Dalsia Kapitola


Eledhil putoval po pobrezi a premyslal o sebe a svojom osude. V jeho vnutri panoval zvlastny pokoj, aky predtym, ked panoval nad Umbarom a zil medzi ludmi, nepoznal. Samota a pokoj prirody okolo neho sa preliali aj nanho a naplnali ho poznanim veci, ktore dovtedy nepoznal, ba ani netusil, ze existuju. Na deviaty den odvtedy co vysiel z Lond Daer, dosiel k prastaremu hranicnemu stlpu a ked si precital napisy vyryte do zvetraneho kamena, pochopil, ze dosiel na hranice Gondoru. Pred nim sa v dialke vypinali Biele vrchy siahajuce az k moru a pred nimi sa ako strieborna stuzka blyskala jasnym ligotom svojej cistej hladiny rieka Isen tecuca z Angrenostu, kde stala veza Orthanc. Na druhy den rano dosiel na breh rieky, ktore bola v tychto miestach, kde sa vlievala do mora, pomerne siroka a jej prud bol silny. Eledhil videl, ze ju nedokaze preplavat ani prebrodit, preto zisiel dole na morske pobrezie vyzliekol sa, mec a saty s lahkymi cizmami priviazal ku kusu dreva, ktory kedysi vyplavilo more na breh a teraz tu necinne lezal a prachnivel. Pomaly vkrocil do vln mora, tahajuc za sebou brvno s nakladom a ked uz jeho nohy nedosiahli na dno, zacal plavat. Mal v umysle preplavat ustie rieky cez more, kde uz nebol prud, takze ho nemohla strhnut voda so sebou. Plaval dost daleko od brehu a asi o hodinu vystupil znova na pobrezie, tentoraz vsak na druhej strane rieky. Obliekol sa a pripasal si mec. Pozrel sa na vrchy, ktore sa pred nim vypinali a vydal sa k nim. Bol v Gondore. Na druhy den rano zmenil smer cesty a vydal sa pozdlz upatia vrchov smerom na vychod k Vrchovine a Rohanu. Ked uplynula druha hodina po poludni a slnko trocha zmiernilo svoju horucost, zacul teplom zmoreny Eledhil, ktore sa na tu chvilu ulozil do tiena krikov, ktore rastli vsade naokolo, erdzanie kona. Vstal a pooberal sa dookola. Asi pol mile od seba zbadal v krikoch uvazneneho kona, ako sa meta a erdzi akoby od bolesti. Zisiel dole miernym svahom k nemu a chcel sa pozriet, co sa stalo, ale kon bol akoby divy a cenil nanho zuby a nechcel ho pustit k sebe. Po case vsak skrotol, kedze stratil uz vela sil a pustil Eledhila, ktory stale trpezlivo cakal a pozoroval ho, blizsie k sebe. Dokonca bol uz taky slaby, ze mu dovolil aj to aby sa ho dotkol a zacal ho hladkat. Zdalo sa, ze Eledhilov dotyk sposobuje konovi akusi slast. Eledhil obisiel kona a zbadal, co sa mu stalo. Stupil do starej zajacej nory a v korenoch krikov mu zostala uvaznena predna noha. Eledhil sa zohol a zacal uvolnovat korene, ktore vaznili nohu kona. Kon sa trocha mykol a Eledhil ho musel znova tisit a hladkat. Po chvili bola noha uvolnena a Eledhil ju chytil a vytiahol z nory, kde bola uvaznena. Kon sa vztycil a odbehol. Po niekolkych metroch sa vsak zastavil a obzrel sa na Eledhila. Pomaly sa obratil k nemu a vratil sa pomalymi krokmi k nemu. Polozil si hlavu na jeho plece, potom sa vztycil a pokyval pred Eledhilom hlavou niekolkokrat hore a dole. Eledhil si vzal svoje veci a vydal sa spolu s konom dole svahom az zisli k malemu potociku. Kon sa napil a aj Eledhil si osviezil tvar, lebo horucava ho este stale zmahala a unavovala. Lahol si pod nedaleky krik, ked tu sa pod jeho nohami prepadla zem a z diery, ktora tak vznikla vyskocil polny zajac. Eledhil po nom chnapol ale nestihol ho chytit a zajac usiel. Bezal vsak priamo ku konovi, ktory nanho pozrel a akoby sa chcel pomstit za to, ze sam stupil do jednej zajacej nory, kde zostala uvaznena jeho noha kopol zajaca beziaceho okolo neho tak ze ho odkopol priamo Eledhilovi k noham. Eledhil sa zohol a zdvihol omraceneho zajaca. Jedinym pohybom mu zlomil vazy a potom pozrel na kona a s tichym usmevom povedal: "Dakujem priatel moj." Kon pokyval hlavou akoby poroumel co mu chcel povedat a zohol sa lahostajne zacal obhryzat travu medzi krikmi. Obcas zasiel k potoku a trocha sa napil. Ked uz mal dost, tiez si lahol pod jeden vacsi krik aby sa tak ochranil pred horucavou, ktora panovala posledny tyzden v celej Stredozemi. Eledhil zatial odral zajaca z koze, rozlozil maly ohnik a zacal ho opekat nad plamenom. Ked bol upeceny, stiahol ho z razna a zacal jest. Ked sa najedol, zahrnul pahrebu zeminou a zakryl vsetky stopy svojho pobytu na tomto mieste. Podisie ku konovi a prezrel si ho. Bol cely biely a neobycajne mohutneho vzrastu, jeho hriva a chvostmali sedivy odtien a zdalo sa ze v lucoch slnka ziaria ako striebro. Eledhil usudil, ze je to kon z plemena mearas, na ktorom jazdia iba rohanski krali. Sadol si na zem vedla kona a ticho sa mu prihovoril: Priatelu moj, horucava uz polavila a ja musim odist. Ak chces pod so mnou." Kon zdvihol hlavu, zafrkal a potom sa zdvihol na nohy. Eledhil tiez vstal, mec si odpasal a prehodil si ho na chrbat, aby mu neprekazal v chodzi a vydal sa na cestu nasledovany konom, s ktorym ho teraz spajalo uprimne priatelstvo. Dlhe hodiny sa predierali medzi krikmi az podvecer dosli na volnejsie priestranstvo a Eledhil sa rozhodol, ze tam stravia noc, lebo sa uz zvecerilo. Sadol si, vytiahol z vaku upecenu druhu polovicu zajaca, ktoreho s pomocou kona ulovil poobede a potom prezieravo odlozil na neskorsie. Najedol sa a napil z nedalekeho potocika, ktory zurcal medzi krikmi. Bol prekvapeny, kolko potokov a pramenov bolo v tejto pustatine. Napojil aj kona a lahol si, aby sa vyspal. Kon si lahol k nemu akoby ho chcel chranit pred chladom noci.
Prebudenie do nadchadzajuceho rana bolo pre Eledhila nadherne. Slnce zalievalo stity bielych hor jasnym svetlom a vo vzduchu bolo citi vonu bylin a rosy. Po skromnych ranajkach, ked zjedol to co zostalo z vcerajsej vecere, podisiel ku konovi a prihovoril sa mu: "Priatelu, ponesies ma na svojom chrbte?" Bola to otazka. Kon sa nanho spytavo pozrel a potom sklonil hlavu a dotkol sa nufakom Eledhilovho pleca. Eledhila vzal svoje veci, zabalil ich do vaku a prehodil si ich cez chrbat. Potom zlahka vyskocil na chrbat kona. Jazdenie podla elfskeho sposobu mu nerobilo vacsie problemy. Kon pod nezvycajnou zatazou chvilu stal akoby nevedel co ma robit ale ked sa mu Eledhil znova tisko prihovoril a sepkal mu upokojujuce slova, pohol sa a dal sa viest lahkym stiskom jazdcovych stehien. Ked Eledhil sedel na chrbte kona a poobzeral sa dookola, aby zistil, ktorym smerom sa ma vydat, s udivom zbadal, ze priestranstvo, na ktorom nocovali, je v skutocnosti starou, takmer rozpadnutou a roky nepouzivanou cestou, ktora sa kedysi tiahla cez Vrchovinu, Calenardhon a Anorien do Osgiliathu, mesta na oboch brehoch rieky Anduin. Vydal sa po nej a na treti den prisiel k rieke Adorn, prebrodil ju a pokracoval po ceste do Rohanu. Cestou cez Rohansku rozsadlinu stretol jedneho jadca, ktory sa vracal do pevnosti v Aglaronde. Eledhil ho poprosil, aby ked sa vrati do pevnosti, zasiel za Gimlim, Gloinovym synom do jaskyn Aglarondu a dal mu zvitok, ktory mu posiela jeden jeho priatel, ktoreho stretol v Umbare. Jazdec ho posluchol a zvitok odovzdal. Ked sa ho Gimli pytal, ako vyzeral ten clovek, co mu dal ten zvitok a dozvedel sa opis toho cloveka, prekvapeny zhikol: "Ved to bol Eledhil, kral Umbaru!" a bezal do veze v pevnosti, aby to povedal Erkebrandovi, ktory potom vyslal rychleho posla ku kralovi Eomerovi do Edorasu. Ale Eledhil uz v tom case nebol v Rohane. Po tom co dal poslovi odkaz pre Gimliho, Gloinovho syna, vyrazil velkou rychlostou na sever a okolo velkeho Fangornovho lesa presiel do krajov medzi Zlatym lesom a Fangornom, kde prebrodil rieku tak ako to pred desiatimi ci jedenastimi rokmi urobil s elfskou armadou Cleborn, ked tiahol dobyt pevnost Dol guldur. Presiel cez velku rieku a po vychodnom brehu sa vydal na sever...

