosbu. Chcel by som pochovať svojho majstra, chodcov, bojovníkov a mágov, s ktorými som pol roka putoval k tomuto hvozdu, kde sa im nakoniec dostalo len smrti,“ prehovoril Callin.
Naermarth mu prisvedÄŤil a tak zbytok dĹ?a strávili pochovávanĂ­m mĹ•tvych.

Callin sa prizeral ako Narmarth medituje a mimovoľne sa vznáša asi meter nad zem. Bolo teplo a v tom temnom, dusnom hvozde to bolo takmer neznesiteľné. Už dávno bola jar, ba už sa aj končila a Naermarth stále nechcel odísť z hvozdu, no nechcel Callinovi povedať prečo.
„Dozvieš sa, keď na to dospeje čas, dovtedy budď trpezlivý,“ prerušil ticho meditujúci Naermarth, doslova čítajúci Callinove myšlienky.
„Ale čas už pokročil a mal som s vami odtiaľto odísť už na konci zimy,“ odvetil Callin.
„MĂ´Ĺľeš odĂ­sĹĄ uĹľ teraz, ale bezo mĹ?a.“
„Ale na to, aby som mohol odísť, potrebujem radu pre svojho pána.“
Vtedy Naermarth konečne otvoril oči a jeho telo v polohe lotosového kvetu pomaly zišlo k zemi. Postavil sa, položil ruku na Callinovu hlavu a opäť zatvoril oči.
„Buď slobodný, nemaj svojho pána. Buď pánom sám sebe, riaď sa sám sebou a poslúchaj seba, les a cesty, po ktorých kráčaš,“ hovoril pomaly.
„To mám odkázaĹĄ?“ opĂ˝tal sa Callin. Nato Naermarth opäť otvoril oÄŤi, zloĹľil ruku z Callinovej hlavy a pozrel sa naĹ?ho.
„Nie, to je pre teba. NeriaÄŹ sa v Ĺľivote Ĺľiadnym heslom, ak budeš myslieĹĄ na to, ÄŤo som ti práve povedal, Ĺľiadne nebudeš potrebovaĹĄ,“ odmlÄŤal sa a potom poloĹľil ruku na Callinovo plece. „Lordovi odkáž toto, od slova do slova: ÄŚas sa napÄşĹ?a a hrozba prišla od mora. No iná skaza ÄŤaká Svet. TrpezlivosĹĄ musĂ­te maĹĄ a myslieĹĄ na všetko. To, ÄŤo nejestvuje je skutoÄŤnou hrozbou... Toto mi povedal Duch lesa v noci. Ak lord Kiron neporozumie tejto reÄŤi, nie je hodnĂ˝ sedieĹĄ na trĂłne, nech nie je zodpovednĂ˝ za svoju zem a za ÄľudĂ­ v nej.“
Callin kĂ˝vol hlavou na znak toho, Ĺľe pochopil. MlÄŤky odišli kaĹľdĂ˝ na svoje miesto. DeĹ? sa pomaly krátil a luna, ktorĂş oni pomedzi hustĂ© lĂ­stie hvozdu nemohli zazrieĹĄ, sa zaÄŤala plaviĹĄ po oblohe a jej mdlĂ˝ svit vytláčal teplĂ© jarnĂ© slnko. Noc bola jasná a v splne a Callina zaÄŤala napÄşnaĹĄ pochybnosĹĄ, ÄŤi je pripravenĂ˝ odĂ­sĹĄ. Nechcel sa však trápiĹĄ, i keÄŹ to bolo na mieste. Zavrel oÄŤi a zaspal.
Ráno ho zobudil spev lesných vtákov. Keď sa pozviechal, sadol si a oprel sa o starý dub, jeho zrak upútal Naermarth. Opäť meditoval.
„Nemal by si odísť,“ povedal mu. Callin už stál a začal si baliť tú hŕstku vecí, čo mal so sebou. Vtedy Naermarth otvoril oči a postavil sa.
„Málo rozoznávaš, nechceš si nechať poradiť. Si uzavretý sám do seba viac, ako ja. Otvor svoju myseľ a rozviaž si jazyk. Cesta a hvozd ti dali múdrosť, ktorú si neuvedomuješ. Nechaj ju prúdiť tvojim myslením,“ dôrazne oslovil Callina. Ten sa na neho pozrel, zatiaľ čo si vsúval meč do koženej pošvy na opasku. Vtedy Naermarth zastavil jeho ruku a meč ostal vsunutý do polovice pošvy.
„Niečo ti dám,“ povedal a jeho dovtedy monotónny a vážny hlas sa zmenil na ľudský, otvorený. Spod mnohých záhybov svojho plášťa vybral dlhú pošvu z jelenej kože a v nej meč. Rukoväť bola jednoduchá, ale krásna a ľahká. Naermarth pošvu podal Callinovi. Vymenili si pohľady a potom Callin vytiahol meč z pošvy. Bol ľahký. Čepeľ ma pokrytú vzácnymi striebornými runami.
„Toto som vyryl na svoj hraniÄŤiarsky meÄŤ, keÄŹ som ulovil striebornĂ©ho jeleĹ?a. Runy, ÄŤo na nich vidíš, som vpĂ­sal jeho najväčším parohom,“ zaÄŤal Naermath. „ČepeÄľ je z Darnskej ocele, tenká, Ĺľe sa chveje vo vetre, no sekerou by si ju nerozĹĄal ani kolenom neprelomil,“ pokraÄŤoval s hrdosĹĄou v oÄŤiach. „KeÄŹ slúžil ako stopár v Cylathejskej armáde, nepriatelia padali v hĂşfoch.“
Callin sa začudoval. Čo sa stalo s druidom, ktorého spoznal pred polovicou roka? Nechápal, čo sa udialo v mysli niekoho tak mocného, že sa za jednu chvíľu tak zmenil, otvoril svoje srdce a myšlienky pre iného.

