Dalsia cast:

Na tĂ˝chto mäkkĂ˝ch a pohodlnĂ˝ch posteliach sa im spalo veÄľmi dobre. Zobudili sa aĹľ dlho po svitanĂ­. KeÄŹ sa zobudili, rĹ?ajky uĹľ mali pripravnĂ© na stole. RĹ?ajky boli veÄľmi osvieĹľujĂşce a hneÄŹ ich aj prebudili. Po raĹ?ajkách vyšli s paláca a išli sa oprechádzaĹĄ po meste. Mesto vyzeralo ako nejakĂ˝ veÄľkĂ˝ park, všade samĂ© stromy, kvety a tráva. ObÄŤas bolo vidieĹĄ aj nejakĂ© nádhernĂ© sochy. V celom meste bolo poÄŤuĹĄ spev rĂ´znych vtákov, spev bol veÄľmi melodickĂ˝ a dotváral atmosfĂ©ru mesta. KeÄŹ sa na obed vracali napäť do paláca, pri bránovom strome, ako si ho Garoth v mysli pomenoval, vznikol nejakĂ˝ rozruch. Rozozneli sa slávnostnĂ© trĂşby a mestom sa niesla biela zástava s ÄŤiernou labuĹĄou. Za zástavou išiel pochod Elfov a v strede bol najvyšší Elf vo veÄľmi nádhernom brnenĂ­ na hrudi so znakom ÄŤiernej Labute, a tak Garoth usĂşdil, Ĺľe to bude nejakĂ˝ vĂ˝znamnĂ˝ Elf. Zástup mieril smerom k palácu, kde uĹľ vonku stáli kráľovná Atlana a kráľ Atlan aby ich privĂ­tali. Po privĂ­tanĂ­ odišli vsetci okrem kráľovny Atlany do paláca. Kráľovná zamierila, na Garothove veÄľkĂ© prekvapenie, smerom k nim.
„Poďte so mnou. Ideme na slávnostný obed na počesť návštevy nášho priateľa Umiara.“ Povedala milým hlasom.
„My? Prečo? Veď my nie sme významný.“ Čudoval sa Garoth.
„Pre mĹ?a ste vĂ˝znamnĂ˝ a bola by som rada keby ste tam prišli.“
„Veľmi nás to teší, kráľovná, a aj prídeme.“ Povedal za všetkých Estreth.
Tak sa teda Garoth, Estreth, Elmena a kráľovná Atlana vybrali do paláca, do uvítacej miestnosti v ktorej boli aj včera. Boli tam už pripravené stoly a stoličkya všetci hostia už sedeli. Keď si sadli aj oni, kráľovná na koniec dlhého stola vedľa kráľa, Estreth, Garoth a Elmena po jej ľavici a hosť Umiar sedel na druhom konci stola. Najprv kráľovná predstavila Garotha, Estretha a Elmenu Umiarovy, a potom dala znamenie aby sa začalo nosiť jedlo. Jedlo bolo vynikajúce a bolo ho neskutočné množstvo, aj čo do počtu druhov, aj čo do množstva. Hostina trvala až do večera, ale každému sa to zdalo ako neskutočne malý čas, lebo všetci sa medzi sebou rozprávali, ale najviac vyhľadávaný bol Garoth, lebo medzi Elfmi často ľudia nebývajú. Po tejto hostine bol Garoth azda ešte viac unavený ako po tej dlhej ceste do Lasa Minetu, a tak hneď aj zaspal. Ráno sa zobudil už zavčasu a videl, že Estreth stojí na balkóne a pozoruje mesto. Vyšiel teda za ním von.
„O chvíľu má vyjsť slnko, síce to nie je také pekné ako západ slnka, ale aj to stojí vidieť.“ Povedal Estreth.
Garoth neopovedal niÄŤ, ale len ÄŤakal na vĂ˝chod slnka. KeÄŹ uĹľ vyšlo mesto zaplavili nádhernĂ© dĂşhy mnohĂ˝ch farieb. Takto tam stáli a pozorovali tie dĂşhy asi hodinu, a potom keÄŹ uĹľ bolo slnko vyššie a dĂşhy sa pomaly vytrácali vrátili sa do izby. KeÄŹ sa vrátili akurát sa zobudila Elmena. Elmena vstala pretrela si oÄŤi a ani sa nestihla umyĹĄ a uĹľ im doniesli raĹ?ajky. NaraĹ?ajkovali sa a znova išli na prechádzku do mesta. Takto strávili v Lasa Minete ešte týždeĹ?, keÄŹ potom Garoth zaÄŤal byĹĄ celĂ˝ nesvoj...

Dalisa cast mozno este dnes
cely pribeh

Už aj ja mám svoj blog http://radeonx850.blogspot.com/

Kedze tu mam vaznu konkurenciu v pisani pribehov, tak pridavam dalsi diel svojho pribehu, aby ste mali po nociach a dnoch co citat.


Eledhil za ten cas sedel v Prvej sieni na polnom kresle, ktore narychlo zhlobili trpaslici z dosak a kusov starych stolov, ktore sa tu povalovali. trpaslici zatial v chodbe pred Druhou sienou sa tlacili a pod ochranou elfskych lukov stavali provizorne mostiky cez priepast, and ktorou sa klenula Durinova lavka, ktora bola teraz prelomena, takze sa cez nu nedalo prechadzat. Na druhej strane priepasti boli stovky a stovky orcov a ich lucistnikov, takze mnoho trpaslikov zahynulo, az si nakoniec museli majstri trpaslikov, ktori stavali drevene mosty, postavit drevene kryty, ktore aspon z casti zachytavali roje sipov, ktore sa na nich sypali z lukov orcov zhromazdenych na druhej strane priepasti. Elfski lucistnici ich vsak pomaly likvidovali presne mierenymi zasahmi, takze pocet orcov, ktori vedeli strielat z lukov neuprostne klesal a klesal, hoci trvalo viac ako dva tyzdne, kym boli nebezpecni lucistnici orcov eliminovani a trpaslici mohli rychlejsie stavat mostiky a zaroven obnovovat Durinovu lavku. Ked boli mostiky prichystane na spustenie cez priepast, nariadil Eledhil vseobecny utok a sam si stal na celo prveho siku. Pozdvihol svoj valinorsky mec ku vznesenym klenbam a dal pokyn svojmu trubacovi, aby zatrubil do utoku. Obrovskymi a nadhernymi, no ponicenymi sienami sa rozlahla mocna ozvena bojoveho rohu a stovky a tisice vojakov Umbaru a Gondoru, ako aj trpaslikov zo vsetkych domov trpaslikov sa rozbehli cez drevene mostiky a zautocili na orcov na druhej strane podporovani mocnou palbou elskych lukov, ktora skosila prve rady Orcov a tak vytvorila nastupny priestor pre utok spojeneskych vojsk. Tisice vojakov vedenych rytiermi Gondoru a Umbaru, ako aj kralmi z celej Stredozeme na cele z Eledhilom sa rozbehli cez mosty a za trubenia rohov a brnkania elfskych tetiv, ktore posielali erocm dalsie a dalsie salvy smrtiacich sipov, kym sa im neminula zasoba, a ako obrovska prilivova vlna sa vrutili do radov orcov a zacali rozsievat smrt. Mnohe bojove pokriky bolo pocut medzi oboma bojujucimi armadami. Na jednej strane to boli prevazne vykriky typu: "Baruk Khazad!" a Khazad ai Menu!" ako aj: "Umbar vpred!" a na druhej strane zasa mnohe vykriky v ciernej reci a v dialektoch orcov, ktori sa tam zhromazdili. Eledhil bojoval na Durinovej lavke a postupne prenikal coraz hlbsie a hlabsie do radov nepriatelov, nasledovany svojimi rytiermi sekajucimi nalavo a napravo ostrymi smrtiacimi mecmi. Ked bol uz Eledhil so svojou skupinou na urovni tretieho radu stlpov, ozval sa za nim silny tresk. Ked sa na chvilocku obzerl, a zbadal co sa stalo, trocha ho to podesilo a zavahal. Jeden z mostov, cez ktory sa stale hrnuli vojaci, nevydrzal tarchu mnohych tiel a zrutil sa do priepasti aj s vojakmi, ktori sa cezen hrnuli. Zrazu ho zasiahol spredu silny uder do prs a len svojej mithrilovej koseli mohol dakovat za to, ze ho cepel orca vysokej postavy a odporneho vzhladu neprebodla skrz cele telo. Hned sa vsak rozohnal mecom a pretal orca na dve polovice. Potom, aby si trochu oddychol pustil svojich rytierov pred seba a zastal. No vojaci hrnuci sa zozadu ho tlacili zasa pred sebou a znova sa dostal do prvej linie medzi bojujucich, kde zabil niekolko dalsich orcov a potom sa pritisol k jednemu stlpu. O niekolko hodin boli vsetci orkovia v sieni mrtvi a na dlazek lezalo mnoho tiel, ze sa ani spocitat nedali. Eledhil poskrabany trocha na tvari od jedneho orcskeho meca, postavil k vsetkym vychodom zo siene, mocne straze, aby orcovia nevpadli naspat do siene a prikazal pohadzat tela orcov do priepasti, nad ktorou sa klenuli mosty. Trpaslici tesari pracovali mnoho hodin na spevneni mostov, ktore postavili, aby dokazali pojat velke mnozstvo vojakov naraz, aby sa uz ziaden nezrutil do priepasti. Viedli ho k tomu pragmaticke priciny: Druha sien bola krizovatkou mnohych chodieb, takze kto ju ovladal, mal pristup do vsetkych prednych sieni Khazad-dumu. Pre ovladanie tejto siene potreboval nastupny priestor pre vojsko, ktoremu nesmelo nic prekazat v boji. Okrem toho potreboval sa uistit, ze medzi leziacimi orcmi nie je ziaden nazive. Vojaci Gondoru a Umbaru dlhe hodiny znasali tela orcov ku kraju priepasti a hadzali ich dole. Niektore tela sa zachytavali na skalnych vycnelkoch a tak sa rozbijali a trhali na niekolko kusov. Bol to hrozny pohlad. Tela mrtvych muzov, elfov a trpaslikov davali zatial nabok, aby ich neskor mohli dostojne pochovat.
Ked sa sien ako-tak vycistila, prikazal Eledhil spustit zo stropu stare lustre, ktore tam viseli od odchodu trpaslikov a boli pokryte hustou sietou pavucin, a zapalit v nich svetlo. Mnoho ich nechcelo horiet, no niektore horeli a tak sa sienou coskoro zaalo sirit mdle svetlo, ktore postupne, ako zapalovali dalsie a dalsie lustre, silnelo az nakoniec zalieval sien silny jas podobny jasu, ktory sa leje za slnecneho dna do izby s oblokmi otocenymi proti slnku. Vsetci s uzasom hladeli na dokonale osvetlovacie diela trpaslikov zo starych cias. Podobne dal rozsvietit aj svetla v Prvej sieni a v chodbach, takze sa mohli volne pohybovat bez nastrah, ktore by na nich ihali v tme.
Podla Eledhilovho planu nasledoval simultanny utok na niekolko sieni naraz, aby sa orcovia nemohli vzajomne preskupovat a posilnovat. Zosilnil straze pri vychodoch zo siene a niektorymi priechodmi posla do dalsich sieni niekolko tisicok vojakov, ktori ich postupne obsadzovali. Niektore bez boja, lebo boli prazdne, a niektore boli pocas obsadzovania svedkami tuhych bojov a nelutostneho zabijania. Tak sa mu podarilo pocas dvanastich dni obsadit vsetky predne siene a horne zbrojnice, az boli orcovia ozavreti medzi kliestami dvoch armad: Vychodnej casti, ktorej velil Eledhil a zapadnej, ktoru viedol od zapadnej brany Gimli a Thorin, kral pod Horou. Nakoniecsa vojska v Osemnastej sieni spojili a zaradovali velkou radostou, lebo Khazad-dum bol uz takmer cely obsadeny. Niekolko stoviek orcov sa ukryvalo v spodnych sienach a dolnych zbrojniciach Druhej Hlbiny, kde bola aj najhlbsia kobka, z ktorej viedli Nekonecne schody. Mnohi orcovia sa pokusili ujst cez tieto schody, avsak boli zastaveni a pobiti oddielmi, ktore po nich schadzali zhora od zvyskov Durinovej veze, kam ich vyniesli velki Orli na cele s Gwaihirom. Ked vsak aj tieto siene a komnaty obsadilo Eledhilovo vojsko, zacali ustupovat smerom k bezmennym chodbam a ku korenom hor, kde kedysi bojoval Gandalf s balrogom - Durinovou skazou. Tam na brehoch jazera, ktore sa klenulo na dne priepasti, nad ktorou sa v nebotycnych vyskat - aspon z pohladu bojujucich - klenula Durinova lavka, ktoru videli iba ako drobucky svetly bod v tme velky ako spendlikova hlavicka, zahynuli posledni orcovia, ktori sa zdrziavali v Morii, za starych cias takej preslavenej pod menom Khazad-dum.


Pokracovnie nabuduce...

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

Takze dalsia cast mojho pribehu :

