Tu piste svoje pribehy, baje, legendy ... proste nejaku vasu tvorbu

Tak ju jeden odo mna. Nieje to nic extra tak sa nesmejte . Navazuje to Silmarillion, teda su tam pouzite mesta, postavy, krajiny zo Silmarillionu. Za pripadne pravopisne chyby sa ospravedlnujem.

Nargil

Môj príbeh siaha ďaleko do čias, keď ľudia, elfovia a trpaslíci žili vedľa seba v mieri v krajine zvanej Beleriand. Jedného krásneho večera v krajne Dor-lómin počas pádu hviezdy ma moja matka porodila a starý veštec riekol: „ Hľa, toto je Nargil, syn zrodený pod ohnivou hviezdou, ktorý obohatí tento svet o poznanie dlho nepoznaného a obnoví mier medzi starými spojencami“. Len čo to dopovedal hviezda nad ich hlavami sa rozžiarila jasným svetlom a potom sa stratila.
KeÄŹ som dovŕšil vek 7 rokov zaÄŤali na našu krajnu ĂştoÄŤiĹĄ Morgotove vojská. Dlho sme sa bránili pred ich nájazdmi, no neskĂ´r prišiel Sauron so svojou armádou ohyzdov, na ÄŤele ktorĂ˝ch boli Balrogovia. NiekoÄľko dnĂ­ sa nám podarilo ich udrĹľaĹĄ za horami, no potom ich prerazili. Ja som sa vtedy zdrĹľoval na juhu krajiny pod ĂşboÄŤĂ­m hĂ´r Ered-Wethrin, mĂ´j otec bol pripravenĂ˝ ochraĹ?ovaĹĄ poslednĂ© mesto pred SauronovĂ˝my Ăştokmi. Moja matka ma vtedy poslal preÄŤ do opatery CĂ­rdana – StaviteÄľa lodĂ­. On však tĂ˝mto nebol veÄľmi nadšenĂ˝.
„ ÄŚo mám robiĹĄ s ÄŤlovekom ? MĹ?a jeho osud nezaujĂ­ma. Odneste ho odtiaÄľto ! UĹľ ho tu nechcem vidieĹĄ.“- povedal. No jeho Ĺľena poslov zastavila : „PoÄŤkajte, ja sa o neho postarám aj keby ma mal CĂ­rdan vyhodiĹĄ z jeho domu“. Ona s CĂ­rdanom nikdy dieĹĄa nemala a preto túžila staraĹĄ sa aspoĹ? o mĹ?a.
Dni ubiehali a Círdan ešte stále cítil nevraživosť voči mne a celému ľudskému rodu.
JednĂ©ho dĹ?a ma CĂ­rdan uvidel na nádvorĂ­ jeho pevnosti a sledoval ako sa uÄŤĂ­m narábaĹĄ s meÄŤom. KeÄŹ videl Ĺľe mi to veÄľmi nejde podišiel ku mne : „ Takto ho drĹľaĹĄ nesmieš. Toto je elfskĂ˝ meÄŤ, ktorĂ˝ je urÄŤenĂ˝ pre rĂ˝chle a pĂ´vabne pohyby. SkĂşs viac pohybovaĹĄ zápästĂ­m.“. Bol som zarazenĂ˝ tĂ˝m, Ĺľe na mĹ?a CĂ­rdan prehovoril a tak som tam chvĂ­Äľu stál a pozeral naĹ?ho, po chvĂ­Äľke som sa spamätal a skúšal Ăşdery znovu. Po pár Ăşderoch, ktorĂ© asi nespÄşĹ?ali jeho predstavy, tasil CĂ­rdan svoj meÄŤ a ukázal mi ich v jeho podanĂ­. Nikdy by som nepovedal, Ĺľe meÄŤ sa mĂ´Ĺľe pohybovaĹĄ tak rĂ˝chlo a pri tom tak pĂ´vabne. Jeho ÄŤepeÄľ odrážala slneÄŤnĂ© lúče a on pritom akoby tancoval, preskakoval z nohy na nohu a jeho pohyby boli ÄľahkĂ© akoby bol Äľahší ako vzduch.



toto je len kratucky uryvok dufam ze sa vam aspon trochu pacilo.

Naposledy upravil Nargil dňa 09.12.2005 - 14:23, celkom upravené 1 krát

celkom dobre
ak ti teda mozem poradit: poviedka je ako malba - ani malbu nezacnes malovat v lavom hornom rohu a neskoncis dole... tak aj poviedku nepis porade - ked si s nejakou castou nevies rady, kludne ju preskoc a vrat sa k nej nakoniec, ja vacsinou preskakujem uvod - ten je pre mna najtazsi.
a ked to vsetko dopises este si to parkrat prebehni a uvidis ze to este dost pomenis a povylepsujes...
(-neber to prosim ako kritiku, len rada)

Tower dakujem za radu ak mozes pridaj sem aj ty nieco zo svojej tvorby, rad by som si nieco precital .
Tu je slubene pokracovanie. Niektore udalosti sa tam odohravaju tak trochu odveci ale neviem to nejak dobre formulovat tak mi to prepacte.

Potom ma vyzval aby som to zopakoval. Neviem ako sa mi to podarilo no v tu chvíľu som pocítil silu v údoch a celkom obstojne som sa napodobnil úder ktorý predviedol Círdan. Keď som sklopil meč stretli sme sa s Círdanom pohľadmi a vtedy si ma zamiloval. Bol som mu ako syn, pretože on žiadnych nemal. Učil ma nielen bojovať, ale aj elfský jazyk, dejiny Stredozeme a Valinoru, jazyk vôd ktorým sa dorozumievali s Ulmom jedným z Valarov, a mnoho ďalších vecí.
Dlho som premýšľal nad tĂ˝m preÄŤo je ÄľudskĂ˝ Ĺľivot takĂ˝ krátky, chcel sa toho dozvedieĹĄ ÄŤo najviac a zaĹľiĹĄ mnoho dobrodruĹľstiev sĂ­ce som bol ešte veÄľmi mladĂ˝ a plnĂ˝ Ĺľivota obával som sa toho Ĺľe mĂ´j Ĺľivot ubehne prĂ­liš rĂ˝chlo a preto som šiel poĹľiadaĹĄ Ulma o radu. Prišiel som k mĂ´jmu obľúbenĂ©mu miestu na pobreží VeÄľkĂ©ho mora hneÄŹ za mestom a zaÄŤal som sa prihováraĹĄ moru. ÄŚasto krát som uĹľ poÄŤul Ulma odpovedaĹĄ mi na moje otázky, no v ten deĹ? keÄŹ som mu rozpovedal všetko ÄŤo ma trápilo sa sám zjavil. Voda sa rozostĂşpila a vlny všade dookola burácali. Ulmo sa ÄŤnel vysoko do nebies a jeho hlas sa niesol po hladine mora hromobitie : „ Nargil syn Duunov i ÄŤuj ÄŤo ti teraz rieknem. Nie je v mojej moci vdĂ˝chnuĹĄ ti Ĺľivot Eldara ani v moci Ĺľiadneho Valara, no mám ĹĄa rád a preto budeš od tohto dĹ?a pod mojou ochranou, dokážem ti predĺžiĹĄ Ĺľivot no nie naveky. Tvoj osud ma veÄľmi zaujĂ­ma a preto budem nad tebou vĹľdy bdieĹĄ „ a potom sa zase stratil do svojich vĂ´d.

Eledhil, Elerionov syn, sa poklonil a vysiel zo siene. Ked prechadzal cez onkajsie dvere tronnej siene, zamyslel sa, co vsetko na neho vlastne kral Elessar uvalil svojim rozhodnutim vymenovat ho za hlavneho stavitela. Bude musiet opravit vsetky monumenty v Gondore a zopar novych aj postavit. Ale kde zacat, ked roboty je ako maku a ludi nikde? Zrazu ho akoby osvietilo... Vymysli si systematicky plan obnovy a vystavby stavieb a monumentov, necha ho schvalit kralom a potom sa uvidi. Aspon bude mat nejaky pracovny material na zaciatok. Presiel cez Fontanove nadvorie a branu citadely a cez siesty a piaty okruh, kym sa dostal k svojmu domu. Vosiel dnu a zamkol sa vo svojej pracovni. Vytiahol zopar cistych papierov zo skrine, vlozil ich do vaku spolu s flastickou s atramentom a niekolkymi husacimi perami na pisanie.vysiel von a pobral sa spat do citadely poziadat krala o uvolnenie zo sluzby a vysvetlit mu svoje plany. Chcel totizto hned na druhy den odist do Helmovej rokliny v Rohane navstivit Gimliho a poradit sa s nim a trpaslikmi o problemoch, ktore ho zacali trapit v suvislosti s obnovou niektorych stavieb, specialne Domu hviezd v Osgiliathe...
O dve hodiny uz prechadzal cez Hlavnu branu Minas Anor, ktoru nedavno vyrobili a nasadili trpaslici z Ereboru. Ked prechadzal cez obluk brany pozrel dohora a usmial sa. Nedalo sa inac, len obdivovat dokonalu kovacsku zrucnost a sikovnost ereborskych trpaslikov. Chvilu sa nechal unasat sentimentalnymi pocitmi, ale potom uz popchol kona a vydal sa na dlhu cestu do Aglarondu.
Pocas styroch dni, ktore stravil v sedle kontrolujuc cestu a strazne body na vrcholoch kopcov, rozmyslal o tom, kde by sa dal zohnat najlepsi material na opravu ciest smerujucich do Rohanu a specialne tej, ktora viedla cez Anorien k Aldburgu. Na stvrty den vecer dorazil do Edorasu, kde prenocoval a rano sa vydal dalej na zapad do Helmovej rokliny. Tyzden po tom, co opustil Minas Anor, dorazil pomalym krokom k Helmovej brane a o hodinu uz sedel a unaveny ale veselostou srsiaci Gimli ho nukal kvalitnym vinom z Dorwinionu. O tri dni, po dlhych poradach s trpaslikmi vysla skupina krytych vozov smerom k Edorasu a dalej ku Gondoru. O desat dni dorazili do Osgiliathu, kde presli cez jeden z dvoch mostov, ktore opravila este Sauronova armada, ked zautocila na Minas Anor. Na druhom brehu postupovali po ceste k Minas Ithil, avsak na krizovatke odbocili doprava, teda na juh, kedze sa mali najprv dostavit k Faramirovi a mali tam postavit pevnost a mesto vo vrchoch Emyn Arnen. Podvecer dorazili do tabora, kde teraz byval Faramir s niekolkymi stovkami vojakov a osadnikov, ktori sa vracali do Ithilienu.


Pokracovanie nabuduce...

