ale hej

aura entuluva! zase svitne deň!
baruk khazad! khazad ai-menu! sekery trpaslíkov! idú na vás trpaslíci!

Davam dalsi moj vytvor, podla mna jeden z mojich najlepsich, ale len taku "short version"

Pribeh z Pergonu

Kráľ naposledy vydýchol...
SkonÄŤila sa Ă©ra spojenectva VeÄľkĂ˝ch ostrovov, aj keÄŹ v skutoÄŤnosti boli uĹľ dávno jedinĂ˝m spojivom medzi nimi iba rozbroje. HlavnĂ˝ ostrov bol prĂ­liš vzdialenĂ˝ ostatnĂ˝m, a to nielen nekoneÄŤnĂ˝mi morskĂ˝mi mĂ­Äľami, ale najmä svojim Ĺľivotom. Menšie ostrovy podnikali nespoÄŤetnĂ© ĹĄaĹľenia, nie však aby ostrov ovládli, ale aby ho zniÄŤili. KedykoÄľvek sa vylodili, bolo ich znamenĂ­m pálenie, plienenie a smrĹĄ. Nevedno, akĂ© sily ostrov chránili, lebo Kráľ chátral kaĹľdĂ˝m dĹ?om, jeho vernĂ­ si zĂşfali, ale jeho mocná vĂ´Äľa a láska k Äľudu museli pretrvaĹĄ, ináč by bol uĹľ dávno zniÄŤenĂ˝. KeÄŹ sa obyvateÄľom nepodarilo ostrov dobyĹĄ, utiahli sa na najodÄľahlejší cĂ­p sĂşostrovia a tam, aby bola potupa dovŕšená, stanovili si vlastnĂ©ho kráľa – chlapca, moĹľno otroka, ktorĂ©ho si doniesli z lĂşpeĹľnĂ˝ch vĂ˝prav alebo sa len v správnu hodinu ukázal pri kamennĂ˝ch dverách.
V ĹĄaĹľkej chvĂ­li ich Kráľ opustil. CelĂ© nádvorie sa zbehlo okolo vráskavĂ©ho starca a ich nádeje umierali spolu s nĂ­m. Neodchádzal v pokoji, ako by si zaslúžil veÄľkĂ˝ vladár. SkláĹ?ali sa nad nĂ­m tĂ­, ktorĂ˝ch snáď mohol maĹĄ rád a vpĂ­jali do seba jeho poslednĂ© vzrušenĂ© slová. Ako ÄŤas pokroÄŤil, tlaÄŤili sa stále bližšie k nemu, jeho slová boli stále slabšie a kaĹľdĂ© mohlo byĹĄ poslednĂ˝m. Uprostred všetkĂ˝ch zmätkov zrazu schytil za ruku najbližšie stojaceho mladĂ­ka a prinĂştil ho skloniĹĄ sa k nemu. VyschnutĂ˝mi perami šepkal to tajomstvo, ktorĂ© jedinĂ© chcel zveriĹĄ svojmu národu – on, ktorĂ˝ sa mĂşdrosĹĄou rovnal Starším a jeho poznanie konÄŤilo ÄŹaleko za oceánom. Chlapec prudko dĂ˝chal – ešte nikdy nebol tak blĂ­zko pri Kráľovi a odrazu je to práve on, koho má pri sebe v poslednej chvĂ­li. Stisk starej ruky bol prekvapivo silnĂ˝, oÄŤi nezvyÄŤajne ĹľiarivĂ©, slová naliehavĂ©. RoztrasenĂ˝ zatajil dych.
,,Nezanechal som vám nikoho, ku komu by ste obrátili svoj zrak, nemám ani syna, ani dcéru, ktorí by vás mohli viesť...“ dochádzal mu dych a slová sa menili v chrapot, neprestával však bojovať, rozčúlene zvýšil hlas a kričal, no i tak ho počul iba chlapec: „Nech vás ani nenapadne dosadiť niekoho... z ostrova! Som z ďalekých zemí Skalnatého mora a tam i spočiniem... nie, chlapče! Ak sa majú Veľké ostrovy ešte niekedy spojiť v mieri, musíš nájsť vládcu pri mojom hrobe.“ Kráľ sa odmlčal a chlapec prikyvoval, až teraz si však uvedomil, čo počul. Úzkosť mu zovrela hrdlo.
„Pane... Môj kráľu...“ vravel plačlivo, „ale Skalnaté more je len päťdesiat míľ od posledného ostrova, od vzbúrencov!“ Kráľ mu ale ešte mocnejšie stisol ruku, a tak bolo jeho posledné slovo nemé, aj keď najvýrečnejšie. V okamihu ho obkľúčili všetci Múdri dvora a chlapca zatlačili do ústrania. Ten len ticho sledoval, ako od beznádeje a strachu padajú na kolená, akoby mal tento prejav úcty vrátiť Kráľa späť medzi živých. Aj on sklonil hlavu pod ťarchou nesplniteľnej úlohy. Nik sa nepreplaví vyše tritisíc míľ od domovského ostrova priamo do dúpä nepriateľa. Odrazu sa znova strhol, nejaký vážený hodnostár mu položil ruku na plece. Prudko si ho otočil k sebe a zadíval sa mu do očí. Chlapec vnímal každú hlbokú vrásku na tvári starca a zachvátila ho obrovská úcta voči nemu, lebo poznal, že je to jeden zo Starších.
„Čo povedal?“ domáhal sa ráznym hlasom odpovede. „Ako zneli jeho posledné slová?“
Chlapec na sebe pocítil pohľady všetkých prítomných, ale tie najúpenlivejšie boli práve oči starca.
„Máme ho pochovať v Skalnatom mori a tam aj nájdeme nového kráľa,“ zajachtal. Prekvapilo ho, ako jasne sa ozývali jeho slová. Starcova vznešená postava sa vztýčila do výšky. „Počuli ste!“ zadunel hromovým hlasom. „Konajte teda vôľu svojho pána!“
Dav zašumel a ožil ako spenené more, tisíce námietok a zbabelých slov valili sa na šedivú hlavu, vydávajúc sa za rozumné.
„Vierolomníci!“ začul chlapec šepot Staršieho. „Nepotrebujú káľa, ale zázrak, aby ostrov nezanikol!“ Ruka mu stále spočívala na mladíkovom pleci, teraz sa na neho povzbudzujúco usmial: „Ale jeden snáď chápe, čo potrebuje loď, ak chce dôjsť do cieľa.“
„Ja neviem kormidlovať...“ rozhodil rukami, keď sa starec pobral na odchod. Zvráskavené čelo sa stiahlo a potemnelo sklamané mladíkovou odpoveďou.
„Najprv skús nájsť dok!“
„A čo ak nenájdem kapitána?“
„Potom kráľa nie ste hodní!“ a šedivý starec vyšiel bez ujmy z rozvášneného davu, akoby si medzi nimi razil neviditeľnú cestičku.
Potom mladík ešte zopár chvíľ strávil s úctou pri lôžku zosnulého. Bolo to až o niekoľko hodín, keď sa konečne zodvihol a za súmraku šiel do svojho obydlia. Po polnočných obradoch, ako bolo predpísané, sa z ničoho-nič ozvalo klopanie na jeho dvere.
„Otvor, služobník, tvoj pán ťa potrebuje!“
Strhol sa, aj keď nie zo spánku, lež z víru nepokojných myšlienok. Najprv si myslel, že už určili nového kráľa a ten žiada od neho preukázať vernosť, ale zdalo sa mu to priskoro. Napriek tomu rýchlo podišiel k dverám a nadvihol závoru. V úzkej medzere medzi dverami uvidel matný svit očí kráľovského posla. Mlčal. Zrejme nepokladal za vhodné, aby stál pri odovzdávaní takého dôležitého a zatiaľ aj tajomného odkazu na prahu dverí, tak ich chlapec ešte trochu poodchýlil a vpustil ho dnu.
