|
|
 shaman
Prspevky 164
|
  25.05.2007 - 17:37
 |
Si dobry..lepsis sa kazdou kapitolou..niektore vyrazy by som menil....ale to je len moj subjektivny nazor..ktorz voec nemusi byt spravny.
Dufam ze toto moje pokracovanie bude tiez dobre....pre tych co si minule casti nevsimli...su niekde na predoslich stranach. Tak a ide sa na to:
Jediný čarodej
„Majú červené oči...“
„Pazúry ako medveď...“
„Pochádzajú z diablovho príbytku....“
„ Sú to pekelné stvorenia...“
...to všetko sa hovorilo o nás, dvoch cudzincoch zahalených do čiernych plášťov. Počuli sme to, a vedeli sme dobre, že musíme čo najskôr odísť. Vedeli sme aj to, že sa nám to nepodarí. Ľudia o nás nevedeli nič, a to ich desilo najviac. A čo ľudí desí, to nemajú radi, pokúsia sa nás zabiť a tým prerušiť úlohu oveľa staršiu ako základy zeme, či ľudskí rod. Nepodarí sa im to, to sme vedeli tiež, no niekoľkých musíme zabiť, ako príučka ľudskej zlobe a hlúposti. Nevadí, veď pre toho, po koho sme prišli, zomrie ešte omnoho viac tvorov ako tých pár ľudí. Vedeli sme, kam máme ísť, no pred budovou, ku ktorej sme mali namierené, stál hlúčik ľudí s palicami, fakľami a vidlami, a to nebolo dobré.
„Nikolas, jediný čarodej a pliaga našej dediny, vyjdi von a vydaj sa do rúk spravodlivosti,“
kričal vysoký muž s čiernou bradou na dom. Otvorili sa dvere a vyšiel chudý mladý muž s čiernymi vlasmi, v čiernom habite. Muž ho schmatol a zreval
„Aký trest si zaslúži za to že uvalil na našu dedinu nešťastie ?“
„Upáliť“
reval dav naspäť. Zvláštne ako sa človek dokáže strhnúť aj takými malými podnetmi, ako je cudzí rozzúrený hlas. Vtedy sa Nikolas pozrel na nás, zrejme tušil, kto sme. V jeho očiach sa odzrkadlila nevysloviteľná hrôza a strach o vlastný život. Cítil som, že je to jeden z jeho posledných ľudských citov.
Vtedy na povel môjho spoločníka prišiel mocný vietor, zahasil fakle a všetkým nalial do sŕdc strach, ktorý ich donútil pustiť zbrane a utiecť. Iba zopár mužov ostalo stáť s palicami v rukách . Vtedy mi vietor stiahol kapuc?u a oni uvideli moju hadiu hlavu, ostré zuby a červené oči.
Vtedy, možno zo strachu, možno z pýchy zaútočili, ale myslím ,že ani človek nieje až taký hlúpy tvor, aby naozaj veril, že vyhrá nad nami. Vytrhol som im palice z rúk ,poprerážal som im miechy. Až vtedy som videl, aké krehké je ľudské telo. Jeden ma trafil palicou do hlavy, na človeka takmer nemožný výkon. Dokonca som pocítil bolesť, čo bolo viac než nezvyčajné.
Prelomil som ho v rukách a hodil na zem, o pár hodín sa postavil, ale to som sa dozvedel až neskôr, a aj to že to nebol človek.
Vtedy sme sa totiž pustili za Nikolasom, ktorý medzi tým ušiel, zrejme vedel, že nám neujde, vedel, že sa k nám musí pridať a dokončiť niečo, čo malo zmeniť nie len jeho život, ale životy nás všetkých. No vystrašený sotva vnímal sám seba, nie ešte dôležitosť situácie. Nezazlieval som mu to, iný by som nebol ani ja, za iných okolností by možno každý urobil chybu. On na to ešte ani nebol pripravený, mali sme začať snami hrôzy a utrpenia, aby si aspo? čiastočne navykol na to, čo ho čaká, ale čas bol proti nám, lebo Saga sa možno až príliš dlho zapodieval starými prorockými knihami Desov, to nás zbrzdilo, no aj tak je to možno takto lepšie, možno to Saga vedel, ale netreba sa trápiť, teraz sme tu a máme ho priviesť a privedieme ho, lebo inak by sa stalo všetko nepodstatné a koniec by prišiel bez vysvetlenia pravdy, čo nás Desov neuspokojovalo, preto sme boli tu...
Vyčerpaný sa neustále potkýnal a padal, ale vzhľadom na telo, v ktorom nám utekal, bola pozoruhodná jeho rýchlosť. Znova sa potkol a spadol, cítil som, že už nechce vstať, že chce umrieť, čo sa mu zrejme zdalo ako veľmi ľahké východisko, aj keď tým by to bolo len horšie a bolestnejšie nie len pre neho, ale aj pre veľa iných. Nemohol to vedieť, vtedy bol len človek a my sme to prišli zmeniť, aby konal to, prečo sa narodil, aby bol tým, za koho sa narodil a aby spoznal svet, pre ktorý sa narodil, pre ktorý má žiť. Ležal na zemi a pomaly dýchal, možno čakal na smrť, možno na nové sily pre ďalší beh. Síce som sa snažil zakrývať znepokojenie, ale vedel som že je dosť silný aby odmietol a toho som sa bál najviac, že odmietne.
Dúfal som, že si ešte nestihol uvedomiť svoju silu a výnimočnosť. Vytiahol som Dýku starých vrahov, Nikolasa som si otočil na chrbát, ale zrejme mu bolo už všetko jedno keď potlačil taký silný a tak dlho pestovaný pud sebazáchovy a nechal ma nech ho, ako si iste myslel , zabijem.
Preťal som mu žily na krku, rukách, nohách a pri srdci, ani nestonal, nevydal ani hláska, chcel možno umrieť no stále mal nádej. Zo žíl vystrekla teplá krv a potom pomaly stekala po jeho ešte ľudskej koži. Omdlel a nechal smrť, aby si konala svoju povinnosť, aký veľký šok bol pre?ho, že sa zobudil v tom istom svete v akom zaspal to neviem, ale teraz ma to ani nemalo zajímať.
Priložil som mu dla? k rane na zápästí pravej ruky, ktorú[ som mu urobil a po celom tele sa mu vyobrazili runy najstaršej mágie stvorenia a pravdy, vtedy som sa priznám, zľakol, vždy sa vyobrazia len okolo tej rany na pravej ruke, ale potom som si uvedomil že vzhľadom na to čo má urobiť to nie je až také nezvyčajné.
Zviazal som mu ruky za chrbtom a navliekol som ho do hnedého plášťa. Išli sme cez les ďalej a on bezvládne ležal na ko?ovi a sníval o tom , aby sa mohol vrátiť. Spútal som mu ruky, aby po prebudení nemohol uskutočniť ďalší zúfalý a zbytočný pokus o útek, ktorý by nás stál iba ďalší čas, a toho sme mali málo.
Vtedy som ani len netušil , že už dve hodiny pred svitaním, svitanie bol predpokladaný čas zobudenia priemerného človeka, bol on hore a črepinou si pomaly ale isto rozrezával povraz okolo rúk. Povraz sa na chvíľu zakýval, a keďže som veľmi vnímaví tvor, prudko som vstal a pokúsil som sa ho chytiť, no vtedy sa stalo niečo, čo som naozaj nepredpokladal. Vyšmykol sa mi a bežal ďalej.
Tak rýchlo premenou prejsť predsa nemohol. Môj spoločník mu bol už za pätami a ja som sa pustil za ním. Človek bežal pomerne rýchlo, no nemal šancu , už len preto, že bol v pre neho pridlhom plášti a ruky mal skrehnuté. Zrazu zakopol a skotúľal sa k malej riečke. Podoprel sa rukami o breh a pohľadom ostal na nich. Vedel som čo si myslí a vedel by som to aj keby som nevedel čítať myšlienky.
Namiesto ľudských rúk mal predné končatiny v tmavo zelenej koži s dlhými a ostrými pazúrmi. Zdvihol hlavu a pozrel sa na svoj odraz vo vode. Vykríkol a odskočil od riečky. Vedel som čo tam videl. Videl tam tvár démona s farbou rovnakou ako na rukách, S čiernymi očami bez bielka a dúhovky a videl aj ústa, z ktorých mu trčali malé ako pílky ostré očné zuby.
Prišiel som k nemu a chytil som ho za plece, neodskočil, vlastne sa ani nepohol, až po chvíli prehovoril. „Nikdy k vám nebudem patriť“
„Vždy si k nám patril“
odpovedal som mu. Vedel som že to bola jeho posledná ľudská veta.