Vecer po ubytovani sa v stane, ktory mu dal postavit Faramir, si na chvilu sadol vonku k ohnu a debatoval s osadnikmi a vojakmi. Okolo tretej vecernej hodiny siel do stanu a pri svetle sviec pisal listy a spravu kralovi do Minas Anor. Ked dopisal, odniesol ich Faramirovi, ktory mu slibil, ze ich hned rano odosle kralovi. Potom sa ulozil na spanok na polnom lozku vo svojom stane.
Na druhy den pred svitanim sa vydal hladat vhodne miesto pre stavbu noveho mesta a pevnosti, ktora mala nahradit Minas Ithil, ktoru onedlho zburaju. Eledhil vsak planoval vyuzit kamene zo starej pevnosti na stavbu novej. Pocas piatich dni vytypovali styri lokality vo vrchoch Emyn Arnen a takmer do vecera dalsieho dna diskutovali o vyhodach a nevyhodach jednotlivych lokalit na stavbu. Vybrali nakoniec lokalitu na vrchu Hereal, ktory bol najjuznejsi z celeho pohoria Emyn Arnen, kedze splnala najviac poziadavok pre stavbu pevnosti. Zaroven rozhodli o tom, ze na zaciatku morgulskeho udolia bude vybudovana nova pevnost a opevnenie na sposob Helmovej rokliny, teda prehradi celu roklinu. Aby sa znicilo vsetko zlo v udoli, vymyslel Eledhil odvazny plan: Pevnost bude zaroven priehradou a z morgulskeho udolia vytvori jazero preklenute mostom, ktory bude spajat cestu veducu do morgulskeho priesmyku a dalsim mostom ku schodom do priesmyku Cirith Ungol. Obidva mosty budu ustit do vychodnej brany pevnosti, ktora bude stat na severnej strane udolia a cez ktoru sa bude dat prejst do Ithilienskej casti udolia. Stara pevnost Minas Ithil bude podla kralovho nariadenia zrovnana zo zemou a z jej trosiek budu postavene obidva mosty. Trpaslici mu tento plan odobrili a este v ten den nakreslil Eledhil predbezne plany, ktore poslal na schvalenie kralovi do Minas Anor.
Na treti den rano ho cakalo prekvapenie. Do tabora prisiel osobne kral Elessar a povolil mu stavbu pevnosti v Ithiliene a morgulskom udoli, avsak najprv prikazal opravit cesty veduce cez Ithilien do Vychodneho Gondoru a Dorwinionu a na juh do Haradu, aby sa pripravil nastupny priestor pre Gondorsku armadu pre buduce ofenzivne vypravy do Juzneho a Vychodneho Gondoru. V noci, ked spal sa mu potom prisnil zvlastny sen: do jeho stanu vosiel muz a jemne ho zobudil. Povedal mu niekolko viet v neznamej reci avsak Eledhil mu na vlastne pocudovanie rozumel. Prichozi navsetvnik sa predstavil ako Eonwe a povedal mu: Tento dar ti posiela Manwe Sulimo, onedlho ho totizto budes potrebovat. A polozil mu na stolcek s oblecenim nejaky dlhy predmet zabaleny v modrej latke. Potom odisiel. Rano, ked sa Eledhil prebudil, sokovane zistil, ze ten predmet tam aj skutocne je a ked ho rozbalil nasiel v latke zabalenu bielu kozenu posvu s mecom, na ktoreho rukovati sa blyskal modry zafir a cepel bola takmer cela pokryta zvlastnym pismom. Zasiel preto za kralom, ktory sa mal o hodinu vydat na cesty naspat do Minas Anor a vsetko mu vyrozpraval. Elessar sa zamyslel a povedal: To bude mat nejaky vyznam. Najvyssi kral nerozdava dary len tak pre nic, za nic. To pismo neviem precitat ani ja. Je nejake zvlastne. Ked sa vratim do Minas Anor, poslem spravu Gandalfovi, on to bude vediet precitat a poradi ti viac ako ti v tejto chvili mozem poradit ja. Dovtedy mi podavaj pravidelne spravy. Potom mu kyvol na znak toho, ze audiencia sa skoncila.
Eledhil sa zamyslene vratil do svojho stanu, zlozil si svoj stary mec a pripol si k opasku posvu s novym mecom. Potom ho vytasil a trocha nim zasermoval proti vzduchu. Bol pozoruhodne lahky a pruzny. S uspokojenim ho vratilspat do posvy a siel sa venovat dalej kresleniu planov pre nove pevnosti. Onedlho vsak prisiel posol, ktory ho pozval znova do kralovskeho stanu. Ked sa tam dostavil, kral mu povedal, aby znovupostavil aj pevnost v priesmyku Cirith Ungol a zabil velku pavucicu, ktora tam zila odkedy sa cast pevnosti zrutila po Sauronovom pade a orkovia ju opustili. Moze si k tomu vybrat tolko muzov, kolko len bude chciet. Je totizto potrebne skoncovat s touto hrozbou.
Ked sa Eledhil vratil do stanu bol ovela nepokojnejsi ako predtym. Zacinal chapat, ze ten mec mu pravdepodobne poslal Manwe preto aby mohol zabit nejaku zlu obludu alebo na nejaky podobny ucel. Z hlavou plnou myslienok sa pustil znova do prace a az do vecera krelsil plany pre nove pevnosti.


Pokracovanie nabuduce...

3. diel.

Unaveny po celodennom kresleni planov eledhil vecer upadol do bezsenneho spanku. Rano sa vydal spolu s trpaslikmi na miesto planovanej pevnosti a mesta Minas Arnen. Osadnici a vojaci tam zacnu o niekolko dni kopat zaklady, preto bolo potrebne zamerat jednotlive veze opevneni a bran a ostatneho prislusneho vybavenia pevnosti. Mesto sa zacne stavat az neskor, ked bude hotova pevnost. Nasypali vapnom ciary, podla ktorych mali kopat zaklady a zanechali na mieste straze zlozene z trpaslikov a niekolkych desiatok vojakov z Faramirovej Bielej kompanie.
Na druhy den nasypali linie zakladov na mieste pevnosti v morgulskom udoli a zanechali tu podstatne silnejsie straze, lebo v mordore boli este zvysky orkov a mohli napadnut Ithilien cez priesmyky blizko Minas Ithil. Eledhil sa spolu s niekolkymi desiatkami muzov, ktori sa dobrovolne prihlasili vydal na prieskum veze a pevnosti Minas Ithil, ktora stala opustena s otvorenou branou od vojny o prsten. Presli cez most a vstupili do mohutnej brany mesta. Ked presli popod obluk, naskytol sa im strasny pohlad. Kedysi krasne mesto bolo takmer neporusene, ale z jeho murov doslova a do pismena salala zloba. Presli cez prvy okruh mesta, ktore bolo podobne ako Minas Anor postavene na niekolkych plosinach, avsak pocet okruhov bol podstatne nizsi. Kym Minas Anor mala az sedem okruhov, Minas Ithil bola mensia a mala iba tri okruhy. Vstupili do druhej brany a potom aj do tretej, ktorou sa dostali na prastare stromove nadvorie, kde kedysi stal Biely strom, ktory zasadil este kral Isildur. Teraz tam bol iba smutny pen, obhoreny a rozpadnuty na niekolko kusov, ktore sa este akotak drzali v zemi. Ked k nemu Eledhil prisiel, nasiel na nom na obrovske prekvapenie niekolko mladych vetviciek so zelenymi listkami. Vyzeralo to, ze strom znova ozil a zacal nanovo pucat a vyrazat listky. Okamzite sa rozhodol. Zavolal jedneho z muzov, nadiktoval mu kratky list pre krala, v ktorom mu opisal, co nasiel v meste a poziadal ho aby zrusil vynos o zburani Minas Ithil, kedze Biely strom znova ozil. Potom ho poslal s niekolkymi dalsimi muzmi do Minas Anor. Sam sa s ostatnymi pobral prehladat vezu. Na dolnych podlaziach nasli iba prazdne miestnosti, avsak v komnate vysoko pod strechou veze nasli na obrovske pocudovanie palantir, o ktorom sa vsetci domnievali, ze ho Sauron dal preniest do Barad-duru, kde bol na konci Vojny o prsten zniceny. Eledhil snal z neho plachtu, ktorou bol prikryty a myslienkami sa nasmeroval na Minas Anor.
Mal stastie. Kral prave prichadzal k palantiru v Minas Anor, odkial sa chel pozriet na pracu Eledhila a jeho spolocnikov, ked sa palantir zrazu sam rozziaril a v zornom poli sa zrazu objavil Eledhil a volal krala. Ked ten odpovedal, rozvinul sa medzi nimi zaujimavy dialog, v ktorom kralovi zreferoval, co nasli v meste aj to, ze uz poslal spravu prostrednictvom posla. Kral od neho potom poziadal vysvetlenie, ako to ze s nim komunikuje prostrednictvom palantiru. Eledhil potom oznamil, ze vo vezi nasli dva palantiry, ktore boli pravdepodobne v Minas Ithil a v Osgiliathe, o ktorych sa domnievali, ze boli znicene alebo stratene. Kral mu potom nariadil, aby vezu a mesto nechal stat, avsak aby ich prestaval a vycistil a palantir z Osgiliathu aby odviezol do Minas Anor. Potom ukoncil rozhovor.
Eledhil potom dost dlho zamyslene stal v komnate veze a premyslal. Zrazu mu zacalo byt dusno. Vysiel po schodoch na strechu veze a rozhliadol sa dookola. Na zapade videl v dialke vezu Minas Anor, ktora bielo ziarila v slnecnom svite, na severe a na juhu sa vypinali vysoke pohoria, takze nevidel okrem skal takmer nic. Zato vsak na vychode videl nad priesmykom tycit sa zvysok veze Cirith Ungol a to mu pripomenulo dalsie poslanie, ktorym ho kral poveril. Zabit velku pavucicu. Jednemu zo spolocnikov, ktori sa tiez vyskriabali na strechu veze, prikazal, aby muzi prehladali mesto, aby uzavreli na noc vsetky brany a aby pripravili na prenocovanie niekolko domov v meste. Sam potom zisiel dole a ubytoval sa v jednej z komnat veze. Planoval tu prenocovat iba jednu noc a rano sa pohnut do priesmyku Cirith Ungol, aby skoncovali s velkou pavucicou, ktora mala podla Frodovej a Samovej spravy silne zranenia od Zihadla a tak ju chceli dorazit. Muzi si uz v Ithiliene preto vymenili svoje mece za elfske, aby mali proti Pavucici sancu. Eledhil mal valinorsky mec.
V noci tretina muzov stale bdela, zatialco zvysne dve tretiny spali. Pred polnocou a dve hodiny po polnoci sa menili straze, takze mali pokojny spanok. Ani zloba vychazdajuca z murov pevnosti ich nerusila, naopak akoby sa stracala a ustupovala. Preto sa rozhodol, ze tu prenocuje este dve noci a pocka na posily, ktore mu slubil Faramir. Druhu noc takmer celu prespal, ale v tretiu noc vysiel z mesta spolu z niekolkymi muzmi na nocny prieskum.


Pokracovanie nabuduce...

4. diel.