Garotha uĹľ nebavilo prechádzaĹĄ sa po meste, a tak sa sám vyberal do lesa okolo mesta. Najprv to boli iba krátke vychádzky, ale neskĂ´r to prešlo uĹľ aj do celodennej vychádzky. AĹľ nakoniec sa raz na noc nevrátil. Estreth sa o neho veÄľmi bál, a tal zašiel za kráľovnou poprosiĹĄ ju o radu. Kráľovná mu niÄŤ urÄŤitĂ©ho nepovedala, ale povedala mu iba Ĺľe sa o neho nemusĂ­ báť. Tak sa Estreth vrátil do izby a zaspal. Ráno sa zobudil a Garoth sa stále neobjavil, tak sa teda naraĹ?ajkoval s Elmenou. Po raĹ?ajkách sa išli poprechádzaĹĄ do mesta. Takto strávili celĂ˝ deĹ?, zatiaÄľ ÄŤo Garoth sa neukázal. VeÄŤer, keÄŹ Elmena uĹľ spala, Estreth vyzeral Garotha z balkĂłna. KeÄŹxsa ani pod dlhšom ÄŤakanĂ­ neobjavil, tak si Estreth išiel Äľahnúť. Ráno, keÄŹ sa Estreth zobudil, zbadal Garotha ako sa blázni s Elmenou. Estreth teda vstal, išiel sa naraĹ?ajkovaĹĄ a tváril sa akoby sa o Garotha vĂ´bec neobával. Ani dnes Garoth netrávil deĹ? s Estrethom a Elmenou, ale hneÄŹ po raĹ?ajkách zamieril za kráľovnou.
„Už som na teba čakala Garoth.“ Povedala kráľovná.
„Došiel som preto, lebo keÄŹ uĹľ som musel odĂ­sĹĄ, tak chcem aspoĹ? spoznaĹĄ novĂ© kraje. A tak by som chcel odĂ­sĹĄ s Umiarom a jeho spoloÄŤnĂ­kmi.“ Povedal Garoth.
„Viem. Už dlhšie som ťa pozorovala. A rozhodol si sa správne, kebyže mi to nenavrhneš ty sám, tak by som ti to navrhla ja. Už sme sa s Umiarom o tebe rozprávali.“ Povedala kráľovná Atlana.
„A kedy odchádzajú?“ Spýtal sa Garoth.
„Už čakajú len na teba, ak teda chceš môžete vyraziť už dnes.“ Povedala kráľovná.
„Dnes ešte nie, ešte sa musím rozlúčiť s Elemnou, lebo je mi jasné že ona tu musí zostať.“ Povedal Garoth smutne.
„Si oveľa bystrejší ako som si myslela, tvoja bystrosť ti bude ešte veľakrát nápomocná. Ale pamätaj si čo som ti povedala už minule: Všetko nie je tak ako sa zdá!“
„Pamätám si to, ale vôbec tomu nerozumiem.“ Nechápavo krútil Garoth hlavou.
„V pravú chvíľu porozumieš. Tak ako si sa rozhodol, kedy odídete?“
„Asi pozajtra.“ Odpovedal Garoth.
„Dobre, tak ja oznámim Umiarovy ako si sa rozhodol. Bude potešený tvojim rozhdonutím.“ S radosťou v hlase povedala kráľovná Atlana.
„Tak ja už teda idem, ak ma nepotrebujete.“ Lúčil sa Garoth.
„Už môžeš ísť, ale zajtra sa znova stretneme na rozlúčkovej hostine.“
Garoth sa teda uklonil a odišiel. VyhÄľadal Elmenu a Estretha a zbytok dĹ?a strávil s nimi, ale o odchode im nepovedal zatiaÄľ niÄŤ. Na druhĂ˝ deĹ? ráno, keÄŹ Elmena ešte spala, Garoth zobudil Estretha a poĹľiadal ho aby s nĂ­m vyšiel na balkĂłn. Garoth sa oprel o mĂşrik a pozorujĂşc vĂ˝chod slnka povedal: „Rozhodol som sa, Ĺľe odĂ­dem spolu s Umiarom.“
„Myslel som si to, aj kráľovná mi včera večer také niečo naznačovala.“ Povedal Estreth a chápavým pohľadom pozrel na Garotha.
„Tak sa s tebou chcem rozlúčiť.“
„Ale so mnou sa lúčiť nemusíš, ja som sa rozhodol že pôjdem s tebou. Radšej sa rozlúč s Elmenou.“
„Nemusíš, ja to zvládnem aj sám.“ Odrádzal Garoth Estretha od odchodu.
„Ja viem že nemusím, ale ja chcem!“ Nedal sa Estreth.
„Tak rob ako chceš, aspoĹ? nebudem putovaĹĄ medzi cudzĂ­mi. Ale je mi ľúto, Ĺľe Elmena musĂ­ zostaĹĄ tu, radšej by som bol keby išla s nami.“ Smutne rozprávala Garoth.
„Aj ja by som bol radšej keby išla s nami, ale vieš že nemôže. Veď preto sme ju zobrali z Agrotasu, aby sme ju priniesli sem.“
„Ja viem, teda vlastne neviem prečo sme ju sem museli priviesť, ale chápem že tu musí zostať.“
„Tak uĹľ nebuÄŹ takĂ˝ smutnĂ˝ a uĹľi si s Ĺ?ou poslednĂ˝ deĹ?.“ Veselo hovoril Estreth snĹľiac sa rozveseliĹĄ aj Garotha.
Tak teda sa Garoth vrátil do izby a išiel zobudiĹĄ Elmenu. NaraĹ?ajkovali sa a išli sa prechádzaĹĄ po meste. Na veÄŤer došli aĹľ k bránovĂ©mu stromu. Akurát keÄŹ pod nĂ­m prechádzali s paláca sa ozvali trĂşby, ktorĂ© zvolávali na rozlúčkovĂş hostinu. OtoÄŤili sa a zamierili smerom k palácu...

Dalsia cast mozno dnes vecer, ale asi az zajtra
cely pribeh

Už aj ja mám svoj blog http://radeonx850.blogspot.com/

Takze pridavam po dlhsom case aj ja dalsie diel pribehu.



Dlhe dva mesiace trvalo prehladavanie Morie a zabijanie poslednych zvyskov Orcov poschovavanych v baniach. Az potom si mohol Eledhil povedat, ze Moria je oslobodena od vsetkych zvyskov Orcov. Bolo to vsak draho vykupene vitazstvo. Mnoho mrtvych sa povalovalo v nadhernych sienach Khazad-dum. Vsetkych padlych orcov nahadzali do priepasti v Druhej Sieni, na dne ktorej bolo Bezmenne jazero. Padlo vsak aj mnoho trpaslikov a stovky muzov z Gondoru a Umbaru, medzi inymi aj Gloin, gimliho otec, ked branil vchod do Siedmej siene proti vypadu Orcov. Ked podla trpaslicieho zvyku vytesali hrobky pre mrtvych podobne katafalku, v ktorom lezal v Komnate Letopisov Balin, Pan Morie a pochovali vsetkych padlych muzov a trpaslikov. Potom sa v nesmierne rozlahlej a nadhernej Druhej Sieni zhromazdilo cele vojsko v plnej zbroji, aby tak predviedlo Moc a silu Panov Zapadu a Panov Trpaslikov. V mohutnej sieni tam prevolavali na slavu Gimlimu, panovi Morie, ktory sa teraz ujal dedicstva svojich predkov, lebo aj on pochadzal z Durinovho rodu. Ked potom vojsko okrem trpaslikov, ktori sa rozhodli isty cas zotrvat v Morii, aby ju prisposobili na prichod ostatneho trpaslicieho ludu, opustalo Moriu Obrovskou Vychodnou branou a prechadzalo okolo jazera Kheled-zaram, zdvihol sa silny vietor a na jazere vznikli vlny. Voda zacala bublat, ked popri jazere prichadzali Eledhila a Gimli, ktory ich siel vyprevadit az po hranice novej Rise trpaslikov. Potom sa zrazu vynorila z vody mitrhilova koruna ozdobena siedmimi krystalovymi hviezdami podobna tej, ktora bola vytesana na zapadnej brane Morie. Eledhil vytrhol z ruky jedneho vojaka kopiju a vohnal kona do vody jazera, ale len po kolena, lebo dalej bol uz strmejsi breh a voda bola hlboka. Naciahol sa, s pomocou kopije pritahol korunu k sebe a zdvohol ju do sedla. Potom sa obratil a vysiel na breh. Zoskocil z kona a nasadil ju Gimlimu na hlavu. Potom trocha odstupil a pozrel nanho. Gimli sa pod nadhernou korunou zdal akoby vyssi a nadhernejsi a vyzarovala z neho dostojnot krala a vladcu. Vojsko zajasalo mnohymi jazykmi a potom v usporiadanych desatstupoch sa pobralo na pochod na juh cez Lothlorien do Rohanu, kde ho Eledhil rozpustil a poslal vojakov do ich domovov.

KONIEC KAPITOLY (asi )

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

takze pridavam zda sa ze posledne predprazdninove pokracovanie pribehu zo zaciatku stvrteho veku Stredozeme o eledhilo, najmocnejsom z kralov ludi v neskorsich casoch atdatdatd... Wink


S bojovou piesnou na perach vojakov a rytierov vstupila armada spojeneckych vojsk do Lothlorienu, kde vitazov vitali rozjasani obyvatelia elfskej rise. Bol to triumf, aky Stredozem uz dlhe veky nezazila s vynimkou Padu Saurona a obnovenia kralovstva v Gondore. Eledhil ako spravny vodca a velitel spolu s niektorymi dalsimi kapitanmi a velitelmi vypravy vsak nemal vela dovodov na radost. V krutych bojoch v podzemnych sienach zahynulo viac ako dvadsat tisicok vojakov - najudatnejsich muzov Umbaru a Gondoru, co bola takmer patina celej sily spojenych vojsk. Sedem zo sedemdesiatich troch obrovskych sieni podzemneho mesta sa stalo miestami vecneho odpocinku, kde trpaslici po troch mesiacoch tvrdej a namahavej prace vytesali hrobky pre vsetkych padlych okrem nepriatelov. Pre tych sa stalo vecnym hrobom podzemne jazero v bezmennej sieni, na ktore este nahadzali vsetky odpadky a mnozstvo kamenov, aby sa puch z ich rozkladajucich sa tiel nesiril chodbami a salami mesta a rise. Vojsko vsak pochodovalo unavene domov, lebo dosiahlo hlavny ciel vypravy.
S hrdostou pozorovali elfi na cele s kralom Celebornom nekonecne rady vojakov pochodujucich v desatstupoch cez lesy Lothlorienu smerom na juh do Rohanu a zem sa pod ich nohami triasla a stonala. Takmer mesiac trval presun vojska na polia Calenardhonu, lebo vo vojsku bolo mnoho zranenych, ktori isty cas boli uz v Loriene a teraz este neboli celkom zdravi, takze pochod bol pre nich nie malo namahavy. Ked dosli na rohanske polia, Eledhil zvolal poradu vsetkych vodcov vypravy, na ktorej im povedal mnohe veci, ktorymi chcel analyzovat vypravu, jej klady aj zapory. Drviva porazka, ktoru orkovia utrpeli, vsak znacne vycerpala vojska spojeneckych krajin, ktore este len pred necelymi tridsiatimi rokmi viedli vojnu proti Mordoru, v ktorej len len ze sa ubranili nicivej invazii Sauronovych vojsk. Potom im este oznamil, ze ma umysel odist z politiky a vzdat sa Umbarskeho tronu, na co mnohi z nich reagovali velmi prekvapene, lebo toto v tejto chvili nikto neocakaval. Eledhil vsak vedel, ze ak ma jeho pamiatka ostat buducim pokoleniam nedotknuta prikraslovanim, musi odist hned a co najdalej. Ked to povedal, vstal, zahalil sa do plasta, siel k svojmu polnemu stanu, zbalil si v rychlosti svoje veci, nalozil si ich na chrbat, lebo kona nechcel brat so sebou, kedze na miestach, kam mal namierene by mu bol nanic. Potom vysiel, rozlucil sa z druhmi a odisiel smerom na sever cez Emyn Muil popri rieke Anduin...


este to vecer dokoncim...

Takze slubene dokoncenie zo vcerajska, kedze som to vecer nestihol...


Eledhil sa vliekol cez pustu krajinu Hnedozeme unavenym krokom uz asi siedmy den a zdalo sa mu, ze zabludil. Nad sebou obcas zbadal vo velkej vyske letiaceho orla, ktory ho pozorne sledoval. Eledhil sa rozhodol, ze sa skryje aj pred zrakmi orlov a v pokoji dozije svoj zivot niekde v ustrani starych trpaslicich sidiel. Zamieril na zapad naspat k Anduinu a potom popri rieke na sever. Dlhych sedem tyzdnov trval jeho pochod, kym prisiel na dohlad od hory Gundabad, kde sa stretol s Durinom a Radagastom. Ked prisiel k mohutnej vychodnej brane starobyleho sidla trpaslikov a vosiel dnu, v jednej zo sieni ho cakalo obrovske prekvapenie. Na dlazke lezala Durinova mrtvola uz v znacom stadiu rozkladu a nad nou sa vznasal duch. Bola to jedna z mohylovych priser, ktore opustili Mohylove kopce v Cardolane po tom, ako jednu z nich vyhnal Tom Bombadilo aby zachranil hobitov. Vtedy poznali, ze musia odtial ujst, lebo by skoncili podobne vo vecnej tme. taksa teda postupne rozprchli a rozisli do sveta.
Eledhil sokovane hladel na ducha, ktory si ho zrazu vsimol a akoby sa usmial. Zasavelil smutnym a tichym hlasom: "Durin ti nepomohol pri dobyjani Morie, ze? Ani nemohol. HAHAHAHAHA!" Eledhil vytasil mec a rozbehol sa hnany nahlym hnevom za priatelom, no duch sa vzniesol do vysky a potom sa strmhlav vrhol na Eledhila, takze sa nemohol branit. Chvilu akoby z neho vysaval dusu, lez potom si uvedomil, ze bude vyhodnejsie, ak ho nezabije. Vstupil do jeho tela a jeho vedomie sputal retazami zabudnutia. Ked potom Eledhil zdvihol hlavu, bol to uz iny muz. tvar sa mu pretiahla, az sa zdala strasidelne mrtva, akoby tvar kostlivca. V ocnych jamkach mu horeli cierne oci so silnym pohladom a vobec sa zdal, akoby to bol novy cernoknazny kral Angmaru. Zhodil zo seba vak s vecami, ktore uz nepotreboval, odhodil mec a rozbehol sa do jednej z chodieb. Dlhe dni bezal chodbou, ktorou uz raz presiel a tak sa dostal na hranice davneho Angmaru. Presiel naspat cez hory a vydal sa na vychod naverbovat vojsko. Zlo znova povstalo a bolo o to mocnejsie, ze sila vole, ktorou vladol Eledhil predtym bola teraz posilnena o volu mohyloveho ducha, ktory ho posadol a sputal jeho vedomie. takmer tri mesiace putoval Eledhil pozdlz Zeleznych hor daleko na severe tak aby ho nik nezbadal. Potom odbocil na juh, hnany osudom a dostal sa do krajov daleko na vychod od jazera Rhun. Tam boli velke mesta, kde kedysi vladol Sauron a ktore vznikli za cias rise Vozatajov. Odvaznymi a smelymi recami presvedcil a prehovoril mnoho muzov, takze ked po polrocnom snazeni sa vracal naspat do Angmaru, nasledovalo ho niekolko tisicok odvaznych a udatnych bojovnikov. Aby nikto, a hlavne nie Elessar nezbadal, ze sa zlo znova vratilo na Sever Stredozeme, zvolil si Eledhil inu trasu pochodu a vydal sa cez Severne pustatiny, ktore boli vecne zamrznute a pokryte snehoma ladom. Stratil sice niekolko tisicok muzov, ale dostal sa do Carn Dumu nepozorovane a znova vztycil hradby pevnosti a vystaval mesto. Eledhil mal vobec talent vytvarat mocne rise z nicoho, alebo len z mala. Ako povzniesol Umbar na vrchol jeho slavy, tak teraz sa zacali sirit po celom severnom Eriadore zvesti, ze Angmar znova povstal a Eledhilovi muzi palili pokojne dedinky v Arnore, kde sa znova zacinali usadzovat ludia. Tak sa z najmocnejsieho bojovnika ludi neskorsich cias stalo najvacsie zlo, ktore od padu Saurona postihlo Stredozem zubozenu mnohymi ranami.
Ked sa Elessar dopocul o tom, ze na severe znova mocnie zlo a ze Arnor znepokojuju prepady mnohych muzov hovoriacich vychodniarskymi jazykmi, znepokojilo ho to a pozrel sa do palantiru, ktory bol v Osgiliathe. Dlho hladel na sever a pozoroval dianie v Arnore. Videl robotnikov, ktori znova stavali vezu Amon Sul a tiez aj znova postaveny Annuminas, so znepokojenim hladel na hradby carn Dumu, ktore sa pysne vypinali proti severnej oblohe a na ich cimburiach ziarili mnohe pochodne. Pozoroval horiace dedinky okolo Fornostu, ktore podpalovali muzi, ktori sa potom vracali obtazkani koristou naspat do Carn Dumu. Srdce mu zahorelo hnevom, ked videl vsetky tieto vyjavy. Len nedavno pred tridsiatimi rokmi Porazili Saurona a verili, ze zlo uz nikdy nepovstane. Iba pred rokom dobyli Moriu a vykynozili poslende zvysky orkov. A teraz, ked sa krajiny Stredozeme zacinali zviechat z utrzenych ran, znova povstalo zlo. to je snad na neuverenie.
Na druhy den po prebdenej noci vyslal Elessar mnohych poslov ku kralom Stredozeme, hlavne ku Cirdanovi do sedych pristavov, ktory tam este stale mal pocetnu posadku elfov, ktori este nerpesli cez more, do Umbaru ku Sarainolovi, ktory vladol ako regent nedospeleho Eledhilovho syna a ku trpaslikom do Morie a Ereboru. Poslal prikazy do Pelargiru, aby pripravili transportne lode a zhromazdili armadu z juznych len Gondoru, z anfalasu, ethiru, belfalasu a harondoru. Poslal posla aj do Rohanu ku kralovi Eomerovi so ziadostou o pomoc. Eomer odpovedal, ze mu posle niekolko tisicok jazdcov, ale priamo na sever po zelenej ceste. Umbarcania odpovedali vyhybavo v tom zmysle, ze zasiahnu az ked to bude nevyhnutne. Takze Gondor musel prvy napor zvladnut sam bez pomoci zo strany spojencov, lebo Rohanu bude trvat mnoho dni, kym sa dostane na sever. Po dvoch tyzdnoch sa nalodil na lode v Pelargire a odplaval na sever so svojou armadou. Pozdlz pobrezia postupne zberal dalsie a dalsie jednotky z juznych len. Po zastavke a doplneni zasob v Lond Daer Enedh, kde ich umbarska jednotka privitala s vojenskymi poctami sa vylodili v Sedych pristavoch a v zovretych utvaroch pochodovali do Annuminasu a Fornostu.