O tri hodiny na to bol Callin von z hvozdu. Na západe už zapadlo slnko a oranžová obloha sprevádzala jeho odchod z juhozápadných končín. Na cestu sa vydal v noci kvôli čo najväčšej tajnosti. Prešiel pole, na ktorom sa konala bitka, pri ktorej prišlo o život mnoho hrdinov a vyšiel na cestu vedúcu na sever.
Po dvoch hodinách chôdze sa dostal na pšeničné pole. Bolo to územie, ktoré úplne ovládli rhirské vojská a pôvodní obyvatelia toho kraja sa k nim pridali, či už zo strachu, alebo z prinútenia. Obzrel sa okolo. Napravo bola vyšľapaná neúhľadná cesta, no pováľané a zdupané obilie sa dvíhalo, na niekoľkých bylinách pri zemi ešte tleli iskry. Callin sa vrhol k zemi, vyťahujúc luk a šíp z tulca. Nachvíľu zdvihol hlavu. Asi míľu na juh od neho čosi rozhrnulo obilie. Callin sa dal do podrepu, aby mu nebolo vidno hlavu a trpezlivo načúval. Šuchtávé zvuky bolo pošuť skoro všade okolo neho. Potom priložil ucho k zemi. Počul dupot ľudských nôh, asi dva tucty, možno menej. Bol to zvuk okovaných čižiem, zjavne rhirských vojakov, alebo ich miestnych prívržencov. Callin sa preľakol. Vedeli, kde išiel a skoro určite aj kto je. Chcel využiť chvíľku prekvapenia.
Ako srnec vyskoÄŤil z obilia a hnal sa na severovĂ˝chod. Okolo neho zaÄŤali lietaĹĄ šípy a o chvĂ­Äľu ich boli celĂ© roje. Videl okolo seba kruh fakieÄľ, ktorĂ˝ sa zuĹľoval. Vedel, Ĺľe ho obkľúčili. ZaÄŤal sa hnaĹĄ ešte rĂ˝chlejšie a pomaly sa pripravoval. Rukou stále drĹľal luk a bol pripravenĂ˝ pustiĹĄ tetivu. Vtom jeho zornĂ© pole vyplnil rhirskĂ˝ vojak. V plnom behu doĹ?ho vrazil. Obaja sa ocitli na zemi a zaÄŤali sa tam schádzaĹĄ ostatnĂ­ vojaci. Callin sa prevaÄľoval na zemi a snaĹľil sa spamätaĹĄ po tom, ako hlavou narazil do oceÄľovĂ©ho rhirskĂ©ho štĂ­tu, ktorĂ˝m sa chcel chrániĹĄ jeho nepriateÄľ. Náhle zbadal, ako ho za sponu plášťa dvĂ­ha zo zeme ÄŤiasi mocná ruka. Chmatol po šípe, ktorĂ˝ mu vypadol z ruky, no luk stále drĹľal. Prv, ako ho stihol chlap prekvapene spustiĹĄ na zem, Callin mu prestrelil hrdlo a razom bol na nohách a beĹľal preÄŤ.
NovĂ˝ šíp uĹľ mal zaloĹľenĂ˝ v tetive a v prudkom behu ho vystrelil rovno za seba. Vedel, Ĺľe nemohol takto veÄŤne utekaĹĄ aĹľ do Amiru. Obrátil sa na západ, kde mal leĹľaĹĄ NoldronskĂ˝ les, ktorĂ˝ bol hranicou starovekĂ©ho Noldronu, kam sa moc Rhiru ani po desiatkach rokov nedostala. Po chvĂ­li behu ho uvidel. No všimol si, Ĺľe ho nik neprenasleduje. Skolnil sa a priloĹľil ucho k zemi. NepoÄŤul buchot nĂ´h, ale prehĹ•Ĺ?anie štrku a hliny asi na sto metrov od neho. Zdvihol sa a vtom mu popri pravom ramene preletel šíp. DruhĂ˝ nasledoval hneÄŹ za nĂ­m, no ten uĹľ zasiahol a hlboko sa zaboril do Callinovho ramena. Ten potlaÄŤil vĂ˝krik, chladnokrvne, zatĂ­najĂşc zuby chytil šíp v jeho strede a vytrhol ho z rany.
Vtedy už výkrik pozdržať nemohol. Mohutná bolesť, spôsobená hroznými rhirskými šípmi, ku ktorým sú privarené háčiky a malé guličky s bodcami spôsobovali pri náhlom vytrhnutí neznesiteľnú bolesť. Takmer si vytrhol polovicu zadnej časti ramena, no prekonal to, že sa mu od bolesti zahmlili oči a podlomili kolená a začal sa striedmo potácať a klusať k lesu. Rhirskí vojaci ho mali za smrteľne raneného a nechali ho odísť. No mýlili sa.