2. Kapitola. Prieskum

Stmievalo sa, Eledhil vysiel z brany pevnosti Minas Ithil spolu s dvoma desiatkami muzov odetych v zelenej a hnedej, aby boli co najviac maskovani. Presli po moste ponad riecku morgulduinu a rozdelili sa. Desat muzov poslal smerom na vychod k morgulskemu priesmyku, sest poslal v troch dvojiciach prehladat udolie a sam na cele styroch muzov sa pobral prehladat schody veduce k priesmyku Cirith Ungol. Dosli k upatiu schodov a zacali po nich vystupovat. Ked vystupili po prvych, krivych schodoch a dosli na rovny usek, ktorym sa slo k rovnym schodom, pozrel sa Eledhil dole do udolia na mesto a vezu a vydychol uzasom. Nadhera, zasepkal a ukazal rukou na mesto. Ked tam pozreli aj ostatni styria, tiez zatajili dych pred tou krasou. Z murov mesta a z veze akoby ustupoval tien a zacinali ziarit bielym svetlom. Nebolo to neprijemne svetlo, ale bolo silne ako svetlo mesiaca, ktore akoby sa cely ten cas, co bola veza a mesto pod vladou nazgulov iba zhromazdovalo a nemohlo vytrysknut az doteraz. Dlhu chvilu sa kochali tym nadhernym pohladom, kym sa vydali po rovnych schodoch. Po namahavom vystupe sa pred nimi otvoril tunel, v ktorom kedysi majster Samved poranil pavucicu. Vsetci piati vytasili mece a pomaly vosli dnu. Zapalili pochodne a pri ich mihotavom svetle postupovali hlbsie do tunelu, az prisli na miesto kde sa tunel delil na nekolko dalsich a vytvaral tak bezmennu sien, v ktorej kedysi Samved bojoval o Froda s pavucicou s odkial potom odniesli Froda orkovia z veze Cirith Ungol. Jeden z muzov zazrel v kute chulit sa nejaky predmet, ci skor telo. Podisiel blizsie a sklonil sa nad neho. Zrazu vykrikol bolestou, ked ho prepichlo skrz naskrz zihadlo velkej pavucice a o sekundu neskor skonal. To uz Eledhil zo silnym vykrikom pribehol k zvieratu a dvoma presne mierenymi sekmi ho roztal na tri casti. Zrazu sa stalo nieco neobycajne. Na miestach kde zvera zasiahol mec z valinoru sa zacalo vytvarat modro ziariace svetlo, ktore sa zacalo sirit po tele zvierata ako plamene. O chvilu pohltilo cele zviera a zrazu zmizlo a na mieste kde bolo predtym telo pavucice roztate na tri casti zostal iba popol. Zrazu vzblkli modrym plamenom aj pavuciny, ktore pokryvali steny a vchody do niektorych tunelov a po chvili sa zmenili na sivy popol. Presli do jedneho z tunelov, kde bolo trocha viacej svetla a o chvilu uvideli jeden z vychodov, ktore si pavucica vytvorila. Presli nim a vysli na cerstvy vzduch. Po tom smradlavom a stuchnutom vzduchu, ktory panoval v tuneloch sa im teraz dychalo ovela lepsie. Pozreli sa dookola a po kratkom zhodnoteni situacie sa vydali naspat do tunelu a dalsim z tunelov sa dostali na cestu veducu k pevnosti Cirith Ungol, z ktorej vsak teraz boli iba ruiny. Po ceste okolo napolo znicenych hradieb sa dostali na hlavnu cestu do morgulskeho priesmyku a vratili sa spat do morgulskeho udolia. Uz zacinalo svitat a coskoro pred sebou uvideli hliadku z muzov, ktorych tam umiestnili vcera vecer. Vsetci sa potom vydali spat k mestu Minas Ithil pozberajuc cestou aj ostatne hliadky roztrusene po udoli. Na cele siel unaveny Eledhil, za nim styria muzi nesuci nosidla z vojakom, ktoreho pavucica stihla zabit a za nimi ostatni. Uz bolo rano, ked dosli k brane Minas Ithil a vosli do mesta. Padleho vojaka odniesli do starych hrobiek na konci prveho okruhu a sami sa pobrali do citadely a ulozili sa na spanok. Eledhil vsak najprv podal prostrednictvom palantiru spravu kralovi a vydal rozkazy na dopoludnie. Dvadsat muzov poslal s vozom, v ktorom bol ulozeny palantir do Minas Anor a desiatim prikazal drzat straz pri hlavnej brane mesta. Dalsich dvadsat muzov z dvoch stoviek, ktore mu ako posilu poslal Faramir a ktori prisli na usvite poslal hliadkovat na veze na hradbach a sam sa potom ulozil na spanok.
Ked sa zobudil, bolo uz neskore popoludnie. Vysiel na strechu veze a cestou si vsimol, ze z murov sa uz nesiri zloba, akoby sama vyprchala, ked tu uz nebolo pritomne hlbsie zlo. Potom napisal list Faramirovi, v ktorom mu opisal situaciu a poziadal ho, aby mu poslal do mesta vsetky veci, ktore nechal v tabore, pretoze sa docasne mienil usidlit v meste a po poslovi poslal list Faramirovi do tabora vo vrchoch Emyn Arnen, kde sa v ten den zacali kopat zaklady novej pevnosti a mesta. Sam si potom sadol a trocha poopravil plany, ktore mali zmenit buduci vzhlad udolia. Naplanoval zvysit nadvoria a hradby Minas Ithil, aby sa do nich nedostala voda a mesto prepojit so schodami a priesmykom mostom v podorise kriza, ktoreho jedna strana by smerovala k mestu, dalsia k pevnosti a hradzi na zaciatku udolia, tretia ku schodom veducim k priesmyku Cirith Ungol a stvrta k morgulskemu priesmyku. Nakolko si uvedomoval ako spravny architekt, ze akonahle voda naplni jazero, bude musiet niekam dalej odtekat, nakreslil do planov aj sedem vypustov a nad dva z nich prikreslil aj vodny mlyn, cim by sucasne vyuzil silu tecucej vody na pohon mlynskych kolies a mletie obilia. Ked vecer vstal o d kresliaceho stola, bol utahany ako este nikdy a preto akonahle si lahol, ci viacmenej padol na lozko, v tom okamihu zaspal.


Pokracovanie nabuduce...

FANGORN


Je tazke hovorit o lese, ktory uz zazil toho tak vela ako prave Fangorn. Su v nom tajomstva, pribehy, na ktore svet uz davno zabudol. Pribehy, ktore napisal sam zivot priamo spate s tymto fascinujucim miestom. Nie je to nedotknute miesto ako by si mnohi mysleli. Je poznaceny tak ako vsetko v tomto veku. Ci uz krutymi bojmi navokol, alebo casom. V jeho historii je nejedna kapitola napisana krvou ludi, elfov a inych narodov ktore kedy zili.
Cerstvy, chladny vzduch vonajuci dazdom sa vznasa v povetri az mrazi pri kostiach. Nad celym lesom sa vznasa opar vcasneho rana. Obloha vymenila svoj cierny, strach nahanajuci plast za sivo-modry, ktory je z casti zahalenymi cervenkavymi oblacikmi. Prave oni su ozdobou plasta. No napriek tomu, vyzeraju akoby boli nasytene krvou, ktora sa preliala za uplinulu noc. Mesiac a hviezdy, ktore uz stratili svoj lesk sa nie a nie pobrat na zasluzeny odpocinok. Vsade pocut sum listia. Stromy, do ktorych je vpisana odveka mudrost sveta sa medzi sebou zhovaraju nezrozumitelnym cudzim jazykom, akoby si vymienali novinky, alebo spriadali tajne, temne plany. Kora, ktora sluzi tymto tajomnym tvorom ako plast, ktory uchrani ich jemne a citlive vnutro je oslahana neuprosnym casom. Konare skusane rokmi sa bezvladne sklanju k zemi. Korene hrozostrane vytrcaju zo zeme, akoby sa dvihali k nebesiam a dakovali za tu nadhernu a krasnu chvilku posledneho pokoja, ktora prave nastala. Cely les je v ocakavani, lebo vsetci dobre vedia, ze aj ich sa vojna ktora zachvatila celu Stredozem dotyka. Cochvila sa vydaju Enti, najstarsi obyvatelia tohoto lesa, ale aj celej Stredozeme vydaju na posledny pochod...Celu tuto smutnu nadheru ozvlastnuju zelene listy, ako smaragdove kamene vsadene do zlata, ktore sa pomaly prebudzaju a nadobudaju sviezu farbu odhodlanosti a nadeje. Nadeje vo vitazstvo. Unavene konare a prebudzajuce sa listy zahaluje zeleny opar nasyteny nedockavosou ale aj obavami...


Svetlo večernice nikdy nevybledne...

tu je dalsie pokracovanie ...

Ešte v ten istĂ˝ deĹ? mi CĂ­rdan riekol: „ VidĂ­m ti v oÄŤiach Ĺľe túžiš po dobrodruĹľstvách ktorĂ© v mojom dome nenájdeš. MĂ´Ĺľem ĹĄa obohatiĹĄ uĹľ len na duši všetko ostatnĂ© som ĹĄa uĹľ nauÄŤil. ChoÄŹ a hÄľadaj uspokojenie vo svete. Je tam ešte mnoho skrytĂ©ho a tajomnĂ©ho ÄŤo ÄŤaká na odhalenie. U mĹ?a nájdeš vĹľdy domov a vĹľdy tu budeš vrĂşcne vĂ­tanĂ˝.“ Dal som na jeho radu a o 10 dnĂ­ na to som odišiel z jeho opatery. Rozprestieral sa predo mnou šíri svet a ja som nevedel kade sa najskĂ´r vybraĹĄ.
Po dlhom uvažovaní moje kroky smerovali do bukových lesov Nimbrethilu pri myse Balar. Poznal som odtiaľ pár elfov ktorí nás občas navštevovali v Brithombare a tak som si myslel že ich navštívim.
Mal som tam priateÄľa menom Nimsûl, poznal som z Brithombaru kde prišiel navštĂ­viĹĄ CĂ­rdana, bol synom kapitána lesnĂ˝ch elfov v Nimbrethile. Rozprával mi o krásnych lesoch plnĂ˝ch zveri, elfov a entov no keÄŹ som tam dorazil les vyzeral Ăşboho. Nikde nebolo vidno ani Ĺľivej duše, stromy boli chorĂ© a zÄŤernalĂ©. Vydal som sa po Ăşzkej cestiÄŤke ktorá viedla do hlbšie do lesa a neustále som sa obzeral ÄŤi nenájdem prĂ­ÄŤinu tejto skazy. Po nejakom ÄŤase som došiel k ÄŤistine kde asi prebĂ˝vali elfovia pretoĹľe tam bolo zopár elfskĂ˝ch stromov a tiekla tam bystrina, no nikoho som tam nenašiel. Stromy kedysi ĹľivĂ© boli teraz posplietanĂ© pavuÄŤinou a ÄŤierne ako uhoÄľ. V bystrine tiekol uĹľ iba pramienok vody z ktorĂ©ho som tieĹľ radšej ani nenapil. Uviazal som koĹ?a a šiel som si poobzeraĹĄ okolie. Dorazil som k stromu kedysi obĂ˝vanĂ©mu elfmi, vyliezol som naĹ? a objavil som rozhádzanĂ© šaty z truhlĂ­c, zopár drátenych košieÄľ, no Ĺľiadne jedlo a takisto som nezbadal Ĺľiaden cestovnĂ˝ plášť. PodÄľa toho som usĂşdil Ĺľe keÄŹ odtiaÄľto utekali brali len to najnutnejšie a to ÄŤo ich vyhnalo asi neboli skyrti ani trollovia pretoĹľe tĂ­ by pobrali väčšinu vecĂ­ ÄŤo tu ešte zostali. Pri pohÄľade na prázdnu tácĹ?u som si uvedomil Ĺľe uĹľ od rána som niÄŤ nejedol. Tak som sa vybral naspäť ku koĹ?ovi na ktorom som mal prevesenĂ© zásoby no tie som tam nenašiel. KoĹ?ovi sa niÄŤ nestalo ale ja som ostal bez jedla a pitnej vody. HneÄŹ som si všimol nejakĂ© stopy neÄŹaleko zistil som Ĺľe ide o stopy ÄŤloveka ÄŤo ma dosĹĄ šokovalo pretoĹľe ak odtiaÄľto utiekli elfovia tak potom by sa máloktorĂ˝ ÄŤlovek sem opovážil ÄŤo i len priblĂ­ĹľiĹĄ. Vysadol som na koĹ?a a vydal som sa po stope. Viedla hlbšie do lesa kde stromy uĹľ prepúšťali len veÄľmi málo svetla. Asi po desiatich minĂştach jazdy som našiel prázdny mech v ktorom som mal vodu, omrvinky z lembasu a ohryzok jablka. Po chvĂ­Äľke som sa vydal ÄŹalej po stopách, medzi stromami som zazrel nejakĂş kamennĂş stavbu a zdalo sa mi Ĺľe stopy vedĂş k nej. NemĂ˝lil som sa. Stopy viedli priamo do nej. Dorazil som pred vchod ktorĂ˝ podopierali vysokĂ© kamennĂ© stÄşpy. Bola to svätyĹ?a zasvätená Aulёmu. UsĂşdil som tak podÄľa niekoÄľkĂ˝ch vonkajších fresiek ktorĂ© boli v strašnom stave no ešte z nich nieÄŤo ostalo. UĹľ som chcel zoskoÄŤiĹĄ z koĹ?a keÄŹ tu zrazu z nej vybehol nejakĂ˝ muĹľ asi o hlavu menší neĹľ ja s veÄľmi vystrašenĂ˝m pohÄľadom. V ruke drĹľal malĂ˝ ÄŤierny mech, na sebe mal zelenĂş tuniku cez ktorĂş mal prehodenĂ­ hnedĂ˝ plášť. Utekal smerom ku mne, ja trochu prekvapenĂ˝ som siahol po rukoväti meÄŤa.
„PreÄŤo si ......“ mĂ´j hlas zanikol v ÄŤudnom klepanĂ­, ktorĂ© sa ozĂ˝valo zo svätyne. Ten muĹľ mi skoÄŤil zozadu na koĹ?a a kopol ho do slabĂ­n. Tryskom sme vleteli do hustej spleti konárov, hneÄŹ som pustil rukoväť meÄŤa a staral sa o to aby som nespadol. MimovoÄľne som sa pozrel za seba a to ÄŤo som zbadal ma strašne vydesilo. Zo svätyne sa hrnula asi stovka obrovskĂ˝ch chlpatĂ˝ch pavĂşkov ktorĂ­ sa hnali za nami.