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

Naposledy upravil Aiwendill dňa 02.07.2006 - 15:07, celkom upravené 1 krát

a nejako sa mi zapacilo zasa pisat pribehy...
takze dalsi diel...


Eledhil ovladany mohylovou priserou stal na obnovenych hradbach Carn Dumu a zababuseny do hrubeho plasta pozoroval v dialke pochod vojska, ktore sa blizilo od juhu. Vedel, ze Elessar proti nemu skor ci neskor vytiahne aby znicil hrozbu, ktora sa crtala na seere jeho rise. Mocne hradby pevnosti Carn Dum mohli sice dlho odolavat naporu utocnikov, ale raz by padli a vsetci ich obrancovia by odisli na najzapadnejsi zapad. Rozhodol sa, ze sa radsej stretne v suboji na poliach juzneho Angmaru a v pripade uspechu tak bude mat moznost obsadit velke uzemia Severnej casti Obnoveneho kralovstva. Mysel, ktora ovladala Eledhilovo telo bola neuveritelne chytra a lstiva, ale pod nou spala este jedna, mocnejsia ako cokolvek, co tento duch doteraz poznal. Eledhilovo povodne vedomie sa zmiealo v putach zabudnutia ale postupne ich potajomky striasalo a uvolnovalo a cakalo iba na vhodny okamzik, aby znova prebralo kontrolu nad svojim telom. Medzitym sa na plani nedaleko Amon Sul nahodou stretli Tom Bombadillo a Radagast hnedy a spolu diskutovali o tom, ze na severe znova povstalo zlo. Zo zrucanin veze videli, ze na sever pochoduju vojska Obnoveneho kralovstva a Rohanu pod vedenim Eomera a rozhodli sa pridat k nim, aby poznali, co za zlo sa zrodilo na severe. Dlhe dni pochodovalo vojsko na sever a bolo prave nedaleko hranic Arnoru a Angmaru, ked na nich znenazdajky padli z nedalekych vybezkov Hmlistych hor tisicky vojakov pod vedenim silneho bojovnika v zeleznej zbroji mavajuceho palcatom. Svoj mec totiz Eledhil nechal pod horou Gundabad spolu s ostatnymi vecami. Jazdci a pesiaci boli prekvapeni a mnoho z najlepsich muzov Gndoru a Rohanu padlo, kym sa vojnove stastie prevazilo na druhu stranu a vzchopili sa. Nakoniec pozabijali vsetkych vychodniarov a obklucili aj Statneho bojovnika v zeleznom brneni a zeleznej maske. Zvalili ho na zem a hoci sa statocne branil, zviazali a premohli ho. strhli mu z tvare masku a udiveny Eomer spoznal Eledhila, byvaleho krala Umbaru. Jeho tvar vsak horela zvlastnym svetlom a jeho oci boli temne ohnom sialenstva a ked prehovoril, bol to tichy a selestivy hlas ducha, ktory akoby prichadzal z velkej dialky casov, ktore uz minuli. Uzasnutemu Eomerovi duch cez Eledhilove usta povedal: "Nemozes ma zabit. Nemozes zabit, niekoho, kto je uz davno mrtvy. hahaha! Ak sa ma pokusis vypudit, Eledhil zomrie a ty s nim ako aj vsetci naokolo. Moja pomsta bude strasna!" V tom vsak spomedzi muzov, ktori sa prizerali vystupil Tom Bombadilo a napriek vsetkym pochybnostiam zacal zaklinadlom vyhanat ducha. Ten strasne vykrikol a ako ohnivy sip vystrelil do vzduchu a Eledhil padol ako mrtvy na zem. Radagast k nemu hned priskocil a presiel mu rukou po cele, hned ju vsak odtiahol akoby sa popalil. Eledhilovo telo sa zacalo akoby menit a povrazy, ktore ho zvazovali zrazu zaplanuli plamenmi a na kozi po nich zostali male sinky. Tvar sa vsak vratila do podoby, aku mala predtym, nez Eledhila posadil mohylovy duch...
Eledhil otvoril oci a zmatene sa rozhliadol okolo seba. Spoznal Eomerovu tvar a radsej oci hned zavrel pod prisnym pohladom krala Rohanu. Znova ho zviazali a vylozili na kona. ZVysky vychodniarov rozprasili a vyhnali z Angmaru a posadka gondorskych vojakov obsadila hradby Carn Dumu. Vojsko sa po vitaznej bitke-sarvatke vydalo naspat na juh, avsak uz v nasledujucu noc Eledhil nevysvetlitelnym sposobom zmizol z taboriska, kde nocovalo vojsko a nikto zo strazi nevedel povedat, kam sa podel. Eledhil totiz sa zbavil potichu povrazov, ktore ho sputnavali a ked vosiel do stanu strazca, potichu ho omracil a obliekol si jeho odev. Potom vysiel a isiel sa akoze za tabor vymocit a jednoducho odisiel. Vydal sa na vychod k Hmlistym horam po starych chodnikoch, ktore viedli cez Ettenske slatiny, ktore boli nedaleko. Vojsko ho sice darmo hladalo, ale on bol uz mimo ich dosahu. Na stvrty den bol uz na predhoriach hmlistych hor a dal sa postupovat cez vysoko polozeny priesmyk, o ktorom sa dozvedel z map pocas svojho panovania v Umbare. Ked uz bol v priesmyku, sadol si, aby si trochu po rychlom pochode vydychol. No kamen, na ktory si sadol, bol vratky a prevazil sa a vela nechybalo a Eledhil by bol padol do priepasti. Bol hladny a tak jedol sneh, aby uhasil aspon smad a oklamal hlad. Ked sa keman zrutil do priepasti pod sedlom, cez ktore sa tiahol priesmyk, zbadal Eledhil, ze na mieste, kde predtym kamen stal, je v zemi jama po jeho lozisku a na jej dne akoby rovna kamenna doska s niekolkymi runami. Podupal po nej a spod kamennej dosky sa ozval duty zvuk. Zdvihol nedaleky velky kamen a hodil ho na dosku. Ta sa hned rozstiepila a pukla. Zdvihol jednu cast a pod nou zbadal akusi skrysu, v ktorej bolo niekolko predmetov. Zohol sa a vytiahol ich von. Boli to rozne mece, stare a zhrdavene ale este so zvyskami povodnej vyzdoby. Ale vec, ktora najviac uputala jeho pohlad, bolo nadherne mitrhilove brnenie posadzane zafirmi, takze sa blyskalo modro a bielo. Pod brnenim boli este aj kratke dyky, ale tiez uz znacne poskodene casom a tak ich Eledhil nechal lezat na mieste. vzal si brnenie a plast, ktory z jeho zahybov vypadol a obliekol si ich. Brnenie mu bolo trocha privelke ale ked si ho prepase opaskom a pripne naho mec, tak mu bude ako uliate. Plast bol akuratny na jeho postavu. Oblikol si svoje saty, lebo bolo chladno a pobral sa cez priesmyk. Zrejme natrafil na nejaku skrysu so starym pokladom trolov, lebo veci boli poukladane bez ladu a skladu, ako to zvykli robit trolovia. Ked presiel cez priesmyk, otocil sa na sever a po predhoriach dosiel az k Hore Gundabad, kde v pustej sieni nasiel svoje vecia ako aj mrtvolu Durina. vzal mrtvolu a s uctou ju pochoval v jednej zo starych prazdnych hrobiek, ktore tu este boli. Sekeru polozil na sarkofag a ta sa rozhorela zelenymi plamenmi, zaziarila silnym svetlom a ked Eledhil znova otvoril oci, lebo ich predtym zatvoril, aby neoslepol, tak videl, ze sekera sa zmenila na beztvaru kopku popola. Zrejme mala v sebe nejake trpaslicie alebo elfske kuzlo. vzal si svoje veci a vysiel von. Videl, ze znova pada sneh, lebo bola uz neskora jesen a zacinala sa zima. Rozhodol sa, ze pojde znova na sever ale az tak daleko ako sa len bude dat. Vydal sa na sever a po troch dnoch pochodu presiel cez zapadne vybezky Zeleznych hor a dostal sa znova do severnych pustatin, kde uz dva razy bol. teraz vsak siel dalej a dalej na sever, az po mesiaci namahaveho pochodu v snehu a lade piesiel na severne pobrezie Stredozeme a uzrel more Obkolesujuce Stredozem. Ten pohlad na nepokojne vlny neustale narazajuce na ostre skaliska pokryte ladom sa mu vryl do srdca a pamati a rozhodol sa, ze tam ostane. Na nedalekom pahorku, odkial bol dobry vyhlad na celu oblast si postavil z kamenov skromny domcek, ktory ho mohol chranit pred vetrom a zimou a s pomocou zmrznutych zvyskov stromov si zalozil v nom ohen a dal sa opekat ryby, ktore zacal lovit. Dlhy cas tak byval a svoje veci uchovaval v drevenej truhlici pri dverach, ktoru starostlivo zamkol a strcil pod stol, ktory si bol sam zhlobil z kusov stromov.
Tu opustim liniu Eledhilovho osudu a prenesiem sa doGondoru, kde v hlavnom meste Osgiliath Elessar Telcontar a Eomer, kral Rohanu spolu besedovali o vyprave na seer a o jej zvlastnom konci. Dosli k nazoru, ze bez akychkolvek nastrojov a v bliziacej sa zime eledhil bud zahynul alebo co bolo pravdepodobnejsie, sa schoval medzi severanmi pri Anduine. Poslali teda mnohych poslov, aby sa na neho vypytovali, ale nikto o nom nic nezistil, lebo tym krajom nepresiel. Elessar teda usudil, ze zomrel a tato strata ho velmi zarmutila, lebo vedel, ze Eledhil bol nevinny. V tom case vsak byvaleho Eledhilovho pobocnika Barahira usvedcili z rozsiahlych ukladov a podvodov a zivot si zachranil len tak, ze vcas usiel z Gondoru. Nedaleko cair Androsu ukradol kona a precvalal ako divy cez Rohan do Lond daer enedh, kde pre zmenu ukradol malu lodku, ktora sice bola schopna namornej plavby, ale dala sa riadit jednym muzom. Hoci jeho namorne znalosti boli pomerne znacne, lebo vyrastal v Ethire v usti Anduinu do zalivu belfalas, predsa sa mu nepodarilo zvladnut riadenie lode a burka ho zahnala daleko na sever. Ked sa usiloval vratit naspat na pevninu, zazrel len ladovce volne sa plaviace po mori. ked sa pokusil pri jednom pristat, lodka narazila na ladovu hranua prederavila sa. Barahir ostal uvazneny na ladovci, kde sa zivil chytanim ryb a jedol ich surove, ako kedysi Glum. Asi po mesiaci, ci dvoch sa dostal ladovec na uroven pobrezia a vklzol do jednej zatoky. tam sa zacal pomaly roztapat, lebo prislo prechodne oteplenie, kedze bol zaciatok februara a vtedy sa trocha slnko rozohreje a vyda viacej tepla na zem. Ladovec sa teda zacal topit a milemu Barahirovi nezostavalo nic ine, len skocit do mora aplavat ku brehu, kym sa este da. Skoro pri tej plavbe zahynul a utopil sa, ale nakoniec sa mu podarilo vyjst na breh, kde padol ustaty na studeny piesok na plazi a oddychoval. Asi po polhodine oddychovania lezania na piesku sa posadil a pozrel sa naokolo. Ked zbadal bezutesne utesy a snehom a ladom pokryte mierne pahorky, premkla ho uzkost a zacal sa bat. V tom vsak zbadal spoza jedneho pahorku vychadzat pruzok dymu. POzrel sa este raz tym smerom a zbadal, ze je to tak a ze ho neklame zrak. Zaradoval sa a vydal sa tym smerom, lebo kde je dym, tam musi byt aj ohen a kde je ohen, tam musia byt aj ludia, obzvlast v tomto hroznom a studenom kraji. Ked presiel cez pahorok, na velke prekvapenie zbadal iba jednu osamelu chatrc, z ktorej komina vychadzal uzky pruzok dymu. Prisiel k nej a zabuchal na dvere. Tie sa trochu pootvorili a vykukla z nich podozrievava a zarastena tvar, az sa Barahir zlakol a dal sa na utek. Muz vsak za nim zakrical v zapadnom jazyku, aby sa vratil, na co barahir so srdcom v gratiach vosiel dnu. Muz, sa ho ujal a osetril mu omrzliny a rany. Ked podla sposobu reci vybadal, ze je z Gondoru, zmenil svoj styl reci a stal sa akoby drsnejsim ale laskavejsim, lebo spoznal svojho byvaleho pobocnika z Ithilienskych pevnosti. Nevedel o jeho osude, lebo uz dlhy cas tu byval a nemal spravy o nicom. Ani ich mat nechcel. Barahir nevedel, koho ma pred sebou, ale zo skrytych naznakov vytusil, ze je to nejaky utecenec, ktory sa tu skryva pred zodpovednostou. nechal si vsak svoje myslienky pre seba a zil tam az do jari, ked neznamemu muzovi, ktory mu stale odmietal prezradit svoje meno, navrhol, nech sa spolu vydaju na juh. Ten vsak odmietol a s takmer zurivym vykrikom, podla ktoreho ho Barahir spoznal, ho vyhnal prez z chatky, v ktorej stravili takmer dva mesiace. Barahir sa na najblizsom pahorku po rychlom uteku zastavil a otocil a so zdesenymi ocami zasepkal: "Eledhil!" a utekal dalej na juh a zapad az sa po niekolkych tyzdnoch dostal k Forochelu, kde sa ho ujali Lossothovia, ktori zili okolo velkeho zalivu a ti ho odivedli na juh do Anuminasu. Pretoze to vsak bol podliak od kosti a vedel, ze prezradenie Eledhilovho ukrytu mu moze priniest odpustenie u krala Elessara, vydal sa do Annuminasu a tak dlho hudol spravcovi palantiru do usi, az to ten povedal kralovi pri podavani spravy. Kral najprv nechcel verit svojim usiam, ale ked nasmeroval vladnuci palantir v Osgiliathe na sever a pozoroval liniu severneho pobrezia, tiez ho zbadal, ako robi tu nejmenej ocakavanu cinnost. Eledhil zabudol na opatrnost a nostil zo sirokeho okolia kamena a staval si vezu. Kral vyslal hned posla do Pelargiru, aby pripravili tri ryche lode a vystrojili ich na dlhu plavbu na sever. nepovedal presne co, ale dal si zavolat Faramira a dlho sa s nim rozpraval. ten na treti den, ked boli lode pripravenen na cestu, vydal sa na koni do Pelargiru a hoci sa trochu bal mora, vydal sa ako velitel vypravy na sever popri pobrezi Stredozeme. Jar sa uz pomaly chylila ku koncu a zacinali letne horucavy, co vsak na severe Stredozeme bolo citit iba ako oteplenie a roztopenie ladu na moria aj na vacsine kopcov, kde hned vypusali listky travy a zacalo kratke leto bez jari a jesene, ked sa lode doplavili do zalivu Forochel a zacali patrat popri pobreziach stale iduc na sever. Asi po siedmich dnoch plavby od zalivu Forochel zbadali namornici na jednej z lodi osamelu vezu crtajucu sa proti oblohe ako vystrazny prst. Zakotvili v zalive a vydali sa na breh. Ked prisli k vezi a zbadali, ze je este zdaleka nedostavana a ze ma este asi len dvanast metrov, osmelili sa a vosli do vnutra stavby. nasli tam muza v hrubej kozenej kazajke ako otesava kamene na stavbu. Ked volsi len zdvihol hlavu a pozrel na nich a potom sa bez jedineho slova vratil k svojej praci. Faramir k nemu prisiel a povedal mu s naznakom priatelstva v hlase: "Eledhil, vrat sa! Cakaju na teba. Zodpovednost ta neminie..." bol by povedal este viac, keby nanho Eledhil zrazu nepozrel takym pohladom, ze keby mohol vrhat ocami dyky, tak Faramir bude v tej chvili prespikovany ako baranie stehno strucikmi cesnaku. Potom povedal temnym hlasom: "Kaslem na vsetku zodpovednost! Nech si ju beru ti, co nevedia zit inak ako v tieni moci a slavy. Ja uz nechcem nic, len pokojne odist a dozit svoj zivot. A ani tu na severe, kde som dufal, ze sa ukryjem pred vsetkymi dotieravymi navstevnikmi, mi nedate pokoj!" Vydychol z naznakom bolesti v hlase. faramir sa sucitne usmial, lebo vedl, ze to z neho hovori bolest. Nepochopil vsak, ze Eledhil coraz viac tuzi po pokoji a samote a ze uz nechce byt tym, cim bol. Eledhil zrazu vstal a chytil faramira za bradu a pozrel mu priamo do oci. Malo to nanho rovnaky ucinok, ako keby mu zreval do tvare a vykrical vsetko co mal na srdci: "Vrat sa a povedz Aragornovi, Arathornovmu synovi, ze Eledhil, akeho poznal je uz prec a nikdy sa nevrati! Uz nie je ziaden kral Umbaru, ktory by sa vratil a znova povzniesol svoju risu k moci. Mozno som takym bola na konci dejin som povzniesol Umbar na vrchol jeho moci, ale ty nevies, co som prezil a co prezivam kazdy den, ked vidim tvare tych udatnych bojovnikov, ktorych som zabijal. Ty nevies, ake mam vycitky svedomia, ktore sa uz nikdy neuhasia! Chod a povedz Elessarovi, ze Eledhil je uz mrtvy, hoci este telom zije! Zmizni uz! Hned!" Tieto posledne slova uz povedal nahlas, takze ich vsetci poculi. Faramir chvilu stal, akoby nevedel co ma robit a potom sa otocil a bez slova rozlucky vysiel von a vtsiel naspat na lod, kde prikazal rozvinut plachty a dat sa na plavbu domov do Gondoru. Po mesiaci plavby, ktoru prerusili len dvakrat, aby si v Sedych pristavoch a v Lond Daer Enedh doplnili zasoby vody a potravin, zakotvili v Pelargire a Faramir sa hned vydal na cestu do Osgiliathu, kde sa hned dal ohlasit u krala a dlho do noci sa s nim potichu rozpraval...