KeÄŹ sa Callin dopotácal k lesu, posadil sa k mohutnĂ©mu dubu, vzal smrekovĂş vetvu, v priemere asi desaĹĄ centimetrov hrubĂş a vloĹľil si ju do Ăşst. Potom otvoril váčok, ktorĂ˝ mu visel na opasku a vysypal ÄŤasĹĄ jeho obsahu na svoju ÄľavĂş dlaĹ?. Bol to prášok, medzi chodcami a mudrcmi nazĂ˝vanĂ˝ aj DraÄŤĂ­ oheĹ?, pomenovanĂ˝ podÄľa svojho purpurovĂ©ho sfarbenia. Callin privrel oÄŤi a zaÄŤal rovnomerne sypaĹĄ prášok na svoju ranu. BolesĹĄ bola neznesiteÄľná. HrĂ˝zol do vetvy ako šialenec. Asi po piatich minĂştach mĂşk, akĂ© si málokto vie predstaviĹĄ bolesĹĄ zaÄŤala pomaly ustávaĹĄ. Callin si vybral vetvu z Ăşst. Nemusel sa ani pozrieĹĄ na ranu, vedel, Ĺľe bola oÄŤistená a zaÄŤala sa lieÄŤiĹĄ. Vzal svoju ÄŤutoru, oprel si hlavu o strom a zaÄŤal hltavo piĹĄ. KeÄŹ vypil celĂ˝ jej obsah, otvoril oÄŤi a hÄľadeÄľ rovno na hrot šípu mieriaci na jeho hlavu z diaÄľky asi jednĂ©ho metra.
Callin vedel, Ĺľe má zachovaĹĄ pokoj. Zdvihol oÄŤi a pozrel sa na muĹľa, ktorĂ˝ naĹ?ho mieril. Mal na sebe hnedĂ˝ plášť, zelenĂ˝ odev a na hlave kapucĹ?u. Do tváre mu nevidel.
„Som priateľ Noldronu a nepriateľ Rhiru,“ prehovoril nakoniec. Muž Callinovi gestom pokynul, aby vstal a vzal si svoje veci.
„Môžem sa opýtať, kto ste a kam ma vediete?“
MuĹľ si sĹ?al kapucĹ?u z hlavy a Callin náhle zistil, Ĺľe je to Ĺľena. PrvotnĂ© prekvapenie sa vymenilo s rozÄŤarovanĂ­m. ZahÄľadel sa do elfkinej tváre a niÄŤ ho nedokázalo odradiĹĄ od myšlienky, Ĺľe nikoho a niÄŤ krásnejšie v celom svojom Ĺľivote nevidel. Elfka mala krásnu tvár, ktorĂş lemovali svetlo hnedĂ© vlasy splĂ˝vajĂşce aĹľ na chrbát. Callin sa zahÄľadel do jej svetlomodrĂ˝ch oÄŤi a jedinĂ©, na ÄŤo sa zmohol bolo to, Ĺľe sa nervĂłzne usmial.
Elfka úsmev opätovala, no potom odvrátila tvár a normálne odvetila:
„Do bezpečia, viac zatiaľ vedieť nemusíš.“
Callin sa zhloboka nadýchol.
„AspoĹ? mi povedz, na ktorej strane si,“ prehodil.
„Som na svojej strane. Som na strane Noldronu. Nie som s Rhirom, nie som proti Rhiru. Taká odpoveď ti stačí?“ odvetila.
„Nie.“
„Tak buď trepzlivý a všetko sa dozvieš. Teraz ťa odvediem tam, kde sa uzdravíš a kde sa pripravíš na to, aby si mohol odísť a splniť svoj cieľ.“
Callin sa zamyslel. Nič mu nesedelo a bol zmätený. Pozrel sa na oblohu pomedzi konáre stromov. Na východe vychádzalo červené slnko. Náhle sa spýtal:
„Odkiaľ vieš, kam idem a kde som bol? Odkiaľ vieš o mojom poslaní?“
„Viem o mnoho viac, ako si myslíš. Si Callin, chodec z východu, ďaleký potomok kráľov z Almiru, veľkej západnej krajiny. Išiel si za Druidom prosiť o pomoc. A viem aj to, čo ti povedal. Teraz sa však neznepokojuj. Pokúsim sa urýchliť liečbu tvojho zranenia,“ odpovedala. Zatiaľ začali stúpať do zalesneného svahu a o chvíľku sa objavil malý domček zo smrekového dreva, pri ktorom zo skaly vyvieral malý potôčik. Elfka viedla Callina rovno k nemu. Pomaly vošli.
Dnu bola prĂ­jemná vĂ´Ĺ?a ihliÄŤnatĂ˝ch vetviÄŤiek. Napravo od dverĂ­ bol zavesenĂ˝ meÄŤ v krásnej koĹľenej pošve. Na policiach boli drevenĂ© nádoby a zopár zväzkov šípov. Prešli k nĂ­zkej posteli.
„Tu si sadni,“ povedala elfka Callinovi, „a počkaj, hneď som tu.“ Callin si teda sadol a pozeral sa, ako elfka odchádza. Potom sa poobzeral. Bolo to tu jednoduché a celkom sa to podobalo na jeho zrub, kde žil od svojich deviatich rokov úplne sám. Po chvíli sa zjavila elfka. Tentoraz však v jednoduchých modrých šatách a v ruke držala drevenú nádobu, z ktorej stúpala para.