5. diel


Ked na druhy den rano Eledhil vstal, mal v hlave zmatok, akoby spravil nieco inak ako mal spravit. Nechapal, co sa stalo zle, ked vsetko prebiehalo podla planu a celkom lahko. Az podozrivo lahko. Nieco mu na vcerajsom prieskume nesedelo. Cely den chodil a rozmyslal nad tym co sa mohlo stat zle. Podvecer prikazal, aby sa pripravila dvadsiatka muzov na nocny prieskum oboch priesmykov v blizkosti mesta. Po zapade slnka vyrazili ku schodom veducim k hornemu priesmyku. Desat muzov ale poslal do udolia, aby kryli chrbat, ak by sa predsa len nieco stalo. Bola tmava bezmesacna noc a jedinym zdrojom svetla v udoli bola ziara, ktora sa liala z murov Minas Ithil. Ale niektori z muzov, ktori sli s nim, vybadali svojimi vycvicenymi ocami lesnikov, ze nad priesmykom Cirith Ungol sa hromadia tmave mracna. Opatrne vysli po schodoch az dosli k tunelu. Vsetci boli obleceni v mithrilovych brneniach, aby boli lepsie chraneni pred utokmi. Ked dosli k tunelu a vosli dnu obklopila ich uplna tma. Zapalte pochodne. Nariadil Eledhil a onedlho sa uz rozziarilo asi sedem alebo osem pochodni a v ich mihotavom svetle postupovali hlbsie a hlbsie. Ked dosli do bezmennej siene, cakalo ich tam nemile prekvapenie. Takmer vsetky tunely boli znova pokryte pavucinami, ale na zemi sa povaloval popol z pavucin, ktore vcera zhoreli. Eledhilovi odrazu svitlo. Vcera nezabil velku pavucicu, ale iba nejakeho jej potomka a samotna velka pavucica moze byt este stale nazive a pravdepodobne na nich niekde ciha z ukrytu.
Vysli na priestranstvo v strede bezmennej siene a postavili sa chbtami k sebe aby mali vyhlad na celu sien.
Zrazu sa na nich spustila zhora velka pavucina a prilepila ich k zemi. Z jedneho z tunelov pomalicky prisla obrovska pavucica a vystrelila na nich jedno vlakno a zacala chodit okolo stien a obtacat ich vlaknom, akoby ich chcela zabalit do jedneho velkeho zamotku. Eledhil sa pokusil prepalit plamenmi pochodne vlakna, ale tie pri dotyku ohna iba cudne zaskvrcali a trocha scerneli ale nic sa im nestalo. Pokusil sa vytiahnut mec z posvy, ale nemohol sa k nemu dostat, lebo mal ruky prilepene k pavucine. Posepkal jednemu z muzov, ktori boli v strede kruhu, aby vytiahol jeho mec a presekol nim pavucinu. Ten horko tazko natiahol jednu ruku, lebo druhu mal podobne ako vacsina muzov prilepenu vlaknom pavuciny a pomalicky tahal nahor rukovat Eledhilovho meca, az ho nakoniec mal cely von z posvy a kedze nemohol preseknut pavucinu bez toho aby zranil niektoreho zo spolocnikov, vlozil rukovat meca do Eledilovej ruky a ten obratnym pohybom zapastia odsekol pavucinu drziacu druhu ruku. Potom si prehodil mec do ruhej ruky a presekal vlakna okolo seba aj okolo ostatnych. Zdvihol jednu z pochodni, ktora nastastie nezhasla a rozhliadol sa. Pavucica stale chodila okolo stien a obalovala vlaknom teraz uz rozpadnutu skupinku ludi uprostred siene. Eledhil sekal, vzdy ked sa priblizila k nemu do vlakien a takmer iplne ich vsetky rozsekal. Ale na rozdiel od vcerajska nevyslahli ziadne modre plamene , iba cepel ziarila modrym svetlom. Pomocou meca popretinal zvysky vlakien, ktore mu prekazali v pohybe a zacal prenasledovat pavucicu. Ta akoby zacula, ze sa nieco hybe, zastala a natocila sa hlavou priamo k nemu.
Eledhil zastal a opatrne na nu posvietil pochodnou. Zhrozene pohliadol na jej hlavu, kde sa crtali velke jamky po ociach a spomenul si, ze jej ich vypichol majster Samved. Nemal vsak vela casu na rozmyslanie, lebo pavucica zrazu zautocila. Velkou rychlostou sa rozbehla proti nemu a ledva stihol uskocit. Zasiahla ho vsak jednou nohou a zvalila na zem. To mu asi zachranilo zivot, lebo zihadlo preletelo tesne okolo neho. Ak by ostal stat tak ho prebodne ako vcera jej mlada jedneho z jeho muzov. Nepochyboval sice, ze by ho ochranilo Mithrilove brnenie, ale sila narazu na jedno miesto by ho na mieste zabila.Zahnal sa mecom po netvorovi a zasiahol jednu z noh. Presekol ju a noha spadla na zem. Pavucica vydala strasny svistavy zvuk a otocila sa. Znova zautocila a Eledhil ledva stacil napriamit mec pred seba, ked sa na neho netvor zo strasnou silou nabodol. Roztrhla sa koza na bruchu a von sa vyvalil odporne zapachajuci hnis. eledhil takmer omdlel od smradu. Pavucica zrazu sebou niekolkokrat trhla a zvalila sa na zem. Chvilu este kopala zostavajucimi nohami a potom zrazu skonala. Eledhil si omocil cepel meca v hnise, ktory sa este stale valil z jej brucha a ten na mierne prekvapenie okolostojacich zacal ziarit silnym zltym svetlom. Zrazu sa vsak za nimi ozvali akesi zvuky. Ked sa eledhil otocil, zazrel strasny obraz, valila sa na neho asi desiatka dalsich pavukov, sice mensich ako ich matka, ale podobne odpudzujuco a strasne vyzerajucich. Dvoma rychlymi sekmi rozsekol hlavy dvoch najblizsich pavukov a tretim odsekol hlavu od brucha dalsiemu. Obzrel sa na ostatnych. Jeden z muzov lezal na zemi, ked ho zasiahlo zihadlo jedneho z pavukov do tvare, ale ostatni deviati sa uspesne poratali z pavukmi bez zraneni. Eledhil podisiel k muzovi leziacemu na zemi a pokusil sa zistit, ci mu bije srdce. Z ulavou si vydychol, ze este zije. Prezrel ranu na tvari a skonstatoval, ze to asi prezije ale bude do konca zivota zjazveny. Rana nebola hlboka, ale bola dost dlha a siroka, kedze muz pred zasahom zihadla trhol hlavou a zihadlo tak iba sklzlo po tvari a takmer mu odseklo ucho. Jeden z muzov odsekol kus svojho plasta a obviazal nim rany svojho spolocnika. Z dvoch ostepov vyrobili provizorne nosidla zviazane plastami, na ktore ulozili raneneho a vydali sa na cestu spat. Okolo polnoci dosli spat do mesta. raneneho osetrili a potom sa aj sami ulozili na spanok. Eledhil vsak ostal hore, lebo vystupil do komnaty veze, kde bol ulozeny palantir a pozrel sa donho. vedel, ze kral bude o tomto casu uz davno spat, ale potreboval obhliadnut situaciu v Gondore a v Mordore, ci sa orkovia nechystaju na nejaky vypad zo svojich ukrytov. Ked nezistil nic podozrive, zisiel dole a aj on sa ulozil spat.
na druhy den rano sa pobral skontrolovat stavbu nevych pevnosti. Pevnost v Emyn Arnene uz mala vykopane zaklady a trpaslici zacinali stavat hradby a veze. V pevnosti na zaciatku ithilskeho udoli sa este len zacinali kopat zakladove jamy. Plne spokojny s postupom prac, ktore napredovali rychlejsie ako ocakaval vratil sa do Minas Ithil a zo sebou priviedol mnoho osadnikov, ktori sa hned usadili v domoch v meste. Uvedomil si, ze mesto zacina znova zit a preto sa hned skontaktoval cez palantir s kralom a dlho o tomto probleme diskutoval. Kral potom rozhodol o trvalom osidleni mesta, avsak novym hlavnym mestom Ithilienu sa mala stat citadela Minas Arnen, ktora sa stavala v nedalekych vrchoch.
V ten den vsak jeden z vojakov pri kontrole priekopy napajanej vodou z morgulduiny uvidel vo vode nejake predmety a oznamil to velitelovi svojho oddielu. ten po porade s Eledhilom a ostatnymi velitelmi prikazal vypustit vodu z priekopy. Ked sa spinava a blatu podobna voda preliala spat do riecky morgulduiny, naskytol sa im otrasny pohlad. Stovky kostier, zbrani, zastav a najrozlicnejsieho naradia tam lezali premiesane z bahnom a kedze uz nebolo vody, ktora by ich zakryvala, zacal sa z nich sirit neuveritelny hnilobny zapach. Eledhil preto okamzite prikazal zasypat priekopu vzhladom aj k tomu, ze mesto ju po vzniku jazera uz aj tak nebude potrebovat. Dovtedy vsak nariadil Eledhil ako docasny spravca mesta zdvojene straze na hradbach. Sucasne napisal list Faramirovi do tabora vo vrchoch Emyn Arnen, aby sa aj so vsetkymi ludmi z tabora prestahoval docasne do Minas Ithil, kym nebude postavena Minas Arnen. Mesto vdaka tomu docasne ozije a aj oni budu byvat pohodlnejsie ako v stanovom tabore. O dva dni sa pred mestom zjavil dlhy rad vozov a vojakov. Boli to vojaci a osadnici z tabora na cele z Faramirom. Eledhil ho privital pri brane a odovzdal mu velenie nad mestom, kedze Faramir bol kniezatom Ithilienu a Minas Ithil teda tiez spadala do jeho pravomoci. Nasledujuce tri mesiace ubehli v pokojnom tempe a pevnosti sa dvihali azdym dnom vyssie a vyssie. Pevnost Minas Arnen uz bola postavena a cakalo sa, kym pre nu trpaslici ukuju hlavnu branu. Preto sa tam presidlila velka cast z vojakov, ktori boli v Minas Ithil, avsak Faramir este ostal v starom meste.


Pokracovanie nabuduce.