„Starší vás určili za vykonávateľa Kráľovej poslednej vôle,“ zaznelo mu v ušiach. Myslel si, že sníva, po noci prebdenej v starostiach odrazu nebol schopný rozmýšľať.
„Kto... ma poveril?“
Nechcel sa to opýtať, no nevedel, čo iné by mohol urobiť. Teraz si spomenul na šedivého starca, ktorý sa mu po Kráľovom skone prihovoril, v tme malej izbietky na sebe cítil jeho pohľad. �no, určite to bol on. Znovu sa pozrel na posla – keď mal povinnosť za sebou, tvár mal prívetivejšiu, dokonca na neho hľadel so záujmom.
„Bol si posledný, s kým sa Kráľ rozprával,“ poznamenal zvedavo.
„Doteraz neviem, prečo to urobil.“
„Hovoril s tým, kto počúval,“ mykol posol plecom, nato prekročil prah a vkročil do hviezdnatej noci.
Chlapec sa ihneÄŹ otoÄŤil, schytil starĂ˝ plecniak, vhodil doĹ? tabatierku, chlieb, hrubĂ˝ plášť a poobzeral sa po miestnosti. Po zmätku a beznádejách ĹĄaĹľkĂ©ho dĹ?a si bol koneÄŤne istĂ˝ tĂ˝m, ÄŤo má urobiĹĄ, odĂ­sĹĄ do tmy a pustiĹĄ sa neznámymi krajmi bolo zrazu jeho jedinou a najdĂ´leĹľitejšou Ăşlohou, akĂş kedy mal. V duchu sa usmial – zvláštne, ale ani raz nezapochyboval, hoci ÄŤo si predsavzal, nebolo jednoduchĂ©. ÄŚakala ho cesta do prĂ­stavu. Ešte nikdy nebol tak ÄŹaleko, celĂ˝ Ĺľivot preĹľil vo vnĂştrozemĂ­ ostrova, avšak, povedal si, dosiaÄľ nás ešte nikdy neopustil Kráľ.
Ostrov v noci – to bolo ÄŤosi celkom inĂ© ako vo dne. Zrazu si všímal, ÄŤo by ho inak ani len nenapadlo: ÄŤudnĂ© tvary stromov, kĹ•dle malĂ˝ch noÄŤnĂ˝ch stvorenĂ­ ÄŤi to, Ĺľe hvĂ­zdanie vetra znie ako zĂşfalĂ© volanie zatratenĂ˝ch stvorenĂ­. Ak prišla chvĂ­Äľa, keÄŹ váhal ÄŤi pokraÄŤovaĹĄ, alebo sa vrátiĹĄ, bolo to v lese oddeÄľujĂşcom jeho domov od mestskĂ˝ch hradieb, avšak nevzdával sa. Neustále si opakoval, Ĺľe kaĹľdĂş chvĂ­Äľu musĂ­ svitaĹĄ a ako pokroÄŤil ÄŤas, bolo to stále nádejnejšie. Napriek tomu dorazil k bráne ešte za hustnĂşcej tmy. NeĂşnavnĂ© stráže, odnepamäti strážiace vchod do mesta, boli v tĂ˝chto dĹ?och zvlášť opatrnĂ©. UĹľ zÄŹaleka videl ich Ĺľiariace pochodne, ktorĂ© sa na dĂ´vaĹľok odrážali od ich vyleštenĂ˝ch heliem a kopijĂ­. Srdce sa mu trepotalo v hrudi, akoby chcelo vyletieĹĄ, a on, sĹĄaby sa bál, Ĺľe mu ujde a uĹľ ho nedohonĂ­, poslednĂ˝ Ăşsek cesty prebehol. KoneÄŤne, dychÄŤiac pred bránou, zastal. Na hluk, ktorĂ˝ spĂ´sobil, sa k nemu okamĹľite naklonilo jedno zo svetiel a v tme uzrel záblesk neznámych oÄŤĂ­. Nešťastne si uvedomil, Ĺľe takĂ˝ doriadenĂ˝, uháĹ?ajĂşc lesom neskoro v noci s batohom na chrbte, musĂ­ vyzeraĹĄ ako zlodej. Pod strážnikovĂ˝m tvrdĂ˝m pohÄľadom sa mu roztriasli kolená a vystrašene preglgol, ÄŤo, ako si hneÄŹ potom uvedomil, nemal robiĹĄ.
„Po-ponáhľam sa do prístavu, mám dôležité poslanie,“ ako to hovoril, znelo mu to prijateľne, veď mnohé lode opúšťali hlavný prístav veľmi skoro a často aj pred svitaním. Ale strážnikovi sa nepáčilo, žeby mal hocaký fičúr opustiť v noci ostrov.
„Chceš vyplávať?“ prezeral si ho nedôverčivo. Vyzeral slabý a neduživý, vedel o tom.
„Vlastne nie. Teda ešte nie. Najprv musím zohnať loď... a posádku.“ Odrazu sa vzpriamil a občerstvený odvahou a hrdosťou jasne povedal: „Som vykonávateľ Kráľovej poslednej vôle a hľadám loď, ktorá by odniesla osláveného vladára a priviedla nástupcu.“
Či s tým bol strážnik oboznámený, alebo už za svojho života zažil všeličo, nevedno, ale nedal na sebe znať, žeby ho to zaskočilo. Chlapec pokračoval ďalej, teraz však skrúšene:
„Nikdy som ale v prístave nebol a ani neviem, kde sa nachádza, tobôž nie kde nájdem majstra-lodiara.“
Čierne obrvy na mužovej tvári sa zúžili, zdalo sa, že tuho premýšľa. „Si z paláca...“
„�no. Robil som tam všetky možné pomocné práce, akými ma poverili, ale,“ rozhodil rukami, „smutné je, že ma do prístavu nikdy neposlali.“ Ako to hovoril, cítil sa medzi tými všetkými ľuďmi, nielen strážcami, ale všetkými na ostrove akosi zvláštne, nikdy predtým si to neuvedomil, ale teraz to strážnik presne pomenoval...
„Ty si nevidel more.“
V hrdle sa mu utvorila hrÄŤa a pokrĂştil hlavou. MuĹľ obrátil tvár k zemi, akoby rozmýšľal, ÄŤi je vĂ´bec moĹľnĂ© ĹľiĹĄ celĂ˝ ÄŤas na ostrove a pritom... no potom zdvihol svoj pohÄľad na chlapca a priateÄľsky sa mu prihovoril: „HlavnĂş cestu z paláca teda poznáš, staÄŤĂ­, ak ju nájdeš,“ pochodeĹ? oĹľiarila provizĂłrny chodnĂ­k, „len pokraÄŤuj tĂ˝m smerom a nemĂ´Ĺľeš sa stratiĹĄ.“
Chlapec prikývol, tú cestu pozná, ale čo ďalej?
„Až vyjdeš na Hlavnú, choď vľavo, teda na východ. Tam už v túto hodinu nájdeš mnohých robotníkov, čo sa tam ponáhľajú za prácou a keby aj nie, choď rovno, kým niekoho nestretneš. Cesta nevedie priamo do prístavu, ale bočí, až keď ho máš na dohľad.“ Chcel odísť, no zadržala ho ťažká ruka na ramene. „Počkaj! Najlepší majster, v akého môžeš dúfať, je Quin. Najlepší, v akého môže dúfať zem.“ Strážnik ho pustil a ešte hodnú chvíľu, kým mu svetlo nezmizlo z dohľadu, mu cestu ožarovali plamene asi desiatky pochodní. Bol to čudný pocit, keď s ním toľkí zdieľali jeho poslanie - celkom iný ako keď od jeho nákupných schopností záviselo kura na večeru pre služobníctvo - a ten mu bol mu cestou, keď v tme inú nevidel.