A chcem poriadnu kritiku, jasne?
 |
|
 |
Beleg
Bydlisko: Hranice Doriathu
Prspevky 245
|
| 27.05.2007 - 11:39
|
Bolo to fakt cool . A dalsia moja kapitola .
7.KAPITOLA - Dôležitá depeša
Hlavné mesto bolo tiché ako nikdy predtým . Po okrajoch ciest stáli napäté rady ľudí , pred ktorými stáli malé deti s košikmi v rukách . Medzi nimi stáli vzpriamení vojaci s dlhými kopijami . Celé mesto napäto čakalo . Stáli takto už asi hodinu , no nemali žiadne námietky . Po chvíli sa od brány ozval zvuk trubačov . Dve stovky mužov sa v podzemí zaprelo a vytiahlo bránu , pod ktorú pomaly začal prechádzať sprievod . V čele šiel na hnedom koni vysoký muž v plnej zbroji . Po jeho bokoch kráčala pešky asi stovka vojakov a päťdesiatka lukostelcov . Za ním však šiel na bielom koni starec , ktorý sa neustále obzeral a ostražito sledoval . Ľudia im volali na slávu a deti z košíkov priehrštím vyhadzovali ružové lupene , ktoré pomaly dopadali na dlažbu , popod nohy sprievodu . Muž na čele však pohľad upieral do zeme a jasajúcim davom sa príliš nevenoval . Keď si to starec za ním všimol popchol ko?a a zastal pri mužovi . Nato všetci ľudia stíchli a čakali čo sa udeje . starec pošepol niečo mužovi . Ten zdvihol hlavu , zahľadel sa na davy a zámaval im . Tie sa nato ešte viac rozjasali a deti ešte s väčším nadšením hádzali lupene . Sprievod si to namieril rovno k hlavnému palácu . Keď prišli k jeho bráne , muž v čele zosadol z ko?a a odovzdal ho chlapcovi , ktorý ho odveidol do stajní . Starec však bránou prešiel na koni a na nádvorí ho priviazal ku stĺpu . Zrazu sa odniekiaľ objavil na nádvorí malý tučný mužíček so šerpou a zvolal :
"Pane , pane , počkajte . "
Muž sa otočil a premeral si ho .
"Vitajte pane ."
"Kto ste ?" zatiahol panovačne .
"Mne patrí tento palác pane , som pánom mesta .volám sa Zithal" odvetil mužíček .
"Tak potom ma odveďte dnu."
"Bude mi cťou." povedal a až potom si všimol vojakov , ktorí pochodovali nádvorím .
"A ubytujte mojich mužov . Sú ako moji bratia a dúfam , že by ste nechceli mužov kniežaťa Caletha ubytovať na slame . "
"To je samozrejmosť .No teraz ma však nasledujte."
povedal Zithal a uklonil sa .
Prešli nádvorím až sa dostali do paláca . Hlavná chodba bola ohromne veľká a steny boli plné gobelínov , na ktorých boli vyšité rodokmene pána domu a jeho rodiny . Sprievod zastal a Caleth sa zahľadel na gobelíny .
"Vidím Zithal, že si zakladáte na pôvode ."
"Pre muža v mojom postavení je to nutné."odvetil Zithal a usmial sa na knieža . Ten však jeho úsmev neopätoval , ale otočil sa a pokračoval v ceste . Na konci vstupnej chodby stáli starodávne drevenné dvere . Pri nich stáli dvaja vojaci v zelenom a s úklonom kniežaťu otvorili . Nachádzali sa v obrovskej sieni na konci ktorej stáli dve kreslá .
"Jedno pre pána mesta a druhé pre dôležitého hosťa" povedal Zithal . Prešli dlhou miestnosťou a Zithal rukou ukázal na kreslo pre hosťa . Caleth si však sadol do druhého kresla a hlavou pokynul Zithalovi aby si sadol . Ten sa zamyslel čo by to mohlo znamenať a usadil sa .
"A teraz Zithal mi povedz ako pokračujeme v plánoch." prikázal Caleth .
Bolo vidno , že Zithal starostlivo vyberá slová a je nervózny .
"Ani stopa po elfoch pane , ani stopa ."
Na Calethovej tvári sa zračil hnev , obrátil sa k Zithalovi a povedal :
"Posielam vám tisíce zlatých mesačne , posielam vám vojakov a to len preto lebo si myslím , že v najväčšom meste bude najviac elfov ! Ale vy nie , staviate za moje , opakujem moje peniaze svoje paláce a nič nerobíte ! Vždy som si myslel , že aspo? toto mesto má pána , ktorý by za niečo stál . No mýlil som sa . A musí sa to zmeniť . Stráže !"
Z niektorého z rohov vyšli dvaja vojaci .
"Zavrite tohto darmožráča " prikázal Caleth .
"To nemôžete Caleth , kto si myslíte , že ste ?" zapišťal Zithal .
"Viac ako vy ." posmešne povedal Caleth . "Berte ho, nech už je preč .
Vojaci teda Zithala spútali a odvliekli ho .
"Bodaj by aspo? dnes niekto priniesol nejakú dobrú správu " zavrčal a odhodil čašu s vínom čo mal pred sebou .
Hneď ako to povedal sa dvere na konci sály rozleteli a dnu vbehol zadychčaný vojak .
"Pane,pane .Dobré správy , máme elfa . V Kalime ."
"Konečne ." povedal Caleth a usmial sa .
"Daj pokyn nech pripravia sprievod . Idem do Kalimy."
Pokračovanie - NEVIEM . 
Naposledy upravil Beleg da 27.05.2007 - 15:26, celkom upraven 1 krt |
|
|
shaman
Prspevky 164
|
|
|
 Menelia
Bydlisko: Lindon (TN)
Prspevky 2912
|
|
|
shaman
Prspevky 164
|
| 27.05.2007 - 18:46
|
no tak som na rade asi ja tak tu posielam dalsiu cast mojho pribehu...uzite si to...
Sen
V ten de?, keď som videl čo zo m?a urobili, chcel som sa ich pýtať na veľa vecí, no nepýtal som sa. Vždy keď som sa chcel niečo spýtať mi akýsi hlas v hlave povedal, aby som počkal a bol trpezlivý. Pomaly som si zvykal na dlhý chvost, ktorý sa mi z času na čas obtieral o nohu. Celý de? sme išli cez les bez prestávky ale keď sa začalo stmievať, zastali sme. Utáborili sme sa a ja som prekvapivo rýchlo zaspal. Sníval sa mi sen. Videl som obrovskú púšť, a veľkú kamennú polguľu trčiacu zo zeme. Vedel som, že je to budova aj keď nemala žiadne okná ani dvere. Pred ?ou stál démon a aj keď som si ešte celkom nezvykol na moju podobu, aj tak som vedel , že som to ja. Naproti ,mne išla obrovská armáda. Bojovníci boli tak isto démoni a boli ich milióny a miliardy. Išli na m?a s bojovým pokrikom na perách a ja som sa zbabelo skrčil a dúfal, že ma nechajú žiť, ale oni ma bodali a zabíjali a ja som nemohol umrieť a trpel som čoraz viac. Po strašných mukách som umrel a išiel som po chodbe, kde v zelených stenách boli vyryté symboly. Prišiel som na jej koniec a tam boli zapečatené dvere. Vyslovil som nejaké slová a dvere sa otvorili.Za nimi bola zvláštna lebka, ktorá namiesto očných zubov mala dva obrovské tesáky smerujúce dopredu a neskôr stáčajúce sa mierne k sebe. Na páse som mal pripevnený meč, vytiahol som ho a všimol som si, že na meči, je veľa symbolov. Zahnal som sa a rozťal som tú lebku. Zrazu som uvidel hlavu ďalšieho démona, vyzeral hrozivejšie ako ja a vyžarovalo z neho zlo. Povedal iba jedno slovo, „Neden“ a zmizol. Zobudil som sa celý spotený a vystrašený. Rýchlo som zobudil jedného z mojich spoločníkov. Zobudil sa veľmi rýchlo, dokonca ma popritom chytil silno za ruku a pustil ju až po pozornom prezretí mojej tváre, no napriek tomu na ?om bolo vidieť, že je prekvapený. Zobudil som toho zo spoločníkov, ktorého som ešte nepočul hovoriť. Pozrel sa mi do očí a ten pohľad ma úplne zamrazil. Vedel som, že vidí do hĺbky mojej duše a poznania a ešte oveľa ďalej. Nemohol som rozprávať, nemohol som sa ani pohnúť. Po chvíli prehovoril hlasom ťažkým a silným ako celé bytie zeme: „Osud“. Keď to povedal, zdalo sa mi, akoby sa zatriasol celý svet. Dúfal som, že sa mi to zdalo. Vtedy som trochu nabral odvahy a skúsil som sa ja jemu pozrieť do očí takou silou, ako sa on pozeral mne. Videl som tam smútok, obrovský smútok, ktorý sa v jeho očiach odzrkadlil a v jeho srdci bol oveľa väčší. Zrazu mi preletel hlavou ten sen a ja som pochopil jedno, on si ho teraz pozrel. Zľakol som sa a odtiahol od neho. Smutne na m?a pozrel a ja som na jeho tvári uvidel úsmev. Radostný úsmev, ktorý mi dal viac sily ako všetky odvary sveta dohromady. „Ja som jeden s tých mála tvorov ktorých sa báť nemusíš,“ povedal priateľsky. „ Vyspi sa, zajtra budeš potrebovať veľa sily,“ dodal a ja som išiel spať ako i povedal. Nasledujúci de? bol už od začiatku zvláštny. Hneď ako ma prebudili, som pocítil obrovskú silu v sebe a okamžite som sa chcel vydať na cestu. Vyzeralo to skoro ako by ani nikde nechceli ísť. „Čo je ?