6. diel



O tri mesiace neskor:

Eledhil sedel v komnate veze Minas Ithil a zamyslene hladel do palantiru. Pozoroval dianie na stavenisku pevnosti na zaciatku udolia Imlad Ithil a takmer sa strhol, ked sa v jeho hlave ozval znamy hlas. V tej istej chvili sa v palantire objavil kral Elessar a povedal mu: "Eledhil dnes prisli poslovia z Dorwinionu, chcu sa znova stat provinciou Gondoru a tak si otvorit nove odbytiska vina smerom na zapad. Prijal som ich ako sa slusi a patri a ich risu som zaclenil do mojho kralovstva. Preto ti teraz nariadujem, aby si sa ihned odobral do Vychodneho Gondoru a Dorwinionu a dozrel tam na stavbu novych ciest a opravu starych. Uz som poslal voz z materialmi z archivov Minas Anor, v ktorych su aj plany povodfnej cestnej siete vo Vychodnom Gondore, ktora nebola nikdy dokoncena. Prezri si ich a obnov cesty. Pripadne postav aj nejake nove. Davam ti volnu ruku." Kral potom zmizol a v palantire sa znova objavil obraz staveniska pevnosti. Eledhil vstal a zakryl palantir plachtou. Unavene zisiel do jednej zo spodnych komnat veze, kde sa zdrziaval Faramir a oznamil mu kralovu volu. Faramir len pokrcil plecami na znak toho, ze on nemoze rozhodovat o veci o ktorej rozhodla vyssia instancia. Eledhil si zavolal svojho zastupcu, mladeho Barahira a dal mu prislusne prikazy ako sa ma postupovat v stavbe pevnosti. Osobitne mu prizvukoval, aby nezacali stavat hradby v udoli, kym sa nevrati z Dorwinionu, lebo na tie chcel dohliadnut sam. Je to dost narocny projekt, ktory sa neda zverit do ruk mlademu architektovi, ako je Barahir. "Viem, ze si schopny architekt a stavitel, ale tento projekt je podla mojho nazoru nad tvoje sily. Regulacia rieky, hoci aj takej malej ako je Morgulduina, je velmi narocny projekt. Vidim ze si smutny, ze ti neverim, ale toto je naozaj nad tvoje sily. Zato ti ale zverim iny projekt. Dohliadnes na opravu ciest v Ithiliene. Mas k dispozicii vsetkych trpaslikov, okrem tych ktori pracuju na stavbe pevnosti, co sice nie je vela, ved ich je teraz volnych iba desat, ale su dost schopni a ak si nebudes vediet rady, smelo sa s nimi porad alebo zajdi za Gimlim. Oprav teda vsetky mosty, priekopy a nasypy pozdlz ciest, dalej oprav krizovatku na ceste do Osgiliathu a tu celkom najsamprv. Okrem toho opravuj cesty, ako uznas za vhodne ale beda ti ak si moj kon zlomi nohu pri mojom navrate v nejakej diere na ceste. Stavby pevnosti nechaj na Gimliho, ten sa do toho aj tak najlepsie rozumie. A este zacni kopat zakladove jamy pre mosty tuna v udoli. uz som ich zameral a vyznacil. Posli tam vsak iba niekolko kopacov, nemusi sa to ponahlat, avsak minimalne dvakrat do dna ich kontroluj, lebo jamy musia byt vystuzene a minimalne sedem metrov hlboke. Ak by som sa nevratil do casu, ked budu hotove, zacni stavat mosty, ale najprv to prerokuj s Gimlim. Viem, ze na mosty mas talent, preto ti tuto ulohu zverim bez obav. A este daj poriadne opravit schody do horneho priesmyku ako aj zamurovat tunely okrem toho, ktory vedie z bezmennej siene k hornej brane starej pevnosti v hornom priesmyku. A ked chces a budes mat cas tak tam daj spravit aj nejake odvetravacie sachty a trocha to tam skraslit a vymysliet pre tu sien meno. Ale nejake zmysluplne. Mas nejake otazky?" zakoncil svoj dlhy monolog Eledhil. "Teraz nie", odpovedal Barahir. Eledhil pokyval z hlavou a potom vysiel do veze, aby sa pozrel do palantiru a zistil si v akom stave vobec cesty vo vychodnom Gondore su a ci vobec este existuju. Pohlad do palantiru ho vobec nepotesil, cesty boli zarastene burinou, priekopy pri nich zasypane a ochranne muriky rozvalane a znicene. Aspnze niektore milniky este stali, lebo aj Sauronove vojska sa museli podla niecoho riadit. Zisiel dole do svojej komnaty, vytiahol jednu z map vychodneho Gondoru, ktore tu iba pred chvilou zlozili poslovia krala Elessara a rozprestrel si ju na kresliacom stole. Pozrel na ciaru, ktora znazornovala hlavnu severojuznu cestu v Ithiliene, vzal do ruky kreslicske pero a dokreslil cervenou farbou pokracovanie cesty od Morannonu cez pustatinu severne od Gondoru az k vezi Minas Falath, ktora bola spravnym a administrativnym strediskom Dorwinionu. Prikreslil niekolko dalsich ciest do Mordoru cez Morannon a na sever okolo mrtvych mociarov do Rhovanionu. Pozrel znovu na mrtve mociare a dopisal do mapy poznamku o vytvoreni systemu valov a hati, ktorymi by sa zabranilo sireniu mrtvych mociarov a niekolkych zavodnovacich kanalov, aby sa dala oblast Vychodneho Gondoru vyuzit aj na polnohospodarstvo. Ked unaveny vecer vstal od stola, mal uz hotovu takmer celu siet ciest, mostov a nasypov, takze mal na dalsi rok co robit.
Vysiel hore na strechu veze a rozhliadol sa po udoli. Vdaka opakovanemu vypalovaniu travy a rastlin v udoli sa podarilo vykynozit smrtonosne kvety a bodliaky, takze udolie bolo puste ale ciste a bez strachu. Mury veze odrazali mesacne svetlo a osvetlovali svojou bielou ziarou cele udolie. Zamyslene sa nadychal cerstveho nocneho vzduchu a nahodou pozrel dole na stary mst veduci k brane mesta, lebo sa mu zazdalo, ze tam zbadal nejaky pohyb. Zaostril oci a skutocne. K brane cvalalo niekolko jazdcov a o chvilu sa ozvalo aj zatrubenie rohu. Az hore na strechu veze pocul zaskripanie starej zeleznej brany, ked sa otvorila a potom zasa zabuchla za jazdcami, ked vosli do mesta. Zisiel dole z veze, aby sa povyzvedal, co to su za jadzci a z prekvapenim zazrel knieza Imrahila z Dol Amrothu ako cosi naliehavo vysvetluje kniezatu Faramirovi. Ked zbadali Eledhila, obaja rozpacite zmlkli a pozreli na seba akoby v rozpakoch. Imrahil mu potom pokynul, aby podisiel blizsie a povedal mu: "je mi luto, ze ti to musim oznamit prave ja, ale kral ma poveril, aby som ta zatkol, lebo vraj spreneverujes peniaze urcene na stavbu pevnosti na vlastne obohacovanie." Eledhil sa na opatku zvrtol a vybehol hore na strechu veze, pricom bral schodiky po styroch. Po hodnej chvili k nemu vystupil aj Imrahil s Faramirom. Sluhov nechali dole. Eledhil potichu odvetil: "dole som nechcel nic odpovedat, lebo niekde v meste je zradca alebo saboter." rozpacite rozhodil rukami. "To viem, hoci neviem, kto to je...", odvetil Faramir, "...ale vies, ze hoci kral az privelmi milosrdny a odpusta aj vazne priestupky, v tychto veciach je tvrdy. Okradanie svojich bratov povazuje za strasny zlocin, ktory tresta vyhnanstvom. Do takeho musis ist aj ty. Ale ak sa ukaze, ze si v tom nevinne budes samozrejme aj ty povinny vratit sa spat do kralovskej sluzby, lebo inac by to bola vlastizrada. Rano musis opustit kralovstvo. Chod sa zbalit. Straze ta odprevadia na hranice. Rad by som zmenil tvoj trest, lebo ho povazujem za neopravneny a verim, ze si nevinny, ale na kralovej voli nemozem nic zmenit." "V poriadku", odvetil Eledhil, "raz sa vratim a ukazem, ze som bol nevinny...". Zisiel dole schodmi, zbalil si vsetky veci, nalozil ich na dvojkolesovy vozik do ktoreho bol zapriahnuty konik a zamyslene sa vratil do svojej komnaty. Cestou po schodoch rozmyslal, ako sa to mohlo v priebehu jedneho dna takto zvrtnut a kto ho mohol pred kralom ociernit a ake dokazy mohol proti nemu vyrobit, ze ho kral posiela dokonca do vyhnanstva. Potom dal zavolat Faramira, zveril mu do uschovy vsetok svoj majetok, ktory nemohol zo sebou odniest, zvlast hromadu planov a nakresov a poprosil ho aby ich odvzdal Gimlimu a Barahirovi, lebo ten uz spal. Potom zisiel na nadvorie a nasadol na vozik. Pozrel posledny raz na Faramira a Imrahila, ktori nemo stali a v ociach sa im objavili slzy. Zrazu Faramir podisiel dopredu a podal mu malu zapecatenu krabicku zo svetleho dreva zo slovami: "Neotvaraj ju, kym nebudes za hranicami Gondoru. Nech hviezdy svietia na koniec tvojej cesty." Potom mu podal ruku a vratil sa na svoje miesto na schodoch. Eledhil schoval krabicku do vaku, sadol si na kozlik a posibal konika. Jazdci, ktori cakali obdalec ho nasledovali do noci a o chvilu bolo pocut ako sa zabuchla brana mesta Minas Ithil. Faramir vysiel spolu z Imrahilom na strechu veze a pozorovali ako sa v mesacnom svite voz aj s eskortou vzdaluje udolim na zapad a potom na juh. V ociach sa im znova objavili slzy. "Neverim, ze je vinny z tej sprenevery penazi..." poznamenal potichu Imrahil. "Aj ja si to myslim, ale nemozme proti tomu nic robit." Odvetil rovnako potichu Faramir. Potom sa obratil a nasledovany Imrahilom zisiel dole do svojej komnaty.


POkracovanie nabuduce...

tak dobre pokracujem siedmym dielom.