Zabi ohyzda, zachrániš Stredozem!
www.lotrgame.forumup.sk

Je to vážne doré a pôsobivé čítanie, napísal si to veľmi dobre, ale chodci? čo to malo znamenať? Poviem ti, že keby si na miesto chodca po užil hociaké iné slovo, znelo by to lepšie, ale inač v pohode...naozaj..tešim sa na pokračovanie, ka nejake bude..

No a ešte by som si dovoli pokračovať aj ja....ked som už raz začal ....tak hor sa do porovnavani čítania a hodnotenia....

Čo bolo pred tým?
Hnali sme sa uĹľ štvrtĂ˝ deĹ?, ak ešte niekomu na ÄŤase záleží, a prenasledovali sme s ostatnĂ˝mi Desmi niekoÄľko gardienov, nevedeli sme odkiaÄľ a naÄŤo tu boli a ON sa o nich s nami nikdy nerozprával. KeÄŹĹľe sme gardienov oznaÄŤovali ako pliagu, ÄŹalší dĂ´sledok toho, Ĺľe sa s nami o tom nerozprával, a ja som bol ešte prĂ­liš mladĂ˝ a nerozvážny, aby som dovidel do budĂşcnosti, hnali sme ich aĹľ k peÄŤatiam, o ktorĂ˝ch sa zmienim neskĂ´r. UĹľ sme ich doháĹ?ali, keÄŹ sme uvideli ešte nieÄŤo inĂ©. Kozambi Hoo, silnĂ˝ dĂ©mon JEHO najväčšieho nepriateÄľa, meditoval v temnej hviezde, znaku smrti a peÄŤati temnoty, ktorá bola uĹľ otvorená, spoznali sme to podÄľa ÄŤervenĂ˝ch ohĹ?ov, ktorĂ© uĹľ cez medzery sršali von do tohto sveta, on ju uĹľ dávno otvoril a aj ju strážil. CĂ­til som, ako mi do žíl prĂşdi strach, akĂ˝ som nikdy predtĂ˝m ani potom nepocĂ­til ,nevysloviteÄľná hrĂ´za mi zatemĹ?ovala myseÄľ a cĂ­til som, Ĺľe moji druhovia sa nebáli o niÄŤ menej. Kozambi Hoo vyslovil svoje strašnĂ© zaklĂ­nadlo, plnĂ© bolesti, smrti, biedy a medzi všetkĂ˝mi hroznĂ˝mi vecami najviac prevyšoval strach. Gardieni,, ak by sa na nich uĹľ zabudlo, tak ich popíšem, hrozná magická sila, ÄľudskĂ˝m okom ako mocnĂ˝ vĂ­chor, sĂş jednĂ˝mi z najstrašnejších tvorov vĂ´bec, ale sĂş rĂ´zni. V jednom sa drvia kamene, v druhom sa delĂ­ oheĹ?, v ÄŹalšom sa štiepi voda, a všetko to spája taká ÄŤistá sila a mágia, Ĺľe sa im po Desoch uĹľ málokto postavĂ­ na odpor. Vtom sa zaÄŤali diaĹĄ strašnĂ© veci, a keÄŹ to hovorĂ­m v dobe, v ktorej si nikto nie je istĂ˝ Ĺľivotom, to boli naozaj strašnĂ© veci. ZaÄŤul som krik, hroznĂ˝ krik, ktorĂ˝ preĹĄal všetko ĹľivĂ© a ja som vedel, Ĺľe tak mĂ´Ĺľe kriÄŤaĹĄ len umierajĂşci ÄŤlovek, no vtedy som sa mĂ˝lil. To bol krik zrodenia, zrodenia hroznĂ©ho, ktorĂ© malo zmeniĹĄ , ako aj zmenilo Ĺľivoty nás všetkĂ˝ch. Gardieni do seba narážali, a vtedy som zachytil prvĂş vĂ­ziu, videl som totiĹľ tvora s koĹľou zelenou ako jed a s oÄŤami ÄŤiernymi ako uhoÄľ. NiektorĂ­ gardieni sa spájali, kameĹ?, voda, oheĹ? splĂ˝vali v jedno, aĹľ kĂ˝m sa poslednĂ˝ dvaja nespojili a zraky nám neoĹľiaril oheĹ?, z ktorĂ©ho som cĂ­til silu, akĂş mohol vyĹľarovaĹĄ iba Des. Des nadobudol fyzickĂş podobu a Kozambi Hoo sa zÄľakol, ÄŤo bola irĂłnia, keÄŹĹľe predtĂ˝m on naháĹ?al strach nám, a utiekol cez peÄŤaĹĄ temnoty, sám Strach sa ho bál, takĂ˝ bol Herodias, vládca mĹ•tvych duší a správca Paláca smrti. S meÄŤom v ruke tam stál a chvĂ­Äľu pozeral do peÄŤate temnoty a o chvĂ­Äľu sa otoÄŤil a pozrel na nás, v jeho zraku som videl veÄľa vecĂ­, smrĹĄ, hnev, ale napriek tomu som videl celkom jasne dve veci, smĂştok a bolesĹĄ. BolesĹĄ s toho ÄŤo musĂ­ vykonaĹĄ, vtedy to vedel len on, ale mal som sa to dozvedieĹĄ aj ja, vtedy som totiĹľ nemal silu ÄŤĂ­taĹĄ dušu, tento dar som dostal vĂ˝nimoÄŤne od Neho aj keÄŹ neskĂ´r som to vedel sám. SmĂştok s toho ÄŤo musel vykonaĹĄ, aby sa koniec naplnil, ale o tom som ešte vtedy nevedel. Herodias pozrel na mĹ?a, vtedy bol oveÄľa silnejší, ale zo všetkou skromnosĹĄou som ho onedlho predbehol, ÄŤo bola nevyhnutnosĹĄ mĂ´jho poslania, ale v kaĹľdom prĂ­pade bol Herodias jeden z najdĂ´leĹľitejších tvorov vĂ´bec. Obrátil sa znovu k peÄŤati a zaÄŤul, tak ako aj mi, zvuk, ktorĂ˝ neveštil niÄŤ dobrĂ©. Bolo to rinÄŤanie zbranĂ­ a vrÄŤanie hroznĂ˝ch tvorov pekla. OzĂ˝val sa z peÄŤate temnoty. ZaÄŤali z nej šľahaĹĄ plamene, a zazrel som v nej bytosĹĄ s obrovskou helmou, dlhĂ˝m širokĂ˝m meÄŤom a veÄľkĂ˝m štĂ­tom. CelĂ˝ tvor bol veÄľmi mohutnĂ˝ a pritom horel neutíšiteÄľnĂ˝m ohĹ?om záhuby a zloby. PeÄŤaĹĄ sa roztrhla a vytvorila obrovskĂş trhlinu, neskĂ´r nazĂ˝vanĂş aj Puklina smrti,, bránu pekla. ZaÄŤali z nej liezĹĄ hnusnĂ© tvory