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

takze dalsi diel pribehu (prva prazdninova cast... )


Pocas referovania o tom, co sa na severe stalo, Faramir povedal Elessarovi okrem mnohych veci aj tieto slova: "Zda sa, ze Eledhil chce byt sam a neruseny, aby sa zbavil myslienok na zle veci, ktore popachal. Som presvedceny, ze sa skor ci neskor vrati medzi ludi." Elessar mu vsak odvetil: "Mozno, ale ked sa to stane, nebude sa mat kam vratit, lebo Barahir, darebak od kosti, ktoreho som vyhnal z Gondoru a ktory nasiel na severe Eledhila, znova popachal zle veci a len moja manzelka zabranila tomu, ze som ho nedal popravit za jeho zlociny. Znova som ho poslal do vyhnanstva a on utiekol do Umbaru. Tam zavrazdil spravcu Saradhola a zmocnil sa nasilim vlady. Umbar je teraz mocnejsi ako kedykolvek predtym a stalo sa to Eledhilovou zasluhou. Je to velky muz ale smutneho osudu." Na chvilu sa odmlcal a potom ticho dodal: "Ale to co sa deje v Umbare a na nasej juznej hranici, ma desi. V Umbare je teror. Eledhilova manzelka bola zavrazdena a vacsina jeho deti tiez, ked padla obrana ich palaca v Umbare. Erendil, jediny z Eledhilovych synov, ktory bol v tom case v Lond Daer, ma poziadal o pomoc a moje vojska za ten cas, kym ste boli na severe, obsadilo Lond Daer a spolu s posadkou Umbarcanov horko tazko ubranilo mesto a pristav pred utokom Barahirovych muzov. Na nasej juznej hranici vypukne onedlho vojna a ja neviem ako dopadne. Umbar je velmi mocny a to vdaka Eledhilovej vlade. Lez jeho armada je rozpoltena. Mnoho velitelov, ktori ostali verni Eledhilovmu rodu uslo aj so svojimi vojakmi do Harondoru a juzneho Gondoru. A s nimi aj obrovske mnozstvo obyvatelstva." Dlho bolo ticho a potom sa Faramir, viditelne otraseny kralovymi slovami opytal: "V Umbare teda vypukla obcianska vojna?" Kral len ticho pokynul hlavou na znak suhlasu. Faramir teda pokracoval: "Eledhil sa nevrati zo severu. Po tom, co mi tam povedal a ako ma odohnal, som si isty, ze uz nechce vidiet ziadneho cloveka. Musime teda najst ine riesenie." Elessar pokyval hlavou a ticho povedal: "Erendil, Eledhilov syn, je jedinym dedicom celej Eledhilovej rise. Prisahal som Eledhilvmu rodu vernost a on mojmu tiez. Pristavy, ktore Eledhil dobyl na juhu su obsadene z velmi velkej casti muzmi vernymi jeho rodu. Niektore vsak nie. tri najvacsie pristavy: Anoroth, Eldalond a Ithiriand su obsadene Barahirom. A prave v nich je najviac lodi. Ostatne sa este ako tak drzia, ciastocne aj vdaka systemu spravcov, zasa z Eledhilovej dielne. Ale hoci nas este Barahir nenapadol, lebo vie, ze kym neziska v Umbare absolutnu moc, tak nemoze riskovat vojnu z Gondorom, stale trpnem, ci neda zavrazdit Erendila, aby tak znicil dynastiu Eledhilovu a tak vyvrazdil aj zvysok jeho rodu. Erendil je v Lond Daer, ale coskoro sa prestahuje do Osgiliathu, lebo tu bude lepsie chraneny. Tretina Umbarskych pesich vojsk okrem posadok v pristavoch, ktora mu ostala verna, ustupuje do Gondoru spolu s mnohymi obyvatelmi juznej rise. Dal som preventivne zdesatnasobit straze na juznej hranici aj v pristavoch, ale neviem ci s utecencami neprenikli do Gondoru aj Barahirovi spicli a spioni. Nastali tazke casy!" Vstal a so sklonenou hlavou sa zacal prechadzat a umorne premyslat. Potom sa zastavil a povedal: "Faramir, vrat sa ihned do Minas Arnen a obsad hradby mesta aj citadely. Podobne aj Mina Ithil a ostane mesta v Ithiliene nech prejdu na najvyssiu ostrazitost. Zodpovedas za to! Mozes ist!" A znova sa zacal prechadzat a rozmyslat.