7. diel


Na stvrty den priblizne napoludnie dorazila skupina jazdcov obklopujucich voz z vyhnanym Eledhilom k rieke Poros a presli cez brod, pri ktorom sa odohrala kedysi pamatna bitka, v ktorej padli deti Rohanskeho krala. Asi po dvoch hodinach dalsej cesty sa jazdci zastavili a ich velitel oznamil Eledhilovi, ze tu sa ich sprievod konci, lebo uz prekrocili sucasnu hranicu Gondoru. Preto sa teraz od neho odpoja a vratia sa spat do Ithilienu. On moze pokracovat, kamkolvek si zvoli ist. Potom mu nechali zasoby potravin a vody, ktore sami nepotrebovali, ale jemu sa mohli zist, lebo Juzny Gondor a Harondor boli puste oblasti bez vody a vratili sa spat k rieke, ktoru bolo este vidno na obzore. Eledhil ich ticho pozoroval a videl ako sa jeden z jazdcov otocil v sedle a na rozlucku mu zakyval. Potom si znova sadol na kozlik voza a sibol kone. Zaumienil si, ze pojde do Umbaru. Mesto este nebolo pod vladou Obnoveneho kralovstva, ale uzavrelo s nim mier. Tam bude moct zit v pokoji a mozno niekto aj vyuzije jeho vedomosti architekta a stavitela. Mesto bolo odjakziva utociskom vyhnancov z Gondoru, preto nepochyboval, ze ho tam privitaju s otvorenou narucou. Hoci po poslednej vojne sa pomery mohli zmenit.
Takto rozmyslajuc si zrazu spomenul na skatulku, ktoru mu dal pred odchodom Faramir. Vytiahol ju z vaku a pozrel na pecat. Usmial sa. Bola to faramirova osobna pecat, ktoru poznal kazdy v Gondore aj v okolitych statoch. Rozlomil pecat a nadvihol veko. Vnutri bola trocha hliny, v ktorej podla vone poznal hlinu z ithilskeho udolia a v nej nasiel orech velkosti slepacieho vajca. Usudil, ze to bude nejake semeno. Potom si vsimol, ze skatulka sa vlastne sklada z dvoch skatuliek, z ktorych v hornej bola hlina zo semenom. Odklopil teda zapadku a spodna skatulka sa oddelila od hornej. Pozrel na nu a zbadal rovnaku pecat ako na hornej. Zlomil pecat a otvoril aj tuto skatulku. Bola v nej rovnaka hlina ale ine semeno, trocha mensie ale zlatistej farby. Okrem toho tam bol este nejaky valcovity predmet zabaleny v latke a obviazany obycajnym motuzikom. Rozviazal motuz a ked snal z predmetu latku, nasiel v nej zabaleny pergamenovy zvitok zapecateny troma pecatami. V strednej spoznal kralovsku pecat, ktora vsak nemusela nic znamenat, kedze nou pecatil aj Faramir a Imrahil a v dvoch dalsich osobnu Faramirovu a Imrahilovu pecat. Dost ho to udivilo a zacal rozmyslat co to moze znamenat. ked po chvili rozmyslania na nic rozumneho neprisiel, zlomil vsetky tri pecate a otvoril zvitok. Zacital sa dolistu, ktory mu napisal Imrahil z priatelstva a na poziadanie Faramira.
Zacital sa do listu a tvar sa mu trocha vyjasnila. Imrahil pisal, ze kral uvolnil Eledhila zo svojich sluzieb a on sam mu na rozlucku posiela semeno Bieleho stromu z Minas Anor a semeno jedneho z Mallornov z Lothlorienu na znak toho, ze bude mat aj nadalej jeho priazen. K tomuto kroku ho vraj presvedcil Faramir z nevedno akych pohnutok. Urobil to tajne a na vlastnu zodpovednost. Nech o tom nikomu nehovori, lebo by aj jeho prisne potrestali. Prial mu vela stastia v novom zivote a nech na neho svietia aj nadalej hviezdy.
Ked Eledhil docital tento kraty list bol trocha zmateny. Nemienil sa vsak tym trapit. Tento prejav Imrahilovej priazne ho potesil ale aj trocha zarmutil. uvedomil si totizto velku zodpovednost, ktoru na neho tymto darom uvalil, lebo sa bude musiet starat o semeno posvatnych stromov Gondoru a Lorienu. Spalil list a nechal popol odviat vetrom, ktory mierne pofukoval, potom zavrel obe krabicky a spojil ich zapadkou a ulozil naspat do vaku. Sibol konika, ktory sa veselo rozbehol po starej rozpukanej ceste a uz onedlho ho ako stavitela zabolelo srdce, ked uvidel prve ruiny starych stavieb. Takto to ale pokracovalo coraz castejsie az nakoniec dosiel do Umbaru. Mesto bolo na pokraji zufalstva. Dochadzali potraviny, lebo vlada v meste sa zrutila a nemal sa kto starat o zasobovanie. Ked hliadky na hradbach, ktore asi ako jedine zostali na svojich miestach, videli prichadzat cudzi voz tahany konom, nahlasili to svojmu velitelovi a ten vydal rozkaz, aby proti nemu vysla eskorta desiatich jazdcov. Ked Eledhil videl rutit sa nanho z mestskej brany skupinu jazdcov, zastavil voz a cakal, ako sa dalej vyvinie situacia. Ked k nemu dorazili, ich velitel mu oprel hrot svojho meca o hrud a hrozivym hlasom sa ho opytal: "Kto si a co tu chces?" Eledhil mu s pokojnou tvarou povedal svoje meno a dodal, ze ho vyhostili z Gondoru kvoli peniazom. Na to sa velitel usmial a cistou Gondorskou zapadcinou mu povedal: "Tak tu si na spravnom mieste. Prave teraz tu potrebujeme schopneho cloveka, ktory by dokazal vladnut mestu pevnou rukou. uz som o tebe pocul Eledhil a zatial iba same dobre veci, teda dobre aspon pre teba. Si dobry velitel vojska a vynikajuci stavitel. Tak ta tu vyuzijeme. Ja som Saradhol, Sarabainov syn a zil som na pobrezi blizko Pelargiru, kym ma sem neprinutili prist korzari, ktori donedavna vladli mestu. Ich vlada bola sice krvava a kruta, ale aspon dali mestu jednotu. Jednotu z donutenia. Teraz su vsak prec a mesto je samy zmatok a panika, lebo nemame schopneho velitela mesta a pristavu. Ak by si chcel navrhol by som ta za velitela mesta, lebo si tu jeden z mala ludi, ktory ma velitelske schopnosti. Hoci si cudzinec a donedavna si bol aj nasim nepriatelom, sme ochotni ta prijat za svojho velitela a posluchat tvoje rozkazy." Potom pred nim sklonil hlavu a pravu ruku si prilozil k hrudi. Potom vytasil mec a podal mu ho rukovatou dopredu. Eledhil este stale mlcky sedel na kozliku a premyslal. Prisiel do tohto mesta ako cudzinec a prosebnik o povolenie usadit sa v meste a oni ho spravili svojim vladcom. Nuz co, aspon si to tu trocha obhliadne a mozno im trocha aj pomoze. Natiahol ruku a vzal mec zo Saradholovej ruky. Ostatni jazdci sa vstycili vo svojich sedlach, vytasili mece a ako cestna eskort a sa rozostavili okolo voza. Jeden z nich zatrubil na mosadzny roh a z mesta sa vyrojili dalsie desiatky jazdcov, ktore cvalali k nim. Ked dorazili, Saradhol ich zoznamil zo situaciou a oni sa tiez pridruzili k sprievodu.
Eledhil potom sibol do koni a voz sa pohol k brane. Saradhol cvalal vedla voza po pravej strane a Eledhil sa na neho obratil z otazkou: "Preco ste si vybrali prave mna, hoci ma nepoznate a som pre vas este aj cudzinec a donedavna aj nepriatel?" Saradhol mu odpovedal jednoducho: "Lebo si potomok kralovskeho rodu Numenoru, takisto ako Elessar, ktory nastupil na tron v Gondore." Eledhil si spomenul na pribehy, ktore mu rozpravala mama v detstve, ked mu hovorila "moj maly princ" ale on tomu nikdy neprikladal dolezitost. Mal sice vypracovany rodokmen a vedel, ze pochadza z kralovskeho rodu Numenoru, ale z mladsej vetvy, ktora hned po uchopeni moci Ar-Pharazonom prestahovala do Lond daer Enedhu a tam zila v utajeni az doteraz. takmer vsetci clenovia tejto vetvy rodu vsak vymreli pocas obcianskej vojny v Gondore. A teraz povolali kralovsku krv, aby sa znova ujala vlady nad jednym z uzemi starej Numenorskej rise.
Zamyslel sa a zrazu si uvedomil, ake to bude mat nasledky na jeho postavenie v Gondore. Spalil za sebou mosty a uz sa nemoze vratit, lebo tym, ze sa chopil moci v Umbare, spachal vlastizradu. Ked prechadzali popod obluk brany videl, ze opevnenia su v dezolatnom stave a neodrazili by ani prvy utok akehokolvek nepriatela, ktory by na mesto zautocil.
Ozval sa v nom stavitel a hospodar. Ked dosli k palacu, z ktoreho predtym vladli mestu a pristavu Kapitani, vosiel do krytej casti voza, prezliekol sa do mithriloveho brnenia apripol si mec, ktory dostal od valinorskeho vyslanca Eonweho. Ked sa objavil znova na kozliku voza, zbadal niekolko stoviek vojakov, ako sa valia na namestie pred palacom. Vysiel na schody pred palacom, dosiel az na najvyssi stupienok, kde sa obratil a trocha bojazlivo sa pozrel na teraz uz obrovsky zastup vojakov a obcanov mesta a pristavu, ktori zaplnali namestie. Saradhol vysiel k nemu ale zastavil sa tri schodiky pred nim, poklakol pred nim, potom vstal a otocil sa k zastupu ludi. Nadychol sa zvolal v starej Numenorcine, ktora sa este stale pouzivala ako bezny dorozumievaci jazyk: "Lud Umbaru, dnes sa vratila vlada Numenorskych kralov do tohto mesta. Hla, prisiel Eledhil z rodu Ambrathila, najmladsieho syna Aldariona, krala Numenoru. Poklaknite pred nim a vyznajte mu vernost!" Nato sa otocil a znova poklakol. Vsetci ludia, tak ako stali si zacinali klakat a o chvilu uz videl Eledhil obrovske mnozstvo klaciacich ludi. Saradhol mu posepkal: "Prehovor k ludu." Eledhil sa nadychol a zvolal mocnym hlasom: "Lud Umbaru, pocuj moje slova! Este pred chvilou som prichadzal ako cudzinec a prosebnik o povolenie usadit sa v meste a teraz tu stojim ako vas novy vladca. Slubujem vam, ze sa pokusim vyriesit vase problemy a obnovim slavu Umbaru tak, ze ju bude mozne porovnavat dokonca so slavou Numenoru v case jeho najvacsieho rozkvetu! Dam vam pracu, chlieb a mier!" a zmlkol. "Potom posepky dodal: "Ak mi budu na to sily stacit."
Obratil sa a mohutnou branou vosiel do stareho palaca, nasledovany Saraholom a niekolkymi vojakmi, ktori sli za nim ako cestna straz. Palac bol uplne prazdny, takmer bez nabytku. Ked dosli do velkej tronnej siene, ktora bola poslednych tisic rokov nevyuzita, zbadal na konci dlhej siene schody a na ich vrchole kamenny tron. Na stene za nim boli obrazy dvoch stromov vykladane zlatom a mithrilom. Saradhol potichu poznamenal: "Tato sala je opustena uz takmer tisic rokov. Naposledy v nej sedel Gondorsky kral, ktory sa sam nazval Umbardacil. Korzari ani Kapitani pristavu sem nikdy nevkrocili, lebo mesto bolo dlhy cas napoly opustene a vacsina obyvatelstva zila a este stale zije v pristave." Eledhil presiel cez sien, vystupil po schodoch, plastom zmietol prach z kamenneho tronu a sadol si. Ostatnym dal znamenie aby odisli. "Prajem si byt chvilu sam." povedal a oni sa zvrtli na opatkoch a odisli. Bol sam v celej obrovskej sieni a rozmyslal, aky je osud vrtkavy. Este pred nedavnom bol hlavnym stavitelom Gondoru, potom faktickym vladcom Ithilienu, potom sa zmenil na vyhnanca bez vlasti a teraz je vladcom Umbaru, tretej rise Numenorcanov v Stredozemi. A to len preto, ze je z Numenorskeho kralovskeho rodu. Zacinal chapat mnohe z toho, co mu bolo predtym skryte alebo nejasne. Prave pre jeho krv sa ho chceli vladnuce kruhy v Gondore zbavit. Vedel sice, ze Elessar by take nieco nikdy nespravil, lebo to bolo v prikrom rozpore z jeho povahou, ale o kralovych poradcoch taku mienku nemal. Citil, ze prave ti sa ho chceli zbavit, lebo mal v Gondore prilis velky vplyv a bol z rodu, ktory mohol ohrozit ich postavenie. Ano, preto ho poslali do vyhnanstva...

Takto rozmyslajuc zrazu dospel k rozhodnutiu: Ked ma nechcu v Gondore, a prijali ma ako vladcu v Umbare, tak tu vybudujem aspon novu risu, ktora bude samostatna a bude odleskom slavy Numenoru. Len ako zareaguje Gondor?

Vstal, presiel sienou k hlavnemu vchodu a vysiel von. presiel niekolkymi chodbami palacaa a vysiel na velky balkon na bocnej strane palaca. Zavolal jedneho z vojakov, ktori stal na strazi nedaleko a poslal ho po Saradhola. Musi sa s nim poradit a naucit sa Adunajcinu, aby sa mohol dorozumiet z obyvatelmi mesta. A musi vydat prve rozhodnutia...



Pokracovanie nabuduce...

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

dalsi diel...