pekne Nimro kvalita, nemas sa za co hanbit

ja som mal suchoty, ale prebral som sa a pokraÄŤujem v DruidĂ­kovi


„Ako mám teda odísť do Amiru?“ opýtal sa Callin.
„Musíš odpútať pozornosť, alebo hliadky zničiť. Nerátaj však so mnou. Ja neodídem.“
Callin bol zmätenĂ˝. ÄŚakal pomoc a dostalo sa mu len urĂ˝chlenie hojenia. Bol presvedÄŤenĂ˝, Ĺľe ani táto pomoc mu nakoniec nepomohla. KĂ˝m si dal veci v hlave dokopy, bral opäť svoj meÄŤ, luk a batoh, aby vyšiel von. Myslel si, Ĺľe zaÄŤuje hlas; vráť sa!. No nedoÄŤkal sa. Prehodil si cez hlavu kapucĹ?u, meÄŤ si zavesil na opasok a vykroÄŤil na západ.

Odstúpil od svojho plánu prebiť sa na východ do Amiru. Musel získať pomoc a i keď bol v Noldrone, dúfal, že predsa len tam budú žoldnieri, ktorých nahovorí na boj za dobrú cenu. Brodil sa v lese bahnom, ktorý bol následkom včerajšej búrky. Bol už špinavý a hladný, navyše vedel, že k mestu mu bude aj napriek neľudskému tempu cesta trvať najmenej do západu slnka, takže štrnásť hodín, keby vydržal ísť týmto tempom.
Na poludnie sa slnko opäť zatiahlo za mračná. Šialené počasie, ktoré sa nikdy dovtedy v túto dobu nevyskytlo, sťažilo Callinov postup. Búrka sa prihnala z juhu a jej najväčšie mračno bolo na západe, takže bolo jasné, že iba za cenu veľkej okľuky by sa jej vyhol. Utáboril sa teda v jaskyni.
Samotná bĂşrka, ÄŤi skĂ´r bitka hromov sa skonÄŤila o päť hodĂ­n. Husto však pršalo ÄŹalej a dážď sprevádzanĂ˝ hmlou odrádzal Callina od napredovania. V jaskyni, ktorá bola nepochybne prĂ­streškom pre pĂştnikov nebolo ani známky po jedle a Callin sa nehodlal v takom poÄŤasĂ­ Ă­sĹĄ na lov. RozloĹľil oheĹ? zo suchĂ˝ch vetvĂ­ rozhodenĂ˝ch po jaskyni, usušil si obleÄŤenie a po chvĂ­li zaspal s meÄŤom poloĹľenĂ˝m krĂ­Ĺľom cez hruÄŹ.
Precitol až na svitaní, s kŕčom v žalúdku spôsobeným hladom. Pozbieral sa, pretiahol si skrehnuté údy a vybehol do krásneho rána. Mal oči otvorené len napoly, ale stuhnuté bahno vnímal dobre a bystro sa predieral cez vetvy hustého lesa, ktorý od počiatku vekov a vlády Mocných chránil starobylý Noldron. Na poludnie sa les rýchlo zmenil na aleju mladých stromov a potom prešiel do planiny pred obrovským sivým mestom s piatimi bránami. Vbehol cez najmenšiu bránu a krok ustálil do pomalej chôdze. Rušné mesto vekov si už takmer nepamätalo na starú slávu veľkého noldrosnkého vojska. Pri bráne boli dva tucty ozbrojencov so zlato-sivými tabardmi, ale po uliciach sa potulovali bandy špinavých žoldnierov, opilcov a vreckárov. Po chvíli predierania sa davom páchnucich tulákov a bardov sa dostal z temných uličiek chudobnej štvrte a dostal sa až na trhovisko.
Pri prvom stane hodil na polorozpadnutĂ˝ stĂ´l chudobnĂ©ho obchodnĂ­ka tri striebornĂ© mince za chlieb, soÄľ, za hrsĹĄ dusenĂ©ho mäsa a pohár vody. Trochu sa posilnil a aĹľ do západu slnka sa predieral trhoviskom a snaĹľil sa vypoÄŤuĹĄ ÄŤo najviac informáciĂ­. Márne. Všade sa dozvedal len obchodnĂ­cke podvody, pletky nižších šľachticov a vystatovanie sa známych zlodejov svojimi kĂşskami. Sadol si aj k stolu, kde šľachtici a mešťania hrali kocky a pridávali stávky, ÄŤasto prihadzovali mešce so stovkami zlatĂ˝ch. Callin len neprĂ­tomne krĂştil hlavou nad mestom, ktorĂ© sa rĂşcalo do záhuby bez toho, aby nieÄŤo niekto zistil. Dozvedel sa len o jednom dobrom hostinci. Vraj ju mal v rukách poctivĂ˝ trpaslĂ­k a samotná krÄŤma sa volala TrpasliÄŤia brada. Zrejme bola reÄŤ o jednom z tĂ˝ch trpaslĂ­kov, ktorĂ­ kedysi prišli vo veÄľkĂ˝ch rodinách a zabudli na moc domovov svojich predkov. S nepredstieranou radosĹĄou vošiel do hostinca, kde zneli ságy a legendy severanov. Nikde nevidel ani jedinĂ©ho Ĺľoldniera, len mnoho bardov, zopár jednoduchĂ˝ch ÄľudĂ­ pijĂşcich pivo a niekoÄľko trpaslĂ­kov využívajĂşcich, Ĺľe na kaĹľdom stole bola dĂłza s tabakom do fajky. PrĂ­jemná vĂ´Ĺ?a krúžkov dymu dokazovala identitu tabaku pochádzajĂşceho od lesnĂ˝ch trpaslĂ­kov z juhu Ernyru.
Sám Callin si teda pohodlne sadol a počkal, kým k nemu príde hostinský. Reči obchodníkov neklamali. Trpaslík bol na prvý pohľad so vznešeným, pravým trpasličím chovaním, so zlatým náhrdelníkom v podobe bojového kladive na krku. Callin si nechal doniesť pintu piva, kúpil si fajku a s vďačnosťou prijal to, že tu majú pečenú divinu.
Jedno ho však zaujalo. Hore schodmi bolo určite izby pre pocestných, no keď si chcel na jednu noc izbu prenajať, trpaslík ho bez slova vzal do skladu, kde následne otvoril malý poklop vedúci do veľkej osvetlenej izby, z ktorej sa v momente vyvalil kúdol dymu. Callin sa pousmial: buď je tam stretnutie trpasličích fajčiarov, alebo stretnutie, ktoré má svoju nevyhnutnú rolu v kartách veľkého Osudu.