“ opýtal som sa. „Vysadni na ko?a“ prikázal mi ten, ktorého som nezobudil. „Prečo?“ pýtal som sa lebo sa mi to nezdalo veľmi spravodlivé. „Budeš potrebovať veľa sily,“ dostal som odpoveď a viac som sa nepýtal.. Išli sme veľmi krátko, ani nie pol hodiny a zastavili sme sa na jednom pahorku. Dovtedy bola obloha modrá, No len čo začal „zobudený“ vytvárať z rôznych práškov kostí a paličiek zvláštny a zložitý pentagram, rozpútala sa nad nami veľká búrka. Doľahla na m?a hrozná únava a zaspal som. Možno som to nemal vidieť, a možno naozaj potrebujem tak veľa sily. Zobudil som sa veľmi svieži a podľa tmy okolo nás som usúdil že je asi niečo pred polnocou. Moji spoločníci už dokončovali pentagram. O chvíľu ma zavolali a povedali mi aby som si ľahol do stredu veľmi zložitého a neprehľadného pentagramu. Ľahol som si a hneď na to začala búrka. Do rôznych častí pentagramu sa postavili moji spoločníci a v ostatných častiach som zazrel niečo ako tiene ďalších tvorov. Až som sa strhol od strachu, keď som tesne pri uchu začul veľa rozličných a zložitých kúziel. Pomaly som si začínal myslieť, že je to všetko keď som zrazu nemohol dýchať. Skúšal som chytiť dych, no márne. Dusil som sa a nikto mi nepomôže. Zomriem. Vedel som to s takou istotou, že to ohromilo aj m?a. Telo sa zmohlo na posledný kŕč a cítil som sa voľný. Vyletel som nad svoje telo a chcel som si ho lepšie pozrieť, keď som uvidel, že všetci ktorý tam boli sledovali m?a, nie moje telo, ale m?a. Dostal som hrozný kŕč, moja duša dostala kŕč. Bol som s toho veľmi šokovaný, ale veľa času som na šok nemal. Zaplavil ma v tom šoku a kŕči aj hrozný smútok. Časť mojej duše umiera, niečo vo mne mi to hovorilo, a ten hlas mi povedal aj to, že ja budem žiť. V hrozných bolestiach som klesol k môjmu telu a začal som pochybovať o tom hlase v mojom vnútri. No vtedy, v hrozných bolestiach a smútku ma zaplavil taký pocit sily a slobody, aký som ešte nikdy nezažil. Trhlo mnou, druhý raz, tretí raz, štvrtý raz a ............ niečo vyletelo z mojej hrude, rovno zo srdca. Bola to malá čierna guľka, ktorá sa vznášala predo mnou a ja som sa pocítil ako všetko moje zlo odchádza spolu s ?ou odo m?a preč. Odrazu som na sekundu nevidel nič iba temnotu okolo m?a a potom som prišiel do zvláštnej miestnosti. Bola to guľa to som vedel a po stenách boli všade pokreslené runy, pentagramy a rôzne ďalšie symboly a hieroglyfy. Pomaly som sa obzeral po miestnosti a skúmal jednotlivé znaky. Ani jeden zo znakov mi nebol známi a nedokázal som ho zaradiť do žiadnej kultúry ani jazyka. V strede miestnosti stála socha zahalená v plášti. Bola celá čierna a nevidel som čo je pod kapuc?ou. Pohla sa. Vystrela ruku a m?a zachvátila obrovská bolesť. Všetky kosti sa mi lámali a vnútornosti sa hýbali po celom tele. Skrútený na zemi a stonajúc som rozmýšľal, či je to naozaj môj koniec, no vtedy socha prehovorila, Vedel som, že nehovorí ľudským jazykom, no napriek tomu som mu rozumel. Povedal „Si voľný“ a zmizol. Celá miestnosť sa začala točiť a ja som znovu upadol do zúfalstva a bolesti, kričal som ako najviac som vedel, no po chvíli som nemal sily ani na to. Prestal som kričať, iba som sa bezmocne prizeral ako sa miestnosť točí a cítil som, že teraz už naozaj umriem. Opustili ma všetky sily, srdce prestalo tĺcť, dych sa zastavil. Umrel som. Čakal som, že uvidím brány pekelné ale mýlil som sa. Otvoril som oči a nad sebou som uvidel „neprebudeného“, jedného z mojich spoločníkov. Usmieval sa, zrejme už dávno vedel čo poviem, spýtal som sa na jedinú vec: Som v pekle? „Horšie,“ odpovedal, „oveľa horšie.“
cakam co mi na to poviete |
|
|
Menelia
Bydlisko: Lindon (TN)
Prspevky 2912
|
|
|
Beleg
Bydlisko: Hranice Doriathu
Prspevky 245
|
|
|
Menelia
Bydlisko: Lindon (TN)
Prspevky 2912
|
|
|
Beleg
Bydlisko: Hranice Doriathu
Prspevky 245
|
| 28.05.2007 - 18:08
|
Kašlem na pero a papier a z voleja píšem ďalšiu časť .
Kapitola 8. - Útek a to čo spôsobil
Kľúč sa pomaly otočil v zámke . Zapadol . Ravim s chlapcom na pleci prudko otvoril dvere a zabuchol ich . Kľúč vopchal do zámky a zamkol . Za sebou počul tupý náraz o drevo a hromživý hlas vojakov :
"Čvarga elfská , toto jej len tak neprejde !"
Ravim sa usmial a obzrel sa okolo seba . Nachádzal sa na kraji citadely . "Takže som nevyšiel tam , kade ma privliekli" pomyslel si .
Vnútro Kalimskej citadely by ohromilo každého , kto by mal chuť a čas poobzerať sa . Z akéhosi dôvodu bola prázdna a mramorové výklenky pre čestnú stráž boli neobsadené . "Čosi tu nehrá ." pomyslel si Ravim .
Zvýšil teda ostražitosť a popri stene sa začal presúvať k východu . V obrovskom priestore sa však ozýval každý jeho krok a zamknutí vojaci stále neprestávali zúrivo trieskať do dverí . Ravim prechádzal popri sochy vysokých žien a mužov , no nemal čas obzerať si ich . Pri hlavnom východe zastal , chlapca opatrne položil na podlahu a pozrel sa von . Zasnežené ulice boli ľudoprázdne , len odniekiaľsi z ľava sa ozýval tlmený hurhaj veľkého počtu ľudí . Ravim sa teda vrátil po chlapca , zvliekol zo seba plášť , zababušil do neho chlapca a opatrne vykročil . Behom prešiel asi tri ulice a na každom rohu ostražito zastavil a napäto počúval . No počul len pískajúci zimný vietor a ten istý tlmený hurhaj . Chcel sa dostať čo najrýchlejšie von z mesta , no nedalo mu .
"Kde sú preboha všetci?"
Vrátil sa teda k citadele a nasledoval hluk . Po chvíli chôdze sa ocitol tesne pri zdroji hluku . Námestie plné uzimených ľudí vítalo akýsi sprievod na čele s mužom na hnedom koni . Vedľa neho kráčala skupina vojakov a za ním spiaci starec , opretý o svojho bieleho ko?a . V strede námestia stálo vysoké pódium s mnohými schodíkmi . Muž pri ?om zastal , zlezol z ko?a a odovzdal ho paholkovi . Ťažkými , priam dunivými krokmi vyšiel na pódium a prehovoril :
"Ľud kalimský !" načo mu davy odpovedali nadšeným jasotom .