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

Eledhil prechadzal popod tieniste konare Velkeho zeleneho lesa. ktory obyvali teraz slobodni ludia a niekolko stoviek elfov, ktori sa sem prestahovali z Lothlorienu, a pozoroval ako slnko pomaly zapada z avysoke vrcholce Hmlistych hor, ktore kedysi davno vztycil velky Nepriatel na ochranu svojej rise Utumno proti utokom Valarov. Kracal po lavom brehu rieky a kon ktoreho pomenoval Ostrik, a ktory sa stal jeho najblizsim priatelom mu kracal v patach. Ked rano odhadoval svoju polohu podla stitov Hmlistych vrchov, uvedomil si, ze uz by sa mal coskoro dostat na uroven velkej Vychodnej cesty a stareho mosta, po ktorom cesta prechadzala na druhu stranu rieky. Teraz, ked sa uz stmievalo, utvrdil sa v tomto svojom odhade este viac. Zbadal v dialke nad riekou klenut sa mohutne obluky mosta a rozhodol sa ze na noc sa utabori na mieste kde prave dosiel, asi dve mile juzne od mosta na lavom brehu rieky, odkial mal z malej vyvyseninky vyhlad na cele okolie, hoci jeho pre kriky rastuce na okraji lesa nebolo vidiet. Zhodil z chrbta vak so svojimi vecami a nazbieral razdie na ohnik, aby mu v noci nebolo zima. Rozlozil ohen a sadol si k nemu. V tom sa mu spoza chrbta ozvalo tiche zaerdzanie. Obzrel sa a zbadal Ostrika ako sa nanho diva svojimi velkymi ocami a kyve hlavou. Vstal a podisiel ku konovi. Polozil mu ruku na uslachtilu siju a pohladkal ho. Pozrel mu do oci a ticho povedal: "Priatelu, preco si taky nepokojny? vetris azda nieco co tu nema byt?" Kon len ticho zvesil hlavu, potom ju zdvihol a trocha nou pokyval na znak suhlasu. Eledhil podisiel k ohnu a potichu ho rozdupal. Potom podisiel ku konovi, vysadol nanho a hoci sa uz skoro zotmelo, dal sa cvalom na sever. Presiel cez cestu a pokracoval dalej po brehu rieky az v dialke zbadal vysoke bralo skalnateho ostrova Carrock, ktora sa tycila nad sirokym okolim ako nejaky strazca - pastier nad svojim stadom. V takmer uplnej tme presvetlovanej iba jasnym svitom mesiaca a hviezd dosiel na breh nedaleko skaly a zbadal vysoku postavu, ktora sa tycila na vrchole brala. Spoznal ho aj zdialky. Bol to Beorn. Ostrik zrazu hlasito zaerdzal a Eledhil zbadal, ako sa Beorn zvrtol a pzrel sa cez okraj brala dole nanho. Postava na vrchole zrazu zmizla a coskoro sa pred nimi ozval tichy hlas: "Vitajte v tomto kraji." Bol to Beorn. Podisiel blizsie a ked zbadal kona, mlcky sa mu uklonil. Kon sklonil svoju hrdu hlavu a potom ju zdvihol a hlasite zaerdzal. Z tmy sa vynorila dalsia postava. Beorn sa ozval: "To je Radagast hnedy. Mozno ho poznate." Ostrik si ho zvedavo poobzeral a znova pred nim sklonil hlavu akoby ho chcel pozdravit. Radagast sa uklonil a potom povedal Beornovi: "Podme do tvojho domu, priatelu. nech tu nesedime len tak pod volnou oblohou, aj ked uznavam, ze dnes je krasne." Beorn len pokyval hlavou a potom naznacil ostatnym aby sa vydali za nim. O necelu polhodinu dosli k velkemu drevenemu domu a presli cez branu. Beorn zmizol za jednymi dvverami a coskoro sa vratil s niekolkymi miskami plnymi tekvicovej kase a poharmi plnymi horuceho mlieka s medom. Vsetci sa najedli a potom sa ulozili na odpocinok, pretoze boli unaveni. Ostrik sa ulozil na dvore nedaleko kopy sena, z ktorej si podchvilou potahoval stebla a prezuval.

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

Tak po dlhom nic nerobeni a saleni od nudy pridavam dalsi diel pribehu.

Rano po prebudeni dal Beorn Eledhilovi zasoby na cestu a rozlucil sa s nim, pricom ho odprevadil az ku vysokej skale Carrock. Eledhil presiel cez stary brod povyse skaly a vydal sa na sever, kde v dialke videl horu Gundabad a za nou sa mu uz slabo rysovali vzdialene stity starej rise Angmar. Tri dni mu trvala cesta k hore Gundabad a cestou stretol niekolko skupin ludi, no ukryl sa pred nimi v krikoch, lebo nechcel, aby ho zbadali alebo spoznali. Na treti den na sumraku dorazil k hore Gundabad a zosadol z Ostrika. Potlapkal ho po mocnej a stihlej siji a poslal ho trocha si zabehat po rozsiahlych plannach, na ktorych sa kedysi prehanali kone Rohirrov, predtym nez sa prestahovali na juh do Rohanu. Hladel za nim az kym nezmizol v dialke a potom sa otocil a zacal vystupovat na horu. Uz sa takmer celkom zotmelo a preto sa schylil a v akejsi diere sa ulozil na spanok, pretoze bol dost unaveny. Rano ked sa prebudil, zistil ze diera, do ktorej sa uchylil na spanok, sa smerom nadol rozsiruje a vytvara akusi chodbu. Vosiel do nej a podla ornamentov, ktore sa kde tu objavovali na starych osuchanych stenach, z uzasom zistil, ze sa nachadza v starom posvatnom meste trpaslikov pod horou Gundabad, kde sa kedysi prebudil z dlheho spanku Durin I.. Postupoval hlbsie do chodby, ale pre nedostatok svetla sa vratil a vysiel na povrch. Z nedalekeho stromu odtal meom niekolko smolnatych konarov a jeden z nich pomocou kresacich kamienko v zapalil. Potom sa vratil do chodby a postupoval coraz hlbsie do hory. Zrazu sa pred nim chodba skoncila a on hladel na mohutne kamenne dvere pokryte mithrilovymi platnami. Skusil ich otvorit, ale nepodarilo sa mu to. Oprel sa do nich teda celou silou a dvee sa z mohutnym zaskripanim pootvorili. Vznikla medzi nimi medzera dost velka na to, aby sa tamadial presmykol clovek ako bol on. Pretiahol sa cez strbinu medzi dverami a zistil, ze sa nachadza v obrovskej sieni, podobnej salam v Morii, o ktorych pocul z Gimliho rozpravania. Sien bola taka obrovska, ze svetlo jeho fakle nedopadlo ani len po bocne steny a tak sa rozhodol z cirej zvedavosti preskumat tieto starobyle saly, lebo sa v nom prebudil architekt. Dosiel az na koniec siene, kde zbadal niekolko portalov. vosiel do jedneho a vstupil do dalsej chodby podobnej tej, ktorou sa dostal do vnutra hory. Chodba vyustovala do malej miestosti podopretej niekolkymi stihlimi stlpmi, v ktorej boli iba stare drevene regaly, na ktorych boli polozene nejake stare knihy. Vzal jednu z knih, avsak hned ju polozil naspat, lebo v miestnosti bolo malo svetla na citanie. Na konci miestnosti zbadal nejaky otvor. Podisiel k nemu a zistil, ze su to pomerne uzke schody, ktore viedli smerom nahor kamsi na vrchol hory. Zvedavost ho pobadala po nich vystupit a tak vstupil do tesneho otvoru a zaal stupat po schodoch. tocili sa v skale ako nesmierne dlha spirala vystupujuca mnohymi tisickami schodov k vrcholu hory. Zrazu ho oslepilo denne svetlo. Ked si jeho oci privykli, zbadal, ze je na vrchole hory na akejsi plosine, okolo ktorej bolo kamenne zabradlie. V strede plosiny bol akysi podstavec s troma schodikmi na ktorom bol polozeny starobyly mithrilovy roh obrovskych rozmerov. Eledhil podisiel k rohu a prezrel si ho. obtrel ho trocha rukavo svojej tuniky a pravostriebro jasne zaziarilo. Eledhil sa usmial. Rukavmi vylestil cely roh a potom sa k nemu zohol a mocne sa nadychol. Pritiahol sa k rohu, lebo ten bol prilis tazky co len na zdvihnutie a mocne nan zatrubil. Z vrcholu stitu sa do okolitych dolin sa znieslo mohutne dunenie a trubenie, akoby sa dolinami hnal vodopad ci hucal silny vietor. Dunenie a trubenie sa nieslo dalej do rovin severneho Velkeho hvozdu az k Ereboru, ktory sa slabo rysoval kdesi na obzore. Eledhil vstal od rohu a znova sa nadychol, aby chytil dych. Poto sa rozhliadol naookolo a pristupil k zabradliu. Pozrel sa dookola, potom sa otocil a zacal zostupovat dole schodmi...

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

Takze dalsi diel pribehu:


Eledhil schadzal po nekonecnej spirale schodov vytesanych do skaly generaciami trpaslikov a na estu si svietil jednym smolnatym lucom.
Ked zisiel naspat od tej malej stvorcovej miestnosti, odkial sa predtym vydal po spirale schodov nahor na plosinu na vrchole hory, na svoje prekvapenie zbada v nej okrem chodby, ktorou sem predtym prisiel aj dalsiu chodbu, o ktorej si bol isty, ze tam predtym nebola. Zapalil si druhu faklu, lebo ta predchadzajuca mu uz zacinala doharat a vosiel do chodby. Dlazku pokryvala hruba vrstva prachu, ktory sa dvihal pri kazdom kroku, ktory Eledhil urobil. Chodba viedla stale rovno a nemala ani ziadne odbocky. Zdalo sa, ze na tomto posvatnom mieste si trpaslici dali zalezat este viac ako na baniach v Morii, co naplnalo Eledhila ako byvaleho architekta uzasom a obdivom k davnym trpaslicim stavitelom a kamenarom, ktori tieto chodby vybudovali este za davnych cias prveho hviezdneho veku, ked sa prebudili elfovia pri Cuivienene, velkej zatoke vnutrozemskeho mora Helcar, ktore uz nejestvuje.
Dlhe hodiny viedli jeho kroky prazdnou a starou chodbou, v ktorej sa jeho kroky ohlusujuco ozyvali mnohonasobnou ozvenou. Zrazu, asi po styroch hodinach unavnej chodze v tme, lebo mu dohorela aj posledna fakla, zrazu narazil Eledhil, ktory sa uz len po hmate orientoval v tme, lebo mu dohorela aj posledna fakla, na pevnu stenu. POtme ju ohmatal svojimi citlivymi prstami a zistil, ze to nie je pevna stena ale mohutne kamenne dvere, ktore su pevne zatvorene. Zaprel sa do nich celou silou a dvere sa pomaly roztvorili. Eledhila oslepilo svetlo. Ked si jeho oci privykli na sero, ktore pred nim bolo, vydychol uzasom. Pred nim sa rozprestierala dalsia obrovska sien, podopreta osmimi radami obrovskych stlpov celych zo zlata. Zrazu v chodbe za nim nieco silne zadunelo a vyvalil sa prud vzduchu. Eledhil sa otocil a v sere zbadal za sebou sivu stenu. Chodba bola zatarasena! Otocil sa a vosiel do siene so zmiesanymi pocitmi. Prechadzal medzerou medzi dvoma strednymi radami stlpov a rozhliadal sa okolo seba. Stropnymi sachtami sem dopadali mnohe luce slnecneho svetla, takze v sieni panovalo ake take svetlo. Zrazu sa sienou rozlahol mohutny a zvucny, no zato jasny hlas, ktory povedal: "Stoj!" Eledhil sa zastavil a obzeral sa po povodcovi tohto hlasu. Zbadal ho. Na konci siene stal podstavec s mnohymi schodmi a na vrchole podstavca sedel na velkom a zlatom trone stary ale zato mocny trpaslik odety v zlatom brneni preplatovanom mnohymi kruzkami z pravostriebra. Trpaslik znova prehovoril: "Ak si hoden prebyvat v tychto posvatnych sienach, dokaz to. Ak nie, tak zahynies. Tieto siene su otvorene pre vsetkych, ktori sem prichadzaju hladat pravu mudrost. Ti vsak, ktori pachtia za bohatstvom a chcu si ho silou mocou privlastnit, tak velmi zle dopadnu." Potom vstal, zdvihol velku obojrucnu sekeru, ktora lezala pri jeho nohach a zisiel zo svojho tronu na podstavci po schodoch az sa zastavil niekolko krokov od Eledhila. Boli od seba iba niekolko krokov a hladeli na seba. Potom sa Eledhil opytal: "Kto si?" Trpaslik mu odpovedal: "Durin." Eledhil vydychol uzasom: "Durin nesmrtelny?" Trpaslik iba nemo prikyvol a zrazu zautocil na Eledhila necakanym vypadom zvierajuc oboma svojimi ruciskami tazku sekeru. Eledhil ledva stihol odskocit pred dopadajucou sekerou. Odskocil na niekolko krokov a jedinym pohybom pliec zhodil zo seba svoj hruby vlneny plast aj s vakom. Rychlo sa zohol a z vaku vytiahol svoj valinorsky mec. Durin zazrel mec a znova zautocil. Narazili na seba dve cepele a sienou sa rozlahol cvengot. Durin odskocil a z uzasom sa pozrel na Eledhilov mec v bojovej pozicii. "Ako to, ze sa tvoj mec nerozpadol? Moja sekera dokaze pretat kazdy mec, ktory vyrobil elf, clovek ci trpaslik alebo odporny ork." Opytal sa tichym hlasom ale dost nahlas na to aby ho Eledhil pocul. Eledhil sa usmial a povedal rovnako tichym hlasom: "Moj mec nevyrobil ani elf ani clovek ci trpaslik. Vyrobil ho Aule, jeden z Valar vo valinore za velkym morom." Ked Durin zacul Auleho meno, hlboko sa uklonil a ticho tak zotrval hodnu chvilu. Potom zdvihol hlavu a pozrel sa na Eledhilov mec. Jeho cepel ovijali modre plamene. Potom sa pozrel na svoju sekeru a na svoj udiv zbadal, ze jej cepel ovijaju rovnake plamene ale zelenej farby. Pochopil, ze nemoze bojovat proti inej magickej zbrani a preto spustil sekeru na zem a odovzdane pozrel na Eledhila. Ten nechapavo spravil to iste. Potom sa opytal: "Co je?" Durin mu odvetil: "Nemozme proti sebe bojovat. Nase zbrane pochadzaju od toho isteho kovaca, ktory im dal dusu a ktory ich vykoval. Si jediny, kto ma dokazal takto zneskodnit po cele tie tisicrocia odvtedy, ked som sa sem uzavrel. Sme si rovnocennymi bojovnikmi." Potom mu ponukol ruku na znak primeria. Eledhil mu ju stisol a pozrel mu do oci. Zbadal v nich tisicrocnu mudrost nahromadenu za mnohe veky odvtedy, co Aule vo svojej vyhni stvoril sedem otcov trpaslikov, z ktorych jeden stal teraz pred nim. Durin mu potom jemne naznacil aby siel za nim. Eledhil ho nasledoval do jednej z chodieb, ktore boli domyselne shovane za podstavcom s tronom a po chvili prisli do mensej miestnosi, kde bolo niekolko jednoduchych ale zato pohodlnych kresiel a stolikov, okolo ktorych boli pohovky. Eledhil sa zadivil, pretoze takyto nabytok by tu rozhodne necakal. Pripadalo mu to tu ako v nejakej hobitskej nore, ktore videl v Arnore. Sadol si do jedneho kresla a pozoroval ako Durin z jedneho stolika vytiahol flasu vina a tri pohare zo zlata. Udivilo ho to. Opytal sa: "Tri pohare? Ved sme tu len dvaja." "Omyl moj drahy Eledhil, sme traja." Ozval sa za nim tichy smiech. Eledhil sa obzrel a zbadal v tieni tichu postavu, ktora mu bol aniecim povedoma. Postava vystupila z tiena do svetla a Eledhil zbadal, ze je to Radagast. Ten znova povedal: "Mame si vela co povedat." a sadol si do jedneho kresla naproti Eledhilovi. Po chvili si sadol aj Durin a zacal rozpravat.