podobnĂ© tomu prvĂ©mu. Ako na koĹ?och sa niesli na pekelnĂ˝ch drakoch a zaplĹ?ovali celĂş pláĹ? okolo nás. Za nimi poslednĂ˝ vyliezol Kozambi Hoo a ako ich vodca, vodca TemnĂ˝ch lordov im dal jedinĂ˝ a jasnĂ˝ prĂ­kaz, zniÄŤiĹĄ nás. VšetkĂ˝ch Desov okolo mĹ?a pozabĂ­jali za pár sekĂşnd, iba Herodias pomocou kĂşziel Desov zabĂ­jal krvilaÄŤnĂ© beštie jednu za druhov, a k tomu si povolal svojich dĂ©monov sily, gardienov, ktorĂ˝ ÄŤakali len na jeho pokyn, aby sa s neskrĂ˝vanou krutosĹĄou a krvilaÄŤnosĹĄou vrhli do vĂ­ru boja . Vtedy z oblohy zostĂşpili Jeho bojovnĂ­ci. Na ÄŤiernych krĂ­dlach niesli Lordom smrĹĄ. Všetci sme sa zoradili do radov a ĂştoÄŤili sme, ako sme len mohli. Zavelil som Ăşstup a Lordi zaĂştoÄŤili ešte besnejšie. ZabĂ­jali nás po stĂ˝ch a s koneÄŤnĂ˝m poÄŤtom tridsaĹĄdva Jeho bojovnĂ­kov a štyridsaĹĄosem gardienov som v diaÄľke uvidel Menida pred Jeho zapichnutou zástavou, ktorĂ˝ aj so svojou druĹľinou, vytasenĂ˝mi meÄŤmi a dĂ˝kami ÄŤakali na nás. Zoradili sme sa znovu do šíkov a aj s Menidom a jeho muĹľmi sme sa postavili proti TemnĂ˝m lordom a porazili sme ich. Tam, kde Menid zhromaĹľdil svoje vojsko a sile štyridsaĹĄ tisĂ­c bojovnĂ­kov, vyrástla pevnosĹĄ Menid, ktorá neskĂ´r zohrala dĂ´leĹľitĂş Ăşlohu. Po boji odišiel Herodias od Jeho vztýčenej zástavy asi trinásĹĄ komenov, ak si ÄŤlovek štyridsaĹĄ dva kilometrov a zapichol tam svoj meÄŤ, vtedy prehovoril ,, Tu bude stáť Palác smrti, bydlisko stratenĂ˝ch duší a pevnosĹĄ mojej armády.“ V tej chvĂ­li tam vyrástla pevnosĹĄ ako polguÄľa vyÄŤnievajĂşca nad zem, to ÄŤo bolo pod zemou videl málokto, vrátane mĹ?a, a tĂş pevnosĹĄ zapeÄŤatil svojou vlastnou peÄŤaĹĄou, ktorá aĹľ do konca vzbudzovala u väčšiny strach a rešpekt. Vtedy prehovoril aj Meris mĂşdry a rozvážny Des, jeden z MenidovĂ˝ch muĹľov a strážca KnĂ­h Ĺľivot a Chrámu jedu. „ Chrám jedu uĹľ ÄŤaká na svojho pána, Knihy Ĺľivota Ĺľiaria ohĹ?om pravdy a ja ÄŤakám na poslednĂ˝ prĂ­kaz Saga.“ „Ešte nie je ÄŤas, ale prĂ­de, bude to skoro a dejiny krutosti a zĂşfalstva sa zaÄŤnĂş pĂ­saĹĄ do kronĂ­k všetkĂ˝ch vekov a sĂ­l.“