"Prehováram k vám pretože predvčerom okolo obeda sa mi donieslo , že v tomto meste sa nachádza elf !"
Ľudia zrazu nečakane zmĺkli a znepokojene si začali šepkať . Po chvíli však znova zdvihli hlavy k pódiu a počúvali .
"Tu , v meste kde sa snažíte žiť usporiadaný a slušný život so svojimi deťmi sa nachádza nebezpečný zlodej a vrah ! Pretože žiaden elf si nezaslúži žiť a už tobôž nie na kráľovských územiach ! Rasa nebezpečných vrahov , banditov a lupičov stále žije medzi nami a my im to dovolíme ! " Davy znova zmĺkli no onedlho už nahlas vyslovovali svoj súhlas s Calethom .
"My sme rasa , ktorej patrí svet . Zašla sláva elfov ! Nastáva vek ľudí !" Davy sa už teraz absolútne rozhučali a súhlasne kričali . Caleth sa usmail , zošiel s pódia a paholok mu priniesol napojeného ko?a . Caleth na? spokojne vysadol a davy jeho sprievodu uvoľnili cestu . Ravim si prednes celý nevypočul ale snažil sa čo najrýchlejšie dostať k bráne . Po chvíli pokojného klusu sa Caleth dostal k citadele , ktorá bola náhle plná mestskej posádky .
"Čo sa tu deje ?" zkríkol Caleth .
Jeden, asi najodvážnejší z vojakov vystúpil z rady a povedal :"Elfovia,pane,elfovia zmizli."
"Zmizli? Ako to , že zmizli? Akú veľkú posádku ste tu nechali aby ich strážila ? "
"Asi troch mužov , pane ."
"Troch ? Kde boli preboha ostatní?"
"Starali sa o vašu bezpečosť . " odvetil vojak .
"Vyzerám , že ju potrebujem ? Kde sú tí traja ?"
"Jeden je mŕtvy a tí dvaja sú ..."odmlčal sa , pretože odkiaľsi vybehli dvaja prestrašení vojaci a hodili sa ku Calethovi .
"Odpusť , pane , odpusť ." Caleth sa na nich ani len nepozrel a povedal :"Obesiť . Pred všetkými ľuďmi ."
"Prosím , pane , prosím ."
"Odveďte ich , okamžite " prikázal Caleth .
"A okamžite prehľadajte mesto ."
"?no pane ." povedal vojak , uklonil sa a odišiel .
V tých chvíľach stál Ravim pred bránou a oproti nemu stáli dvaja vojaci s mečmi v rukách .
Takže som to nakoniec stihol
Naposledy upravil Beleg da 28.05.2007 - 19:46, celkom upraven 1 krt |
|
|
Menelia
Bydlisko: Lindon (TN)
Prspevky 2912
|
|
|
Reklama
|
|
 |
Amrafel
Bydlisko: Veov mesto
Prspevky 315
|
|
|
morgoth2
Bydlisko: BA
Prspevky 20
|
|
|
Beleg
Bydlisko: Hranice Doriathu
Prspevky 245
|
|
|
morgoth2
Bydlisko: BA
Prspevky 20
|
|
|
Fingolfin Naermarth
Bydlisko: Tam, kde ma uvtaj a prichlia
Prspevky 899
|
| 29.05.2007 - 19:34
|
| Beleg Cuthalion Napsal(a): | Priatelu , toto by som radsej hodil do vlastnej tvorby a nie sem  Sem pisu ludia pribehy , romany na pokracovanie a nie basnicky . OK  |
myslím, že takéto spory by mohli riešiť skôr admini a módi, lebo my, obyčajní smrteľníci sa môžeme v niečom pomýliť
Zabi ohyzda, zachrni Stredozem!
www.lotrgame.forumup.sk |
|
|
Beleg
Bydlisko: Hranice Doriathu
Prspevky 245
|
|
|
Amrafel
Bydlisko: Veov mesto
Prspevky 315
|
|
|
shaman
Prspevky 164
|
| 30.05.2007 - 18:41
|
ludia dufam ze vas velmi nenastvem ked pomedzi Ravima vsuniem daldiu moju kapitolu..ale hadam bude stat za to:D
Klion ki harta
Ľahol som si na chrbát a pozrel som sa na hviezdnatú oblohu. Ten pohľad mi bol zvláštne cudzí, pretože zatiaľ čo zvieratá a rastliny sa menili takmer v každej krajine na Zemi, hviezdy sa menili len pri veľmi veľkých vzdialenostiach a po niekoľkých cestách som si na všetky zemské podoby hviezdnej oblohy zvykol, ale tu bola obloha úplne iná. Opýtal som sa na niekoľko najjasnejších hviezd a Neron mi rýchlo odpovedal. Snažil som si ich vryť do pamäte, ale po niekoľkých som sa už prestal sústrediť a vychutnával som iba krásu nebeskej klenby. „Je to jedna z mála vecí, ktoré sa tu vyznačujú svojou krásou.“ Povedal Neron a aj on hľadel na tisícky žiariacich bodov na oblohe. Cítil som, ako sa mi viečka pomaly zatvárajú a ja sa prepadám do hĺbky vlastného vedomia. Skúsil som sa brániť, lebo pohľad na krásnu oblohu ma upokojoval, ale spánok ma vtiahol skôr, ako som sa dokázal sústrediť na udržanie bdenia. Nechápal som tomu. Na zemi som dokázal byť hore celé dni, ale nemal som silu sa nad tým zamýšľať. Snívalo sa mi o hviezdach, ktoré len bezcieľne krúžili okolo. Pozeral som sa na nich, a zrazu všetky začali horieť a miznúť, otočil som sa a na zemi som videl tmavé postavy, ktoré vrhali kúzla na hviezdy nado mnou. Keď všetky hviezdy zmizli, vyletel som do vzduchu a vyslovil niekoľko slov, ktorým som nerozumel a môj hlas sa mi zdal zvláštne cudzí.. Všetky hviezdy sa nanovo rozsvietili a osvetľovali skrivené postavy mágov podo mnou. Zniesol som sa k zemi a postavil som sa rovno medzi ostatných nich. Prekvapilo ma, že vôbec nemám strach, dokonca som cítil akúsi loveckú váše?, ktorá ma prepadávala na Zemi pri love démonov, ale tento pocit bol oveľa silnejší. Otáčal som sa a vedel som presne kde každý z mágov stojí. epkal som rovnako cudzie slová, akými som rozsvietil hviezdy. Odrážal som svietiace kúzla mágov, pričom ja sám som vypúšťal kúzla, ktoré nebolo vidieť. Moji protivníci sa len bezmocne prizerali, ako sa ich počet zmenšuje, až na koniec ostal iba jeden. Ležal na zemi po zasiahnutí kúzlom a pomaly dýchal. Otočil som ho na zemi a on mi pľuvol do tváre a zasypel niekoľko neznámych slov, ja som si ho pritiahol bližšie a dlho som mu šepkal do ucha vety v neznámom jazyku. Potom som sa mu opäť pozrel do tváre a videl som, ako na m?a hľadí s neskrývaným strachom. Potom som ho pustil a on sa začal na zemi metať a pľuť okolo seba. Celé telo sa mu krútilo a ja som vedel, že to robí z nesmiernej bolesti. Začal sa plaziť preč a ja som sa len prizeral ako bojuje s utrpením a snaží sa niekam dostať. Nevedel som čo som mu urobil a to nie len preto, že slová, ktoré som používal som vlastne nepoznal, ale žiadne zo slov som ani jasne nepočul. Preľakol som sa, keď som niekde pri mne celkom jasne počul slová: Klion ki harta. Zobudil som sa a rozmýšľal som, čo mohol ten sen znamenať. Nevedel som, čo znamenali tie slová, ani kto som v tom sne bol, pretože zo sna som mal pocit, akoby sa v skutočnosti naozaj stal. Pozeral som sa hviezdy a hľadal nejaký rozdiel medzi touto oblohou a oblohou, ktorú som sledoval večer. Cítil som sa odpočinutý a svieži. Posadil som sa na mieste a videl som prvé slnečné lúče. Obzrel som sa po čistine, na ktorej som spal, ale môjho spoločníka som nikde nevidel. Trochu som sa zľakol, lebo som si spomenul, ako sme sa rozprávali o tej skúške, ale ešte vtedy mi povedal, že to neurobí, tak som sa upokojil. Postavil som sa a ponaťahoval som si skrehnuté údy a skúmal som rastliny, ktoré rástli naokolo. Sadol som si a skúsil som meditovať, ale v mysli som pocítil takú silnú bolesť, že som nechtiac vykríkol. Bolesť sa stup?ovala a ja som sa bál, že tento krát ma už nikto nezachráni. Matne som zachytil na čistine pohyb. Čakal som na poslednú ranu, ale neprichádzala. Kričal som na celé hrdlo, keď zrazu bolesť z ničoho nič prestala. Nado mnou sa sklá?al Neron a pozeral sa mi do očí. Potom sa odvrátil a uľahčene si vydýchol. „Čo to bolo?“ opýtal som sa, keď sa mi vrátila schopnosť hovoriť. Neron sa na m?a pozrel a sadol si. Chvíľu sme sedeli bez slova a potom prehovoril. Jeho hlas bol tichý, ale počul som ho zreteľne.