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

Takze po dlhom case prinasam dalsi diel pribehu.
ENJOY


Eledhil sedel v pohodlnom kresle a pocuval Radagastovo rozpravanie o druhom veku a o jeho predkoch - vladcoch Hviezdnej rise Numenoru. Mnohe z tych pribehov poznal a mnohe nie, a teraz ich pocul po prvy raz. Vsetci traja popri tychto pribehoch popijali skvele vino z rozsiahlych vinic Dorwinionu pri jazere Rhun. Nakoniec to uz nevydrzal a opytal sa: "Preco mi vlastne obaja rozpravate tieto pribehy? Mnohe z nich poznam a viem ze su o mojich predkoch, ktori panovali nad Numenorom. Ale preco mi ich teraz tu rozpravate?" Durin nanho pozrel sibalskym pohladom a poznamenal: "Pretoze sa musis dozvediet celu pravdu o svojom rode a este si neprevzal svoje dedicstvo."
Eledhil sa nanho zadivene pozrel a opytal sa: "Ake dedictsvo?" "Dedicstvo kralov Numenoru, tvojich predkov." povedal slavnostne Radagast a vystrel sa na kresle. Potom pokracoval: "Za davnych cias, ked kral Tar-palantir videl, ze zlo, ktore sa rozmohlo v jeho risi aj tak nepremoze, nech robi cokolvek, dal rozobrat velke kralovske zezlo Numenoru, symbol svojej panovnickej moci a postupne navstivil vsetky velke pristavy numenorcanov v Stredozemi, kde schoval jednotlive casti velkeho zezla. Verilo sa, ze Tar-palantir zezlo schoval niekde na Numenore, ale nebola to pravda, lebo nikto nikdy nevidel v rukach Ar-pharazona velke kralovske zezlo. Dokonca aj vtedy, ked vyplaval na cele flotily proti Amanu, mal v rukach iba male zezlo, ktore bolo nepomerne skromnejsie a pouzivalo sa pri vsednejsich zalezitostiach. Ar-pharazon nikdy nedrzal v rukach velke zezlo, lebo vtedy uz nebolo na Numenore ale bolo rozobrate a schovane v jednotlivych pristavoch Numenorcanov. A je tam este aj teraz. Ten, kto pochadza z kralovskeho rodu Numenoru a dokaze najst a spojit vsetky casti zezla, moze si uplatnit narok na vladu nad vsetkymi uzemiami, ktore kedysi Numenorcania obyvali alebo okupovali. A potomkovia Numenorskeho kralovskeho rodu su v Stredozemi uz len traja. Si to ty. Dalej je to tvoj maly syn a potom este Elessar, kral Gondoru a Arnoru. Presna podoba zezla je v tvojom palaci v Umbare na mozaike, skrytej pod podlahou tronnej siene tvojho palaca. Musis sa vratit do Umbaru, najst tu mozaiku a postupne najst a spojit jednotlive diely zezla." Eledhil nanho nedovercivo zazrel a opytal sa: "A odkial to vsetko vies?" Radagast sa usmial a povedal: "Pretoze ja som pomahal Tar-palantirovi rozobrat a schovat zezlo. Ale nemozem ti ho pomoct najst. To musis dokazat sam, aby si dokazal, ze si hoden svojho dedicstva." Po tychto slovach sa zdvihol a odisiel z miestnosti. Eledhil nanho hladel, kym nezmizol za dverami a potom sa otocil na Durina. Ale ani ten tam uz nebol. So zmiesanymi pocitmi teda vstal aj on a pocitil unavu z vina, ktore popil pocas rozhovoru. Vytackal sa do susednej miestnosti, kde bolo viac svetla, lebo slnecne luce tam prenikali mnohymi svetlikmi a oblokmi v pravej stene. Podisiel k jednemu obloku a zbadal, ze je vytesany do skalnej steny vysoko sa klenucej nad udolim. V jednej zo stien zbadal chodbu, tak do nej vosiel a dal sa nou zostupovatstriedavo klesajucimi a rovnymi usekmi. Prechadzal okolo velkych sal a nadhernych komnat, ale jeho oci o vsetky poklady trpaslicieho umenia ani nezavadili, lebo premyslal o slovach, ktore sa dozvedel od Radagasta a Durina. Nakoniec vysiel do dalsej obrovskej siene a na jej druhom konci zbadal vzdialeny obluk brany. Presiel cez sien a vysiel z brany. Rozhliadol sa a zbadal ze je na zapadnej strane hmlistych hor a nedaleko od tohto miesta sa koncia hmliste hory. Severne od brany zbadal zrucaniny nejakeho mesta. Boli to zrucaniny Carn Dumu, hlavneho mesta stareho Angmaru. Eledhil sa nadychol a silne zapiskal na dvoch prstoch. Z dialky sa ozvalo zaerdzanie a onedlho k nemi pribehol verny Ostrik. Eledhil podisiel k hrdemu zrebcovi a pohladkal ho po vznesenej siji. Potom mu potichu povedal: "Cakaju nas dlhe cesty priatelu, budem potrebovat tvoju pomoc. Pomozes mi?" Zrebec namiesto odpovede sklonil hlavu a trocha nou pokyval. Eledhil prehodil cez svoj chrbta svoj batoh, vysadol na kona a zlahka ho popchol patami. Kon sa rozbehol, najprv zlahka ale potom sa rozbehol a o chvilu uz cvalali po rozsiahlych planinach severneho Eriadoru k starobylemu Fornostu, kralovskemu Norbury, kde sa zacinala Severna cesta, ktoru Svazincania volali zelenou, lebo bol zarastena travou.

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

Takze dalsi diel, pretoze ma asi poriadne silno kopla muza...