opäť krátky úryvok, ovplyvnený aj dočítaním druhej knihy od Feista, takže zas niečo nové v mojom štýle



Zabi ohyzda, zachrániš Stredozem!
www.lotrgame.forumup.sk

Po dlhom case som znova sa pustil do upravy Eledhilovho pribehu, takze tu mate definitivnu verziu zaveru tohto pribehu:

Citácia:

Eledhil stal zoci-voci Barahirovi a v zilnatych rukach oslahanych severnym vetrom zvieral svoj Valinorsky mec opradeny mnohymi legendami. Barahirovi sa vtom podlomili kolena a spadol na zem bez jedineho vzdychu. Bol mrtvy. Eledhil sa nanho pozrel, potom sa odvratil a chcel sa niekam pohnut. Vtom sa vsak aj jemu podlomili kolena a klesol na zem. Oprel sa vsak o mec a tak len klesol a klakol si na kolena ztazka oprety o mec. Hned k nemu priskocili piati vojaci a podopreli ho. Chcel sa postavit, ale nemohol. Spod mithriloveho brnenia mu zacala presakovat krv. Opatrne ho polozili na zema a z plastov a kopiji rychle spravili jednoduche nosidla, na ktore polozili umierajuceho krala. Eledhil sa pohol a pokynul Elessarovi a Landirovi, aby prisli k nemu. Slabym hlasom povedal: "Umieram. Mozno je to tak lepsie. Napachal som vela zleho v Stredozemi ale aj vela dobreho. Pozdvihol som Umbar na vrchol jeho moci a slavy a znova som ho priviedol k numenorskej tradicii a vladnucemu rodu. Vies Elessar, tolko by som ti chcel toho povedat, ale poviem len jedno. Obnov mesto Umbar. Nech sa povedla Annuminasu, Fornostu, Osgiliathu a inych miest, stane klenotom tvojej rise. Zanechavam ti svoje kralovstvo. Moja vetva Elrosovej dynastie sa konci, lebo som posledny z mojho rodu. Moje deti zabil Barahir a jediny moj syn, ktory prezil, zomrel na mojich rukach na severe. Zachovaj moj lud v pokoji. Zanechavam ti aj numenorske zezlo. Iba vdaka nemu ta moj lud uzna za svojho vladcu. Spoj vsetky tri rise ludi zapadu a vytvor novy Numenor. Tu v Stredozemi. Vsetko ostatne zanechavam Landirovi. Nie je toho vela. Moj statok tam daleko na severe a moje osobne veci. Tam ma aj pochovajte. Pred mojou vezou. Lucim sa s vami a ..." Chcel este nieco povedat, ale smrt mu zastrela oci a on vydychol. Elessar nanho chvilu nepohnute hladel. Potom sa zohol a zavrel mu oci. Vojaci okolo ticho stali. V zastupe vladlo uplne ticho, ako vzdy, ked zo sveta odide nejaky velky duch. Elessar sa potom vystrel a chcel nieco povedat, ale sa zarazil a len pokynul vojakom, aby zdvihli nosidla. Vojaci sa sformovali do sprievodu a vydali sa do zniceneho hlavneho mesta, ktoreho veze sa crtali daleko na obzore. Na druhy den sprievod dorazil do mesta a odtial sa vydal po severnej ceste k hraniciam Gondoru a rieke Harnen. Na zaciatku sprievodu sli Gondorski vojaci v patstupe pochodujuci pod Gondorskymi vlajkami, za nimi tazka Gondorska jazda. Potom sli nosidla s mrtvym velkralom Umbaru sprevadzane Eleesarom a Landirom. Na konci sli Umbarske vojska pod Striebornymi vlajkami zo zlatou hviezdou. Dlhy sprievod siel na sever po starej ceste cez Ithilien a udolie Anduinu do Osgiliathu. Tam presli cez rieku po mostoch a vydali sa na severozapad k Orthancu a Tharbadu. Presli po zelenej ceste az do Anuminasu a dalej k zalivu Forochel az dosli k Eledhilovej vezi, ktora este stale nedokoncena, sa vypinala ako vystrazny prst proti oblohe. Tam na dalekom severe, v silnom studenom vetre pochovali Eledhila, velkokrala Umbaru a vsetkych numenorskych drzav v Stredozemi okrem Gondoru a na jeho hrobe navrsili vysoku mohylu, na vrchol ktorej postavili vysoky svorhranny obelisk, do ktoreho vytesali eledhilovo meno aj jeho zasluhy. Umbarcania dostavali vezu a onedlho sa vydali na juh, podobne ako niekolko dni pred nimi Gondorcania na cele s Elessarom. Ked posledny umbarsky vojak sa zastavil na vrchole kopca, odkial este bolo vidiet more a usadlost, vyslo spoza mrakov slnko a zasvietilo. Tento studeny a pochmurny kraj sa v tom okamihu zdal nesmiene krasny a privetivy a najvyssi hrot stvrbokej veze sa zablystal ako pozlateny a zasvietil na cestu v odraze slnka. Ked vojaci odisli, na sever ostal iba Landir, ktory sa ubytoval vo vezi. No coskoro aj on vysiel, zamkol dvere velkym klucom a vydal sa na juh. Tam daleko na severe sa ako vystrazny cierny prst vynima vysoka stihla veza zakoncena osmimi hrotmi a pred nou je pobrezie s malou zatokou, kde sa mozu uchylit aj velke lode, lebo je tam dobre pristavisko. Okolo veze su rozne budovy a jednoduche, ale silne a ucinne opevnenie s branou a pred nou je mohyla s obeliskom, pod ktorym odpociva jediny kral Umbarskej velkorise, Eledhil, Elerionov syn, ktoreho skutky sa stali nesmrtelne a su zapisane v mnohych zvitkoch a rozpravaju sa v mnohych sienach. SINOMĂ‹ Ă‹A METTA ELEDHILION

Dávam tu ÄŹalší z prĂ­behov Pergonu, "trochu" dlhší, ale akÄŤnejší, aspoĹ? druhá ÄŤasĹĄ je akÄŤná, sÄľubujem
takže prvá časť - už tu raz bola, ale dávam znovu, lebo som ju zmazala a bez nej nemôžem dať druhú, to len keby vám bola povedomá:

Princova pomsta


Člny konečne narazili na pevninu. Zakrátko sa po celej dĺžke východného pobrežia ozývali výkriky mužov, ktorí po dlhej plavbe prebral chladný nočný vzduch. Ich oči si zvykali na tmu a srdcia sa im naplnili očakávaním, keď konečne opustili podpalubie a povyskakovali z veslíc do člnov. Svoje loďky vyťahovali na breh, no ich priväzovaniu nevenovali veľkú pozornosť. Dnes nebol nikto opatrný a aj keby akokoľvek chceli byť, ich snaha by stroskotala, len čo by prvý raz uvideli chladné, hladké kamene chrámu, ožiarené strieborným mesačným svetlom, samozvanú modlu, ktorá ňou bola iba dnes, už pri prvom nádychu omamnej vône a pri zvuku fláut či démonicky mámivých hárf by museli zložiť zbrane, zanechať nepokojné myšlienky a bolesti a uveriť, že sú v sne. Lenže oni už vedeli, že táto noc má nad nimi moc, a nechali sa ňou opájať.
Pustili sa húštinou, v ktorej nechali hostia prichádzajúci pred nimi vychodené bezpečné chodníčky a tempo ich krokov sa zžilo s údermi bubnov, ktoré prenikali celým ostrovom a ako sa k nim blížili, cítili, že ich podmanivá moc stále rastie. Pomedzi listy stromov prebleskovalo svetlo pochodní, bolo počuť smiech, výkriky a tanec, ale ešte čosi... V tme pred sebou rozoznali, že niekto kráča oproti nim.
„To ste vy, princ?“ ozval sa príchodzí.
Vtom sa more rozbesnelo prívalom vĺn a ostrov sa otriasol, ale nikto z ľudí, ktorým sa už hlava točila od pitia, si to nevšímal. Bol to len okamih.
„Ja, Garun,“ ohlásil sa jeden z mužov. „Prichádzame neskoro...“
„Ale ste tu. Sláva moru i vetru, že vás v bezpečí priniesli!“
Na dohľad z pobrežia sa vo vzduchu zaligotali morské kvapky, akoby niečo ťažké narušilo hladinu vody.
„Oslavy sa už dávno začali, ale idete v pravú chvíľu...“ usmial sa Garun a rukou odtiahol posledný závoj lián a listov, ktorý ich delil od vriaceho kotla svetla, tanca a ošiaľu zábavy, kde sa z ľudí na jedinú noc stávali bohovia oslobodení od všetkých strastí.
V strede obrovského priestranstva stál obrovský oltár, kedysi slúžil na krvavé obety, dnes už ľudia obetovali len svoju radosť a umenie. Po oboch jeho stranách udieral jeden muž so zviazanými vlasmi a pomaľovanou tvárou na bubny, z ktorých najväčší bol štyrikrát väčší ako dospelý človek. Ich masívne palice pretínali vzduch v navlas rovnakom rytme, akoby bol jeden z nich iba odrazom toho druhého. Či to bolo podmanivou silou ich úderov, alebo všetci prítomní umĺkli v jedinom nádychu, nastalo zrazu hlboké, neprirodzené ticho, na okamih akoby zastal čas.
Vzápätí sa ozvalo dupnutie bosou nohou o kameň, po ňom druhé a ďalšie, ktoré sa strácalo v novej melódii... Čaro sna bolo obnovené. Dupotu nôh sa podriadili obaja bubeníci, no žiaden iný nástroj sa neopovážil narušiť toto divé dunenie znejúce pre všetkých ako nebeská hudba. Mesiac ožiaril oltár v celej jeho krutosti i kráse, odhalil krvavé škvrny na jeho bokoch – stopy po prastarých rituáloch, ale aj dievčinu, ktorá porazila moc ticha a opäť rozprúdila krv, ktorá v tej chvíli stuhla v žilách. Jej nohy už dopadali na kameň zľahka ako nohy gazely, sukňa tmavých šiat sa krútila spolu s ňou a jej telo bolo ohybné ako telo hada. Nádherné čierne vlasy, černejšie ako noc, jej lietali okolo tváre a zakrývali obnažené ramená, keď sa svetlo hviezd dostalo pomedzi ne a oprelo sa do jej očí, sršali z nich blesky, pri ktorých haslo i svetlo pochodní.
Všetko okolo nej ustúpilo do úzadia. Ľudia pod oltárom utvorili kruh okolo prázdneho priestranstva a pousádzali sa na vyvrátené kmene stromov. Dokonca aj chrám týčiaci sa v pozadí na vrchole hory sa zdal iba prázdnym, mŕtvym miestom pre tých, ktorí k nemu vôbec zdvihli svoj zrak. Kňažka sa krútila v divom rytme a nejestvoval smrteľník, ktorého by si nepodmanila svojím tancom a aj nesmrteľným vrela pri pohľade na ňu v žilách krv. Biele dlane zdvíhala k lune, ktorá popri nej strácala svoj jas a istotou svojich krokov pokorovala pevnosť kameňov, po ktorých skákala. Možno že by ju aj všemocné more od závisti pohltilo, ale i ono muselo stíchnuť a kochať sa. No jej oči zdvihnuté k oblohe neboli až také blčiace a jej srdce nesputnali divoké túžby okrem jednej, nežnej nádeje. A tá sa vyplnila.
Keď šibla pohľadom po ľuďoch sediacich na kmeňoch, celkom vzadu, pod lesom, uvidela známu postavu. Muž sa krčil schúlený do plášťa, nikomu neukazujúc ani svoju tvár, sedel takmer sám, s nohou vystretou pred sebou a palicou opretou pri svojom boku. Len čo ho spoznala, svaly na lýtkach sa jej napli, zoskočila z oltára, niekoľkými ďalšími skokmi zdolala vyvrátené pne a v okamihu všetkým zmizla z dohľadu. Bubny skončili náhlym úderom. Do vzduch sa vniesol iný, ostrý, prenikavý zvuk fláut pozývajúci tanečníkov, aby opäť zaplnili priestor medzi oltárom a stromami. Kňazi a kňažky vzali do rúk fakle a kreslili do vzduchu obrazce, ktoré však už mali iba pramálo spoločné s tým, pre koho bol ich chrám vystavaný.