„Celý čas, od kedy si sa zjavil na tomto svete, ťa chránim, a to nie len proti napadnutiam tvojho tela, ale aj proti napadnutiu tvojej mysle. Stále na teba doliehajú magické útoky, ktoré ešte nedokážeš odrážať. Moje vedomie je prepojené s tvojím a niečím si ma z tvojho vedomia vyhnal. Čo si robil?“
„Pokúsil som sa meditovať.“
Nevedel som, čo mi spôsobilo tú bolesť a nevedel som ani prečo je Neron taký nervózny. Pozrel sa na m?a a vzdychol.
„Nepoznáš pravú podstatu meditácie a preto ti nemám čo vyčítať, ale to čo ti teraz poviem, je veľmi dôležité. Nikdy, ani keby si bol v ohrození života, za žiadnych okolností nesmieš čarovať, aspo? zatiaľ. Časom pochopíš prečo, ale ja ti to vysvetľovať nebudem. Nie som tu, aby som ťa podporoval v magickom umení. Chcem len aby si vedel, že tvoja magická a fyzická sila majú spoločné len málo, preto aj keď sa pod mojím učením staneš vinikajúcim bojovníkom, tvoja magická sila sa zmení len veľmi málo, aj to len vplyvom prostredia, v ktorom ťa budem vyučovať.“
„Kde my budeš vyučovať?“
opýtal som sa, lebo som chcel aspo? približne vedieť, ako dlho ešte budeme cestovať.
„Už to nie je ďaleko, do večera tam dorazíme, možno zajtra ráno, ale predtým si ťa ešte preverím.“
Podal mi krátky meč a postavil sa naproti mne. Prekvapilo ma, že meč je neobyčajne ťažký, ale skúsil som si ho párkrát zatočiť v ruke. Takmer som ho neudržal, ale pokúsil som sa aj o výpad, aj keď len pred seba, kde nestál žiaden protivník. Meč sa mi vyšmykol z ruky a spadol na zem. Zdvihol som ho a až teraz som si všimol, ako Neron netrpezlivo čaká na môj útok.
„Zober si meč.“ Povedal som, keď som si ako tak zvykol na váhu toho môjho.
„Ak ma čo i len raz zasiahneš, pokloním sa pred tebou.“
Povedal. Vedel som, že to nebola irónia, ale čistá pravda. Pokúsil som sa o zopár nešikovných výpadov, ale Neron sa všetkým rýchlo uhol. Skúsil som robiť rýchlejšie výpady, ale keď s už zdalo, že ho zasiahnem, nečakane uskočil. Keď sme tak pokračovali niečo cez pol hodiny, ruka ma neposlúchla a namiesto toho, aby som silnou a komplikovanou ranou dostal svojho protivníka k zemi, meč mi vypadol z ruky a zapichol sa do zeme až po rukoväť. Vyčerpane som sa hodil na zem hlboko som dýchal.
„Je veľmi ťažký.“
Povedal som, keď som už chytil dych. Neron si sadol ku mne a vytiahol meč zo zeme.
„Viedol si si veľmi slušne. Si dobrý bojovník, ale stále bojuješ ako človek. To sa rýchlo zmení, ale ako hovorím, tvoje výpady boli v celku uspokojivé. A čo sa týka meča, je to jeden z najľahších mečov, aké mám, takže si budeš zvyknúť aj na oveľa väčšiu váhu akú mal tento.“
„Si oveľa rýchlejší ako ja.“
Skonštatoval som, ale Neron len nesúhlasne pokrútil hlavou.
„Ty si len nedokážeš uvedomiť svoju silu a rýchlosť, preto som ťa porazil, pre nič iné. ?no pri Prechode si sa nedokázal zbaviť svojho ľudského ja, čo je veľmi nezvyčajné, niektorý si svoj predchádzajúci život vôbec nepamätajú, ale ty si s ním neustále spätý. Ja ti s tým nedokážem pomôcť, ale napriek všetkému, možno sa o tom vie, tým pádom je všetko v poriadku.“
Dopovedal s vážnou tvárou.
„Kto rozhoduje o mojom osude?“
opýtal som sa, lebo s Neronových slov bolo jasné, že tu niekto taký je. Najprv na m?a iba hľadel a potom len sklonil hlavu a ticho povedal. „Dozvieš sa to v pravej chvíli. Nie som ten, kto má právo ti všetko povedať, no to bude mať právo až tvoj posledný učiteľ.“
„Prečo mi to nemôžeš povedať ty?“
„Lebo niektoré veci ti nemôžem povedať a na iné som nedostal právo ich vedieť. Ostatné sa dozvieš.“
Odbil ma a ja som len rozmýšľal, čo môže byť na tom poznaní také nebezpečné, ale nechal som to tak, pretože som vedel, že naliehaním na Nerona nič nedosiahnem.
„ Teraz ale nemysli na svoju silu, ani na rýchlosť, keď ukončíš môj tréning budeš oveľa silnejší, ako si teraz. Pod so mnou, niečo ti ukážem.“
Ponoril som sa spolu s Neronom do lesa a ticho sme sa predierali cez hustý porast. Po čase som si všimol, že les už nie je taký hustý, ako bol na začiatku. Stromy neboli také vysoké, ani také hrubé, aké sme vídali do teraz. Po chvíli sme prišli na koniec hustého porastu a pred sebou som uvidel rozľahlú plá?, ktorá bola pokrytá zelenou trávou. Čo ma však ohromilo ešte viac ako nekonečná zele? bol tvor, ktorý pred nami trhal na kusy telo nejakého obrovského zvieraťa.
„To je chorn. Mäsožravý tvor. V lese sa pohybovať nedokáže, je na to príliš veľký. Na takýchto plá?ach sa nachádzajú často. Na takej veľkej ako je táto môžu byť aj štyria. Sú to samotári a sú veľmi prchký.“ Neron mi to nehovoril priamo, ale hovoril mi to cez moju myseľ. Nevedel som, ako sa ho mám niečo opýtal, tak som len pozoroval tvora na pláni. Obrovský plaz, väčší ako africký slon sa týčil nad svojou potravou. Kosti v jeho obrovskej tlame sa lámali ako suché drevo. Po celom tele mal dlhé a tenké ostne a jeden roh v strede čela. Zdvihol hlavu a zareval . Ten mohutný zvuk preťal celú plá? a ako odpoveď mu prišlo niekoľko podobných, ale oveľa slabších volaní, doliehajúcich z veľkej diaľky. Znervóznel som a začal som nepokojne prešľapovať.
Pod nohou mi ticho zapraskal suchý konár. Ten zvuk som sotva počul, ale Neron úplne znehybnel a chytil ma za rameno. Chorn zdvihol svoju obrovskú hlavu a obrátil ju smerom k nám.