Ostrik s Eledhilom na chrbte cvalal cez sire mile severneho Eriadoru a na treti den podvecer dorazil k polorozpadnutemu Fornostu a doprial si kratky oddych v starom palaci kralov Arthedainu, kde si doplnil zasoby vody a nedaleko mesta ulovil zopar kralikov, aby sa zasobil potravinami. O dva dni sa vydal po zelenej ceste rychlo na juh. Preletel cez Svaziny ako vichor a neuveritelnou rychlostou sa hnal k Tharbadu, kam dorazil na deviaty den popoludni. Bez vacsich zraneni od ostrych kusov kamenov z rozpadnuteho mosta prebrodil rieku Gwathlo a znova sa hnal na juh k Rohanskej brane. Presiel cez siroky priesmyk a vstupil do Rohanu. Ale ani tu sa nezdrzoval a na piaty den skoro rano uz buchal na branu Rammas Echoru, okruznych hradieb Minas Anor, hlavneho mesta Gondoru. Straze pri brane ho najprv nechceli pustit dnu, lebo jeho zachmurena tvar a prisny hlas nenapovedali nic dobreho. Nespoznali ho, lebo jeho tvar sa celkom zmenila odvtedy, ked tu bol naposledy a aj obleceny bol celkom inaksie. Vyzeral ako posledny zbojnik z horskych dolin. Nakoniec ho na jeho vlastnu ziadost zaviedli so silnou strazou pred krala Elessara. Cvalal na koni cez Pelennorske polia az k hlavnej brane mesta a v patach sa mu hnali zo dve desiatky jazdcov ako eskorta. Ked cvalali hore strmymi ulicami mesta od jednej brany k druhej az k siestemu okruhu, kde museli zosadnut, lebo do Citadeli nesmel ziaden kon, stavala sa Eledhilova tvar coraz zachmurenejsou. Nevedel ako ho Elessar privita, po tej takmer rocnej odlucenosti od spolocenskeho zivota. V siestom okruhu zosadli a ostrik sa po niekolkych utisujucich slovach, ktore mu Eledhil zaspekal do ucha, nechal zaviest do jednej stajne. Eledhil zacal vystupovat do citadely. Vysli na Fontanove nadvorie a straze ho zaviedli pred Elessarov tron v tronnej sieni citadely. Elessar, ktoreho zburcovali zo spanku , ze ho chce vidiet nejaky panovacny cudzinec, takmer spadol z noh, ked zbadal, ze tym cudzincom je Eledhil, ktoreho pokladali za mrtveho. nedal na sebe vsak nic znat a so vsetkou dostojnostou krala Gondoru a Arnoru sa posadil na svoj tron na vrchole stupnoviteho podstavca. Nasadil si na hlavu Korunu Gondoru a do ruky vzal zezlo Arnoru. Potom povedal: "Vitam ta cudzinec v Gondore. Ake je tvoje meno a preco prichadzas?" Eledhil mu odpovedal tichym a pokojnym hlasom, ktory vsak aj tak bolo pocut az do najvzdialenjesieho kuta velkej saly: "Moje meno je Agarwaen, syn Umarthov a prichadzam v mieri." Elessar sa usmial, lebo si spomenul, ze tymto menom sa predstavil Turin Turambar, ked prisiel do Nargothrondu. Usmial sa a povedal nahlas: "Vitaj Agarwaen syn Umarthov!" Potom nebadanym posunkom poslal straze prec zo saly, vstal z tronu, zisiel dole schodmi okolo kresla spravcov, ktore stale bolo na svojom mieste na prvom schode a podisiel k Eledhilovi. Objal ho a povedal mu: "Vitaj Eledhil, chybal si mi. Preco si prisiel sem? Takmer rok sme o tebe nemali ziadne zvesti, dokonca ani tvoja manzelka a syn, ktori sem poslali poslov, ze si sa stratil. V umbare teraz panuje Sarainol, syn Saradholov ako tvoj spravca." Dodaljednym dychom. Eledhil sa ozval: "Elessar potrebujem tvoje dovolenie. Musim ist do archivov Minas Anor vyhladat nejake dokumenty, ktore prinielsi este Elendil so svojimi synmi z Numenoru a potrebujem sa pozriet do starych map. Dalej potrebujem este tvoje povolenie na volny pohyb v Gondore, lebo oficialne som este stale vyhnanec. Spravis mi tuto sluzbu?" Elessar odvetil: "V tom niet problem. Ale musim s tebou aj ja prebrat iste zalezitosti tykajuce sa nasho rodu." Elessar potom vzal Eledhila za ruku a zaviedol ho do vedlajsej komnaty, kde mu na zlaty zvitok napisal vsetky povolenia, ktore potreboval. Stocil zvitok, previazal ho bielou stuzkou a podal Eledhilovi. Potom si obaja sadli a dlho do noci sa rozpravali o tom co Eledhil prezil v divocine. Eledhil sa vsak ani slovom nezmienil o tom co mu povedali Radagast a Durin pod horou Gundabad. Eledhil sa potom prezliekol do siat, ktore mu dal pripravit Elessar a nasadil si na hlavu korunu a do ruky vzal zezlo, ktore stale mal so sebou vo vaku odvtedy co odisiel tajne za noci z pristavu Lond Daer Enedh. Tak sa zvital s kralovnou Arwen, ktora bola dost prekvapena, ked ho zbadala. Eledhil potom dost dlho badal a obkresloval si mapy v archivoch Minas Anor. O tyzden bol hotovy a po rozlucke s Elessarom, ktory ho siel odprevadit az do Harlondu, odkial Elessar pri priaznivom vetre, ktory teraz panoval na mori, doplaval o tyzden do Umbaru. Pri rozlucke s Elessarom mu Eledhil povedal: "Ked sa nabuduce stretneme, mozno to nebude mile stretnutie ani pre jedneho z nas. Jeden z nas vsak vznesie narok na to, co si doteraz nikto od padu Numenoru nenarokoval. Pamataj na moje slova." Pozrel sa do oci Elessarovi a nastupil na lod, na ktorej ho uz cakal nepokojne preslapujuci Ostrik, ktory sa zjavne bal morskych vln. O osem dni v noci vplavala lod do Umbarskeho pristavu a zakotvila pri dlhom mole. Eledhil zababuseny v dlhom plasti s kapucnou, aby ho nikto nespoznal presiel nocnymi ulicami do kralovskeho palaca, ale este predtym vsetkym co boli na lodi prikazal aby sa o jeho pritomnosti v meste nikomu nezmienovali. Prisiel na namestie a srdce mu zaplesalo, ked zbadal, ze dva stromy, ktore zasadil, prave kvitnu a rastu do vysky aj sirky. Akoby na privitanie mu jeden zo stromov pustil na zem jeden biely kvet. Eledhil si ho este v letku vzal a ozdobil nim Ostrikovu hrivu. Potom zoskocil z kona a zaviedol ho do jednej stajne, kde mal svoje kone uz davno a vedel, ze majitel sa nebude nic pytat, lebo mu bol slepo oddany a nikomu neprezradil cie su to kone. Ked mu Eledhil naznacil aby mlcal, nedostali z neho ani slovo a to ani na mucidlach. Takisto aj teraz. Elessar mu odovzdal kona do opatery a siel peso do palaca. Vstupil zahaleny v kapucni bocnym vchodom, takze ho nik nespoznal. Presiel prazdnymi chodbami a vyhybal sa strazam. Vosiel az do tronnej siene a potichu sa odstrojil a sadol s na tron. Nasadil si na hlavu korunu a do ruky vzal zlate zezlo. sedel tam v tme ale aj tak poskytoval uchvatny pohlad. Vyzeral ako kral zo starych casov. Coskoro zacalo svitat a on vstal z kresla, kde si chvilku zdriemol a schoval sa a nim. Chcel prekvapit svoj lud. Coskoro sa zacali sluhovia trusit po palaci, kazdy za svojimi povinnostami. Potom prisiel do siene Sarainol, Saradholov syn, a zasadol si na spravcovsku stolicu, ktora podobne ako kreslo spravcov v MInas Anor, stala na prvom schode stupnov veducich ku kralovskemu tronu. tron bol prazdny, lebo Eledhil bol schovany za nim a skarou v operadle pozoroval dianie v sieni. Sarainol si sadol a zacal plnit svoje spravcovske povinnosti. Najprv vydal bezne prikazy kapitanom vojska a potom sa chcel zdvihnut, ked do siene vojaci priviedli nejakeho muza, ktory nejakemu pekarovi ukradol dva bochniky chleba a dal ich zjest svojim detom. Muz bol chudobny, cim sa dlzoba stala nevymahatelnou. Sarainol ho uz chcel odsudit na dvadsat palic, co bol bezny trest pre zlodejov, ked v tom sa zrazu od kralovskeho kresla ozval mocny a prisny hlas: "Sarainol, nebud nespravodlivy! Ten muz bol, ako vidim, zufaly a nevedel ako nakrmit svoje deti. Treba ho oslobodit. Nie je nicim vinny, dlzoba sa ma vyrovnat z kralovskej pokladnice." Sarainol aj vsetok lud sa s udivom pozreli hore ku kralovskemu tronu a zbadali tam Eledhila, ktory stal vedla kresla a jednou rukou sa onho opieral. S udivom nanho vsetci pozreli. "Takto vitate svojho krala?" opytal sa Eledhil s nadychom ironie. Sarainol sa spamatal a vrhol sa na kolena a s nim vsetok lud. Eledhil si sadol na tron a povedal: "Toho cloveka oslobodte a dajte mu najest, aj jeho detom." dodal. Straze hned odviedli uboziaka do kuchyne, kde mu dali najest. Eledhil sa potom usmial a zova sa ozval: "Vratil som sa, teda rozpravajte co je nove. Najprv ty Sarainol!" A Sarainol zacal rozpravat, co sa v Umbare dialo pocas kralovej nepritomnosti...

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

takze dalsi diel pribehu:


Ked Sarainol skoncil svoju spravu o udalostiach v Umbare, bol uz takmer vecer a kral, ako aj vsetci pritomni boli uz unaveni a hladni. Ked sa zotmelo a zapalili fakle v stenach, zacali do siene prichadzat sluhovia a prinasat podnosy plne vonavych jedal. Ked sa kral a vsetci najedli, vysiel Eledhil este stale obleceny v kralovskom ruchu s korunou na hlave a zezlom v ruke na balkon na prieceli kralovskeho palaca smerujucom na namestie pred palacom. Pohliadol na svoje mesto a risu a nadychal sa tepleho vzduchu. Hladel na veze pevnosti obklopujucich mesto a oziarenych zachytenou ziarou slnka a mesiaca, ktora prystila z krystalovej gule nad mestom a osvetlovala cele okolie. Prezeral si nadherne palace, ktore teraz v case mieru a rozkvetu mesta rastli ako huby po dazdi a coraz viac sa zacinali ponasat na stare palace numenorskych slachticov, ktore tu kedysi, za cias ked bol Umbar najvacsou namornou zakladnou Numenorcanov v Stredozemi, stavali a ozdobovali a ohurovali okolie svojou okazalostou a prepychom. Do mesta sa po dlhom case zacala znova vracat jeho stara slava a povabnost. Pootocil sa k svojmu pobocnikovi, ktory ho sprevadzal a potichu povedal: "Vidis to mesto? Je nadherne. Drieme v nom vznesenost kralov ludi, ktori tu kedysi panovali a raz znova budu panovat. Rozhodol som sa, ze aj ja znova trocha prispejem k jeho skrasleniu. Zajtra rano dajte rozobrat dlazbu vo vstupnej sieni tohto palaca ale opatrne, lebo podla mojich sprav a planov, ktore sa mi dostali do ruk, by mala byt pod nou nejaka mozaika." "Ano pane." Povedal strucne pobocnik a odisiel. Vo dverach ho vsak zastavil kralov hlas: Pockaj, to este nebolo vsetko! Zajtra rano mi zavolajte na tretiu rannu hodinu vsetkych generalov a kapitanov. Nech zasadne vojenska rada. Chcem vediet v akom stave je armada!" Pobocnik nemo prikyvol a odisiel. Eledhil sa este hodnu chvilu dival na nadherne mesto, ktore sa ponaralo do spanku a potom aj on odisiel a ulozil sa vo svojej starej spalni, kde az do rana spal spankom nevedomych, ktory je este tvrdsi ako spanok spravodlivych.
Rano, ked mu generali a kapitani vojska podali podrobne spravy o stave vojska, vydal Eledhil rozkazy, aby sa zacali budovat nove vojnove lode podla planov, ktore doniesol z archivov z Minas Anor z Gondoru. Boli to stare plany mohutnych numenorskych galeon, z ktorymi kedysi numenorski moreplavci dosiahli tolke uspechy pri prekonavani morskych nastrah a dobyvani pobrezia Stredozeme. Nech sa pri stavbe tychto lodi ako aj dalsich vojnovych lodi vyuzije plna kapacita vsetkych lodenic v Umbare aj v Lond Daer Enedh. Kapitani a Generali nanho udivene hladeli a ked sa jeden odvazil opytat preco sa maju teraz v case mieru budovat vojnove lode, Eledhil iba strucne odvetil: "Pre pripad, ze by sme ich potrebovali." Potom sa zdvihol a vsetci generali a kapitani odisli k svojim posadkam, aby vykonali kralove rozkazy, hoci si o nich mysleli, ze su zvlastne. Ved Umbar teraz zil v mieri. Haradcania boli vsak natolko oslabeni vzajomnymi zvadami a dvoma neuspesnymi vojnami proti Umbaru a jeho spojencovi Gondoru, ked bola znicena alebo zajata cela ich namorna moc a znicene takmer vsetky armady na susi, ze ak by teraz na nich niekto zautocil so silou aku ma teraz Umbar alebo Gondor, neodolali by ich utoku a ich vojska by zhoreli ako slama vo vetre. Eledhil to dobre vedel, preto dal rozkazy budovat nove flotily podla starych numenorskych planov. Poznal slabinu svojho namorneho lodstva a vedel, ze ziadne z lodi, ktore Umbar, Gondor alebo haradcania maju sa nemozu vydat na sire more, ale musia plavat popri pobreziach. Jedini, ktori mali v sucasnosti lode schopne namornej plavby, boli elfovia v sedych pristavoch, ale ti uz takmer vsetci odisli. Zostavala teda iba moznost postavit nove namorne lode podla starych numenorskych planov, ktore boli ulozene v archivoch v Minas Anor, preto sa Eledhil vybral najprv k Elessarovi, aby ziskal tie dokumenty a priniesol ich kopie do Umbaru. Ked pocul stavy vojska, takmer odpadol. Umbar mal teraz styri armady po tridsiatich tisickach muzov a pritom polia okolo mesta nemal kto obrabat. To bol vysledok Sarainolovho spravcovstva. Eledhil teraz hutal, ako zredukovat pocet pozemneho vojska a obnovit hospodarstvo krajiny, ktore sa dostalo do upadku. Zavrel sa do svojej komnaty a premyslal o tomto probleme po cele popoludnie az do vecera. Vecer si dal znova zavolat vsetkych generalov a kapitanov a oznamil im, ze jednoducho zrusil celu severnu armadu, ktora bola na hraniciach s Gondorom a rozkazal poslat vsetkych vojakov, ktori v nej sluzili domov. Generali a spravca Sarainol to po pociatocnych protestoch prijali mlcky, lebo chapali dalekosiahlost tohto rozhodnutia, ktore znamenalo vyslovenie uplnej dovery Gondorskemu kralovstvu. Predsa vsak dosiahli aspon to, ze na severnych hraniciach ostali aspon straze v pevnostiach pozdlz hranice s Gondorom a na hlavnych pristupovych cestach do mesta Umbar. Eledhil suhlasil, ved aj tak slo domov vyse dvadsat tisic vojakov. Hospodarstvo zacalo coskoro prekvitat podobne ako na zaciatku Eledhilovej vlady a polia siroko daleko okolo mesta sa zaskveli novou siatbou. V jeseni sa naplnili vsetky statne sypky na prasknutie a tiez obyvatelia mali dostatok jedla a obilia. V celej krajine zavladla spokojnost a blahobyt. Eledhil vsak hladel dalej do buducnosti nez si kto dokazal co len pomysliet. Dal do Umbaru z Lond Daer prestahovat k sebe svoju manzelku aby si zabezpecil dalsich naslednikov tronu v pripade ze jeho prvorodeny syn Ereinion, pomenovany podobne ako posledny kral elfov v Stredozemi, zomrie. Chcel sa pre vsetky pripady poistit. Ked mu kapitani lodenic hlasili, ze vsetky lode su uz postavene a spustene na vodu, odbyl ich jednoduchym prikazom, nech stavaju dalsie a dalsie, kym budu mat drevo. V pristavoch Umbaru pozdlz pobrezia ako aj v samotnom Umbare a v Lond Daer Enedh sa uz na vode pohupovali velke mnozstva mohutnych vojnovych galeon numenorskych typov a inzinieri a architekti v armadnych sluzbach vymyslali zlepsenia pre dalsie typy, ktore planovali postavit v blizkej buducnosti. Sila Umbaru vzrastala kazdym dnom a uz len pri prvom pohlade na pristaviska v Umbare preplnene velkymi lodami sa zdalo, ze sa tu znova vylodil kral Ar-pharazon.
Eledhil vsak znova a znova vydaval rozkazy stavat lode a lodenice ich chrlili jednu za druhou, kym mali este drevo. Biela vlajka Umbaru, na ktorej bola vysita velka zlata hviezda, viala na stoziaroch lodi v lahkom vetre, ked Eledhil vydal v prvy jesenny den nasledujuceho roku prikaz na nalodenie vojsk novej severnej armady na palubu lodi a na vyplavanie z pristavisk. Mohutna flotila, ktora sa poctom takmer rovnala tej, s ktorou Ar-pharazon vyplaval dobit valinor a nesmrtlene zeme sa vydala na more a zakotvila na sirom mori, kde cakala na posily z Lond Daer. Ked priplavali, cela flotila sa vydala smerom na zapad, ale to bol iba zastieraci manever, lebo ked zmizli z dohladu pobrezia, stocili sa priamo na juh a plavali k najvacsiemu pristavu haradcanov, ktorym bol starobyly numenorsky pristav Ithilond asi sedemsto mil juzne od Umbaru v mohutnej zatoke chranenej zo vsetkych stran mohutnymi hradbami postavenymi na velkych hradzach, ktore obklopovali cely pristav. Ked sa zo ziary zapadajuceho slnka vynorila pod striebornymi a zlatymi vlajkami obrovska flotila na cele s mohutnou lodou Alcarondas pomenovanou na pocest Ar-pharazonovej vlajkovej lode, na palube ktorej sedel v zlatom kresle Eledhil, vladca Umbaru. Lode ticho ako hrozba zaplavili cely pristav, ktory sa vsak coskoro naplnil huriavkom a krikom, ked sa haradcania pokusili na chaby odpor, ktory vsak coskoro ustal, lebo ked videli ake velke vojsko si Eledhil so sebou priviedol, zachvatila ich srdcia panika a strach a pobiehali ako splasene ovce bez pastierov. Eledhil potom zostupil zo svojho tronu a vstupil na pobrezie. Tam vyhlasil toto uzemie a tento pristav za sucast Umbarskej rise ako naslednika Hviezdnej rise Numenoru. Ked vsak videl, ze pristav je takmer na rozpadnutie a mnohe budovy su uz len ruinami, lebo ich nikto po dlhe roky neopravoval, rozhodol sa spravit z tohto pristavu svoju hlavnu zakladnu na juh od mesta Umbar a to aj napriek ubohemu stavu, v akom sa cely pristav nachadzal. Pricinou tohto rozhodnutia bola vynikajuca poloha a hradby este z numenorskych cias, ktore pristav chranili a ktore boli podobne ako veza Orthanc z cierneho kamena, ktory ich robil nedobytnymi. Prikazal opravit starobyly miestodrzitelsky palac, aby sa dal ako tak obyvat. Palac bol sice takmer ruinou, ale Eledhil ho chcel obyvat aj tak, lebo v nom chcel najst druhu cast numenorskeho zezla. Prvu nasiel v malej debnicke medzi podlahou a mozaikou vo vstupnej sieni svojho palaca v Umbare. Muzi, ktori podlahu rozoberali, mlcali ako hrob, lebo dostali od Eledhila za mlcanie kralovsky zaplatene. Boli takisto aj tu a hned po prichode zacali prehladavat palace mesta a preklopavat podlahy, kde by mohla byt dalsia cast zezla ukryta. Neskoro vecer ju jeden z muzov nasiel pod podlahou byvalej pychy tohto pristavu - Kralovskej veze - celej postavenej z adamantu. bola to kratka zlata palicka na koncoch ktorej bol narezany zavit, aby sa mohla spojit s dalsimi castami. Skusal to zapasovat do casti, ktoru nasiel v Umbare, ale neslo to, ocividne neboli hned pri sebe. Nasledujuci den rano vydal Eledhil rozkaz odplavat, pricom v pristave nechal posadku styroch desiatok velkych lodi a dve tisicky muzov. Sam sa vydal na juh s polovicou flotily obsadit dalsie pristavy, nad ktorymi kedysi vladli Numenorcania. Druhu polovicu flotily poslal opacnym smerom. Pozdlz pobrezia na sever s rovnakym cielom. O dva tyzdne mal pod svojou kontrolou vsetky pristavy zapadneho pobrezia Stredozeme okrem Pelargiru, ktory patril Gondoru. Zanechajuc velke posadky vo vsetkych pristavoch sa vratil do Umbaru a podla mozaiky skusil zlozit zezlo. chybali mu vsak este tri casti. Predpokladal ze jedna bude v Pelargire, dalsia v Lond Daer avsak o tretej si ani nedokazal predstavit ani v ktorom pristave moze byt schovana. Podla analogickych suvislosti, ze vsetky casti boli v kralovskych alebo miestodrzitelskych palacoch pochadzajucich este z cias Numenorcanov si domyslel, kde v Lond Daer a Pelargire ma hladat. Odplaval teda do Lond Daer Enedh a po dvoch tyzdnoch usilovneho kopania, ked dal rozkopat vsetky budovy z numenorskych cias, ktore sa este zachovali, chybajucu cast nasiel a pripojil k takmer zlozenemu zezlu. Ked sa vratil do svojho noveho palaca a sadol si do stlporadia, lebo bolo pomerne teplo, zacal premyslat, kde moze byt schovana posledna cast. O tej, ktora bola schovana v Pelargire, vedel presne kde je. Bola na vrchole vysokeho podstavca na trojuholnikovom ostrove v rieke. Tajne tam v noci priplaval s jednou lodou a pomocou jedneho povrazolezca snal zlaty privesok a takisto tajne aj odplaval z pristavu. V Umbare zlozil zezlo. Vyzeralo presne ako podla mozaiky. Bola to dlha zlata palica na konci, ktorej bola velka hlavica, takze vyzerala ako obrovsky palcat. Z havice viselo sedem retiazok a na kazdej bola na konci zavesena hviezda zo zlata vykladana drahokamami. Na vrchole mala byt mithrilova hviezdicka. ta jedina chybala. Eledhil zlozil zezlo do vaku a ked zveril moc do ruk Sarainolovi, odisiel na koni cez Harondor, Ithilien a Rhovanion k Beornovi. S pomocou velkych orlov a Beorna nasiel Radagasta a chcel sa s nim poradit, kde je ukryta posledna cast zezla. Ale Radagast ho prijal dost zvlastnym sposobom...