Eledhil stal na balkone palaca a premyslal. O chvilu sa za nim ozvali kroky, a ked sa obratil, uvidel pred sebou klacat Saradhola, ktory mu rukovatou dopredu podaval mec. "Vstan!" povedal mu Eledhil a pokynul mu aby priesiel blizsie. "Potrebujem ucitela Adunajciny, aby som sa mohol dorozumiet s obyvatelmi mesta a pristavu. Dalej prikazujem, aby sa v pristave urychlene opravili vsetky rybarske a transportne lode, ktore nech vyplavaju na more, hned ako to bude mozne a chytaju ryby, aby bolo mesto zasobene potravinami. Ked som prichadzal do mesta vsimol som si severne od mesta nejake kanaly. Co to je? Zavodnovacie alebo odvodnovacie kanaly pre polnohospodarstvo?" opytal sa a pozrel na Saradhola. Ten mu odvetil: "Su to stare zavodnovacie kanaly, kedysi sa tam rozprestierali rozsiahle obilne polia. Ale uz dlhe roky sa nepouzivaju, lebo vsetkci dospeli muzi museli narukovat do armady." Eledhil po kraktej odmlke povedal: "Dobre teda, zmensime armadu. Prikazujem ti rozpustit vsetky jednotky okrem jazdy a strazcov na veziach a hradbach v meste a v pristave. Muzi, ktori budu prepusteni z armady, nech sa vratia k svojim rodinam a nech obrabaju vsetky mozne polia. Zastav produkciu zbrani, lebo teraz ich aj tak nepotrebujeme. Dve stovky muzov posli opravovat hradby, lebo tie asi spadnu, ked sa do nich oprie aj slaby vetrik. A posli mi sem pisara, ktory vie zapadcinu alebo elfcinu. " Dodal nakoniec. "Ano pane, stane sa ako si zelas." odvetil Saradhol a vzdialil sa na odchod. Za chvilu prisiel pisar a rozlozil si nacinie. Eledhil sa oprel o stenu a zacal diktovat: Elessarovi, kralovi Gondoru, Arnoru a prilahlych uzemi okrem Calenardhonu nazyvaneho aj Rohan. Oznamujem, ze som sa na zaklade rozhodnutia ludu Umbaru ujal vlady v meste, pristave a na okolitom uzemi a odteraz ti budem rovny postavenim. Lud Umbaru rozhodol, ze sa znovu podriadi vlade starych Numenorskych kralov, avsak na svoj tron nepovolal Elendilovu dynastiu. Povolal mna a ja som sa tak stal kralom Umbaru. Kedze vsak nemam zaujem na tom, aby medzi clenmi Elrosovho rodu vznikla dalsia vojna, ziadam ta, aby si sa mi zaviazal svojim cestnym kralovskym slovom, ze nezautocis na Umbar ani od mora ani od suse. Ja sa ti na oplatku zaviazem neutralitou v akejkolvek vojne, ktoru budes viest proti svojim nepriatelom. Ak mi nedas svoje slovo, budem to povazovat za akt nepriatelstva a vyvodim z toho zodpovedajuce opatrenia. Zelam ti vela zdravia a dlhy zivot. Nech hviezdy oziaria koniec tvojich ciest. Eledhil vladca Umbaru "Posli to na rychlej lodi do Pelargiru, nech to dorucia svojmu kralovi." prikazal pisarovi a obratil sa, pricom pisarovi este stihol dat znamenie rukou, nech odide. Ten sa potichu vzdialil. Eledhil sa zahladel na mury mesta ziariace v poludnajsom slnku a potom pozrel na pahorok nad mestom. Cosi sa mu zazdalo a preto sa zadival pozornejsie. "Ano je to on..." pomyslel si. Zbadal slavny biely mramorovy stlp, ktory bol kedysi korunovany kristalovou gulou ako pamatnik Ar-Pharazonovho prichodu s Numenorskou flotilou. Teraz lezal stlp rozbity na zemi, ale aj stadialto ho bolo vidiet. Musi ho dat obnovit a tak si zabezpecit, ze ho budu uznavat aj Gondorski krali a okrem toho musi dat obnovit este vela veci...

KONIEC PRVEJ CASTI...

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

DRUHA CAST.

[o tri a pol roka neskor]

Eledhil si utrel usta od zvyskov ranajok a vstal od stola. Presiel niekolkymi chodbami a dostal sa do tronnej siene. Sadol si na tron, poslal prec straze a zacal premyslat. Pred niekolkymi dnami bola dokoncena oprava posledneho useku hradieb, cim sa obrana mesta stala plne funkcnou, ale trapil ho nedostatok ludi, ktory bol pocitovany vo vsetkych odvetviach hospodarstva. To sa sice pozviechalo z krizy, ktora bola sposobena dlhotrvajucou vladou korzarov v meste a pristave a vyvrcholila po vojne o prsten, ked bola zajata cela Umbarska flotila, cim sa fakticky zrutilo cele hospodarstvo zalozene na namornom obchode. Do vojny totiz sli takmer vsetky lode, aj obchodne. A takmer vsetky padli do ruk Gondorcanov, alebo boli znicene a potopili sa. Flotila sa uz zacala obnovovat, ale bude trvat este cele roky, kym znova dosiahne aspon stav z obdobia pred vojnou o prsten. Po dlhych rokovaniach sa aspon vyjasnila situacia s Gondorom. Eledhil uzavrel s Elessarom mier a dohodli sa na vzajomnej hranici na rieke Harnen. To bolo aspon jedno z mala pozitiv sucasnej situacie. Obchodne cesty do Gondoru sa sice obnovili, ale boli nevyuzivane, lebo kupci z Umbaru utrpeli v dosledku hospodarskej krizy tazke straty a este sa z nich nedokazali spamatat. Dalsim pozitivom bolo, ze vplyv haradskych vladcov v Umbare takmer uplne zmizol, akoby stratili zaujem o vsetky veci v Umbare. Eledhil to sice spociatku nechapal, ale ked prisli spravy od vyzvedacov, ktorych vyslal do juznejsich kralovstiev, pochopil aspon cast situacie, v ktorej sa ocitla Stredozem po pade Mordorskej rise a Saurona. V haradskych statoch zurili velke nepokoje a obcianske vojny. Preto pre istotu preskupil a posilnil armadu na juznych hraniciach Umbaru a cakal ako sa situacia vyvinie. Nebranil ale umbarskym kupcom, aby nevyuzili situaciu a neprofitovali z vojen v Harade. Ved to bolo aj v jeho zaujme. Prednedavnom dal vediet Elessarovi do Gondoru o situacii v Harade a teraz cakal na jeho odpoved. Zrazu ho z premyslania vytrhli kroky ozyvajuce sa v jednej z bocnych chodieb ustiacich do siene. Pozrel smerom, z ktoreho kroky prichadzali a v sere siene zbadal muza v obleceni Gondorskej straze citadely Minas Anor ako kraca k nemu v sprievode dvoch umbarskych strazcov. Jeden zo strazcov povedal: "Prisiel posol z Gondoru, pane." "Dobre. Co mi prinasas? Ake zvesti?" Posol odvetil: "Prinasam ti list od krala Elessara, ktory je odpovedou na tvoj list zo zaciatku minuleho mesiaca a este jeden list od kniezata Imrahila z Dol Amrothu." Eledhil pokynul poslovi, aby podal listy jednemu zo strazcov, ktory mu ich nasledne doniesol a s poklaknutim mu ich podal. Eledhil vzal do ruky obidva listy a pozrel na ich pecate. Strazca medzytim vstal a presiel na svoje miesto za gondorskeho posla. Eledhil pozrel este raz na listy a dokladne si prezrel obidve pecate. Jedna bola osobnou pecatou krala Elessara a druha zasa sukromnou pecatou kniezata Imrahila. Rozpecatil najprv list od krala, rozlozil ho a zacal citat. Elessar mu pisal, ze berie na vedomie jeho varovania ohladom udalosti v harade a preskupuje cast svojej armady v juznom Ithiliene na rieke Poros. List bol strucny a neosobny. Druhy list od Imrahila bol zavaznejsieho charakteru. Imrahil mu pisal, aby mu urychlene povolil priplavat do Umbaru, lebo sa s nim musi surne stretnut. Ked docital, presiel do jednej z postrannych miestnosti, kde bol pisaci pult a napisal list Imrahilovi v tom zmysle, ze ma jeho povolenie a ze moze kedykolvek priplavat do Umbaru. Potom zavolal gondorskeho posla, odovzdal mu list pre Imrahila a povedal mu, aby oznamil kralovi Elessarovi, ze Umbar je este stale samostatnym statom a preto ho ziada, aby jeho armada nevstupovala na uzemia, na ktore si cinil narok on. Potom posla prepustil a jednemu zo strazcov prikazal, aby siel do pristavu a oznamil tam, ze ak pride princ Imrahil z Dol Amrothu, maju ho nalezite privitat a priviest k nemu. Potom aj jeho poslal prec. Znova si sadol na kamenny tron vo velkej tronnej sieni a premyslal o politickej situacii. Asi po hodine si uvedomil, ze je hladny a dal si priniest nieco na zahryznutie, kym nadide cas obeda. Vysiel na balkon na prednej strane palaca a zahladel sa na namestie pred sebou. Pred sirokym palacovym schodiskom bol maly travnik ohradeny nizkym kamennym murikom, kde rastli dva mlade stromceky. jeden z nich mal sivu koru a zlate, na spodku tmavozelene listy, kym druhy mal zasa zlatistu koru a striebriste, akoby prachom pokryte listy. Usmial sa, ked si spomenul na den pred dvoma rokmi, ked ich sadil. Bol to ten isty den, ked znova vztycili mramorovy stlp na pahorku nad mestom a nasadili nanho kristalovu gulu. Tyzden potom trvali oslavy, a az potom sa vsetko vratilo do normalnych zabehanych kolaji. Pritiahol si prutene kreslo a sadol si vychutnavajuc luce jesenneho slnka. Zrazu ho vyrusil klepot zelezom podbitych vojenskych sandalov. Obzrel sa a uvidel stat v balkonovych dverach Saradhola. Pokynul mu aby podisiel blizsie a opytal sa ho co sa deje. Saradhol mu z istym chvenim v hlase oznamil, ze juzne hranice Umbaru prekrocila silna armada jedneho haradskeho krala a tiahne smerom na mesto a pristav. Sikovne vyuzili medzeru medzi dvoma zo siedmich pevnosti, ktore stali na umbarskej juznej hranici a dostali sa do vnutrozemia. Kralovi zaiskrili oci, vyskocil a nepovediac ani slovo prebehol cez niekolko chodieb palaca a ako vichor sa vrutil do jednej zo sal kniznice, kde boli ulozene mapy. Vytiahol jednu z najpodrobnejsich map uzemia juzne a juhovychodne od mesta Umbar a podrobne ich sledoval. Potom Saradholovi, ktory udychcany dobehol za nim prikazal, aby rychle zhromazdil armadu a uzavrel pristav. Jedinu vynimku povolil pre lode prichadzajuce z Gondoru a severnych pristavov. Dalsim prikazom nariadil, aby sa vsetky lode, ktore kotvia v pristavoch juzne od Umbaru urychlene stiahli do Umbaru a aby sa na nich priplavilo aj obyvatelstvo pristavov. V pristavoch sa mali nechat iba prazdne domy, este aj nabytok sa mal preniest do jednotlivych pevnosti chaniacich priastaviska, aby sa nedal pouzit pri pripadnom obliehani. Ked sa znova pozrel na Saradhola a zbadal zacudovany vyraz v jeho ociach, povedal mu: "Toto je vojna, Saradhol, vojna, ktora sa pripravovala v Harade uz dlho. Snazili sa nas zmiast tym, ze v niektorych zo svojich kralovstiev vyvolali umele obcianske vojny. Musime sa urychlene pripravit, aby nas nahodou neprekvapili. Zdvojnasob hliadky na hradbach mesta aj pristavu. Daj kontrolovat vsetky lode prichadzajuce do pristavu a hlavne tie, ktore prichadzaju pod inou ako nasou alebo Gondorskou vlajkou. Haradcanom sa nepaci nahla zmena politickeho kurzu, ktorym sa vydal Umbar po skonceni vojny o prsten a snazia sa ho dostat naspat pod svoju vladu. Daj postavit aj zdvojene straze pred palac a na hlavnych uliciach mesta, aby nahodou nevznikli obcianske nepokoje. A daj strazit aj obidva stromy na namesti. Zatial je to vsetko. Budes velit aramadam vo vnutrozemi a tvoj brat Sarandol bude velit zapadnej casti vojsk na juznej hranici. Teraz uz chod a vykonaj moje prikazy!" Saradhol sa zvrtol na opatku a vybehol z miestnosti. Kral presiel do tronnej saly, kde najradsej sedaval a sadol si na kamenny tron. Zacal premyslat o tom, ci poziadat Gondor o pomoc. Velmi sa mu do toho nechcelo, lebo ak by si raz pustil blchu do kozucha, uz by ju odtial nevyhnal. "Ved este uvidime..." pomyslel si...


Pokracovanie nabuduce...

Podla poctu predanych kusov Cd nosicov je najuspesnejsou kapelou sucasnosti formacia CD-R so svojim albumom 700MB.

takze pravdepodobne posledne predvianocne pokracovanie sagy o zaciatku stvrteho veku (pracovny nazov )...