„A sú veľmi rýchli a vytrvalí, majú vynikajúci sluch je veľmi ťažké ich zabiť.“ Akoby dopovedal. „Osta? tu a nič nerob.“
Chcel som ho zastaviť, ale skôr ako som sa stihol uvedomiť, čo sa chystá urobiť, vyskočil z úkrytu rovno medzi m?a a chorna. Vytiahol meč, ktorý mu dovtedy visel pri boku a chytil ho do oboch rúk. Zver začal bežať obrovskou rýchlosťou a rútil sa miernym oblúkom na svojho nepriateľa. Neron urobil pred sebou čiaru špičkou meča a obrovské zviera zastalo. Pozerali na seba. Zver s obrovskou zúrivosťou a Neron s chladnou vypočítavosťou a pohŕdaním v očiach. Obrovský tvor sa znovu rozbehol a so silným revom sa rútil rovno na Nerona. Ten len trpezlivo čakal a prizeral sa ako sa vzdialenosť medzi ním a zverom stále zmenšuje. Nejasne som videl ako čiara, ktorú urobil mečom pred sebou žiari. Meč držal stále pred sebou v obidvoch rukách, pričom na čepeli meča preskakovalo podobné svetlo ako na čiare. Všimol som si, že meč drží tesne pred žiarivou hranicou, ktorú nakreslil. Nepoznal som také silné kúzlo, ktoré by dokázalo zastaviť tvora takého silného ako ja Chorn, ale môjmu spoločníkovi som bezvýhradne dôveroval. Zver bol odo m?a ďaleko keď sme ho videli na začiatku, a z blízka bol ešte oveľa väčší ako sa zdalo na začiatku. Každú chvíľu hrozilo, že sa zrazí s Neronom a rozdupe ho, ale ten sa ani nehýbal. Keď bol chorn pred ním pár metrov zakrútil v rukách dva meče, ktoré si zrejme vytvoril zo svojho jedného a presne keď bol chorn na hranici modrej žiari udrel oboma mečmi súčasne do rozbesneného zvieraťa. Chorna to odhodilo na niekoľko metrov, kam s rachotom dopadol. Po chvíli sa zdvihol a znova sa pozrel na svojho protivníka, ktorý stál stále na tom istom mieste, ako pred tým. Zver ťažko dýchal, a zúrivosť v jeho očiach bola ešte väčšia. Rozbehol sa znovu na Nerona, ktorý len trpezlivo čakal, kedy sa priblíži.. Vyzeralo to, že chce zaútočiť rovnako ako prvý krát, ale tentokrát bol oveľa rýchlejší ako vtedy. Keď bol znovu pri Neronovi, ktorý sa chystal znovu udrieť, obrovskou rýchlosťou zmenil smer behu a prebehol popri ?om, až sa mu dostal za chrbát a vzápätí mu z úst vyšľahol obrovský sýto červený plame?. Samotný plame? ma prekvapil tak, až som sa nedokázal ovládnuť a vykríkol som. Neron to zrejme tiež nečakal a ohe? ho zasiahol v plnej miere. Videl som, ako jeho ochabnuté telo padá na zem, ale hneď som upriamil svoju pozornosť na chorna, ktorý na m?a hľadel prenikavým pohľadom. Rozbehol sa na m?a a vzhľadom na jeho rýchlosť som si bol istý, že by som sa nedostal do dosť hustého lesa, aby som ho striasol a okrem toho som nechcel opustiť Nerona.. Bezmocne som sa prizeral ako sa chorn približuje závratnou rýchlosťou. Vtedy som spozoroval ešte iný pohyb.
Dufam ze som vas tou poslednoiu vetou trochu navandil..tak cakajte a okusujte nechty |
|
|
Beleg
Bydlisko: Hranice Doriathu
Prspevky 245
|
|
|
shaman
Prspevky 164
|
|
|
Reklama
|
|
|
Niromwell
Bydlisko: aleko na vchode (ale nie Mordor)
Prspevky 1787
|
| 17.06.2007 - 14:02
|
Prosim, prosim, prosim, ohodnotte mi to, napisala som to asi pred 4 rokmi a mohol by to byt uvod jedneho fantasy dielka:
Kohúty kikiríkali, hoci celá dedina bol už hore. Slnko už bolo vysoko na jasnomodrej oblohe. Zdalo sa, že tento de? bude konečne pokojný po mnohých mesiacoch zachmúreným a strachu plných dní. V celej dedine, ktorá bola teraz asi taká veľká ako jedna ulica, vládlo absolútne ticho. Čas sa vliekol ďalej, no nikto ani len nepípol. Napokon sa na niekoľkých chatrčiach otvorili dvere a vyšli z nich niekoľkí odvážlivci, aby pozbierali úrodu na zničených poliach vyzerajúcich, akoby ich zničila víchrica. Pomaly začali vychádzať aj ostatní, aby nakŕmili dobytok. Z niektorých kútov sa ozval aj džavot detí. Psy sa neskrývali so stiahnutými chvostami, ale láskavo ich o?uchávali. Z akejsi chatrče vyšlo mladé dievča pozrieť sa na malú sestričku. Tá sa hrala na dvore na nahá?ačku. Potkla sa a spadla na zem. Strašia sestra sa ponáhľala k nej, aby jaj pomohla vstať. Keď sa zohla a položila ruky na zem, pocítila chvenie. Priložila k zemi aj ucho. Zem sa triasla. Triasla sa pod nohami koní. Preľaknutá vzala sestru na ruky a rýchlo sa vrátila dovnútra. Tam ju nechala. Zburcovala celú dedinu, pretože nebolo pre ?u ťažké uhádnuť, kto to ide.
Dedinku znovu pohltilo ticho a na západe sa dvíhal prach. Ľudia pozerali cez okienko, ako sa prach približuje, až mohli rozoznať devätnásť jazdcov. Všetci mali na sebe tmavé plášte s kapuc?ou, ktorá im zakrývala tvár, a jazdili na čiernych ko?och. Mierili k dedine. Niekoľko metrov pred ?ou zastali, zosadli z koní a rozhliadli sa. Jazdec na čele, očividne najistejší, ich viedol. Keď prichádzali predtým, hneď napadli dedinu, znivočili polia a zabíjali ľudí. No teraz dostali podľa všetkého nového vodcu, ktorý rozmýšľal inak dedinčania zneisteli. Pri minulých útokoch aspo? vedeli, čo príde.
„Prehľadajte chatrče!“ prikázal chladný hlas vodcu po tom, ako prebehol očami dedinu.
Mladé dievča s mladšou sestrou doteraz pozorovalo výjav vonku a teraz sa obrátilo na brata: „Čo urobíme?“
Mladík len mykol plecom: „Je tam s nimi aj On. Velí im.“
Dievčaťu sa zachvela pera, no závory sa už dotýkala čiasi ruka, jej brat inštinktívne vzal malú do náručia.
„Poďme!“ pričom sa sám vrhol cez prútenú stenu, ktorú hneď aj prelomil.
„Bež!“
Vybehla za ním. Začal sa šialený beh cez pole. Ohromení jazdci ostali stáť vo dverách. Keď sa spamätali, videli bežať aj ostatných dedinčanov, ktorí napodobnili príklad svojich susedov.
„Na čo čakáte? Na kone a za nimi a hneď!“ zakričal ich vodca a vyšvihol sa do sedla.
Dedinčania mali pred nimi veľký náskok, ešte k tomu boli pohá?aní strachom. Kone jazdcov sa potkýnali na nerovnom teréne, ale nakoniec nabrali rýchlosť a ich obete pocítili na krku konský dych. Bežali po rovine, hrozilo, že kone ich udupú, keď sa pred nimi objavil tmavý pás – les.
„Sme zachránení!“ kričali niektorí a pridali.
„Nie! Počkajte! To je predsa Temný les!“
Dedinčania zastali tesne pred lesom. Začuli uši trhajúci výkrik a tupé praskanie kostí. Po chrbte im prebehol mráz. Jazdci boli pár metrov od nich. Boli v pasci. Jeden z dedinčanov nabral všetku odvahu a zakričal vodcovi jazdcov: „V tom lese môže byť kopa kadejakých oblúd, ale nebudú tam také netvory, ako si ty!“ a zmizol v lese. Ostatní ho nasledovali.
Vodca jazdcov sa tváril, akoby si les ani nevšimol a cválal ďalej, kým zvyšný jazdci zastali. Ich pán sa na nich prekvapene pozrel a opýtal sa ľadovým hlasom: „Prečo stojíte? Nepovedal som, aby ste zastali.“
„Pane, čakáme na ďalšie príkazy,“ dostal odpoveď.
„Aké príkazy? Išla do lesa, ideme aj my!“
„Pa-pane, to je predsa Temný les!“
„No a čo! Povedal som ideme, tak ideme, lebo inak...“
„Aj tak si myslím, že sú už mŕtvi,“ pošepol jeden jazdec druhému.
Les bol pomerne tichý, len sem-tam bolo počuť zdesené výkriky či tupý praskot kostí. Jazdci boli čím ďalej tým neistejší a nebolo pochýb o tom, že aspo? polovica dedinčanov je mŕtva. Neustále mali pocit, že ich niekto sleduje. Odrazu začuli výkrik prenikajúci do kostí tesne za sebou. Po ?om počuli zvuk, akoby nikto ťahal po tráve niečo veľké. Jeden z jazdcov sa obzrel a na svoje zdesenie zistil, že je posledný. Už ich bolo len pätnásť. Rýchlo sa pokúšal dostať k svojmu pánovi, u ktorého hľadal aspo? akú takú ochranu. Chcel niekoho predbehnúť, no ani jeho druhovia nemali chuť stať a ra?ajkami nejakej beštie na krku zacítil smradľavý dych, jeho kô? sa splašil... posledné, čo uvidel, boli dva rady ostrých žltých tesákov.