V tom case Eledhil daleko na severe pomaly ale isto dokoncoval svoju vezu a v zalive zacinal budovat jednoduche molo z nahadzanych kamenov a hliny. Nebola to velka usadlost. Vezicka, ktoru si postavil merala asi dvadsat metrov na vysku a osem metrov na sirku v priemere. Hore na plochej streche obkruzenej zabradlim, ktore pracne vysekal z tvrdeho kamena bola plosina, odkial sa rozhliadal po kraji. Obcas zahliadol skupinky Lossothov, ako lovia okolo veze medvede s bielou srstou, ktore sa tu obcas zatulali zo severnejsich koncin, kde uz bol iba lad a sneh a to dokonca aj v lete. Coraz viac sa s nimi spriateloval a zoznamoval a bolo to priatelstvo, ktore obom stranam prinasalo vela uzitku. Coskoro sa zacinali usadzovat v okoli jeho veze skupinky severanov a on ich ucil rybolovu na lodkach, ktorych sa spociatku bali, ale uz svoj strach zacinali prekonavat, kedze Eledhil ich nezavadzal daleko od brehu. Oni ho ucili, ako sa v tomto kraji pohybovat v snehu a lade pocas dlhych zim, ktore uz znova nadisli, lebo leto trvalo iba asi mesiac a ako sa zohrievat, ked clovek nahodou uviazne v snehovej chumelici. Obzvlast sa Eledhil spriatelil s jednym z mladych forodrimov Landirom, ktory prejavoval velmi velke sklony k umeniu stavat, budovat ale aj vladnut. Eledhil rychlo vybadal, ze sa skor ci neskor stane vodcom nejakej skupiny vo svojom kmeni a tak usudil, ze by nebolo zle ho naucit zodpovednosti a mudrosti vladcov ludi. Zaroven ho ucil pocas dlhych zimnych vecerov, ked jedinym svetlom siroko daleko boli olejove lampy v Eledhilovej vezi, lebo severania sa zahrabavali aj so svojimi domami do snehu, aby tak udrzali co najviac tepla, sa Landir ucil od Eledhila, ktoremu zacinali vo vlasoch vyskakovat prve sediny, lebo tazky zivot sa prejavoval na jeho vzhlade, hoci jeho silu to neovplyvnilo, mnohym veciam. Eledhil ho naucil spociatku pisat, citat a pocitat, neskor aj odbornym veciam z oblasti architektury a zememeracstva a mnohych dalsich vied, ktore sam ovladal. Popritom ho ucil aj na priestranstve pred vezou, ked bolo teplejsie, bojovat s mecom, kyjakom a dykou. Ine zbrane tam nemal. Landir k nemu prilnul ako verny ziak, ktory sa od neho mnohemu naucil a vdaka nemu zmudrel a poznal mnohe oblasti vied a umeni. Mladost je vsak nepokojna a podobne ako kedysi Eledhila aj Landira zacinal nepokojny duch tahat coraz viac na cesty, aby poznal Stredozem. Eledhil pozoroval na nom tie zmeny aj to, ze je coraz nepokojnejsi a ked sa ho na to pri jednom z ich dlhych rozhovorov pri uceni sa opytal, ten mu povedal vsetko co mu lezalo na srdci. Eledhil v tej chvili pocitil osten bolesti vo svojom srdci, lebo aj jemu sa zacnelo v tej chvili po domove a vedel, ze Landir, nech je hocijako zrucny, bez jeho pomoci v svete civilizovanejsich ludi, ako boli Lossothovia, ktori boli sice mudri ale urcite nie civilizovani, lebo mudrost a ucenost su rozdielne veci, zahynie alebo sa skazi. Poznal, ze ak sa Landir vyberie na cesty, bude musiet ist s nim a davat nanho aspon isty cas pozor, kym nespozna svet na juhu a zapade Stredozeme. Dlho preto mlcal a nakoniec si aj on vylial srdce pred Landirom, lebo boli uz dobrymi priatelmi a ich priatelstvo bolo pevne a prerastlo vztah ucna a ucitela. Landir vsak velmi tuzil spoznat svet a tak presvedcil Eledhila, aby sa este raz vratil do sveta velkych cinov, kam patril. Preto jedneho zimneho dna, ked uz slnko zacinalo teplejsie hriat aj na tieto konciny Stredozeme, zbalil Eledhil svoje veci a uz chcel odist, ked mu zrak padol na truhlicu, ktoru kedysi zastrcil pod stol v kute. Uvedomil si, ze v nej schovava spomienky na minulost a mnohe cenne predmety, ktore by sa im mohli zist. ved zbrane, s ktorymi sa chceli vydat na cestu boli len take podomacky vyrobene kyjaky, ktore si Eledhil vyrobil neumelou rukou, kedze kovat nevedel a mece vyrabat taktiez nie. Zavolal na Landira, aby este chvilu pockal, podisiel k truhlici a otvoril ju. Zasvietili nanho dve mithrilove brnenia, niekolko mecov, kusy numenorskeho zezla a Umbarkse korunovacne klenoty, ako aj mnoho penazi, ktore si Eledhil kedysi vzal so sebou. Eledhil napchal peniaze do mieskov, ktore schoval pod koselu a ostatne veci nahadzal do vreca, ktore si prehodil na chrbat spolu s vrecom s potravinami a inymi vecami. Vonku uz jasne svietilo slnko a bolo uz aj trochu teplo. Landir trpezlivo cakal a ked Eledhil vysiel, dali sa spolocne na pochod na juh. Na jednom z pahorkov sa zastavili a obzreli sa. V dialke videli Eledhilovu vezu osamelo sa tyciacu k oblohe ako prst a okolo nech niekolko chalup, ktore si tam postavili Forodrimovia. Chvilu sa akoby lucili a potom pokracovali v chodzi. O tri tyzdne zbadali v dialke severne vybezky Zeleznych hor. Na tej ceste sa Landirovi posmykla pri pochode cez jedno zamrznute jazero, ktorych tu bolo mnoho noha a takmer zpadol do dutiny v lade. Eledhil ho vsak vcas zachytil a zadrzal, takze sa nezrutil. Leto sa uz zacinalo chylit ku koncu, ked preslu cez severnu liniu Zeleznych hor a o tyzden na to aj juznu liniu, lebo hory sa v tych miestach delili na dve linie pohoria a medzi sebou vytvarali obrovsku kotlinu pokrytu vecne zamrznutymi jazerami, kde nerastlo ziadne rastlinstvo a stale bol iba sneh a lad. Ked presli aj cez posledny priesmyk, zbadali pred sebou rozlahle udolia a mierne pahorkatiny kraja na zapad od Velkolesa a napravo uzreli v dialke Erebor, Osamelu horu. Landir automaticky zamieril k nej, ked v tom ho Eledhil zadrzal. Pozrel nanho a povedal mu: "Landir, teraz vstupujeme do kraja, kde mnohi poznaju moje meno. Mozno sa tu vela zmenilo od cias, ked som pred dvanastimi rokmi odisiel. Bude vsak lepsie, ak nebudu pocut moje meno. Odteraz ma oslovuj ako Elohira. Rozumies?" Landir nanho pozrel vylakanym pohladom, ale v eledhilovych ociach sa zracila len uprimnost. Pokynul hlavou ze rozumel. Potom sa vybrali na pochod k Osamelej hore. Straze na hore ich samozrejme davno zbadali ale nespoznali ich, lebo Eledhil bol zarasteny a zmeneny v tvari, takze sa uz nepodobal na toho elegantneho svihackeho krala Umabru, ktoreho vsetci poznali, ale skor na nejakeho tulaka, lebo jeho saty boli celkom spustnute, podobne ako Landirove a tvare mali obaja celkom zarastene. Vyzerali uplne ako zobraci. Uz boli celkom blizko pri hore, ked zo skaly, ktora sa tycila nedaleko sa ozval krik a rozkaz aby sa nehybali. Eledhil automaticky posluchol, lebo vedel, ze v inom priapde by hned nasledoval hod lahkou hadzacou sekerou, ktore mali trpaslici vzdy poruke, pokial nebojovali velkymi bojovymi sekerami alebo motykami. Landir tiez zastal a cakal, co sa stane. Spoza skaly vystupili osmi trpaslici a prisli k nim s vojnovymi sekerami v rukach celi odeti do ziariveho trpaslicieho brnenia. Jeden z nich sa ich opytal, kto su a co hladaju v tomto kraji. Landir odpovedal, ze su putnici a ze putuju aby spoznali svet a Stredozem. Povedal im, ze su Landir z Forodwrimov, s ktorymi boli trpaslici v mieri a obcas aj spolu obchodovali a ze jeho spolocnik a jeho ucitel Elohir je jeho priatelom. trpaslici sklonili sekery a uklonili sa na znak priatelstva. Potom ten, co sa pytal aj predtym, akiste nejaky vodca tej straze povedal: "Musite ist s nami, lebo potuluju sa tu vselijaki cudzinci, odkedy je Gondor vo vojne s Umbarom. Ozvena tej vojny dolieha az sem, lebo Umbar padol pod tien zla, odkedy jeho kral Eledhil odstupil zo svojho tronu a zmizol. Nas kral Thorin rozhodne co s vami." Landir sa pokusil protestovat, ale Elohir ho umlcal kratkym a prisnym pohladom. Trpaslici ich obklopili a zacali viest po chodniku, ktory sa crtal pomedzi skaly na planine. Traja sa vratili naspat na hliadku a styria aj s vodcom ich sprevadzali k hlavnej brane hory. Stretavali coraz viac strazi, a ked dorazili k velkej trpaslicej brane Ereboru, ocakavl ich udivujuci pohlad - nadherne fontany a cesty veduce do vnutra hory vykladane mnohymi farebnymi kamenmi. Elohir vydychol uzasom a Landir tiez. Tam ich predviedli pred Thorina III. krala pod horou, ktory ked sa dopocul, ze jeden z tych zajatcov je z Forodrimov a ze ruci aj za svojho spolocnika, tak ich prepustil a obdaroval niekolkymi darmi. Potom im dal pripravit v jednej sieni veceru a povovolil im ostat v sidle trpaslikov, lebo Forodrimovia nazivali v mieri a priatelstve s ich bratrancami - trpaslikmi zo Zeleznych hor a obcas aj spolu obchodovali. Elohir a Landirom tam ostali tri dni, trocha si oddychli a nechali si ukazat trpaslikmi vsetku nadheru trpaslicej rise. Elohir sa vsak nezdrzal a povedal si pre seba prave v pritomnosti krala Thorina: "Aj tak je tato nadhera nic v porovnani s tym, co je v Khazad-dum, podzemnej risi pod Hmlistymi horami." Kral to vsak zacul a obratil sa na Elohira s uctivym pohladom v ociach: "Ty si bol v nasej risi v Khazad-dum?" Elohir, kedze nevedel, ako sa napochytro vykrutit, odpovedal pravdivo: "Ano bol som tam, ked ju Eledhil, kral Umbaru dobyl a oslobodil..." Kral pri zacuti Eledhilovho mena zjasnil svoju tvar a rozziaril sa, akoby pri spomienke na tie boje, ktore viedli o ich prastare sidlo. Potom sa vsak otocil a dalej siel za svojimi povinnostami. Elohir s Landirom vsak mienili co najskor odist na zapad po velkej vychodnej ceste do Sedych Pristavov, alebo skor Forlondu a odtial odplavat do Umbaru, lebo chceli vediet, co sa tam stalo. Rozlucili sa teda s trpaslikmi, ktori ich prijali tak pohostinne a vybrali sa na zapad cez lesnu risu krala Thranduila, Legolasovho otca. Ked dosli k lesnej rieke, ktora vytekala zpod palaca krala elfov, Elohir sa zastavil a rozhodol sa, ze tam preckaju noc. Zhodil veci, ktore niesol na chrbte a zacal hned zberat drevo na ohen, lebo boli na kraji lesa. Obzrel sa a zbadal, ze Landir hladi ako urieknuty na veci, ktore vypadli z vaku. Bolo to blyskave mithrilove brnenie a nadherny mec. elohir k nemu prisiel a povedal: "To bolo pripravene pre teba, az to uznam za vhodne dat ti ako dar. Ale vidim, ze cas uz asi nadisiel a preto prijmi odo mna tento mec a toto brnenie. Neboj sa neukradol som to. Mal som to uz aj na severe. Je to uz davno, co som prisiel k tymto veciam. Landirova tvar sa vyjasnila a zaradoval sa. Vyzliekol si saty, ktore mal na sebe a obliekol si brnenie. Padlo mu ako uliate. Elohir sa v nom so zjavnou zalubou kochal ako vo vlastnom synovi. Potom si na nieco spomenul a vytiahol z vaku aj svoje brnenie, ktore dostal kedysi davno, este za svojich Gondorskych cias. Pripal si Valinorsky mec a na to si obliekol svoje stare saty, takze znova vyzeral ako zobrak a putnik. Podobne spravil aj Landir. Potom sa na seba usmiali a zacali zberat drevo na ohen. rano dalsieho dna vstupili bok po boku do lesa a na uzemie rise elfov. Ked presli asi dve mile, ticho a nehlucne ich obklopili elfske straze a zajali ich. Landir chcel tasit mec, ale Elohir mu v tom hned zabranil, lebo nechcel, aby sa niekto dozvedel, ake maju zbrane. Elfovia ich odviedli do palaca krala Thranduila a kedze kral nespoznal v Elohirovi byvaleho krala Eledhila, a vobec neuveril ich rozpravaniu, lebo bol to velky podozrievavec, dal ich uvrhnut do kobiek v podzemi, kde vsak mali aspon lampu a sucho, takze netrpeli tmou ako kedysi Thorin a jeho spolocnici, kym ich nevyslobodil Bilbo Bublik. Dlhe dva mesiace tam sedeli uvazneni a elfske straze im raz denne nosili jedlo a pitie. Veci im vsak nechali. Raz, ked uz bol Elohir zufaly, rozhodol sa, ze odhali svoje prave meno a podobu, ak to niecomu pomoze a vyslobodi ich z tohto zalara, odkial nebolo uniku. Poziadal elfske straze, aby ho predviedli pred krala Thranduila, lebo vraj mu chcu nieco velmi dolezite povedat. Ten ich s nevolou dal predviest a hned ako Elohira voviedli straze do siene, kde sedel na trone Thranduil, kral sa nanho zlostne vyrutil: "Kto si ty biedny ludksy cerv, ze sa opovazujes s takymito drzymi ziadostami obracat na mna, krala elfov?!" Elohir vsak jasne a zretelne povedal, takze to pocul nielen kral, ktory sa takmer dotykal jeho tvar ale aj vsetci elfovia v sieni: "MLC!" Kral takmer osinel od tej drzosti a elfovia zhromazdeni v sieni na seba prekvapene pozreli a zasumelo to medzi nimi mnohymi recami. Elohir potom pokracoval: "Mlc Thranduil, lebo vobec nevies, kto pred tebou stoji. Keby si to vedel, nebol by si sa ku mne a mojmu spolocnikovi takto spraval!" Thranduil sa jedovato opytal: "Kto teda si?" Elohir mu s ironickym usmevom odpovedal: "Som Eledhil, ktory kedysi vladol Umbaru a ktory dobyl Moriu a potom posadnuty zlym duchom vladol temnemu Angmaru! Spomen si na mna a hned spoznas coho som schopny!" Po tych slovach zhodil zo seba jedinym myknutim pliec svoje stare saty a v sieni zaziarilo mithrilove brnenie a v Eledhilovej ruke sa zaskvel Valinorsky mec. Kral v hroze cuvol, lebo az teraz spoznal, ze pred nim skutocne stoji Eledhil, ktoreho uz davno povazovali vsetci za mrtveho v snehu a lade kdesi daleko na severe. Podobne ako Eledhil, zhodil zo seba svoje veci aj Landir a postavil sa po jeho boku. Ked Eledhil videl, ze kral je celkom zdrveny a neschopny odpovede, co bolo pre neho novinkou, lebo vedel, ze elfovia taki nebyvaju, otocil sa, zohol sa, vzal svoje veci, prehodil si batozinu cez plece a vysiel zo siene. Vsetci sa mu ustupovali z cesty a tak vysiel z palaca krala elfov. potom siahol do jedneho z vakov, ktore mal prehodene cez plece a vytiahol z neho dva nadherne cierne plaste, ktore sa pod krkom zapinali ozdobnou sponou v podobe mnoholucovej hviezdy. Nasadili si ich a potom Eledhil zrazu prilozil prsty k ustam a silno zahvizdal. V dialke sa ozvalo erdzanie kona a coskoro sa medzi stromami mihli tri biele kone. Jeden z nich bol uz stary, ale dva boli mladae, prave v case dospelosti. Bol to Ostrik, Eledhilov stary kon a jeho dvaja potomkovia. Ostrik zastal pred Eledhilom a skumavo sa nanho zahladel. Potom sklonil hlavu, pristupil blizsie a obtrel sa o jeho plece. Potom sa trocha vzdialil a dopredu postupili obidvaja jeho potomkovia. Eledhil a Landir ich potlapkali po sijach a tak sa s nimi zoznamili. Ked vsak Eledhil podisiel k Ostrikovi a chel na neho vysadnut, tan trocha zafrkal a pohol sa stranou. Do popredia vsak prisiel jeden z mladsich koni a Eledhil pochopil, ze Ostrik je uz stary a ze uz nie je schopny niest svojho pana, preto prisiel aj so svojimi potomkami. Eledhil vysadol teda na jedneho z mladsich koni a premyslal ako ho pomenuje. Landir zatial vysadol na druheho a spolu klusali s Ostrikom medzi sebou po lesnej ceste k Hmlistym horam. Vyzerali ako mocni a tajomni rytieri zo starych cias. Ked presli cez velky a rozsiahly les a prisli na breh Anduinu, kde uz Eledhil tolkokrat bol, Ostrik zrazu zafrkal a podisiel k Eledhilovi. Polozil mu hlavu na plece a potom zrazu padol akoby zasiahnuty bleskom a skonal. Eledhil smutne hladel na svojho stareho priatela a rozhodol sa, ze ho dostojne pochova, tak ako sa to patrilo na potomka tienovlasa. Vykopal teda velky hrob, s Landirovou pomocou donho polozili telo kona a zasypali ho, pricom spravili malu mohylu. Potom znova vysadli na kone, ktore sa zatial trocha vzdialili a vysadli na ne. Presli po brehu rieky az ku kamennemu mostu a presli cezen na druhy breh. Vydali sa na juh po predhoriach hor, az v dialke uzreli tri vrchy Morie...


pokracovanie nabuduce...

este mala poznamka: mena budem asi neskor menit. meno Eledhil vsak ponecham, lebo sa mi paci...

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

Takze hoci mam problem s vypadavajucim internetom (nenavidim providerov... ), tak dufam, ze tentokrat to odosle...
Dalsi diel pribehu...