O dva tyzdne neskor...

Eledhil sa zamyslene opieral o cimburie pevnosti chraniacej Umbarlond z juhu. V poslednych dvoch tyzdnoch mal coraz viacej starosti, ako zastavit invaziu haradcanov z juznych kralovstiev. Po pociatocnom vahani nakoniec poslal ziadost o pomoc do Gondoru a Rohanu, aby mu Eomer a Elessar pomohli ubranit sa, lebo po preskumani stavu armady zistil, ze sa moze ubranit iba v pristavoch na pobrezi a v hlavnom meste. A to bola zufalo mala nadej na ubranenie noveho vplyvu numenorskej kultury, ktora sa tu zacala za jeho kratkej vlady nanovo rozvijat. Vtom z miestnosti v jednej z vezi vybehol jeden z jeho pobocnikov a namieril si to po schodoch rovno k nemu. Ked bol od krala asi na desat metrov spomalil a opatrne sa k nemu priblizil. "Dosli spravy od Saradhola?" opytal sa kral. "Ano pane, ale su velmi zle..." dodal neisto pobocnik. "Hovor!" prikazal strucne kral. "Haradcania vlakali velku cast juznej armady do pasce a na hlavu ju porazili. Okrem dvoch tisicok vojakov, ktore general Saradhol zanechal este pred zaciatkom boja v pevnosti Haradan, sa nezachranil nikto. Saradhol padol v boji. A okrem toho zautocili aj z vychodnej hranice. Ale je to pravdepodobne iba klamny manever, hoci je tam asi sedemtisicova armada." "Dobre, prevezmes velenie mesta a pristavu Umbarlond, ja idem na cele severnej armady bojovat. Ak by som padol, poverujem ta aby si vzal do boja aj vychodnu armadu. Zatial ale nech brani vychodnu hranicu. Ak by sa nakoniec stalo, ze padnu vsetky nase nadeje na obranu, opevnite sa v mestach a pristavoch a modlite sa aby Gondor a Rohan poslali nejaku pomoc. A teraz priprav mojho kona a moj sprievod na cestu." uzavrel rozhovor kral Eledhil. Zisiel z cimburia a vydal sa dole do mesta pripravit sa na velenie armady.
Ked dosiel do palaca, vytiahol z jednej z truhlic svoje mithrilove brnenie, zadival sa nanho a spomenul si, ze naposledy ho mal oblecene, ked sa ujal vlady v Umbare. Obliekol si ho, pripasal si mec, ktory dostal kedysi davno od Eonweho, posla najvyssieho krala. Vytasil ho z posvy a cele popoludnie az do vecera sa cvicil v boji proti neviditelnemu protivnikovi. Vecer si lahol spat tak ako bol teda v brneni a mec drzal celu noc v ruke, aby sa pripravil na nepohodlne noci v poli.
Rano este za usvitu vstal a ked vyslo slnko uz sedel v sedle kona na cele armady a mieril do krajov juzne od mesta. Na treti den zvedovia, ktorych vyslal pred armadou hlasili, ze zajali predsunute hliadky nepriatela. Prikazal ich pobit, aby nemohli varovat svojich velitelov o bliziacej sa hrozbe. Po dokladnej prehliadke terenu sa rozhodol, ze asi uz nenajde vhodnejsie bojisko ako to, co sa pred nim otvaralo. Haradcania sa utaborili vo velkej rozsadline ovalneho tvaru. Bolo to napohlad vyhodne polozene taborisko, lebo nebolo vidiet z planiny, ktora sa rozprestierala okolo, ale v skutocnosti to bola pasca vdaka svojej polohe a faktu, ze mala len dva vychody. ked sa to Eledhil dozvedel, hned mu napadol plan boja. K obom vychodom poslal po dve tisicky vojakov a ostatnym styrom tisicom z osemtisicovej severnej armady, ktorej teraz velil sa prikazal rozostavit po hornych okrajoch rozsadliny. Podla moznosti tak , aby ich nikto nevidel. bola asi druha hodina pred svitanim, ked mu hlaili, ze jeho rozkazy su splnene. Potom vydal rozkaz, aby hned po vychode slnka vojaci strielali z lukov rokliny po haradskych vojakoch, ktori sa tam utaborili. Ak by sa pokusili ujst, nech zasiahne do boja pechota pri vychodoch z rokliny. Podla odhadu bolo v rokline asi trojnasobne pocetnejsie vojsko ako jeho vlastne ale pocital s momentom prekvapenia a s faktom, ze jeho vojaci zhora postrielaju vela haradcanov. Ked vyslo slnko a vojaci podla rozkazu zacali palit salvy sipov dole do rokliny, zo stanov zacali vybiehat splaseni haradski vojaci a napochytro sa zrazali sami medzi sebou, lebo nevedeli odkial prisiel utok. Vznikla medi nimi panika, ked niektori velitelia zbadali umbarksych vojakov, ktory na nich zhora, chraneni nepristupnymi utesmi palili obrovske mnozsvta sipov. Niektori bezali k vychodom z rokliny, ked v tom sa z miest, kadial chceli ujst vyrutila umbarska jazda a preletela krizom cez roklinu az k druhemu vychodu zrazajuc pred sebou vsetko co jej stalo v ceste. Za nou pomaly postupovala pechota z oboch stran a uzatvarala haradcanov do kliesti. Postupne pritlacili umbarski vojaci haradske vojska k jednej zo skalnych stien rokliny a uzavreli ich do trojuholnikovej formacie medzi stenu a dve utociace linie pechoty. Na hlavy haradcanov sa pritom lial husty dazd sipov z hornych pozicii, lebo Eledhil stihol preskupit vojakov na vrchu rozsadliny a ti sa nahustili do pozicii nad nepriatelskou armadou zovretou do kliesti. Coskoro bolo z celej haradskej armady, ktora sa utaborila v rozsadline nazive len niekolko vojakov a vetlitelov, ktorych prikazal Eledhil nechat nazive, lebo sa od nich chcel dozvediet informacie o pohyboch zvysku armady. Na zaciatku vojny mu zvedovia hlasili, ze hranice napadlo takmer patdesiat tisicok vojakov a tu ich znicil necelu polovicu. Ostatni museli byt niekde na blizku, lebo sa nemohli predsa vyparit. Ale vsetci radsej zomreli ako prezradili cenne informacie o pohyboch vlastnych vojsk. Eedhilpreto rozposlal zvedov na vsetky strany a coskoro sa stratena nepriatelska armada nasla. Dobyvala jedny z jejo pevnosti. Ihned sa vydal na pomoc ohrozenej pevnosti, ale ked tam dosiel bolo mu jasne ze sam padol do pasce. Z pevnosti totiz nanho zautocila velka armada odeta v haradskych farbach, ktora podla odhadu, ktory stihol v chvate urobit, pocitala okolo desat tisicok hlav. A tak ista velka armada sa nanho rutila aj z opacnej strany udolia, v ktorom stala pevnost. Eledhil v zufalstve rozostavil svoje vojsko do kruhovej formacie a vydal rozkaz aby sa vjaci pokusili prerazit vojsko prichadzajuce od pevnosti a sami sa opevnili v napolo znicenej pevnosti. Vysadol znova na kona, z ktoreho zosadol aby mohol v klude porozmyslat a vytasiac mec dal povel k utoku, aby sa prebil k pevnosti. Zrazu z jeho meca, ktory sa doteraz bliskal odleskom slnecnych lucov, vyletela modra ziara, ktora oslepila vsetkych naokolo. Eledhil precitol ako prvy. Videl, ze jeho nepriatelia su ako omraceni a preto sa znova vyrutil na nepriatela s umyslom prebit sa do pevnosti a zabarikadovat sa v nej. Jeho mec este stale blcal modrym plamenom pozdlz cepele a akasi neznama sila mu nasmerovavala ruku s mecom tak, ze zrazal dalsie a dalsie hlavy nepriatelov, uz bol takmer pred rozpadnutou branou pevnosti, ked zrazu kuzlo, ktore omracovalo nepriatelov pominulo a znova sa vyrutili vpred a zautocili. Eledhila delilo od brany pevnosti iba niekolko desiatok metrov, ked ho zrazu zasiahol doprostred hrudnika ostep a zrazil ho z kona.Stratil vedomia a myslel si, ze zomiera. Ked sa prebral, zbadal, ze je na polnom lozku v akejsi starej spianvej miestnosti a okolo neho stoja jeho vojaci a hladia na neho. Ked zbadali, ze sa prebral, mnohi z nich si vydychli ulavou. Jeden z nich sa ozval jeden z nich a povedal mu tichym hlasom: "Pane zijes, ale nevieme ci by nebolo lepsie, keby si padol. Z celej armady sa nas zachranilo iba niekolko stoviek, ostani alebo padli na bojisku alebo padli do zajatia, co sa vsak velmi od smrti nelisi, lebo sme videli z hradieb, ze haradcania zajatcov zacinali zabijat. Potom sme radsej odisli z hradieb, aby nas nevideli. Branu sme zatarasili, ale nevieme ako dlho to vydrzi..." odmlcal sa vojak. Kral sa pokusil vstat ale strasne ho boleli kosti a tak radsej znova padol na lozko. Vojak sa znova ozval:"pane zasiahol ta ostep a bol by si uz mrtvy, keby nebolo tvojho mithriloveho brnenia, cez ktore neprenikne ziadna vec. Ale sila narazu ta omracila a kosti ta budu boliet este niekolko dni." "Kral vsak pozbieral vsetky sily a so zatatymi zubami sa predsa len postavil. Hned sa mu dychalo lepsie, lebo predtym sa mu dychalo nejako tazko. Vstal z lozka a prikazal si doniest brnenie, ktore mu vojaci predtym pri osetrovani dali dole. Ked mu ho priniesli, obliekol sa a pripasal si mec. Vysiel z miestnosti a vonku sa nadychal cerstveho povetria. pozrel sa dokola a zbadal, ze stoji na cimburi a za nim sa tyci jedna z obrannych vezi pevnosti. Vyzrel cez hradbu na udolie a zbadal, ze haradski vojaci sa pripravuju na dalsi utok. Obratil sa a vosiel do veze, kde hned vydal vojakom, ktori tam este stale stali a cakali, prislusne rozkazy na obranu pevnosti. Vojaci sa rozbehli k brane a na spodne cimburia. Rozkaz znel, ze ich maju branit za kazdu cenu a ak by boli nakonie cimburia predsa len dobyte, maju sa presunut na druhu hradbu a potom sa branit az do konca. Haradcania vsak nezautocili na cimburia ale na branu zatarasenu troskami a kusmi kamenov a muriva popadaneho z budov v pevnosti. Preto sa niekolko desiatok vojakov presunulo k brane a branilo ju. Eledhil vysadol na kona, hoci ho boleli rebra, vytasil mec a zisiel k brane. Bolo pocut narazy baranidiel na zataras a o chvilu sa ukazali prve trhliny, az nakoniec sa barikada rozpadla a dnu sa zacali hrnut haradcania. Privitala ich sustredena palba z lukov a sprska kamenov. Bolo ich vsak privela a umbarcanov zacala opustat nadej a vzrastalo zufalstvo.
Zrazu sa vsak nad udolim rozlahol jasny hlas niekolkych rohov. utocnici aj obrancovia v pevnosti sa zastavili a zarazili. Potom sa obrancovia vzchopili na posledny zufaly vypad a vytlacili haradcanov z pevnosti. Znova zatarasili branu a niekolki z cimburia sledovali ako sa haradcania zrazu obratili chrbtami k pevnosti a zacali sa branit novej neznamej armade, ktora na nich zautocila z druhej strany udolia. Eledhil tiez vysiel na cimburie pri brane a ked zbadal zastavy, ktore viali nad hlavami vojakov v neznamej armade, usmial sa a zaradoval. Boli to dva vlajky. Na jednej bol v ciernom poli biely strom, nad nim sedem bielych hviezd a biela koruna, ktora mala po bokoch kridla a