Minúty ubiehali a situácia sa každú chvíľu menila. Jazdci nestačili svojmu pánovi a zakrátko sa im stratil z dohľadu. O chvíľu začul posledný výkrik, po ktorom sa rozhostilo nepríjemné ticho. Obzrel sa. Bol sám. Z devätnástich jazdcov zostal sám, ale nevzbudilo to v ?om strach, iba sa chladne usmial. Smrť žiadneho človeka v ?om nevzbudzovala ľútosť. Ani smrť vlastného. Vedel, že je sám a nevadilo mu to. Cez stromy začalo prenikať svetlo. Keď je už tu, aspo? sa dozvie, čo je za Temným lesom. Vôbec sa mu nezdal nebezpečný, nie pre neho. Nič sa neodvážilo napadnúť ho. Uvidel posledné stromy...
Za nimi sa rozprestierala rozsiahla dolina, plná zelenej trávy, krásnych kvetov. Na jej kraji tiekla rieka. Dolina bola lemovaná horami. Jazdcovi čosi zašušťalo pri uchu. Obzrel sa a uvidel maličkú vílu, veľkú asi ako zápästie. Keď sa k nej otočil, ustrašene zhíkla a odletela. Znechutene sa poobzeral po doline, kde uvidel oveľa viac týchto stvorení. Pohľadom sledoval tú prvú. to, čo uvidel, mu vyrazilo dych. Letela k vrchom, na ktorých, čo si všimol až teraz, boli postavené veže. Keď sa lepšie porozhliadal, uvidel na jednom z vrchov stáť niečo obrovské a živé. Dovtípil sa, že tá obluda zrejme bývala v jednej z tých veží. Malo to modrú hlavu, tvarom pripomínala ľudskú, ženskú, hruď a predné nohy akoby bieleho pantera a zadné nohy, chvost i zadok patril obrovskému zelenému jašterovi. Obluda pozerala priamo na neho, hoci bola veľmi ďaleko, bolo ju vidieť veľmi dobre, pretože mala aspo? tridsať metrov. Malilinkú vílu nebolo vidieť cez celú dolinu, avšak myslel si, že šla rovno za tou ozrutou, aby jej povedala, koho videla. Veru, nemal dobrú povesť, aj keď mal veľkú silu. Dobyl mnoho miest a zabil veľa ľudí, len aby získal moc. Jeho hrozné skutky ho neuveriteľne preslávili. Teraz sa s nepatrným úsmevom na tvári pozeral na vrchy. Z jednej z veží vyšla ďalšia obluda. Vyzerala ako obrovský jašter s krídlami na dvoch nohách. Táto bola bledo fialovej farby. Odrazu sa aj ona zadívala na neho. Očividne aj jej priniesla víla posolstvo. Jazdec mal aj naďalej na tvári kapuc?u, no pod ?ou sa spokojne usmieval. Nebolo treba mu viac vedieť. Vedel sa aj sám dovtípiť, čo sú to za tvory – draky. Otočil sa smerom k lesu a popohnal ko?a do cvalu. V hlave sa mu cestou vírila jediná myšlienka: ako sa zmocniť drakov. Osud ľudí mu už bol ľahostajný. Teraz boli draky na prvom mieste. Ponáhľal sa upovedomiť svojich ľudí o novom pláne. Na chvíľu nechá ľudské plemeno na pokoji, no keď sa vráti, bude oveľa silnejší. Uvedomoval si, že to bude veľmi ťažké, lebo vedel, že draky majú veľkú magickú silu. Avšak aj on si získal úctu ľudí svojou čarovnou mocou. No musel byť opatrný. Veľmi opatrný, lebo vedel, že nie je na svete jediný čarodejník. Ostatných nechával zo začiatku na pokoji, až kým nezískal moc, ktorú mal. No niektorí čarodejníci žijú nikým nerušení ďalej. Sú to tí najlepší, samozrejme, až po ?om. Zaumienil si, že k nim pošle špehov. Myslel na to, že ich draci poprosia o pomoc.
Došiel na koniec lesa. O chvíľu uvidel trosky dediny, ktorá len pred chvíľou prišla o svojich obyvateľov. Prešiel cez pole. Bolo úplne zničené. To bola práca jeho ľudí. Zosadol z ko?a a nechal ho, nech sa napasie. Obzrel sa po dedine. Po ceste pobehovali sliepky, psy sa chúlili v búde a pri jednej chatrči bola dokonca vychudnutá krava. Očami skontroloval ko?a: pil zo starého napájadla. Sadol si na malú lavičku a pozrel sa na oblohu. Bolo pravé poludnie. Spomenul si na prvý útok na túto dedinu. Bola veľká a plná veselých ľudí, no po každom útoku menšia a biednejšia, až ostala takáto – ako jedna ulica. Na začiatku chcel, aby sa k nemu pridali. Nechceli. Niektorí sa báli alebo túžili po moci, tí sa k nemu rýchlo napchali. Bude to tak aj s drakmi? Ide na to rovnako. Tentoraz však bude šetrnejší. Zabiť draka aj tak nebude také ľahké. A predsa sa mu v hlave zrodila takáto myšlienka: keď ich nebude môcť mať on, tak nikto! A to ho hnalo stále viac dopredu. |
|
|
Beleg
Bydlisko: Hranice Doriathu
Prspevky 245
|
| 21.06.2007 - 13:53
|
Napisal som poviedku . Len tak Iste vyrazy su z ravima ale dufam ze sa pobavite .
DRAČÍ DYCH
I.
Po hrboľatej hradskej sa trmacál malý voz s vpredu zapriahnutým somárom . Za hrubými kožennými opratami sedel mladý cigán , veselo si popiskujúc . Na voze bolo naložených pár drevených debien a truhlíc , ktoré do seba narážali . Za poslednou debnou , na konci voza sedel muž s hlavou opretou na pleci . Očividne spal . Mal na sebe ľahký cestovný plášť , prepásaný viacerými opaskami , na ktorých sa skveli všetky možné zbrane . Dýky , strieborné hviezdice , vrhacie nože a na opasku so striebornou sponou mu visel dlhý meč s vyrytými runami na čepeli , na ktorej sa odrážal jasný slnečný svit . Na chrbte mal prevesenú veľkú kušu a k nej pripútaný tulec plný šípiek . Cigán sa za ním pod chvíľou otáčal aby sa uistil či muž z voza nepadol . Zrazu na hradskú pred vozom vykročili dvaja vyzbrojení muži , podľa erbu očividne kráľovskí vojaci . Cigán trhol opratami a voz prudko zastal . Muž vzadu padol z voza a keď sa pozviechal preliezol cez debny k cigánovi a usadil sa . Jeden z vojakov vystúpil vpred .
" Čo ste zač vy dvaja ? " spýtal sa nevrlo . Cigán sa na?ho zadíval a odpovedal .
" Ja som prosím pekne kupec , pánu veľkomožný , kupec . Volajú ma Yermek . " Vojak prikývol a obrátil sa na cigánovho druha .
" A ty ? " Muž k nemu obrátil tvár a pozrel sa na?ho . Vojak prestrašene cúvol , lebo muž mal na tvári veľkú širokú jazvu , ťahajúcu sa od brady cez obočie až k uchu . Druhý vojak bol však odvážnejší a prikázal mu .
"A ty , čo si zač ? " Muž tentokrát odpovedal .
" Mne vravia Aron . A som tu s ním . " kynul hlavou na Yermeka .
" Dobre , ospravedl?te nás za tú nevrlosť , no pochopte nás . Časy sú zlé a cesty sú plné zbojníkov , lupičov či inej hávede . Pustíme vás . No najprv prijmite malú radu . Vidíte tamten les ? ", obrátil sa a ukázal na vysoké stromy za sebou , " Táto hradská vedie ceze? . No medzi ľuďmi sa o lese vraví všeličo . Obíďte ho , radím vám . Asi míľu odtiaľto je križovatka . Zabočíte do ľava a do súmraku ste v malej dedine menom Leyar . Tá cesta sa za lesom znova napája na túto hradskú . V Leyarskej krčme majú výborné pivo . A ak sa spýtate , ľudia vám o tom lese isto viac povedia . Choďte v dobrom . "
Cigán prikývol a obrátil sa k jednej z debien . Otvoril ju a chvíľu sa hrabal v jej obsahu . Vytiahol dve bodkované zamatové šatky a každému vojakovi dal jednu . Popri tom sa na nich usmieval a povedal : " Ženičky sa potešia . Zamat je zďaleka , z Calarimy . " potom popchol somára a voz sa pohol . Aron pozrel na Yermeka .
" Čo si myslíš o tom lese " . Cigán sa zamyslel .