Eledhil spolu s Landirom sedeli na brehu Anduinu, zatialco oba kone sa pasli obdalec na chutnej trave rastucej okolo. Eledhil sa holil a strihal si vlasy, lebo doteraz vyseral ako nejaky strasiak do pola. Landir pripravoval skromne jedlo zo zasob, ktore si priniesli. Zdanlivu idlicku scenu narusali len tmave burkove mracna kopiace sa na severe. Eledhil na ne obcas flochol a potom len pokrutil hlavou a dalej sa holil. Ked Landir zavolal, prisiel Eledhil k malemu ohniku a obaja zjedli jednoducho opecene jemne maso zajaca. Ked sa najedli, zahasili ohen, nasadli na kone a vydali sa na dlhu cestu k trom stitom Morie, ktore sa vypinali na obzore. Ked boli este asi na tri hodiny cesty od vychodnej brany podzemnej rise trpaslikov, zadul mocny vichor a zacali padat prve kvapky dazda. Vo svetle bleskov, ktore zurivo bili do vrcholkov majestatnych stitov, videl Eledhil svojimi ostrymi ocami, ze mohutna brana Khazad-dum sa zatvara a mizne pod privalmi dazda. Uplne premoceni dosli k obrovskej zatvorenej brane a z poslednych sil zabuchali mecmi na mohutne vrata z ocele a mithrilu. Dlho sa nic nedialo, potom sa vsak otvorila akasi skara vo vratach, akoby pozorovacia strbina a v nej zbadali par oci. Ked trpaslik, ktory mal straz, zbadal, ze pred branou stoja dvaja cudzinci, vykrikol na svojich druhov aby otvorili branu. Pod mocnymi rukami trpaslikov sa brana pomaly roztvorila a hned zasa zavrela, ked cudzinci vosli dnu. Eledhil povedal velitelovi straze pri brane: "Zavedte nas k vasmu kralovi. Povedzte mu, ze su tu dvaja cudzinci zo severu, ktori sa s nim potrebuju naliehavo rozpravat." Trpaslik si ich nedovercivo premeral, potom vsak prikyvol, lebo hoci boli premoceni az na kost, vyzerali ako urodzeni a mocni rytieri, ktori pravdepodobne cestuju s nejakym posolstvom. Nezdalo sa mu vsak, preco su zo severu, ked mali na sebe cierne plaste numenorcanov. Bol to vsak statocny trpaslik a siel oznamit svojmu kralovi, o co cudzinci ziadaju. O hodinu sa vratil spat k brane, kde este stale cakali Eledhil s Landirom a s uklonom ich pozval, aby ho nasledovali. Sprevadzala ich eskorta desiatich vojakov z branovej straze. Ked dosli do Stvrtej siene, nasli tam Gimliho, ako sedi na obycajnom drevenom stolceku a caka na nich. Ked zazrel oboch cudzincov, vyskocil na rovne nohy a podisiel im v ustrety. Ked vsak pozrel na tvare cudzincov a spoznal Eledhila, zostal stat ako skameneny a vytrestil oci. Vykoktal: "Eledhil!" Na viac sa nezmohol. Eledhil sa usmial a ticho mu povedal: "Ano, som to ja. Vratil som sa, aby som spravil poriadok doma v Umbare, Pocul som iste zvesti o tom, ze je tam teraz dost velky neporiadok, ale nic konkretne. Dufam, ze mi poskytnes lepsie spravy!" Gimli len nemo prikyvol a pokynul Eledhilovi a Landirovi aby si sadli. Potom zacal rozpravat: "Eledhil, je to uz dlho co sme sa nevideli. Naposledy som o tebe pocul, ked si viedol vojnu s Elessarom a Eomerom. Viem ze si za to nemohol, lebo to nebolo z tvojej vole. Lez teraz je ta najhorsia chvila na navrat. A mozno najlepsia. Neviem. Lez iste je to, ze v Umbare je obcianska vojna, presne ako si to kedysi predpovedal. Mnoho z tvojich vernych uslo do Gondoru a tiez aj asi tretina armady. Ostatni zvadzaju tvrde boje po celom uzemi tvojej rise, ktora je teraz rozdelena na niekolko casti. Tvoji synovia padli bez vynimky a vsetci ostatni tvoji pribuzdni boli vyvrazdeni Barahirom z Gondoru, ktory to cele rozputal. Pristavy, ktore si dobyl pocas svojich vybojov, ti ostali verne, takze juzna cast tvojej rise, je v relativnom bezpeci. To, co sa vsak deje na severe a v hlavnom meste Umbar, je na zaplakanie. Takmer cele dva roky odolavala posadka tvojich vernych vojakov mnohonasobnej presile Barahirovych vojsk, ktore naverboval v Harade. Umbar nepadol. Bol zniceny a vypaleny. Barahir ho totiz, ked nemohol preniknut cez mocne hradby mesta a pristavisk, tak pritiahol oblehacie stroje a zacal do mesta metat ohnove strely, ktore priviezol odkialsi z juhu. Obrancovia mesta zhoreli zaziva spolu so vsetkymi obyvatelmi v meste. Bol to strasny masaker. Priniesli mi o tom spravy moji remeselnici, ktori tam v tom case boli a ktori tesne pred bitkou unikli s mnohymi obyvatelmi na lodiach do Pelargiru a Lond Daer v Enedhwaithe. Inac ten pristav obsadil Elessar, ked ho o to poziadal tvoj syn Erendir, ktory padol asi pred polrokom, ked bola porazena jeho armada usilujuca sa o zufaly navrat do Umbaru po starej ceste od Pelargiru. Ak sa teda vratis domov, vratis sa do vypaleneho a zboreneho mesta, kde najdes iba mnoho zoskvarenych mrtvol jeho obyvatelov a zborene budovy." Eledhilova tvar coraz viac bledla, ked pocuval tieto hrozne a krute spravy, az bola nakoniec biela ako sneh. Hodnu chvilu sedel so sklonenou tvarou a Gimli nanho iba lutostivo hladel. Potom zrazu zdvihol hlavu a temnym hlasom, v ktorom sa miesal vzdor a nadej, povedal: "Nastal cas, aby som tam ucinil poriadok raz a navzdy!" Potom vstal, prehodil si cez plecia svoj cierny plast a s tvarou vladcu, ktory ide na temnu smrt, vysiel zo siene a vydal sa k Vychodnej brane. Landir sa vydal za nim. Svojho ucitela este takehoto nikdy nevidel a preto teraz vedel, ze sa muselo stat nieco mimoriadne v jeho dusi, ked tak zahorel hnevom a temnou zlostou. Obaja vysli k brane, nasadli na kone a vydali sa do udolia Nanduhirion, ktore vonalo cerstvym vzduchom po burke, ktora sa medzitym utisila. Eledhil medzitym siahol do svojho vaku a vytiahol Umbarsku korunu, pozrel na nu smutnym pohladom a nasadil si ju na hlavu, do jednej ruky vzal numenorske zezlo a druhou sa pridrzal hrivy kona a vydal sa na cestu cez udolie, kde sa kedysi odohrala pamatna bitka trpaslikov proti orkom z Morie. Presli cez udolie a na druhy den rano vstupili do lesov Lothlorienu. Nikym nezadrzani presli cez lesnu risu elfov, lebo vsetci pred vyrazom Eledhilovej tvare utekali kade lahsie. Ked presli cez lesnu risu a vysli na travnate planiny medzi Fangornom a Lorienom, trocha si oddychli a Eledhil sa upokojil a vzdal svojho hnevu. S korunou na hlave a zezlom v ruke vstupili do Calenardhonu, ktory sa nazyva aj Rohan a presli cezen do Anorienskych casti Gondoru. Eledhil cestou pozoroval, ako sa kedysi pomerne malo osidlena provincia, teraz hmyrila obyvatelmi, ktori ked zbadali tvar svojho byvaleho vladcu, najprv skameneli od uzasu a potom sa pred nim vrhali na zem. Ked prisiel pred brany Osgiliathu, sprevadzal ho sprievod citajuci niekolko stovak jazdcov na konoch a takemr tri tisicky pesich vojakov. Postupne sa k nemu pridavali dalsie a dalsie jednotky, lebo pochopili, ze nastal cas vratit sa domov do Umbaru. Ked straze na hradbach Osgiliathu zbadali vojsko bliziace sa k Osgiliathu, zatrubili na poplach a zavreli brany. Hradby sa zahmyrili vojakmi chystajucimi sa na obranu, ale ked zbadali praporce vejuce nad hlavami bliziacich sa vojakov, zachvatil ich uzas a ich radost vybuchla hudbou trub v meste a zvonobitim. Nad Eledhilovou hlavou povievala jeho osobna standarda, na ktorej boli na cervenom podklade dva valinorske stromy s prepletenymi korunami a po jej bokoch sa hrdo trepotali vlajky Umbaru. Ich uzas a radost este vzrastla, ked spoznali legendami opradeneho slavneho vladcu Umbaru, ktory mal nesmierne smutny osud. Otvorili brany a vpustili priselcov do mesta. Vojsko s Eledhilom na cele preslo cez mosty Osgiliathu na druhy breh Velkej rieky, preslo popod okna palaca krala Elessara, ktory s udivom hladel na stale sa zvacsujuce vojsko, lebo umbarcania, ktori byvali v meste sa pridavali k svojmu vladcovi a pochodovali za svojim osudom. Bola to uz velka sila, ked opustila mesto a vydala sa po ceste do Minas Ithil. Eledhil sa chcel pozriet, ci tam niesu nejaki jeho poddani, lebo mu skrsol v mysli plan, ako nastolit poriadok v svojej zubozenej risi, plienenej mnohymi bandami, na ktore sa postupne rozpadala Barahirova armada haradcanov. Ked o tri tyzdne Eledhilovo vojsko preslo hranicu Gondoru a Umbaru na rieke Harnen, citalo uz dobrych sedemdesiat tisic muzov, lebo sa k nemu pripojili vsetky jednotky, ktore usli do Gondoru, ako aj mnohi obyvatelia, ktori vlastnili zbrane zdedene po svojich predkoch. Barahir bol v tom case daleko na juhu, kde obliehal stary numenorsky pristav Uruitlondë, kde sa opevnila silna posadka verna Eledhilovmu rodu. Ked uz mal vitazstvo na dosah ruky, prisli zvesti, ze zo severu sa blizi mocna jazda a vojsko vedene velkym kapitanom, ktore v niekolkych sarvatkach rozdrvilo jednotky vzburencov, ktore sa mu postavili na odpor. Vojsko sa vraj blizi k Umbaru. Eledhil medzitym bez boja obsadil vypaleny Umbar a ked jeho muzi videli co sa stalo mestu a jeho obyvatelom, zahoreli velkym hnevom a Eledhilovi dalo vela roboty, aby situaciu vo vojsku zvladol. Vysiel s vojskom z mesta, lebo prisli spravy, ze z juhu sa blizi hlavna sila vzburencov pod vedenim Barahira. Eledhil nechcel, aby ho nachytali v meste a aby ho aj s vojskom uskvarili ako obyvatelov mesta. Vysiel na planinu vychodne od mesta, kde zhromazdil dve tretiny vojska. Zvysok vojska nechal v meste ako zalohu a cakal na nepriatelske vojsko vzburencov, ktori znicili jeho risu, kym bol vo vyhnanstve. O tri dni sa rychlym pochodom prihnalo nepriatelske vojsko citajuce asi tridsat tisicok muzov na cele s Barahirom, ktori ked zbadali nastupene jednotky Eledhila boli zdeseni. Barahir si okamzite uvedomil, ze vojsko, proti ktoremu ma bojovat, ma niekolko velkych vyhod, kym on zasa niekolko velkych nevyhod. Jeho vojsko bolo rychlym pochodom, pocas ktoreho prekonalo takmer dvesto mil po prasnych cestach unavene, kym vojsko, ktore mal k dispozicii Eledhil, uz styri dni cakalo na nepriatela na bojovom poli pripravene na boj. Kedze nevedel o jednotkach, ktore mal Eledhil v meste, tak sa mu zdalo, ze proti styridsiatim tisickam ma so svojimi tridsiatimi tisicmi muzov dost velku sancu, ak pouzije spravnu taktiku, avsak bojove pole si vybrali vojska, ktore sa vratili z Gondoru a tak bol Barahir zasa v nevyhode. Mal vsak poistku, lebo za nim pochodovalo dalsie vojsko, ktore prislo len prednedavnom z Haradu a citalo dalsich tridsat tisicok muzov. Posily vsak prichadzali aj Eledhilovi, lebo umbarcania z juznych len Gondoru sa stale schadzali a posilnovali jeho vojsko. Toho dna sa rozhodlo o buducnosti velkej rise Umbaru, ktory sa stal najvacsou spomedzi troch ris vo vyhnanstve, ktore vznikli po pade Numenoru do mora.

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

nic moc, prva a druha kapitola:

Prvá kapitola:
Zlo v pohybe

Zo zalesnenĂ©ho Ăşdolie je poÄŤuĹĄ hrdelnĂ˝ rev. Ăšdolie bolo neveÄľkĂ©, avšak po oboch stranách boli strmĂ© kopce a cez dedinu, ÄŤo v Ĺ?om leĹľala pretekala rieka. VĂ˝chodnĂ˝ svah sa odrazu zaplnil ÄľuÄŹmi. Vydesene kriÄŤali a utekali hore kopcom. VĂ˝chodnĂ˝ kopec nebol vhodnĂ© miesto na Ăştek, pretoĹľe nižšie bol hustĂ˝ ihliÄŤnatĂ˝ les a vyššie boli neprechodnĂ© krĂ­ky, Ăşplne hore však boli zrĂşcanĂ© strážne veĹľe Goliath-Northrondu, sĂ­dla dávnych kráľov ÄľudĂ­. Odrazu sa z lesa vynorili ohyzdi pomiešanĂ­ s orkmi. Orkovia boli silnejší a odlonejší neĹľ ohyzdi a v rukách sa im ÄŤneli dlhĂ© sekery. Táto horda prenasledovala ÄľudĂ­ a uĹľ ich doháĹ?ali. Odrazu zo svahu zadrnÄŤali tetivy a zasvišťali šípy. PrednĂ© rady hordy zostali zarazenĂ©. Pred oÄŤami sa im vynorila skupina podivnĂ˝ch osĂ´b s lukmi v rukách. Tváre mali zahalenĂ© zelenĂ˝mi plášťmi a kapucĹ?ami. Na zápästiach mali koĹľenĂ©, širokĂ© remienky, na ktorĂ˝ch bol zlatĂ˝ drak. Na bokoch sa im kĂ˝vali dlhĂ© meÄŤe a v rukách pevne drĹľali luky. Cielili bleskovo, no veÄľmi presne, ani veÄľkĂ© štĂ­ty orkov neochránili. Skupina bola neveÄľká, ale v malej chvĂ­Äľke dohnala hordu k spomaleniu, a ÄľuÄŹom dopriala malĂ˝ náskok. Jeden muĹľ v skupinke však vynikal medzi ostatnĂ­mi. StrieÄľal veÄľmi rĂ˝chlo. Na rozdiel od inĂ˝ch mal v tulci šípy s ÄŤiernymi pierkami ako jedinĂ˝ a uĹľ v diaÄľke sa leskla rukoväť jeho meÄŤa, i keÄŹ bol v pošve. Ohyzdi sa obrátili na Ăştek, no silná skupina orkov ÄŹalej napredovala. Vtom ten muĹľ s ÄŤiernymi pierkami zakriÄŤal: „Do ruĂ­n! RĂ˝chlo!“ Jeho hlas bol ako dunenie mora a orkovia sa preÄľakli, no neobrátili sa a pridali do behu. Tá skupina bola zlomok DantskĂ˝ch hraniÄŤiarov. TĂ­ rĂ˝chlo a obratne preskakovali cez krovie. Okolo ruĂ­n vieĹľ boli aj zvyšky kedysi vysokĂ˝ch hradieb, ÄŤo poskytovali hraniÄŤiarom dobrĂ© postavenie. Vtedy hraniÄŤiari zhodili kapucne plášťov. Bola to skupina vybranĂ˝ch spomedzi dávneho rodu. SpomĂ­nanĂ˝ veliteÄľ sa volal Golmind. Mal zlatĂ© vlasy po plecia, širokĂ© ramená, silnĂ© paĹľe a bol vysokĂ˝. Mal hnedĂ© orlie oÄŤi a tvár zošľahanĂş dlhĂ˝mi vekmi. Aj tak len letmĂ˝ pohÄľad naĹ?ho vzdudzoval Ăşctu, lebo v oÄŤiach mohla byĹĄ spozorovaná mĂşdrosĹĄ a prezieravosĹĄ, v tvári mal šľachetnosĹĄ a trpezlivosĹĄ. Mierne zašpicatenĂ© uši prezrádzali elfskĂ˝ pĂ´vod, i keÄŹ bol skĂ´r polelf. „Alnohir!“ zavolal na elfa, ÄŤo stál neÄŹaleko. Ten ihneÄŹ pribehol. „Vezmi aj svojho brata a Golfinda. Musíš tĂ˝ch ÄľudĂ­ vziaĹĄ do Dantu, lebo takto by ich pochytali Sargerasovi sluhovia. Sargeras svoje obete iste nevyberá náhodne, kaĹľdá figĂşrka na mape má svoj dĂ´vod. Vezmi ich k mĂ´jmu otcovi, ale ponáhÄľaj sa, dĂ´verujem ti,“ povedal Golmind dĂ´razne. PoloĹľil ruku na Alnohirovo rameno a v oÄŤiach oboch za zaleskla vernosĹĄ. Tak Alnohir vzal svojho brata, ktorĂ˝ sa volal Alnovir a Golmindovho mladšieho brata Golfinda. „Tathariel, obĂ­ÄŹ orkov a zostaĹ? v lese a keÄŹ ti dám znamenie tak zaÄŤneš strieÄľaĹĄ, beĹľ,“ obrátil sa Golmind na polelfku, ÄŤo stála hneÄŹ pri Ĺ?om. Pozreli sa na seba. V ich tvárach sa objavilo ÄŤosi, ÄŤo sa nedá pomenovaĹĄ. ÄŚosi ako ľútosĹĄ, smĂştok. Tathariel sa odvrátila, nahodila sa na hlavu kapucĹ?u a vybehla. Orkov bolo veÄľmi veÄľa a zadrĹľaĹĄ ich uĹľ nemohli. Golmind preskoÄŤil mĂşr a tasil meÄŤ. Ten sa vtedy zaleskol zlatou Ĺľiarou. V skratke, na rukoväti bol vytepanĂ˝ drak z ÄŤervenĂ©ho zlata a na ÄŤepeli boli striebornĂ© runy po oboch stranách. Runy však neboli elfskĂ©. PĂ´vod oÄŤividne straobylĂ˝ch rĂşn vedeli len potomkovia starĂ˝ch kráľov z juhu. Jeden z nich práve stál s dlhĂ˝m meÄŤom v ruke. Golmind do pravej ruky vzal kopiu a rĂştila sa dole svahom cez neprechodnĂ© krĂ­ky. Predral sa cez ne aĹľ ku veÄľkej vykosenej lĂşke nad lesom. V jej strede ešte beĹľali orkovia. Vtedy si kopiu prehodil do ruky tak, aby ju vedel hodiĹĄ. Vrhol ju tak silno ako vedel. Kopia letela cez lĂşku a zabodla sa do kapitána orkov. Toho odhodilo ÄŹaleko dozadu, lebo kopia bola hodená veÄľmi prudko. Golmind si do pravej ruky prehodil meÄŤ a Äľavou sa chopil veÄľkĂ©ho striebornĂ©ho rohu a zatrĂşbil naĹ?. MohutnĂ˝ zvuk sa niesol ĂşdolĂ­m aj cez ErlodskĂ© vrchy, ktorĂ© ukonÄŤievali Ăşdolie zo západnej strany, za ktorĂ˝mi sa nachádzala Merlostská pláĹ?. S hrdelnĂ˝m krikom sa vrhol na nepriateÄľa. Vrazil tam medzi nich a jeho rĂ˝chlosĹĄ a obratnosĹĄ sa nedala rovnaĹĄ s veÄľkĂ˝mi a nemotornĂ˝mi orkmi. TĂ­ sa sĂ­ce oháĹ?ali veÄľkĂ˝mi sekerami a štĂ­tmi sa snaĹľili udrieĹĄ a pritlaÄŤiĹĄ Golminda k zemi, ale on sa uhol a štĂ­ty roztĂ­nal a štiepil na kusy. Orkovia naĹ?ho revali, ale on sa pomedzi nich prehnal a zabĂ­jal ich. Vtom opäť zatrĂşbil na roh a v lese ukrytá Tathariel zaÄŤala obsypávaĹĄ orkov šípmi. TĂ­ sa dali na Ăştek, niektorĂ­ sa nabodávali na vlastnĂ© meÄŤe. Utekali dole svahom rovno do lesa. KeÄŹ všetci utiekli, pristĂşpil ku Golmindovi trpaslĂ­k aj s ostatnĂ­mi hraniÄŤiarmi (boli to uĹľ prevaĹľne Äľudia). TrpaslĂ­k drĹľal v dvoch rukách dvojstrannĂş sekeru, uĹľ zakrvavenĂş ÄŤiernou krvou orkov. „Orkovia nás napadli z hora, ledva sme sa ubránili, ale nik nepadol,“ prehovoril trpaslĂ­k. „Dobre Olaf,“ pochválil Golmind trpaslĂ­ka. „Ale ÄŤo Äľudia, dostali sa do bezpeÄŤia?“poloĹľil Olafovi na plece dlaĹ?. Olaf mu verne chytil zápästie na tej ruke. „Ă?no, Alnohir sa o nich postaral a ubránili sa.“ Golminodvi spadol kameĹ? zo srdca. Odrazu sa strhol. „Kde je Tathariel?“ prebehlo mu mysÄľou i Ăşstami. Obrátil sa na Olafa. „Orkovia ju iste vzali do Gerlufu, ich sĂ­dla na severe. ChoÄŹ aj s ostatnĂ­mi do Dantu a priveÄŹ pomoc, koÄľko uznáš za vhodnĂ©. DĂ´verujem ti. PonáhÄľaj sa.“ S tĂ˝mito slovami sa s trpaslĂ­kom rozlúčil a vbehol do lesa. BeĹľal tri mĂ­le a zastavil sa pri rieke. PrikrÄŤil sa k brehu. Zbadal stopy. „Jeden niesol o záťaĹľ viac,“ prezrel si stopu silno utlaÄŤenĂş v blate. „Prebrodili rieku a pokraÄŤovali do temnĂ˝ch lesov. SĂş asi pol hodiny predo mnou,“ hovoril sám pre seba. Vstal a beĹľal ÄŹalej. Rieku prebrodil rovno na tom mieste a tĂ˝m znĂ­Ĺľil náskok orkov, pretoĹľe tĂ­, sĂşdiac podÄľa stĂ´p hÄľadali brod aspoĹ? dve minĂşty. Potom šiel popri prĂşde rieky do kotliny, kde sa rieka prelieva cez ErlodskĂş vysoÄŤinu. Zo skalnĂ˝ch previsov a plošín naĹ?ho skrytĂ­ orkovia strieÄľali šípy a vrhali kamene, no on sa prebil aj cez mocnĂ© a poÄŤetnĂ© stráže strážiace IrilskĂş úžinu a tam sa rieka skrĂşcala na juh a nabiehala do HidlĂ­nie, tam kde sĂ­dlili kmene ÄľudĂ­ pod vedenĂ­m Largona. Tam sa poÄŤty orkov znásobili, i keÄŹ tamojší Äľudia uĹľ veky tvrdo bojovali so Sargerasovou zlobou a s jeho sluhmi. Posily ÄŤakali tam, kde sa do rieky vlievali na jednom mieste štyri potoky. To miesto dostalo v elfštine názov Olnoriel, ÄŤo v Äľudskej reÄŤi znaÄŤĂ­ Ĺ tvorsĂştok. PodÄľa stĂ´p bolo orkov aspoĹ? tri krát viac, ako bol pĂ´vodnĂ˝ poÄŤet, ktorĂ˝ zaĂştoÄŤil na WethrolskĂ© Ăşdolie. Mali uĹľ iba malĂ˝ náskok, ale kvĂ´li terĂ©nu ich nemohol Golmind zbadaĹĄ. Orkovia zacĂ­tili Golmindov „pach“ a zatoÄŤili sa na sever do Emyn Landonu, to nepriechodnĂ˝ch skál, medzi ktorĂ˝mi boli moÄŤiare a bolo to orkmi veÄľmi stráženĂ© miesto. Tam zanechali na pomoc obrane polovicu svojich poÄŤtov a pokraÄŤovali ÄŹalej bludiskom skál a moÄŤiarov. Mnoho ÄľudĂ­, elfov i trpaslĂ­kov sa tadiaÄľ pokúšalo prejsĹĄ, no buÄŹ natrafili na orkov, alebo ich pohltilo bludisko a moÄŤiare. Golmind vedel, kam idĂş a zorientoval sa. Vedel, Ĺľe nemá zmysel ich priamo prenasledovaĹĄ, ale pokraÄŤoval na juh, zatoÄŤil sa a opustil tok rieky. Vedel,Ĺľe je miesto, kde sa bludisko konÄŤĂ­ rovno na vĂ˝chodnej strane, odtiaÄľ pĂ´jdu orkovia rovno na juh. Tak im chcel skrĂ­ĹľiĹĄ cestu. UnavenĂ˝ ich prenasledoval celĂş noc aĹľ kĂ˝m nedošiel na miesto, kam chcel Ă­sĹĄ. Práve svitalo, keÄŹ zbadal veÄľkĂ˝ strom, okolo ktorĂ©ho boli vysokĂ© kry. Bol asi dvadsaĹĄ metrov od vĂ˝chodu z bludiska. OkamĹľite tam zaliezol a preÄŤkal tam dopoludnie. Zistil, Ĺľe orkovia preÄŤkali noc a nenapredovali, Ĺľe sĂş ešte stále v Emyn Landone. Jedlo pri sebe nemal a uĹľ bol poriadne hladnĂ˝, no vydrĹľal a na poludnie zaÄŤul silnĂ˝ dupot ĹľeleznĂ˝ch plátovĂ˝ch ÄŤiĹľiem. Vytiahol luk, zaloĹľil šíp, natiahol tetivu a bol pripravenĂ˝ zabiĹĄ prvĂ©ho orka, ktorĂ˝ vylezie z bludiska. PrvĂ˝ ork vyliezol a v sekunde mu dobre cielenĂ˝ šíp prestrelil ÄŤelo. Potom vykroÄŤil akĂ˝si kĂşzlenĂ­k orkov. Ĺ Ă­p letel priamo naĹ?ho, no asi štvrĹĄ metra pred nĂ­m sa šíp zastavil a spadol na zem zlomenĂ˝. Golmind sa okamĹľite prikrÄŤil, aby ho nezbadali. CelĂ˝ sa zahalil elfskĂ˝m plášťom a tak Ăşplne splynul s krĂ­kmi. Orkovia ho nevideli, no zato cĂ­tili a zaÄŤali tĂ˝m smerom vypúšťaĹĄ mraÄŤná šípov. Ich kĂşzelnĂ­k natrÄŤil dlhĂş kovovĂş palicu na strom a z nej vyletel plameĹ? a strom zapálil. Golmind vyšiel z krĂ­kov, dal si dole kapucĹ?u i plášť, mocne zatrĂşbil na roh a s revom sa vrhol na orkov. Väčšina ušla, ÄŹalší sa však vynorili z bludiska a bojovali s Golmindom. No pod jeho meÄŤom padali a nevedeli sa k nemu ani poriadne priblĂ­ĹľiĹĄ. Ale skupina, ÄŤo unášala Tathariel utiekla na juh. KvĂ´li poÄŤtu orkov sa k nim Golmind nevedel prebiĹĄ. Nakoniec bojoval s orkskĂ˝m kĂşzelnĂ­kom. Ten naĹ?ho natrÄŤil palicu a Golminda odhodilo asi dva metre dozadu. Ork sa spokojne smial, no jeho smiech bol neprĂ­jemnĂ˝, ako keÄŹ vĂ­chrica reĹľe v ušiach. No náhle sa objavilo svetlo, ktorĂ© prichádzalo zo západu. Ork si zakryl oÄŤi, lebo orkovia, ako aj ohyzdi neznášajĂş svetlo. BlĂ­Ĺľil sa biely kĂ´Ĺ? a na Ĺ?om majestátna postava. Objavila sa stará tvár, no láskavá. V rukách drĹľal starec palicu, na vrchu ktorej bol vsadenĂ˝ cennĂ˝ drahokam, ktorĂ˝ vydával silnĂ© svetlo. MuĹľ zosadol z koĹ?a a objavil sa jeho biely odev a bol opásanĂ˝ meÄŤom. Z palice mu vyšľahli biele blesky a zasiahli orka. ZaÄŤal sa ÄŤarodejnĂ­cky sĂşboj, no starec nakoniec mocnĂ˝m kĂşzlom rozbil telo orka o ostrĂ© skaly. „Rád ĹĄa opäť vidĂ­m, Golmind, syn Glarfinda.“ Starec sa usmial. Golmind Ăşsmev opätoval. „Nech si pozdravenĂ˝, pĂştnik Orfrin, lebo chodíš po tejto zemi uĹľ viac, ako dvesto ÄľudskĂ˝ch Ĺľivotov,“ odzdravil Golmind. Prišli bližšie k sebe a Golmind prehovoril. „Zlo je v pohybe a tieĹ? sa prehlbuje.“ Orfrin pokĂ˝val hlavou. Jeho dlhá brada sa dotĂ˝kala jeho opasku. „Sargerasove ruky tápajĂş po Merloste a jeho sluhovia sa blĂ­Ĺľia,“ doplnil. Golmind sa zamyslel a sklamane odvetil: „TakĹľe sme pred dávnymi vekmi zlyhali. StarĂ˝ rod dĂ©monov sa vrátil do Urdothu a ten najstrašnejší Ĺľivel zo všetkĂ˝ch povstal. Naplnila sa sudba a my neunikneme tieĹ?u. Naša noÄŤná mora sa naplnila,“ potom sa ešte dlho rozprávali o temnĂ˝ch veciach a o tvoroch, ktorĂ© nebudem menovaĹĄ. „Sme na Sargerasa slabĂ­. DantskĂ© hraniÄŤiarske kráľovstvo upadá. NemĂ´Ĺľeme ho zastaviĹĄ,“ povedal Golmind. Orfrin sa naĹ?ho zahÄľadel. „Len ty mĂ´Ĺľeš zjednotiĹĄ národy pod jednou vlajkou, aby bojovali proti Sargerasovi,“ povedal.

Kapitola druhá:
Kráľ
Golmind sa pozrel na Orfrina. „�no, veštba. Ale tie sa dajú prerušiť,“ povedal. „Táto však nie;

Jeden bude vládnuť,
Dvaja všetkých zjednotia,
Traja na odpor sa postavia.
Ĺ tyria umrĂş,
Piati živí ostanú.“