Iba jeden muž netúžil nechať sa unášať výrom osláv. Keď sa kňažná stratila za chrbtami všetkých zúčastnených, konečne sa dostala k tomu, ktorého hľadala. Objala ho, berúc ohľad na jeho nevládnu nohu, ale nie na jeho ramená, ktoré k sebe privinula prekvapivou silou.
„Tak rada ťa vidím! Žehnám vetru, ktorý ťa tu priviedol! Poď so mnou tancovať, keď budeš so mnou, nič sa ti nestane a nik ti neublíži. Každý spozná, kto si!“ prehovárala ho, lebo bol na jednu nohu chromý a nerád sa ukazoval pred inými.
Odrazu sa pri nich zjavil aj Garun, lebo chcel posmeliť priateľa.
„Nikde nie je človek taký sám a neznámy ako medzi mnohými ľuďmi. Ale pred tvojím plášťom má úctu každý na Veľkých ostrovoch, lebo poznajú, že si najväčším pánom tejto zeme, a nemusíš mať z ich živelnosti strach, lebo ťa milujú!“
More po týchto slovách trieskalo vlnami o pobrežie, ale oslavovalo sa vo vnútrozemí, tak sa všetci zaslepení tanečníci cítili bezpečne. Aj on. Vzal ruku kňažnej do svojej a zahľadel sa jej do očí. Pomohla mu vstať a viedla ho pár krokov bližšie k hudbe, možno chcela zahlušiť svoje slová, ktoré sa z nej valili von alebo nechcela, aby videl červeň jej tváre, preto sa priblížila k pochodniam.
„Tancuj pre mňa, tak ako som ja tancovala pre teba, pred mnohými ľuďmi, ale pre nikoho iného, len pre teba!“
Nemohla sa mu dívať sa do očí, a tak uhla pohľadom, no on hľadel do tých jej, kde zrazu videl odraz mora, speneného a žiarivého ako valiaca sa láva, lebo vlny odrážali všetok svit hviezd. Jeho temné hučanie a lomoz zastrel všetky zvuky a hudbu, všetkých tanečníkov premenil na okamih na desivé sochy s výrazom hrôzy na tvárach. Až jeho studené, slané kvapky ich znova oživili a týmto jediným činom zmenil „bohov“ na divú zver. Harfy nahradili zmätené výkriky, namiesto fláut sa ozýval plač. Všetci sa pokúšali ujsť, ale tentoraz sa im zem pod nohami triasla naozaj. Obrovské balvany sa skotúľali z oltára po stromoch i ľuďoch, oltár samotný preťala v strede prasklina. Kňažná a jej priateľ sa uchýlili pod jeho mohutné kamene, dúfajúc, že to vydržia. On zároveň preklínal svoju slabosť. Až teraz sa ukázalo, aké pravdivé boli Garunove slová, akým „pánom tejto zeme“ v skutočnosti je. Hocakou kráľovnou môže byť jeho vznešená matka, on je iba úbohým, chromým princom, nič viac.
Pobrežie bolo už takmer zničené, piesok a hlina zmenili sa na blato. Lež neboli to len údery mora, ktoré to zapríčinili... Vysoko nad lesom sa zrazu zaskvel mohutný šupinatý chvost a celou silou narazil do malého ostrova. Po druhý raz už nezasiahol zem, ale obkrútil sa kolo chrámu. Pomedzi stromy vtiahol netvor svoju odpornú hlavu, labami obopol základy ostrova pod vodou. Iskrivé oči uprel na princa a na dievča, ktorému sa od strachu prudko dvíhala a klesala hruď. Smradľavý dych ju takmer obral o vedomie, keď netvor prehovoril: „Tvoja matka obsadila Pergon, ktorý odjakživa patril mne, obrala ma o ľudí, ktorí mi prinášali obety a chcela mi odobrať právo na more, ktorému vládnem. Zakázala ma uctievať, ale týmto zákazom mi neodobrala moc, preto urobím, ako som robil doteraz – tretí spln po rovnodennosti som prikázal ľuďom prinášať obety, ale ty!“ zavrčal na dievča hlasom plným hnevu a odporu, „tvoj tanec nebol mne vydanou obetou a ani kvapkou krvi ste neutíšili môj smäd! Za to teraz zomrieš! Ale ty, nevládny človek,“ takto vzdal česť princovi, „teba nechám žiť, aby si na Pergone svedčil o mojom víťazstve a tvoja matka prekľaje deň, keď mojím verným zakázala vysluhovať kňažstvo!“
Vtedy obrovským tesákmi vytrhol oltár zo zeme a spustil ho na nich držiacich sa jeden druhého. Obe časti kameňa však našťastie podopreli jedna druhú, a tak nad nimi vytvorili ochranný štít. Napriek tomu, že sa svet okolo nich rúcal, ľudia kričali a oni sami boli v pasci, z ktorej sa už nemali dostať, zdalo sa im, že sú v bezpečí. Vpíjali do seba túto chvíľu, poslednú chvíľu bezpečia, jeden vedľa druhého v tme, kde rozoznávali len žiaru svojich očí. Vedeli, že majú pred sebou málo času, ale neprestávali strážiť svoje dlane, pevne vpletené do seba. V strede toho besnenia počuli hučať more, uvedomovali si, čo to znamená. Dievča sa usmialo. Princ jej silnejšie stisol dlaň. On sa s tým nechcel zmieriť. Voda sa vovalila medzi kamene. Cítil, že ju púšťa, cítil morskú penu na krku, ústach... Už ju nevidel, ale stále sa ju pokúšal udržať, no vlny sa s ich telami pohrávali, akoby neznamenali vôbec nič, akoby neboli viac než morská tráva, akoby tá čiernovlasá kňažná neznamenala pre neho viac než život. Ak by mal šťastie, opustil by ho aj ten... Už nič necítil, iba chlad, ale vnútri ho mrazilo tak, že nič iné si nevšímal, a práve to, nie rozbúrené more ani mstiaci sa netvor, ho pripravilo o vedomie...