" Uvidíme , čo nám na to povedia v Leyare . Ak budeme mať šťastie , možno si aj zarobíš . " Aron sa na?ho uškrnul , oprel sa o najbližšiu truhlicu a znova zaspal .
II.
A naozaj sa so západom slnka dotrmácali do dediny . Ulice boli už v tú dobu prázdne a tiché , jediný hluk sa ozýval z neďalekej krčmy . Yermek zastavil voz , odviazal somára a vzal ho k napájadlám . Aron sa zobudil a poobzeral sa okolo seba . V diaľke za poľom videl vrcholky stromov lesa , o ktorom vravel vojak . Vypínali sa vysoko a les bol akýmsi zvláštnym spôsobom temný a tajomný . Yermek sa už vracal k vozu a viedol somára . Aron zoskočil z voza a šiel mu naproti .
" Idem sa poobzerať po nejakom ustajnení . V hostinci totiž staj?a nie je . " povedal cigán .
"Dobre priateľu choď . Ja teda idem na to pivo , čo ho tak ten vojak chválil . A obzriem sa aj po nocľahu . " povedal Aron a odkráčal .
Hostinec "Pod starým dubom" bol najväčšou stavbou v dedine . Mohol si to pravda dovoliť , keďže hostinský bol zárove? Leyarským richtárom . Hostinský Niral bol Aronovým starým priateľom . Poznali sa už dávno , no hodne dlho sa nevideli . Aron vstúpil do šenku a pár zvedavých hláv sa na?ho obrátilo . Bolo plno , ako väčšinou o takomto čase a tak sa Aron hneď vydal k baru . Za ním stál vysoký chlap s hustou ryšavou bradou , držiac v ruke korbeľ a handru . Keď zbadal Arona , prestal umývať korbeľ a privítal ho .
"Aron , človeče , ako som len rád , že ťa vidím . " Aron si sadol na voľnú stoličku položil hostinskému ruku na plece . Čo najradšej by sa ho hneď spýtal na ten tajomný les no uvedomil si , že aj na to bude čas . Neskôr .
" Aj ja ťa rád vidím Niral . Nože , porozprávaj mi nejaké novinky . Ako idú obchody . Aká bola úroda . Ako sa má Lenna . Je toho tak veľa , keď som ťa tak dlho nevidel . " Hostinský sa uškrnul .
"Lenna sa má dobre . Je tehotná . " Aron sa nahlas zasmial .
"Znova ? Veď sa ti sem o chvíľu tí spratkovia nepomestia . " Niral bol očividne túto poznámku prepočuť a pokračoval .
"Úroda bola vskutku dobrá . Hlavne chmeľu a hrozna . A to je pre m?a najdôležitejšie . A obchody ? Dobre , no mohlo by to byť aj lepšie . Dá sa z toho vyžiť slušne . A ešte ak k tomu prirátam , že som i richtárom . No nebyť toho prekliateho lesa , " hodil rukou voľakde za seba , " poslal by som mojich najstarších aj do mesta študovať . " Oprel sa lakťom o bar a pokynul Aronovi aby sa prisunul . Ten sa k hostinskému naklonil a spýtal sa :
"O čo ide Niral ? Niečo mi síce naznačili vojaci , čo nás zastavili na hradskej , no nebolo to nič konkrétne . " Hostinský schytil jeden z korbľov čo viseli za ním a načapoval do? pivo . Položil ho pred Arona .
" Ide o to , že presne takého ako si ty , tu práve potrebujeme . " Aron sa začudoval .
"Tu ? V Leyare ? "
"?no tu Aron , tu . Vysvetlím ti prečo . Celé to začalo ešte pred minuloročnou žatvou . Celá dedina bola na nohách , pretože tohoročná úroda bola aj podľa najstarších vskutku hojná . A práve de? pred začiatkom žatvy sa to prihodilo . Tú osudnú noc som nespal , pretože som mlynárovi pomáhal pripraviť sýpku . No a keď sme skončili , povedal som si , že by sme to mohli aj zapiť . Vybral som sa teda do krčmy a poslepiačky som sa dostal do pivnice . Schytil som prvý demižón , čo mi prišiel pod ruku a vybral som sa naspäť k mlynu . Ako tak prechádzam dedinou , počujem z poľa akési čudné zvuky . Idem sa tam teda pozrieť . Ten pocit , ktorý som mal keď som to zbadal , veru neželám nikomu . V strede poľa stojí obrovský červeno-čierny drak a páli všetko navôkol . liape po obilí , páli vinič a reve ako zbesnený . Od ľaku som pustil demižón z ruky a rozbehol som sa k mlynu . Narýchlo som to celé mlynárovi vyrozprával a potom sme sa pustili budiť ľudí . Všetci boli do pár minút na nohách a každý chlap , či silný chlapec zvieral v rukách nejakú zbra? . A takto vyzbrojení sme sa vydali k poľu . Drak tam ešte stále riadil a nivočil všetko načo pozrel . Keď sme na?ho zaútočili , rozhneval sa ešte viac . Pár chlapov dokonca roztrhal . Napríklad tuná , " ukázal na mladíka sediaceho obďaleč ," Alorovi zabil drak otca , kováča Forrina . No nakoniec sme ho predsa len zahnali naspäť do lesa . Nasledujúci de? sme zožali čo zostalo . A ani požatvové slávnosti sa nekonali . Tak to bolo Aron , už chápeš prečo si tu ako na zavolanie ? "
Aron mlčky prikývol .
"Ak som správne pochopil , ponúkaš mi prácu . Tak je ? " spýtal sa . Hostinský schytil korbeľ poriadne sa napil , utrel si penu z úst a odpovedal : " Tak je . " Potriasli si rukami a poriadne sa napili .
III.
Aron sa zobudil a prudko sa posadil . Poobzeral sa po miestnosti , v ktorej spal . Na posteli vedľa jeho spal Yermek , schúlený v čudnom klbku a na sieti zavesenej pred ním spal Niral . Pracoval dlho do noci , tak že nechcel rušiť Lennu a deti a radšej si šiel ľahnúť sem do podkrovia . Aron svižne vyskočil z postele a šiel sa umyť . V kúpeľni bola veľká plechenná va?a , akú by niralovej rodine mohli závidieť mnohí šlachtici . Voda bola studená a Arona dokonale prebrala . Keď skončil , potichúčky sa vydal k dverám izby . Po strmých drevenných schodoch vkráčal do šenku . Krčma zívala prázdnotou , len za barom stála útla svetlovlasá žena a čistila krígĺe a poháre . Keď Arona zbadala usmiala a kývla mu na pozdrav .
Aron si sadol za bar a pozrel na ?u .
"Ahoj Lenna ." pozdravil .
"Ahoj Aron . Môj muž ešte spí ? " spýtala sa ho . Prikývol . Umytú šálku mu podsunula a z neveľkého džbánu mu naliala mlieko .
"A môžem sa ťa na niečo spýtať ? "
Odpil si z mlieka a pozrel na ?u . "Len smelo ."
"Si tu kvôli tomu ? " kývla smerom k lesu .
"Teraz už áno . "
"Myslím , že môj muž ťa nechcel znepokojovať , no ja som videla čo zostalo z tým odvážlivcov , čo tu boli pred tebou . " vysvetlila .
Aron sa so záujmom spýtal : "Niekto to už skúšal ?" Prikývla . So strachom v tvári pokračovala .
"Nejaký tu už boli . Pravda žiaden nebol z takých ako si ty . A pravda ani jeden neuspel . "
Zamyslel sa . Bol na takéto situácie zvyknutý . Ľudia ho často podce?ovali a ľutovali ho . Nechápali , že to čo robí je jeho práca . Nechápali , že to čo robí už robil veľa ráz . No hlavne nechápali ako niekto môže robiť za peniaze to , čo on . Nedali si vysvetliť , že ak to robíte správne a nechybíte pri tom , môžete byť často aj úspešný . No zvykol si . Ak mu dali za úlohu zabiť draka a dobre mu zaplatili , zabil draka a vzal peniaze . Potom odišiel a mí?al peniaze kým nenarazil na ďalšieho draka , ktorého hlavu si niekto cenil zlatom . Mal rád nebezpečenstvo a jeho práca ho bola plná .
"Neboj sa , Lenna . Uvidíš , že ja uspejem . " Položila mu ruku na plece a zbadal , že po líci jej steká slza .
"Vieš ako ťa mám rada Aron . A mohol by si ísť zobudiť Nirala ? Chápem , že je unavený , ale otvárame , čo | |
|
..teraz nas vsak prilis dlho nenatahuj a dodaj pokracovanie co najkor 
...