[/quote]chodec je odnoz hraniciara... Rzohodnutoie znamena cas, ked sa musi hraniciar rozhodnut, ci sa vyda cestou druida a usadi sa v niektorom temnom hvozde, alebo bude dalej viest zivot podobny tomu, aky zil predtym... vsetko sa vysvetli, ked dokoncim Druida; bude pokracovanie sa nazvom CHODEC[/quote]

tak teraz uz chapem...a co hovoris na to moje?

je to kvalitné dielo, ale povedal by som, že opis rôznych bytostí z tvojho sveta by si mohol nechať až v samotnom príbehu... je to asi zaujímavejšie, keď sa podľa príbehu čitateľ dovtípi o vlastnostiach tvorov, žijúcich v tvojom svete...
a pokĂşs sa tieĹľ pĂ­saĹĄ do odstavcov alebo aspoĹ? nejak oddeÄľuj text a priamu reÄŤ, lebo takĂ˝ sĂşvislĂ˝ text sa veÄľmi ĹĄaĹľko ÄŤĂ­ta

ale inak je to zaujímavé a do veľkej miery originálne, takže pokračuj

Suhlasim s Fingolfinom je to super ale má to este muchy...myslim ze talent



Cesta do Stredozeme vedie cez www.lotrgame.forumup.sk

Na tie odseky myslim uz dlhsi cas...tak sa na to pozriem..diki za podporu

Vcera vecer som sedel za stolom a pred sebou som mal pero a papier . Uz tu par ludi napisalo svoje pribehy tak sa pridam aj ja .