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

Dalsi diel pribehu:


Medzitym v Minas Anor:

Elessar sa prechadzal po nadvori citadely pred vezou Minas Anor a jeho kroky smerovali dookola fontany a bieleho stromu, ktory rastol a rozvijal sa. Kralovna Arwen sedela na lavicke pod stromom a spievala, pricom jej jemne prsty behali po strunach zlatej harfy a vyludzovali nadherne tony. Elessar sa len mlcky prechadzal a premyslal. Ked si vsimol, ze jeho manzelka medzitym prestala spievat a zadivala sa nanho, povedal jej milym hlasom: "Moja milovana, premyslam o Eledhilovi a o jeho slovach, ktore mi povedal, ked sme sa lucili. Neviem co znamenaju ani aky maju vyznam. Podla sprav z juhu vsak Eledhil zacal budovat mohutne lodstvo a to podla starych numenorskych planov, ktore si obkreslil v archive tuna v Slnecnej vezi. Asi sa chysta na vojnu. POslal mi list, ze stavia vojsko, ale nemieni ho pouzit na utok na Gondor ani na Arnor. Vraj sa mam nechat prekvapit. Znepokojuje ma to, ved este len nedavno pred rokom viedol Umbar aj za pomoci mojich vojsk vojnu, v ktorej sa ledva ubranil utoku haradcanov. Jeho armada musela utrpiet tazke straty, ale o to som sa nezaujimal, lebo som sa musel vratit domov. A uz znova planuje vojnu a zda sa ze dokonca namornu. Aj ked je mozne, ze inu si dokonca ani nemoze dovolit, lebo armady na susi ma dost oslabene." Dokoncil svoj monolog o politickych zalezitostiach a manzelka sa nanho pozrela miernym pohladom a ticho odvetila: "Aragorn, vies ze Eledhil nikdy neporusil dane slovo, hoci ho obvinovali zo vsetkeho mozneho vcitanetej sprenevery penazi, ktora bola nakoniec falosnym obvinenim. Je vladcom samostatneho Umbaru. Nechaj ho, nech svoj stat vedie podla svojich predstav." Elessar sa zamyslel a po dlhej chvili uporneho premyslania odvetil: "Mas pravdu, ale nemozem ostat necinny, ked sa na mojej juznej hranici vzmaha nova velmoc, hoci spojenecka. Musim nieco podniknut." Po tychto slovach sa otocil a odisiel do citadely. Tam si dal zavolat svojich rytierov a prikazal im pripravit sa na cestu. Potom sa rozlucil so svojou manzelkou a na lodi odplaval po prude rieky do Pelargiru. Ked tam dosiel na druhy den rano, dal si hned zavolat kapitana pristavu a dlho sa s nim radil, ako aj s Angbornom, panom Lamedonu a Imrahilom, princom z Dol Amrothu. Vysledkom ich porad bol fakt, ze o tyzden, ked prisli do starobyleho numenorskeho pristavu zasoby stavebneho dreva, hned sa zacali stavat nove lode podla tych istych planov, ktorych kopie si vzal Eledhil do Umbaru. Elessar sa potom vratil do Minas Anor a venoval sa statnym zalezitostiam...

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

Novy vek lodneho stavitelstva sa zacinal...
V Pelargire sa stavali mnohe lode a stavitelia ich vylepsovali kde len mohli. V Umbare a v Lond Daer Enedh sa stavala obrovska flotila, najvacsia od cias, ked padol Numenor. Elessar si v Minas Anor dlho marne lamal hlavu nad ucelom tychto vojnovych priprav. Eledhil totiy nikomu nic neprezradil, iba stale daval budovat dalsie lode. Jedneho letneho dna dosli od zvedov v Enedhwaithe spravy, ze takmer vsetky vojnove lode, ktore boli v Lond Daer Enedh, tajne odplavali pod ruskom noci za neznamym cielom, pravdepodobne sa vsak pripojili k Umbarskej flotile. Elessar nechapal zmysel tohto tajnostkarenia, z cirej opatrnosti na navrh kapitanov, dal vsak pokyn, aby boli vsetky lode v gondorskych pristavoch v pohotovosti. Onedlho prisla sprava, ze z Umbaru vyplavala obrovska flotila smerom na zapad a stratila sa z dohladu pobrezia. Mesiac nebolo nijakych sprav, potom vsak zacali prichadzat. A boli coraz neuveritelnejsie. Eledhil rychlymi utokmi obsadil vsetky velke a klucove pristavy na zapadnom pobrezi Stredozeme a ovladol tak cele pobrezie od Umbaru az k juznemu vybezku Stredozeme, ba aj dalej. Harad vraj neodpovedal ziadnymi protiutokmi, lebo bol zdeseny mnozstvom lodi, ktore mal Eledhil k dispozicii. Coskoro na to prisla sprava z Umbaru, ze Eledhil znova zmizol niekde na severe a vladu dal znova do ruk Sarainolovi, Saradholovmu synovi. Zvedovia v Ithiliene hlasili, ze ho videli prehnat sa na koni po starej severnej ceste cez cely Ithilien az na severnu hranicu Gondoru a potom udolim Anduinu kamsi na sever. Potom o nom znova neboli ziadne spravy.Elessara sokovalo, ze Eledhil dokazal v tak kratkom case dobyt cele zapadne pobrezie Stredozeme. Netusil, ze za tym vsetkym sa skryva mozog bystrejsi ako vsetky mozgy Stredozeme. Eledhilove reformy armady za posledne dva roky, ked nanovo zorganizoval cely armadny system, spravili z Umbaru namornu velmoc, ktorej jedinou slabostou bola pechota. Reformy presunuli viac ako polovicu pechotneho vojska do namornictva, co sice oslabilo hranice na vychode, ale to bolo vyvazene tym, ze juzna hranica sa posunula o viac ako dve tisicky mil dalej na juh a z vychodu bola chranena velmi rozsiahlymi pustami v juznej casti Stredozeme. Z umbaru sa stala velmoc kontrolujuca zapadne pobrezie stredozeme, co Elessara dost znepokojilo. Vedel, ze Eledhil nikdy nezautoci na Gondor ani na Arnor, ale co jeho potomkovia, alebo co v pripade, ak ho zvrhnu z Umbarskeho tronu??


pokracovanie nabuduce...

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

Takze som sa nechal ukecat...


Eledhil sa za tyzden prehnal cez cely Gondor a udolim Anduiny az k Carrocku a odtial k Beornovmu domu. Ked vstupil dnu, pozdravil Beorna sediaceho pri nizkom stolceku a prezuval plast medu. Beorn sa na prichodzieho pozrel a ked zbadal, ze je to Eledhil, pokynul mu, aby si prisadol a ponukol sa jedlom, ktore bolo na stole. Eledhil pozrel na stol, ktory sa prehybal pod bielym chlebom, maslom, medovymi plastmi a krcahmi sladkej smotany. Prisadol si, lebo bol po rychlej jazde na koni vyhladnuty, ale hned vsak vyskocil a podisiel k Ostrikovi, ktory stal na dvore a trpezlivo cakal, dal mu za naruc sena a posepkal mu do ucha: "Prepac priatel moj, ze som na teba zabudol. Oddychni si a posilni sa. Ak budes ochotny ma aj nadalej niest, tak mame pred sebou dlhu cestu." Kon prehrabol kopytom, a sklonil hrdu hlavu, akoby daval suhlas. Jeho snehobiela hriva zasvietila v lucoch popoludnajsieho slnka, ktore vykuklo spoza mrakov a zasvietilo na velky dvorec. Eledhil potom vosiel dnu a prisadol si k stolu a vysvetlil Beornovi, co musel este zariadit. Beorn len ticho pokyval hlavou a dalej mlcky jedol. Medzitym na dvore Ostrik prezuval seno, ktoreho velku naruc mu Eledhil predtym priniesol z kopy v kute dvora pod strieskou a pozoroval dvorec, ktoreho bol v poslednych rokoch obcasnym navstevnikom. Onedlho prisli na dvor tri poniky a ked zbadali svojho sucasneho vladcu, podisli potesene k nemu a milo sa s nim privitali.
Medzitym Eledhil v dome dojedol a vysvetlil Beornovi, ze hlada Radagasta a ze ho sem prisiel poziadat o radu, kde by ho mohol teraz najst. Beorn chvilu ticho sedel a premyslal a potom prosto povedal: "V Rhosgobbele, kde byva." Potom Eledhil vstal a rozlucil sa s Beornom a vydal sa na cestu do Rhosgobbelu. Ked tam dosiel, bol uz vecer druheho dna. Eledhil sa pozrel na jednoduchy domcek v korune stromu a potom odhodlane zaklopal na dvere. Vosiel dnu a poobzeral sa. Zbadal Radagasta ako stoji pri okne a pozera sa von na cistinu v lese, kde sa pasol Ostrik. Eledhil len usta otvoril, ze sa aspon pozdravi, ked vtom Radagast prehovoril: "Vitam ta, tu vsak nemozes ostat, lebo sa musis vratit domov do Umbaru. To co hladas, najdes na najmenej ocakavanom mieste - na hlave svojho priatela."
Eledhil sa mlcky uklonil a odisiel, akoby ho hnala nejaka vyssia moc, hoci sa chcel este trocha pozhovarat s Radagastom. Ale ten len sa nanho pozre, ked odchadzal a odvratil, aby Eledhil nezbadal, ze po tvari mu stekaju slzy. Radagast totizto z Iluvatarovej milosti poznal udalosti, ktore mali nastat a vedel, ze Eledhil padne a spozna hlbku svojho padu, lez ani Radagast ani nikto iny v Arde, ba dokonca ani Valari, ktori sedia na svojich tronoch v stale blazenom Valinore a riadia osudy sveta, nevedel, co sa stane potom, lebo Eru, nazyvany aj Iluvatarom, zjavuje buducnost sveta podla svojej vole.
Eledhil teda sadol na svojho verneho kona a pomaly odchadzal a dumal o Radagastovych slovach. Ked dosli na dohlad od lesov Lothlorienu, Eledhil zrazu zastavil a zoskocil z kona. Vzal z neho vsetky svoje veci a povedal mu: "Dalej uz mozem ist iba ja sam, Bol si mi dobrym priatelom ale hoci tusim, co ma caka a neminie, nemozem ta vziat so sebou. Na tomto mieste sa musime rozlucit, nech je to akokolvek bolestne pre hocikoho z nas. Srdce mi vsak navrava, ze sa este stretneme." Ostrik sa na neho zadival svojimi velkymi hnedymi ocami, zafrkal a nezne si obtrel hlavu o jeho sluchy, potom sa otocil a zamieril klusom do lesov Lothlorienu. Eledhil za nim chvilu hladel a potom sa vybral presne opacnym smerom ako jeho verny spolocnik - na vychod k Anduinu. Nedaleko Lorienu bol brod cez rieku, ktory kedysi pouzil Celeborn, ked siel za cias Vojny o Prsten dobyt Dol Guldur. Eledhil prebrodil velku rieku a sledujuc okraj lesa dlhe dni a noci putoval, az obisiel Velky les po jeho juznom okraji a dostal sa do krajov severne od Mordoru. Unaveny dlhym pochodom dosiel na dvadsiaty deviaty den k velkej rieke, ktorej meno nepoznal. Bola to rieka Carnen, ktora sa zo severu vlievala do velkeho jazera Rhun, ktore bolo pozostatkom vnutrozemskeho mora Helcar. Po svojej pravici videl na judu akesi hory, ale myslel si, ze to su severne hory Mordoru. Boli to vsak hory Dorwinionu, kedysi najvychodnejsej gondorskej provincie. Eledhil sa totiz na svojom pochode bez toho aby si to vsimol odklonil od smeru svojej cesty trochu na sever a tak dorazil k rieke Carnen na jej najschodnejsom useku severne od Dorwinionu, kde sa rieka stavala velmi sirokou a plytkou, takze sa dala lahko prebrodit. Eledhil presiel cez rieku, ktorej voda mu nesiahala ani po kolena a dostal sa do krajov Taur Romenu na sever od jazera Rhun. Tam sa dostal na starobylu trasliciu cestu smerujucu zo severu od Ereboru na juh k jazeru Rhun. Vydal sa po nej juznym smerom a coskoro dosiel do lesov na severnom brehu rozlahleho jazera. Tam vykonal prvy z mnohych zlych skutkov, ktorych sa mal dopustit...