Naposledy upravil Niromwell dňa 11.06.2008 - 21:41, celkom upravené 1 krát

takže druhá,trochu dlhšia, snáď vás zaujme, mne sa páči
rozhodla som sa aj túto rozdeliť na dve časti, nech sa ľahšie číta

Bolo neskoré ráno, práve sa začínala ukazovať poludňajšia horúčava, ktorá vyhnala všetkých ľudí ostrova z malého námestia a polí do domčekov a hôr. V takýchto chvíľach si pastieri pochvaľovali svoju prácu, vďaka ktorej sa mohli celé dni túlať po zelených kopcoch, akými sa tento maličký ostrovček preslávil, a oddychovať v tieni mohutných stromov. Oni jediní pracovali, ešte aj obchodníci sa utiahli do svojich krámikov a dali prednosť pohodliu pred zárobkom, ktorý by ich v tomto čase aj tak obzvlášť nepotešil – mesto vyzeralo ako vymreté, domáci už poznali toto počasie, keď im v priebehu niekoľkých dní svietilo slnko v poludňajších hodinách priamo na hlavu. A návštevníci? V prístave, ak sa tak dalo nazvať jedno mólo, stáli dva člnky, akým by sa v žiadnom prípade nedalo nadávať do lodí. Iba jediný živý tvor sa ponevieral po jeho drevených doskách, chlapec, ktorého rodičov premohol spánok skôr, ako sa o neho začali strachovať.
A práve tento malý chlapec uvidel to, čo ostalo odoprené ostatným očiam a stal sa posledným a jediným kronikárom, ktorý zachytáva tento príbeh tak, ako ho videl. Na obzore pred ním sa zjavil člnok bez vesiel a bez plachiet, v ňom stál muž, telo mal vysoké, no zhrbené, celé zakryté starým plášťom, tvár upieral do loďky. Keď sa doplavil k mólu, sťažka naň vystúpil pomocou hrboľatej palice a bez toho, aby chlapcovi venoval čo len jediný pohľad, vyzval ho: „Povedz, ktorý z týchto kopcov je Stratený vrch?“
Chlapec mu stručne opísal cestu a ukázal mu, ktorý vrch to je. Mal pocit, že hovorí so starcom, no až keď ho pohľadom nasledoval po zarastenom chodníku, otvorili sa mu oči a pochopil, prečo sa poberá na miesta, ktoré nik nehľadá.
Pergonský princ kráčal tieňom zelených hôr ako tulák, jeho loď ani odev nebol hodný jeho postavenia, ktoré sám neuznal. Nekráčal svetom ako budúci kráľ, bol filozof, mág, pre iných šaman, telom mrzák, dušou mocnejší ako iní, bola to však sila, akú neuznávali, lebo ju nepoznali a nepoznali ju, lebo ju odmietli, báli sa jej. Dnes ale necítil hanbu zo svojho zlyhania, už poznal, že nezradil svoje poslanie, lebo sa blížil čas naplnenia jeho skutočnej úlohy, nenarodil sa ako kráľ, bol tu, aby pomohol zblúdenej duši nájsť pokoj a aby ho ona pomohla nájsť jemu. Ako tak stúpal horou, zároveň bojoval s myšlienkou, ktorá ho gniavila ako odpoveď na otázku: prečo osud Pergonu nedoprial následníka trónu pre prichádzajúci vek? Uvedomil si, aká je pravda, no bol rozhodnutý ju nepriať.
Stratený vrch bol pustý. Nerástli na ňom žiadne stromy a jediná zeleň, ktorá sa plazila po zemi, bola tmavá hustá tráva, taká známa na Veľkých ostrovoch. Muž vyšiel až na samé temeno kopca. Vyvrátil tvár k nebu, pustil palicu a padol na kolená – to na neho doľahla všetka ťažoba, ktorú si tu priniesol, prigniavil ho hnev, premohol ho smútok a zúfalstvo, nedokázal a ani nechcel vzdorovať nenávisti, ktorú v sebe našiel. Akoby zo seba vypustil všetkých zlých duchov a tým im dal nad sebou moc. A toto všetko sa vlialo do jedinej bolestnej túžby, ktorej naplnenie by mu spôsobilo iba ďalšiu bolesť, ale nevzdával sa jej a práve tým ju aj dosiahol.
Svojou vôľou a mocou, znásobenou tajomnosťou miesta, mu bolo dovolené uzrieť, čo žiadnemu živému oku, len na jeho pokyn sa otvorila trojitá zámka od brány zakázanej pre všetkých, ktorých čas ešte nenadišiel, keď z neba povolal plameň, telo zo vzduchu a život zo smrti. Každý v súostroví vtedy vedel, že sa niečo deje, nebolo muža, ženy, dieťaťa ba ani zvera, ktorého by neovládol nepokoj. Na Stratený vrch, ktorý sa vypínal do diaľky, sa zniesli mračná, ich biela farba sa zmenila na hrozivú šeď, ich jemné telá vytvorili mohutný vír – ako sa za divej búrky poberala kňažka z tohto sveta, tak sa i nepokojne vracala. Len jedinú bytosť vtedy neovládol strach. Princ kľačal v tráve a hľadel, ako sa z beztvarého mraku stáva známa milovaná tvár.
„Niromwell,“ zašepkal jej meno, akoby ho už sily opustili.
Bola celkom blízko pri ňom, natiahla ruku k jeho tvári, no necítil jej dotyk. V tej chvíli si uvedomil, že ju navždy stratil. Odrazu všetko, čo ostalo na tomto svete, prišlo pre neho o svoju cenu. Čoho mohol byť hoden taký svet, ak nebol schopný ochrániť jej život, čoho mohol byť hoden svet, ak zabudol na ženu, ktorú oslavoval, ak samotný Karak, netvor, čo si ju tak ťažko získal a žiarlivo strážil, ju oň pripravil. Tento svet nevedel, prečo je tu a prečo žije, lebo jeho život bol príliš jednoduchý, vedel len brať dôvod na život tým, ktorí ho mali. Odrazu sa pred ním odkryla všetka špina Pergonu, zahalená pozlátkom a nádherou najveľkolepejšieho z ostrovov, ktorá sa šírila do celého súostrovia, už chápal, prečo niekdajší kráľ požiadal, aby jeho nástupcu, princovu matku, doviedli z ďalekého Skalnatého mora, tiež pochopil, že hoci kráľovná raz zachránila Pergon pred skazou, tentoraz len ťažko môže zabrániť neodvratnému koncu, ostrov sa zahubí sám. Aj preto ho opustil akýkoľvek súcit s jeho ľuďmi. Díval sa do jej nevinných očí a cítil nenávisť ako nikdy. Darmo dúfal, že tento pohľad bude obkladom na jeho krvavé rany. Vždy sa znovu a znovu zaprisahával, že ju a jej podobných pomstí. Ona však vycítila jeho hnev a prehovárala ho, síce nie slovami, ale on aj tak načúval.
„Nechoď proti nemu, lebo pôjdeš proti sebe. Ešte sa stretneme, ale ak nenájdeš pokoj a necháš sa strhnúť búrkou, bude to priskoro“
No pre neho bola vidina stretnutia cestou do raja, nevidel v tom strach a hrôzu, prišiel o všetku bázeň pred smrťou. Tu spoznal, čo musí urobiť. Rozlúčil sa s ňou na prahu dvoch svetov, ale už teraz očakával, že ju čoskoro uvidí a ona odchádzala nepokojná, lebo ho milovala a tužila po jeho pokoji, ktorý nemohol nájsť v boji, a preto sa rútil do záhuby.
Keď dievča odišlo tam, kam každý raz musí, on ešte stále kľačal v tráve, no svet okolo seba nevidel. Oči sa mu jagali divým leskom, sivé mračná sa hrozivo preháňali nad svetom, no bol to on, ktorý to spôsobil, on, kto otvoril bránu do sveta mŕtvych a teraz chcel povolať samotnú kráľovnú Pergonu, svoju matku. Vyvrátil tvár k nebu a zvolával všetkých svojich drahých – matku, ktorej sa Karak desil a nenávidel ju, otca, ktorý vládol súostroviu, sestru Danae, lebo poznal jej silu a túžbu za neho a za ostrov bojovať, Isabiniel, lebo tá velila všetkým flotilám a sama bola v boji skúsenejšia a mocnejšia než orkán. Vedel, že prídu, že mu neodoprú prosbu a vedel, že ak rovnako ako on pochopia, že nadišiel čas vypiť krv, ktorú Pergončania z iných hrdo žmýkali a hoci sám bol jeden z nich alebo práve preto, nebál sa zaplatiť aj svoj dlh.
Lenže nebol sám, kto očakával príchod vojska. Karak pozoroval ostrovček, kde sa mág stretol s duchom a svojou nedozernou skúsenosťou tušil, čo urobí.
„Tak povedz, mladá nádej Pergonu,“ prihováral sa princovi z bezpečných diaľav, „kto je mocnejší: či spravodlivá kráľovná, alebo strašná moc vládcu morí?“
Lebo sám nechcel zostať nečinný a poslal si po svojich niekdajších kňazov z Veľkých ostrovov. Karak nebol bohom, bol skutočným, zhmotneným zlom, ktoré ľud poznal, a tak sa ho aj oveľa viac bál, poznal jeho pomstu, ktorej veril posadnutejšie ako iným modlám, a chcel i vedel jej zabrániť. Preto sa morská beštia nemusela báť o svoju armádu, hoci ľudia museli zradiť vlastnú paniu. Karak bol však zákernejší ako princ, čakal, kým všetci mocní a nesmrteľní opustia ostrov, aby tam mohol pustiť svojich vrahov. No nedočkal sa.

Naposledy upravil Niromwell dňa 11.06.2008 - 21:44, celkom upravené 1 krát

takže posledná časť:

Slnko sa už skláňalo k moru, keď sa na horizonte konečne objavila loď. Za ňou ďalšia a za ňou tisíce… Na prove prvej stála prostovlasá deva odetá do koží, jej pohľad bol pohľadom kameňa. Preslávený generál Pergonskych flotíl nosil sukne a porážal nepriateľov i silou i hanbou. Isabiniel, pravá ruka panej ostrova. Viedla plachetnicu a typickým dračím trupom, ktorému v papuli horela hranica, ňou nielenže zapaľovali šípy, ale priamo chrlili plamene na lode nepriateľa. Karak to videl, no nedesil sa ich ohňa. Viac ho znepokojilo, čo nevidel. Kde sa podela slávna Galatrea? Skrýva sa pred ním na súši? Ani lodí sa neľakal, lebo ich vlastným chvostom lámal ako triesky. Na množstve podobných plachetníc sa plavili najslávnejší bojovníci a majstri Pergonu, no ostrov aj tak nebol nechránený, nebezpečenstvo teda hrozilo len Karakovým ľuďom, ak by ich tam teraz poslal.
Princ stál na móle ostrovčeka a očakával lode. Už ich videl aj on, obsadili celé more v súostroví a jedna zamierila k nemu. Ihneď spoznal krásnu Isabiniel, ktorá ho privítala na palube. Zarazila ju jeho stŕhaná tvár.
„Príde matka?“ opýtal sa, lebo videl, že si ho prezerá.
„Áno, je v podpalubí, Karak o nej nevie.“
„Pozerá sa na nás.“
„Viem. Chceš zničiť Karaka?“ opýtala sa ho, lebo chlapec sa vždy stranil bojov a rozmýšľala, čo ho k tomuto viedlo.
Po dlhšom váhaní odpovedal: „Vieš, že mu raz Starší prisúdili ľudské dievča, lebo po nej zatúžil, mala sa stať jeho kňažkou. Uniesol ju, odňal matke a svojmu ľudu, oni uznali, že tak urobil z lásky. Ten netvor ale nedokáže milovať, včerajšej noci ju zabil. Chcem vyhubiť sebeckosť, ktorá sa vydáva za lásku a robí nás nešťastnými.“
„Nejdeš sám proti tomu, čo hovoríš, keď v mene lásky ideš zabíjať?“
„Tak nech zomriem i ja, nech mi pomsta hoci roztrhne srdce, opustí ma duch, ak to má byť moje pokánie, prijmem ho. Ale ja budem slobodným. Pôjdeš so mnou?“
„Vždy som šla,“ stisla mu dlaň. „A teraz bež za matkou, obetovala ti všetko, čo má.“
A flotila vyrazila do posledného boja, do boja nesmrteľných, kde sa malo rozhodnúť o osude ostrova, jeho ľudu i deťoch mora a navždy určiť, komu bude patriť ďalší vek. Tomu sa prizerali i Starší. Karak to vedel, preto, ako strácal nadej, sa hádzal v mori a kričal: „Počujte ma, Múdri, Nesmrteľní! Idú ma olúpiť o more, ktoré mi od nepamäti patrí! Zničte vrahov! Hľaďte na moje deti, dajte im najesť mäsa tých, ktorí im berú domov!“
No hoci Starší uznávali Karakovo právo na nedozernú hlbinu, váhali, či mu dať aj ľudské životy, keď mu už obetovali dievčinu z ostrova, ktorú zmárnil. Lenže netvor sa stále hádzal do mora a vlny ho poslúchali. Na hladine sa robili obrovské víri, ktoré strhávali lode ku dnu. Vtedy vyšla Galatrea na svoju loď, v ruke držala kyj, v hlase jej duneli hromy a v očiach plápolali pochodne. Do rozbúrenej vody sa z dna vyťahovali skaly a prebodávali víri vo dvoje, troje, zmenšovali kotly spenenej vody. Čoskoro sa celá riava upokojila. Lebo ona nevládla vodám, ako jej nepriateľ, ale prišla so Skalnatého mora, kde ju kamene i všetka zem poslúchali.
Karak zúril. Celým telom sa hodil do mora a s krvou podliatymi očami nad hladinou plával k nim. Keď ho kapitáni lodí uvideli, dali rozkaz vrátiť sa medzi ostrovy, lenže to on chcel. Súostrovie bolo obrovské, ale tu bolo aj množstvo jeho bojovníkov prichystaných na úder, a tak ich mal v pasci. Na jeho rozkaz vyplávali z každého menšieho prístavu, ktorý Galatrea nemala čas vyzbrojiť, lode jeho ľudí. To bol zlomok jeho armády. Napriek tomu sa rozpútala krvavá bitka: lode splápolali ako fakle, keď ich Pergončania pálili, no mali priveľké lode na rýchle útoky, a tak sa ľuďom súostrovia darilo unikať i zabíjať. Často krát sa dostali až na palubu nepriateľa, vtedy sa i biele plachty iskrili od krvi, no mnohé lode boli nedobytné. Galatrea opustila svojho syna i Isabiniel a preskočila na inú loď, kde nebola obrana taká mocná, no teraz sa k nej nik nemohol ani priblížiť. Meč v jej rukách sa už černel, no jej silné paže ho nepúšťali, ako keby zrástli s chladným kovom. Okrem jej prudkého dychu na nej nebolo badať známky únavy a popritom neustále hľadala Karaka. Aj princ sa bil, ako mohol či už kúzlami, ktoré poznal, alebo keď musel, vzal vlastnú palicu a oháňal sa ňou, ani keby mu odrazu ozdraveli nohy a vskutku, necítil žiadnu bolesť, lebo pred sebou videl iba Niromwell a Karakove odporné čeľuste, nič iné. Na opačnom konci flotily bojovala Danae, jediným úderom brala tri životy a prisahala pomstu Karakovi za bolesť svojho brata.
Keď Starší videli, koľko nesmrteľných sa zaprisaháva netvorovi smrťou, pochopili, že vládca mori musí zahynúť, hoci on sám to ešte neuznal. Preto odkliali aj tyrenské sirény, ktoré kedysi zakliali do odporných tiel a určili im miesto na vysokých stĺpoch na konci mora. Tie sa zniesli nad lode a boj, lietali na anjelskych krídlach, pazúrmi driapali bojovníkov, aby dostali rozum a nebrali si životy, ale aj to len preto, lebo by potom ostali na stĺpoch samotné. Karak sa tiež priplavil až do stredu toho chaosu a krásne plachetnice menil na vraky. Pochytil ho ošiaľ z boja a vo svojej neopatrnosti a hneve, že nemohol napadnúť ostrov, lebo ho chránil kráľ, si nevšimol, ako sa lode rozchádzajú opäť na šíri oceán a nasledoval ich. Danae ho videla a plavila sa k nemu, všetkým smrteľníkom už dochádzali sily, preto volala na pomoc matku. Karak vo svojej nenávisti nevidel ani, že jeho lode sú porazené, lebo keď videli hnev kráľovnej, ktorú zradili vo chvíli pravdy, roztriasli sa a padli na kolená. Už nik nebojoval, iba sirény plakali.
Karak prenasledoval Danae s vidinou víťazstva a radoval sa, lebo aj sama Galatrea šla za ním. Vtedy znova povolala kamene zo svojej domoviny. Ostré ani britvy sa vynárali a oškierali kožu netvora, až ho prikovali o dno. Karak sa ale vody nebál a metal sa, kým sa takmer nevyslobodil. Danae však chcela za každú cenu splniť prísahu. Skočila do mora, kde sa stretla so svojim nepriateľom. More ich pohltilo a navždy sa za nimi zavrelo. A hoci matka dlho očakávala na lodi svoje dieťa, už ho nikdy nevidela.
Boj skončil.
Princ hľadel do vody a sťažka dýchal. Jeho loď sa obrátila na ostrov, no keď tak urobil, uvidel iba more. Veľké vlny, na ktoré sa zmenilo mŕtve Karakovo telo, zaplavili ostrov a s ním všetkých Pergončanov – pyšný ľud, ktorý vedel milovať, ale nikdy viac než seba – keď zomrela jediná, ktorá hľadela viac na svojho princa ako na svoj život.
Potom on opustil more a všetko, čomu sa kedysi zasvätil. Odišiel za prázdne stĺpy Tyrén, kde sa aj sirény od zúfalstva zrútili do hlbín. Tam hľadá dievča, ktoré mu sľúbilo posledné stretnutie.

Naposledy upravil Niromwell dňa 11.06.2008 - 21:43, celkom upravené 2 krát

och nie! zase ta pismenkova choroba! ako mam potom citat tvoje dielo, Niromwell?

uf si super uz teraz sa na to tesiim nerusit citam !