ProlĂłg

OblaÄŤná noc nad tmavĂ˝m lesom nedala veÄľmi vyniknúť mesaÄŤnĂ©mu svitu , ktorĂ˝ sa predieral cez konáre stromov . Na skalnatom vĂ˝beĹľku nad lesom stál vysokĂ˝ lukostrelec zakrĂştenĂ˝ v hrubom cestovnom plášti . ZamraÄŤenĂş tvár mu zakrĂ˝vala kapucĹ?a , ktorĂş mal staihnutĂş hlboko do tváre . PohÄľad upieral na ohnisko pod skalnĂ˝m previsom asi sto metrov od neho . Pri ohni sa krÄŤili dve malĂ© postavy , rozprávajĂşce sa nepeknou, drsnou reÄŤou akoby len škrĂ­pali zubami . Lukostrelec si zvesil luk a pevne ho zovrel v Äľavej ruke . Pravou z tulca vytiahol dva šípy a prešiel prstami po ich ÄŤiernych perách . Pomaly si jeden šíp vloĹľil medzi zuby a druhĂ˝ zasadil do tetivy . Zacielil na chlapa , ktorĂ˝ práve stál a vystrelil . MuĹľ padol ako podĹĄatĂ˝ na zem . Lukostrelec vytiahol z Ăşst druhĂ˝ šíp , zacielil a vystrelil . Tento raz netrafil presne . DruhĂ˝ muĹľ sa so šípom v boku stratil v krovĂ­ . Lukostrelec zaklial, hybko zliezol zo skaly a rozbehol sa k ohnisku . Jeho prvá obeĹĄ leĹľala pri ohni na chrbte a so šípom v hrdle kašľala okolo seba krv . Lukostrelec sa nad chlapa sklonil vytiahol dĂ˝ku , vrazil mu ju do srdca , vstal a beĹľal ÄŹalej za druhĂ˝m muĹľom . Po chvĂ­li behu vyšiel na neveÄľkej ÄŤistine . Na druhej strane ÄŤistiny kÄľaÄŤal muĹľ so šípom v boku . Lukostrelec vytiahol z tulca šíp ,zacielil muĹľovy na hlavu a vystrelil . Neminul . Zavesil si luk na plece a z plášťa vytiahol malĂ˝ pergamen a uhlĂ­k . Na pergamene bolo v mesaÄŤnom svite vidieĹĄ tri mená . Lukostrelec dve vyškrtol prekroÄŤil mĹ•tvolu a stratil sa v krovĂ­ .

Viem že to nie je žiadny Tolkien ale mne sa to páči a bol by som rád keby ste napísali čo si o tom myslíte.Viem , že to ani nie je veľmi dlhé ale ak by sa vám to páčilo napiíšem pokračovanie určite dlhšie .

je to dobré, ale na rozsiahlejšie hodnotenie je to príliš krátky úryvok, ale teším sa na pokračovanie

fiha, Beleg, rozbehol si to dobre, tak dufam, ze pokracovanie pride skoro...

Je to zaujímavé, len si sa mal vyhnúť toľkému opakovaniu slova lukostrelec , lebo to môže čitateľa rušiť...pokračovanie by mohlo byť zaujimave...mne sa to pačilo

hmmm, beleg, pises o najomnom vrahovi?

aura entuluva! zase svitne deň!
baruk khazad! khazad ai-menu! sekery trpaslíkov! idú na vás trpaslíci!

pribeh o elfoch s kriminalnou zapletkou...to by ma nikdy nenapadlo ...ale znie to velmi zaujimavo

Dakujem za hodnotenia a rady . PokraÄŤovanie bude asi v piatok .