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

Takze teraz to bude chvilu iba taky opis miest v Stredozemi z pohladu Aragornovej dejovej linie...




Elessar, aby vyhnal starosti z hlavy, rozhodol sa vydat na inspekciu svojej rise. Je uz takmer trinast rokov, odkedy sa rozlucil so svojimi spolocnikmi, ktori sa vratili na sever do svojich domovov. Je nacase, aby splnil slub, ktory dal kedysi Pipinovi, svojmu panosovi a priatelovi, ze raz zavita na sever a navstivi aj Kraj. najprv vsak vykona inspekciu po juznej casti rise. Takto premyslal, stojac na streche Bielej veze Minas Anor. Chvilu este premyslal o tejto teme a potom zavolal sluhov a dal im prikazy, aby sa na treti den jeho sprievod prichystal na cestu, ze pojde na inspekciu po kralovstve. Sluhovia hned odbehli, aby zvolali kralovych rytierov, ktori byvali v Minas Anor a v Osgiliathe, a oznamili im kralov plan a rozkazy. Elessar medzitym zisiel dole z veze a siel k svojej manzelke, ktora sedela a citala si v jednej z miestnosti citadely pri okne smerujucom na vychod k Anduinu a dalej k Ithilienu. Ked jej Aragorn povedal o tom, co bude robit v nasledujucich dnoch a tyzdnoch, usmiala sa a povedala mu: "Drahy moj, tesim sa, ze si chces prezriet svoju risu zblizka a este viac sa tesim, ze chces ist aj na Sever k nasim priatelom, ale vedia uz o tom aj oni?" Elessar sa zamyslel a povedal: "Nie, ale to ma este dost casu. Zatial sa musim postarat o svoju risu a opravit most v Tharbade, aby sa dalo prejst cez velku rieku Gwathlo, lebo cesta cez brod je nebezpecna. Dovtedy nasi priatelia nemusia vediet o tom, ze ich cheme potesit nasou navstevou." Cely nasledujuci den prebiehali pripravy na kralovu inspekciu jednotlivych casti juznej casti rise, najma casti, kde este v poslednych mesiacoch nebol. jeho trasa mala viest cez Calenardhon na zapad a po starych cestach cez Biele hory do Anfalasu a Pinnath Gelinu a potom cez juzne lena a pobrezne provincie do Dol Amrothu. Otial cez Pelargir a Minas Arnen, kde teraz zil Faramir a pani Eowyn do Minas Ithil, kde sa chcel presvedcit na vlastne oci, ako prebiehaju prace na velkych dielach, ktore zacal stavat este Eledhil pred svojim vyhostenim z Gondoru a ktore boli teraz z velkej casti pred dokoncenim. Tak sa aj stalo.
Rano dalsieho dna sa z brany veze zapadajuceho slnka vydala velka druzina. na zaciatku dvaja zastavnici s kralovskymi zastavami, za nimi cela stovka rytierov v mithrilovych brneniach, ktorymi oslepovali oci vsetkych, ktori sa zisli diva sa k brane na kralov odchod na inspekciu. Za rytiermi sa niesol na koni Elessar Telcontar, obleceny do rovnosaty Elendilovych dedicov, s korunou na hlave, Elendilovou hviezdou na cele a Annuminasskym zezlom v ruke. Za nim sla dalsia stovka ryierov na konoch a nakoniec zasa dvaja zastavnici so zastavami Gondoru a Arnoru. tak vysli z velkej brany Minas Anor v ziare ranneho slnka a vydali sa po ceste do Osgiliathu, ktory neunavne ruky trpaslikov uz takmer desat rokov prebudzali k novemu zivotu a obnovovali davnu slavu. Ked prisli do mesta, v brane ich vitali velke zastupy obyvatelov, ktori sa po starociach navracali do svojich domovov v prastarom hlavnom meste Arnoru a Gondoru, v Citadele hviezd, kralovskom Osgiliathe, ktory po dlhe roky lezal v troskach a teraz sa z neho znova stavalo velkomesto a obchodne a kulturne centrum juzneho kralovstva. V osgiliathe sa kral zdrzal styri dni, prezrel si vsetky stavby, ktore boli nanovo postavene a aj Dom hviezd na ostrove v rieke Anduin, ktory majstri trpaslici znova vztycili v jeho byvalej povabnosti a krase a jeho kupola sa znova skvela nad mestom, ktore sa kazdym dnom dvihalo z ruin. Mesto vsak bolo este stale z vacsej casti v troskach, lebo jeho rozloha bola obrovska a prace napredovali pomaly, kedze trpaslikov bolo malo a Elessar im dal rozkaz, aby si dali na praci zalezat, aby sa z mesta stalo to, cim byvalo kedysi, teda najkrajsie sidlo kralov ludi v Stredozemi. Pocas navstevy Domu hviezd ho prekvapila a potesila mimoriadna udalost: jeden z robotnikov, ktory opravovali budovu nedaleko velkolepeho Domu hviezd sa posmykol a spadol do rieky. Nastastie vedel plavat a ked sa vyskriabal na breh, hned sa pytal na krala a chcel sa s nim hned stretnut. Ked ho priviedli pred krala, robotnik podisiel ku Elessarovi a posepkal mu: "Moj pane, vo vode v rieke som videl velku sklenenu gulu. Je to asi palantir, ktory sa stratil z Domu, ked bol zboreny..." ked to kral pocul, vytrestil oci a hned vydal rozkaz, aby robotnika hned zaviedli na miesto kde padol do rieky a privolali robotnikov a doniesli mnoho povrazov. Onedlho sa predtym skoro prazdne stavenisko zahemzilo ludmi vsetkych stavov, ktori s napatim sledovali neobycajne divadlo. Do vody poskakali robotnici, ktori onedlho vyplavali na hladinu a davali znamenie tym na brehu, aby zacali tahat. Robotnici na brehu sa zapreli do kladiek a lan a coskoro sa nad hladinou ukazala leskla gula pozoruhodnych rozmerov velka v priemere, takmer ako dospely clovek pokryta blatom a bahnom z dna rieky. Ked gulu vytiahli na breh, niekolko ruk ju hned ocistilo od spiny a necistoty a o malu chvilu sa leskla a ligotala ako ciry kristal. Palantir pod dozorom doviezli dvadsiati silni muzi do Domu hviezd a postavili na starobyly podstavec, ktory tam doposial stal. traja mocni chlapi s nim otacali, ked ho kral nastavoval do spravnej polohy a cele zastupy vydychli udivom, ked sa palantir rozziaril bledym svetlom a ked sa don kral po prvy raz pozrel. Ked sa kral pozeral do palantiru a hladal ostatne palantir, jeden uzrel v komnate vysoko vo vezi Minas Anor, dalsi v komnate veze Orthancu, kde sa mu onedlho zjavila udivena tvar spravcu veze, ktoreho poveril strazenim palantiru, ktory tam nedlho po vojne o prsten a pade Sarumana znovu ulozil. Ked sa pozrel, kde je palantir z Minas Ithil, zbadal v kameni, do ktoreho sa pozeral, iba tmu. To znacilo, ze palantir je zniceny. Potom sa pozrel na sever, kde sa nachadzaju ostatne palantiry, s prekvapenim zbadal, ze hladi na modru oblohu a cez palantir sa obcas prevali vlna. Elessar sa zmohol len na prekvapeny vzdych. Podla povesti sa palanrity severu potopili spolu s Arveduiom II. v zalive Forochel. Ale ked teraz hladel na oblohu, znacilo to, ze bud ich vlny vyplavili na pobrezie alebo plavu na nejakej debne v sirom mori doteraz uz dlhe veky. Pozrel sa po dalsom palantire a znova ten isty obraz, ale trocha stoceny, takze videl, ze palantiry su na nejakom piesocnom ostrovceku, ktory tam more za mnohe roky naplavilo. Ked sa pozrel po poslednom palantire, zbadal, ze je stale vo vezi na vezovych vrchoch. Bol to palantir z veze Elsotirion, ktory tam bol ulozeny este Elendilom, aby sa mohol divat naspat na Valinor, ktory bol mimo kruhu sveta a kam viedla teraz iba Priama cesta. Cirdan ho zrejme nenalozil na lod, ktorou pred rokmi odisli na zapad nositelia prstena a Gandalf Biely a nechal ho vo vezi, lebo asi respektoval, ze to je majetok Elendilovho rodu. Kral elessar hned po tom, co sa dozvedel, ze palantiry su stale v zalive Forochel a ze sa daju ziskat spat, hned poslal sedemdesiat rytierov do Pelargiru na lodi, aby tam presadli na velku lod, ktoru im poskytne kapitan pristavu a hned mali vyplavat do zalivu Forochel, aby ziskali palantiry a soviezli ich do sedych pristavov a ak sa to bude dat, aby ich umiestnili docasne vo veziach vo Vezovych vrchoch. Na treti den po tomto prekvapeni sa vybral so zvyskom svojich rytierov lodou na sever k raurosu a Argonathu, kde skupina trpaslikov pracovala na obnove stlpov kralov a severnych schodov a diel na Amon Lhave a Amon Hene. Ked tam dosli a presvedcili sa o tom, ako pokracuju prace, vybrali sa konmo na zapad a juh cez plane Rohanu a Anorienu, zastavili sa v Edorase a Helmovej Rokline, kde navstivili gimliho a jeho poddanych a potom sli do Isengardu, kde sa dlho zdrzali a odkial kral skontroloval, co sa deje v Minas Anor a co robia jeho priatelia na severe.


Pokracovanie asi zajtra...

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

Takze dalsi diel pribehu...


Vecer toho dna, ked Elessar zamyslene sedel vo vezi Orthanc v komnate s palantirom a hladel po celej Stredozemi, zrazu sa obraz, ktory doposial sledoval, prerusil a zjavila sa v nom tvar jeho manzelky a kralovnej Arwen. Dlho sa spolu zhovarali a nakoniec, ked sa obraz stratil, zameral Elessar svoj pohlad na vychod a hladal v nom Eledhila. Ked ho konecne nasiel, takmer spadol od uzasu z kresla a zial mu naplnil srdce, lebo scena, na ktoru hladel, bola nesmierne smutna a bolestna. Videl Eledhila ako stoji s krvavym mecom nad mrtvolami troch muzov a obera ich so zufalym a sialenym vyrazom v tvari o vsetok majetok. Temne chmary sa prehanali kralovou myslou, ked vstal z kresla v ktorom sedel pred palantirom a vydal sa po dlhych schodoch na strechu veze. Dlho do noci premyslal o tom, co mohlo jeho priatela a krala Umbaru natolko zmenit, ze sa dal na cestu vrahov a zbojnikov, na cestu, po ktorej kracaju najhorsi vyvrheli ludstva a ktora prinasa iba smrt a utrpenie vsetkym naokolo. Ustarosteny sa vydaval na juh, a pocas celeho zvysku inspekcie bola jeho tvar zahalena zadumcivym a smutnym tienom. Anborn, pan Lamedonu ho takmer nespoznaval, ked k prisli do Linhiru...