Orfrinov hlas sa pozdvihol. „Avšak teraz musĂ­me konaĹĄ. My sme stále slabší. Isto si šiel okolo HidlĂ­nie. Tam sa orkovia spojili s druhĂ˝m kmeĹ?om, ktorĂ˝ HidlĂ­niu zniÄŤil a Largos padol. Jeho Äľud sa rozutekal,“ odmlÄŤal sa. „Čím viac ÄŤasu pribĂşda, tĂ˝m je väčšia Sargerasova moc. Ešte stále je ÄŤas zhromaĹľdiĹĄ Jedenástich. JedenásĹĄ kráľov Urdothu sa mĂ´Ĺľe postaviĹĄ Sargerasovi,“ riekol Orfrin. „Ale...mĂ´j otec je na sklonku Ĺľivota. A my hraniÄŤiari nemĂ´Ĺľeme drĹľaĹĄ nastálo Sargerasove vojská od kráľovstiev Jedenástich. ZlatĂ© ÄŤasy Dantu skonÄŤili a tieĹ? sa prehlbuje. Sargeras sa nedá zadrĹľaĹĄ bez pomoci Jedenástich. A ja tĂ˝ch kráľov poznám. Odkedy sa tieĹ? vrátil, zneuĹľivajĂş nás na obranu hranĂ­c a ešte nepomohli,“ povedal Golmind sklesle. „Máš pravdu. Avšak, máme nádej. Kráľ Celedorf MerlostskĂ˝ má medzi kráľmi veÄľkĂş váhu slov a roky nám pomáha drĹľaĹĄ hranice. Merlost nesmie padnúť, ani keby sme museli vziaĹĄ nepriateÄľovi hranice Ăştokom. Mali by sme nepriateÄľa oddialiĹĄ od Melrostu,“ nahlas uvaĹľoval Orfrin. Bol jednĂ˝m z poslednĂ˝ch mágov v Urdothe, ktorĂ­ bojovali na strane dobra. Orfrin bol obdarenĂ˝ veÄľkou mĂşdrosĹĄou. Bol ako mágom, tak hraniÄŤiarom a druidom. Len málo ÄŤarodejnĂ­kom sa podarilo dosiahnuĹĄ tieto tri poslania naraz. Avšak Orfrin bol predurÄŤenĂ˝ na veÄľkĂ© veci. „Máš pravdu, ale nie je v našej moci odtlaÄŤiĹĄ nepriateÄľa, priateÄľ mĂ´j. Hranica od mora k moru je prĂ­liš široká a dlhá. A nás je málo. Sargeras zjednocuje všetky zlĂ© sily proti nám.“ Orfrin bol dosĹĄ zamyslenĂ˝ z Golmindovej odpovede. „SkĂşsim prehovoriĹĄ k radám druidov a mágov, oni nám poradia. Ale musĂ­m Ă­sĹĄ hneÄŹ,“ s tĂ˝mito slovami sadol Orfrin na koĹ?a, rĂ˝chlo pozdravil Golminda a odcválal na juh. Golmind si uvedomil, Ĺľe na tomto mieste nie je náhodou. Musel však preÄŤkaĹĄ noc a tak sa vydal do neÄŹalekĂ©ho lesa. Pri malej bystrinke lukom ulovil králika. V hlbokom lese si rozloĹľil oheĹ?. Zo zajaca stiahol koĹľu, vybral mu peÄŤeĹ? a doÄŤervena ju dobre upiekol na ohni. Nechal ju vychladnúť, vrátil sa k bystrinke a hÄľadal tam bylinky. Ako hraniÄŤiar poznal takmer celĂ© porasty rastlĂ­n a stromov a vedel, kde hÄľadaĹĄ jedlĂ© byliny. Pár ich nazbieral, podrvil a nasypal ich na upeÄŤenĂş peÄŤeĹ?. Nebolo to niÄŤ vyberanĂ©, ale predsa chutnĂ© a Golmindovi sa vrátila sila po celodennom prenasledovanĂ­ bez jedla. Pridobre vedel, Ĺľe nemá zmysel prenasledovaĹĄ orkov v noci a tak zahasil oheĹ? a v bezpeÄŤnĂ˝ch lesoch zaspal na kope lĂ­stia. Ráno sa zobudil, narĂ˝chlo zjedol zvyšok zajaca a vyrazil na sever. Utekal veÄľmi rĂ˝chlo a napriek tomu, Ĺľe si nestihol poriadne oddĂ˝chnuĹĄ, pokraÄŤoval plnou rĂ˝chlosĹĄou, akej bol schopnĂ˝. Mal silnĂ© nohy a predieral sa lesom, lebo nechcel vyjsĹĄ na cestu. Les bol dlhĂ˝ a nakoniec sa premenil akoby na pustinu so strommi. PĂ´da bola ÄŤierna, jedle mali vypadanĂ© ihliÄŤie a všetky náznaky nezniÄŤenej byliny okamĹľite zmizli. Golmind sa zastavil. „Čierny les. Tu som nechcel nikdy prĂ­sĹĄ.“ BeĹľal ÄŹalej. Bolo to Ăşzemie protivnĂ­ka a bolo dobre stráženĂ©. Neraz sa Golmind stretol s päťčlennou strážou. Ale nezastavil sa, ani nespomalil, hnal sa nedbajĂşc na orkov a keÄŹ na nich narazil, prerazil ich a pokraÄŤoval ÄŹalej. ObÄŤas poÄŤas behu vytiahol luk a nĂ­m si pomohol k porazeniu stráže, lebo strieÄľal veÄľmi dobre a rĂ˝chlo. StrieÄľal ich aj z bezprostrednej blĂ­zkosti, aj keÄŹ beĹľal medzi nimi. Dlho sa nezastavil a beĹľal celĂ© tri hodiny, kĂ˝m nenastalo poludnie. Bolo to uĹľ len kĂşsok, ale orkovia o Ĺ?om vedeli. Ako páni nad ohyzdmi ich vyslali niekoÄľko desiatok. Mysleli si o ohyzdoch, Ĺľe okrem toho, Ĺľe vidia rovnako dobre ako cez deĹ?, tak aj v noci, nevedia robiĹĄ niÄŤ. Ale ohyzdi boli v skutoÄŤnosti mocnĂ­ svojimi poÄŤtami a krutosĹĄou. Vytvorili SkrytĂş zem, ich kráľovstvo, ktorĂ© ukryli vysoko v horách a tam sa zhromažďovali nezávisle od orkov a od Sargerasa. Ohyzdi, ĹľijĂşci tam nenávideli orkov a kuli plány, ako sa ich zbaviĹĄ a svojich „prĂ­buznĂ­ch“ oslobodiĹĄ. Tento druh ohyzdov bol veÄľmi vynaliezavĂ˝ a mal medzi sebou aj mĂşdrych ohyzdov. A napriek tomu, Ĺľe sa v horách zhromaĹľdili uĹľ tisĂ­ce tĂ˝chto ohyzdov, nik, ani orkovia, ani Sargeras a ani celĂ˝ Urdoth nevedeli, Ĺľe sa zhromažďujĂş. Golmind musel protivnĂ­kov poraziĹĄ s vypätĂ­m poslednĂ˝ch sĂ­l. Po dlhom boji ich zahnal, avšak na západ, do pasce. Nedovolil im vrátiĹĄ sa späť. Na pol hodiny sa vystrel na skale a oddychoval. Potom si stiahol opasok, aj reminky na chrániÄŤi pravĂ©ho predlaktia a beĹľal vpred. Trvalo ani nie hodinu behu a bol na konci lesa. Pred nĂ­m sa zjavilo mesto, ohradenĂ© drevenĂ˝mi palisádami. Avšak všetky budovy boli z dreva a na veĹľiach sa ÄŤneli ÄŤervenĂ© vlajky a na nich neĂşhÄľadnĂ© runy orkov. Bol to Gerluf, mesto orkov, slúžiacich Sargerasovi. Avšak toto mesto bolo nepoÄŤetnĂ© a neopatrnĂ©. Vo veĹľiach nik nebol. Golmind prešiel k bráne, prehodil lano cez veĹľu a palisády preliezol. Vtom zaškriekal orol a vyletel do vzduchu šíp. Za mestom boli skaly a hory a na previsoch a za skalami boli poskrĂ˝vanĂ­ hraniÄŤiari. Na skalu sa postavil Olaf a zamával Golmindovi. Golmind zamával Olafovi a to bolo znamenie. Olaf si zloĹľil z chrbta kušu a pokynul ostatnĂ­m, aby sa skryli. Golmind zamieril rovno k stredu mesta. Ulice boli prázdne, avšak uprostred mesta sa ÄŤnela vysoká budova a tam asi boli všetci orkovia. Na oknách nemali sklá a tak hodil Golmind lano rovno na okno a lano sa zachytilo o rám. Len len, Ĺľe sa rám nevytrhol a Golmind vliezol oknom dnu. Našťastie, vliezol akurát na vnĂştornĂ˝ opustenĂ˝ balkĂłn. Ukryl sa tam, ÄŤakal, ÄŤo sa bude diaĹĄ. Na nie veÄľmi opracovanĂ˝ch stoliciach sedeli bojovnĂ­ci orkov a sekery si opierali o zem. Bolo veÄľa, ale dohadovali sa a nedávali pozor. No tu zbadal Golmind, Ĺľe Tathariel tam stojĂ­ silno priviazaná k vysokĂ©mu kolu. Do siene vošiel akĂ˝si vodca orkov. Došiel aĹľ ku kolu. Obrátil sa na zhromaĹľdenie a mocne zareval. OstatnĂ­ mu odpovedali, aĹľ uši hluchli z takĂ©ho revu. Zrazu prestali a vodca sa blĂ­Ĺľil s dĂ˝kou ku Tathariel. Golmind rĂ˝chlo zaloĹľil šíp do luku a cielil. MiestnosĹĄ bola dlhá a kĂ´l bol na druhom konci, ako Golmind, i keÄŹ zvonka sa zdalo, Ĺľe budova je kruhová. Ork uĹľ dvĂ­hla ruku, keÄŹ mu vtom šíp prerazil brnenie. Strhol sa zmätok. Golmind zatrĂşbil na roh a skoÄŤil medzi orkov. Prebil sa aĹľ k Tathariel. Tá utekala smerom von. Golmind kÄľakol na jedno koleno a napäl luk tak silno, aĹľ mu skoro praskol. Vystrelil a prestrelil asi rad troch orkov za sebou. Takto kryl Tathariel na Ăşniku. Podarilo sa to, no Golmind zostal sám proti obrovskej prevahe. Uchopil meÄŤ dvoma rukami a s revom sa hnal na nepriateÄľa. VtlaÄŤil sa tam, medzi nich a pretĂ­nal si cestu k vĂ˝chodu. UhĂ˝bal sa Ăşderom a obratnosĹĄou tigra sa prehnal cez šíky orkov a vybehol von. Utekal ku skalám. Orkovia beĹľali za nĂ­m, ale vtom sa spoza skál vynorili hraniÄŤiari a z výšky zasypávali protivnĂ­ka šípmi. Golmind aj s Tathariel vyšli k ostatnĂ­m. Potom všetci vyliezli hore na skalu a tam bol miernejší svah a boli tam kone, na ktorĂ˝ch prišli hraniÄŤiari. Všetci nasadli a išli rovno do Dantu. Ĺ li najprv na juh pozdĺž VeÄľkĂ˝ch jazier Ilirianu a potom sa zatoÄŤili na západ. DrĹľali smer pri elfskej rieke Rulsaril a prešli do rĂ˝chleho cvalu. Rieka sa zvaĹľovala na juh a vtekala do mora po tridsiatich mĂ­Äľach, ale keÄŹ uĹľ rieka zmenila smer smerom na juh, hraniÄŤiari pokraÄŤovali ÄŹalej na západ. ZatiaÄľ ÄŤo juĹľnĂ˝ breh mora bol od vychĂ˝lenia toku len tridsaĹĄ mĂ­Äľ, západnĂ˝ breh bol na stovky mĂ­Äľ ÄŹaleko. Dant bol vlastne les, uprostred ktorĂ©ho bola osada, ÄŤi skĂ´r malĂ© mesto. Na juĹľnej a západnej strane sa ÄŤneli neprechodnĂ© DantskĂ© vrchy. Vstup do Dantu bol stráženĂ˝ skrytĂ˝mi hraniÄŤiarmi a aj tak sa nikdy nikomu nepodarilo vstĂşpiĹĄ do Telerie, hraniÄŤiarskeho mesta na veÄľkej lĂşke uprostred lesa. Po hodinách cvalu dorazili na prah lesa a opatrne tam vstĂşpili, no potom sa cezeĹ? prehnali koĹ?mi veÄľmi rĂ˝chlo. Vtom dorazili na lĂşku a odrazu sa uprostred nej zaskvelo svetlo. Bola to Teleria, mesto PoslednĂ©ho kráľa západu. Hradby boli nevysokĂ©, ale pevnĂ© z dobre otesanĂ©ho mramoru. Mramor mal fialkastĂş farbu. Nad hradbami sa ÄŤnela veĹľa, tá však bola oveÄľa hlbšie v meste. VeÄľká oceÄľová brána sa otvorila a...objavili sa obyÄŤajnĂ© domy z dreva. Vydláždená cesta však išla ÄŹalej a rozdvojovala sa do usporiadanĂ˝ch ulĂ­c. Priamo však viedla k spomĂ­nanej veĹľi. VeĹľa bola z bieleho mramoru aĹľ tridsaĹĄ metrov vysoká. Bolo tam mnoho mramoru, pretoĹľe hlboko v lesoch boli tajnĂ© mramorovĂ© doly, vlastne doly toho, z ÄŤoho sa mramor vyrába. Bolo to tajomstvo starĂ˝ch kráľov Vekov minulĂ˝ch. VeĹľa svietila, avšak inĂ˝m, ako hraniÄŤiarom bola jej Ĺľiara skrytá dávnymi kĂşzlami. ZlĂ© oko by mohlo Teleriu spozorovaĹĄ len vtedy, keby sa dostal aĹľ na lĂşku. To však bolo takmer nemoĹľnĂ©. Sprievod asi pätnástich jazdcov v dvojrade za sebou išla ÄŹalej aĹľ k veĹľi. Tu Golmind, Olaf a Alnohir zosadli z koĹ?ov. Golmind sa obzrel a jeho letmĂ˝ pohÄľad zostal na Tathariel. Ale otoÄŤil sa a vošiel do veĹľe. Na rozdiel od ostatnĂ­ch hraniÄŤiarov, stráž veĹľe bola Ĺľiarivo obleÄŤená, v krúžkovĂ˝ch brneniach, opásanĂ­ meÄŤmi, v Äľavej ruke štĂ­t, v pravej kopia. Stáli tam v pozore. Trojica vybehla hore veÄľkĂ˝m, avšak nenápadnĂ˝m toÄŤitĂ˝m schodiskom. Siene vo veĹľi boli veÄľkĂ© a po nich sa prechádzali muĹľi, väčšinou veÄľmi vĂ˝znamnĂ­. Na Ăşplnom vrchlku veĹľe Golmind otvoril dvere. V bielej mramorovej izbe bolo vidieĹĄ posteÄľ a v nej leĹľiaceho muĹľa, uĹľ oÄŤividne zmorenĂ©ho vekom a trápenĂ­m. Alnohir a Olaf okamĹľite pokÄľakli a tváre skláĹ?ali k zemi. Golmind však prišiel Ăşplne k posteli a aĹľ tam pokÄľakol na jedno koleno. MuĹľ mal na hlave zlatĂş korun, na ktorej bol vsadenĂ˝ rubĂ­n, smaragd a niekoÄľko ÄŹalších vĂ˝borne obrĂşsenĂ˝ch drahokamov. Golmind uchopil starcovi ruku. „Synu, mĂ´j ÄŤas sa blĂ­Ĺľi,“ prehovoril muĹľ. Golmindovi sa naplnili oÄŤi slzami. „PreÄŤo, otec? PreÄŤo si si zvolil smrteÄľnĂ˝ Ĺľivot?“ ÄŤelo si oprel o ruku jeho otca a slzil. Starec sa pokjne usmial. „Aby som uvoÄľnil cestu Tomu, kto zjednotĂ­ Jedenástich a obnovĂ­ kráľovstvo.“ Golmind zdvihol hlavu. „Ja však niesom pripravenĂ˝,“ odvetil. „Ty nájdeš pripravenosĹĄ vo svojom Äľude a vo svojich priateÄľoch. PodoprĂş ĹĄa, keÄŹ budeš klesaĹĄ a zodvihnĂş ĹĄa, keÄŹ spadneš. DĂ´veruj a dávne proroctvo Sargeras nepreruší.“ Golmind vytiahol z pošvy meÄŤ a poloĹľil ho ku kráľovej druhej ruke, ktorá voÄľne leĹľala pri tele. „Ja...prišiel som ti vrátiĹĄ tvoj meÄŤ,“ povedal. Kráľ ho uchopil do ruky a opäť pocĂ­til silu prstov, ktorĂ© tak dlho bojovali proti Sargerasovej zlobe. Avšak meÄŤ vrátil Golmindovi. „Je tvoj, lebo tento meÄŤ sa dedĂ­ z jednĂ©ho kráľa na druhĂ©ho.“ S tĂ˝mito slovami starĂ˝ kráľ umrel. Vtom tam prikroÄŤil Orfrin, zloĹľil kráľovi korunu z ÄŤela, trocha ju nadvihol a poloĹľil ju Golmindovi na hlavu. Golmind si ju však zloĹľil. „Mojou korunou mi bude statoÄŤnosĹĄ mĂ´jho Äľudu.“ Všetci zišli dole a Golmind prikázal: „ZatrĂşbte na všetky rohy, ktorĂ© máme, lebo umrel kráľ Dantu!“ MuĹľi sa zozbierali a zatrĂşbili na rohy. Na zlatĂ˝ch nosidlách vyniesli kráľa a uloĹľili ho do mramorovej mohyly, vedÄľa jeho otcov. Golmind ihneÄŹ zvolal radu do veĹľe. Zišli sa tam tĂ­ hraniÄŤiari, ktorĂ­ boli v kráľovĂ˝h a GolmindovĂ˝h oÄŤiach najlepší. Golmind k nim prehovoril. „Bratia moji, zišli sme sa tu, pretoĹľe na našu zem doÄľahol tieĹ?. MusĂ­me sa