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

Takze pridavam dalsi diel pribehu... (mam nejake plodne obdobie... )


Ked sa Angborn vecer toho dna pytal, preco je taky smutny a zachmureny a preco je jeho tvar zahalena mrakom bolesti, dostalosa mu odpovedi, z ktorej nevyrozumel takmer nic iba to, ze kral stratil dobreho priatela. Elessar sa zdrzal v meste iba tri dni, pocas ktorych si vypocul spravy o stave kralovstva a hlavne juznych len. Z Linhiru sa vybral na juh a zapad do Dol Amrothu, kde zil knieza Belfalasu Imrahil. Dlhe dni sa spolu radili, lebo kral tam zostal tri tyzdne a odital riadil aj niektore statne zalezitosti. Ked kral odchadzal, z mesta sa po jeho odchode rozbehli poslovia na vsetky strany, aby zvolali vsetkych muzov schopnych nosit zbran, ktori su medzi tridsiatym a styridsiatym rokom zivota, lebo kral planoval tiahnut do Vychodneho Gondoru, co boli konciny este stale nebezpecne a hrozive aj ked Sauron padol uz pred niekolkymi rokmi. Celkovo to boli asi dve tisicky muzov. Pod vedenim Imrahila sa mali sustredit pri meste Pelargir o tri tyzdne, lebo kral sa tam vtedy bude zdrziavat. Elessar potom sadol na lod aj so svojimi rytiermi a v priaznivom vetre sa priplavil do Pelargiru, velkeho starovekeho pristavy, ktory postavili Numenorcania, a ktory bol hlavnym pristavom Vernych pocas Sauronovej moci na Numenore. Kral si dal zavolat z Minas Ithil Faramira, ktoremu odovzdal docasne spravu juzneho kralovstva a sam sa postavil na celo stoviek vojakov, s ktorymi sa preplavil v Pelargire cez rieku a po starej haradskej ceste, ktora uz bola opravena rukami usilovnych remeselnikov, sa vydal na sever cez cely Ithilien a cez pamatne polia Morannonu, kde sa odohrala posledna bitka vojny, v ktorej bol zniceny Sauron, nepriatel, ktory znepokojoval po cele tri veky Stredozem. Tak na cele dlhej kolony pesiakov a jazdcov presiel okolo trosiek Mordorskych hradieb a velkej Ciernej brany Mordoru a pochodoval so svojim vojskom na vychod do Dorwinionu a k jazeru Rhun...

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

takze dalsia davka pribehu o Eledhilovi, aby zavislaci dostali nieco na upokojenie svojich zavislosti a chutok...


Takmer tri mesiace sa Eledhil tulal po lesoch okolo jazera Rhun a jedol iba travu a korienky ako lesna zver. Jeho mysel sa celkom pomutila a zahalili ju temne mraky. Prepadaval pocestnych na cestach z Dorwinionu, az sa nakoniec stal postrachom kraja. V tom case sa uz pomaly ale isto okolo neho zacala zatahovat siet, ktoru okolo neho s pomocou svojich vojsk nastavil Elessar. Gondorske vojska systematicky prehladavali jednu cast uzemia za druhou, az nakoniec Eledhila obklucili v jednom lesnom udoli, kde ho v spanku zviazali a priviazaneho na kona ho odniesli do veze Minas Falaith na zapadnom brehu jazera Rhun v Dorwinione, kde teraz sidlil kral Elessar a prijimal hold svojich poddanych z Dorwinionu, ktory sa znova stal Gondorskou provinciou. Ked Eledhila metajuceho sa a sklbajuceho nosidla, na ktorych bol priviazany priniesli styria mocni rytieri pred Elessarov tron, kral z lutostou pohliadol na uboheho sialenca, ktory lezal pred nima nemohol sa ani hnut. Ked Eledhil zbadal Elessara a spoznal ho, z ust sa mu vydral strasny skrek, akoby celkom stratil schopnost hovorit ludskou recou a stal sa zverom. Oci sa mu naplnili zurivostou, napol svoje svaly a s neludskou silou pretrhol povrazy, ktore ho putali na lozko. Potom schytil svoje veci z ruk jedneho zbrojnosa a vybehol zo saly, prebehol cez nadvorie a az v brane sa zastavil, lebo bola zatvorena. Otocil sa na Elessara, ktory pokojnym krokom prichadzal zo saly so svojimi rytiermi a ked zbadal, ze niet unikovej cesty, zohol sa a vytiahol z vaku svoj valinorsky mec, vytasil ho z posvy a chcel sa branit. Elessar k nemu prichadzal aj nadalej pokojnym krokom a s vaznou tvarou. Eledhil napriahol svoj mec proti nemu aby ho zastavil, ale kral sa nedal a siel dalej. Zastavil sa az ked sa spicka meca dotkla jeho hrude zahalenej v ciernom plasti, ktory skryval mithrilove brnenie. Potom zasepkal: "Preco?" Eledhil odskocil dobry meter dozadu, chytro sa zohol a zdvihol svoj vak, v ktorom podivne zahrkotal kov. Hodil ho Elessarovi a povedal hlasom sialenca: "Pozri sa a zbadas, preco som taky aky som. Vdaka tebe sa mi zrutil cely moj zivotny plan. Mohol som si uplatnit narok na cele panstvo numenorcanov v Stredozemi, keby som nasiel poslednu cast zezla krala Tar-palantira. Ale tu nikdy nenajdem." Tvar mu zrazu posmutnela a ruka s mecom klesla. Elessar vybral z vaku jednotlive casti zezla a zasunul ich do seba. Potom si ho obzrela vydychol udivom nad tolkou krasou a nadherou jemnej prace starych cias. Potom sa jemnym hlasom opytal Eledhila: "preco nemozes najst poslednu cast a uplatnit si ten narok?" Eledhil sa nanho zadivene pozrel a s pobavenym usmevom stareho muza, ktory pouca svojho maleho vnucika, ze kradnut jablka nie je spravne ani dobre, mu odvetil: "Ty nevies?" Elessar len pokrutil hlavou. Eledhil pokracoval: "Pretoze ta posledna cast zezla je na tvojom cele. Je to Elendilmir, posledna cast zezla kralov Numenoru." Elessar zdesene odskocil, lebo konecne pochopil pravdu a svoju ulohu v Eledhilovom smutnom osude. Eledhil vsak vzal zezlo z Elessarovych ruk, znova ho zlozil a vlozil ho do vaku. Potom tam vlozil aj mec z Valinoru. Potom sa otocil, stiahol zavory z brany, otvoril si jedno kridlo a s vakom na pleci vysiel z brany. Dal sa na zapad cez pahorky Dorwinionu spat po ceste, ktorou sem kedysi prisiel...

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

Takze... konecne som sa aj rozhodol sem hodit prvu cast mojho pribehu. Je to len uvod do pribehu, ktory sa uz odvija v mojej hlave a bude to nieco trsoku dlhsie . Poprosim aj nejaku kritiku
Tak a tu je uz ten spominany uvod:

„Garoth počkaj!“
„� Mortedh, dlho sme sa nevideli.“
„Nevidel si Elmenu?“
„Nie. Zasa sa stratila?“
„�no a Imona je celá nesvoja, ako vždy. Len dúfam, že do zotmenia ju nájdeme, nerád by som aby sa zatúlala do lesa.“
„Mám ti pomôcť s hľadaním?“
„Garoth si milí, ale nebudem ťa otravovať, určite máš dosť svojich starostí.“
„Ako myslíš, tak ja už pôjdem,“ rozlučil sa Garoth.
Garoth zamieril prašným chodníkom ku svojmu domu. Otvoril dvere a vošiel dnu. Zapálil sviečku, položil ju na malý stolík v kúte izby a zvesil nasolené mäso z rýmsi nad kozubom. Sadol zi stolík a nohami kopol do niečoho mäkkého. Garoth sa zohol a pozrel sa pod stolík. Pod stolíkom bola riadna tma, a tak vzal sviečku aby lepšie videl. Keď bol znova zohnutý pri zemi, sviečka osvietilo malé dievčatko.
„Elmena čo tu robíš?“
„Strýko Garoth, chcela som ťa vidieť,“ povedala Elmena šťastným hláskom.
„Tak si mala povedať ockovy nech ťa sem zoberie,“ povedal Garoth prísnym hlasom.
„Ale ocko mal veľa práce,“ šepla Elmena, a pritom sa rozplakala.
„Elmena neplaÄŤ. VstaĹ? z tej špinavej zeme, zavediem ĹĄa za ockom. UĹľ ĹĄa hÄľadal po celej dedine.“
Elmena vstala podala strýkovy ruku a povedala: „A nemôžem dnes spať u teba?“
„Neviem, ale môžeme sa opýtať ocka.“
Garoth a Elmena vyšli z domu a zamierili do stredu dediny. Garoth zaklopal na dvere pomerne veľkého domu. Dvere sa pootvorili a objavila sa uplakaná hlava. Bola to Imona. Imona pozrela na Garotha a následne sa jej zrak zastavil na malej dievčine.
„Elmena,“ potešila sa Imona. „Tak som as o teba bála. Už som myslela že ťa uniesli!“ A objala svoju dcéru. „Ďakujem ti, že si nám ju priviedol. Kde si ju našiel?“ Sypala zo seba Imona a rukou pokynula Garothovy a Elmene nech vojdu dnu.
„Schovávala sa u mĹ?a.“ Imona šibla prĂ­sny pohÄľad na Elmenu. „Chcela by u mĹ?a dnes spaĹĄ,“ rĂ˝chlo dodal Garoth.
„Neviem či jej to dovolím, potom keď nám takto zmizla,“ povedala Imona.
Ako sa Imona a Garoth rozprávali, tak do izby vstúpil Mortedh.
„Elmena! Ty moja malá nezbednica,“ zaradoval sa Mortedh.
„Elmena by chcela dnes prespať u Garotha. Ale nemali by sme jej to dovoliť zato že sa takto stratila,“ vyrútila sa Imona na Mortedha.
„Úplne s tebou súhlasím,“ prízvukoval Mortedh.
„Tak ja sa už poberiem,“ lúčil sa Garoth.
„Nechoď preč,“ plakala Elmena.
Garoth vyšiel z domu, ale nevybral sa hneď domov, lebo si spomenul, že sľubil mlynárovy, že sa zastaví. Tak teda zamieril na druhý koniec dediny ako stojí jeho dom.
Mlynár ho už vítal vo dverách: „Už som myslel že nedôjdete.“
„Prepáčte Ĺľe meškám, ale zdrĹľala ma jedna maliÄŤkosĹĄ,“ ospravedlĹ?oval sa Garoth, a pritom zachytil veselĂ˝ pohÄľad mlynára.
S mlynárom sa dohodli, že Garoth zajtra odvezie na svojom voze 10 vriec do susednej dediny. Garoth sa rozúčil a už aj kráčal domov. Vstúpil dnu a pri okne zbadal nejakú postavu...

Takze dalsia cast pribehu,,,



Elessar stal v otvorenej brane pevnosti Minas Falaith a hladel za odchadzajucim Eledhilom. Po chvili k nemu prikrocil jeden z kapitanov a opytal sa krala: "Mme ho prenasledov