domaaa, momentálne sa mi to nedá poslať.. ale už čoskoro

jo jo uz coskoro ako v niakom filme tak sa budem tesit

Almiel už poslala obrázok
Podľa mňa je veľmi výstižný

a pokračovanie Dominik a Binix


Binix sa zase zvalil na posteľ ( a všetka jeho doterajšia námaha vstať vyšla nazmar). „Prečo, povedz mi, prečo nemôžeš aspoň raz urobiť to, čo sa od teba žiada? Alebo aspoň neurobiť to, čo sa ti zakáže?“
„Mohol, ale dnes som už jednu takú vec urobil – zjedol som celé raňajky mojej mamky. A okrem toho, aké zákazy? Nie som tu služobne.“
„Aha, takže v službe si vzorný vojak a v civile vlastizradca?“
„Prišiel som ti pomôcť,“ na Dominikovej tvári sa teraz prvýkrát usadil výraz Kecal som, kecal, ale toto už nie je hra. „Som tvoje spojivko s vonkajším svetom.“
„Lenže ja nechcem, aby si ním bol.“
To bolo tvrdé.
„To bolo tvrdé,“ Dominil vyzeral urazene. „Máš šťastie, že máš takých verných priateľov, ako som ja, iný by už dávno zdvihol kotvu.“
„No tak, na čo sa to hráš? Môžeš to pokojne povedať – ja to viem, ty to vieš – nemáš ma rád.“
„No,“ priznal hanblivo Dominik.
„Ani ja ťa nemám rád. Tak čo tu robíš?“
„Dark má moje zbrane…“
„Ja som to vedel!“
„…robil som blbosti, všetkých som sklamal, ešte aj majstra kwio, stratil som prestíž.“
„Stratiť môžeš len niečo, čo si mal. A k tomu sklamaniu: majster kwio netušil, že žiješ, kým si mu nevliezol do šatníka, takže si ho nesklamal, skôr posral prvý dojem.“
„Vďaka.“
Mohla to byť krásna chvíľa, keby do toho nezhučal Binixov žalúdok.
„Kde tu nájdem jedlo?“
„Si síce na Darkove základni, ale v Otrokárovej garáži. Tu je všetko, ešte aj súkromný deduško tu vypeká keksíky.“
„To je všetko pekné, ale keď sme naposledy chytali deduška, trvalo to viac ako desať minút a ja do piatich od hladu zdochnem.“
Dominikovi sa rozžiarila tvárička: „Máš recht! Viem, kde je kuchyňa!“
Bolo zvláštne vchádzať do kuchyne – dverami. A tiež netradičné – keď Dominik priznal, že cestu by ľahšie našiel kanalizačným potrubím, prekopol ho Binix cez celú chodbu až na miesto M, teda, v tomto prípade skôr K.
„Wow,“ húkol Dominik, keď vošiel do špinavej kopky a nahol sa nad obrovský kotol s mútnou vodou.
„Čo?“
„Nič sa tu nezmenilo,“ rozčeril hladinu, „tu bol kameň.“
„Tu? Ty si bojoval o kameň v kuchyni?“
„Nie, tu som kameň prvýkrát uvidel.“
„Aj ja by som ho chcel vidieť.“
„Ty mi snáď neveríš? Nechaj to!“ skríkol na Binixa, krotého ruky sa nebezpečne približovali ku kredencu.
„Čo je?“ Ale trefnejšie sa vyjadril jeho zavýjajúci žalúdok.
„Pochybujem, že tam nájdeš niečo čerstvé, ale ak chceš, aby ťa prešla chuť…“
„Na čo? Aj tak tu nič…“ ale kredenc neotvoril. „A čo má byť toto?“ Na drese bol prišpendlený lístok s nápisom:
Vajíčko máš v rúre.
Dark

„V rúre?“ čudoval sa Binix a začal ju hľadať.
„Takže tu naozaj nie je. Vidíš, tu máš dôkaz!“
„Aha, rúra! Aha, vajíčko!“ vykríkol Binix takmer nežne a otcovsky vytiahol z rúry jedno vajíčko na tvrdo. „Dal mi ho do rúry, aby nevychladlo! Tomu hovorím majster!“
„Počkaj, nemal by si…“
„Ty myslíš, že ma chce otráviť?“
„…si najprv umyť ruky? Nie, to nemôže, to je proti… všetkému? Veď si jeho učeň.“
„Hej, to je fakt.“
Binix hľadal miesto, kde by zasadol za vrch stola. Za dresom našiel dvierka. Pozbieral všetku odvahu, ktorú našiel a nejakú si aj požičal a poodchýlil ich, no keď sa odtiaľ nevyvalil smrtonosný puch, otvoril ich dokorán.
„Tipos bingo! Hej, skrčok, našiel som jedáleň!“
Binix sa teda nadšene usadil a dal sa do vajíčka. Dominik si prisadol.
„A možno je to len finta.“
„Nie, je to úplne dokonalý zámer. Vieš, prečo súhlasil, aby som mu bol učňom a dali mi za úlohu urobiť to, čo by normálne robila celá pechota na čele s kráľovnou? Aby mal pod kontrolou všetko, čo budeme robiť. A aby som ja nemal pod kontrolou jeho, zdrhol,“ vysvetľoval Binix s plnými ústami – kde je vôľa, tam je cesta a ústa sa potom dajú naplniť aj jediným vajíčkom. Žalúdok však nie. „Mohol mi nechať aspoň pol rožka.“
„Takže ťa chce mať pri sebe, aby nás sledoval a zdrhol od teba, aby si ty nesledoval jeho?“ zaškeril sa Dominik. „To znie logicky.“
„Uznávam, že moja teória má trhliny, ale tie vypilujeme.“
„Všimol som si, že hovoríš v množnom čísle. Už ti nevadím alebo to len sám sebe prejavuješ takú nezvyklú úctu?“
„O to nejde, ale nemôžem tvoriť komickú dvojicu sám. Kvôli exekútorom.“
„Iste. Ale bude to chcieť zistiť, kde sa Dark pred nami skrýva.“
„Pozriem sa na Otrokárovu základňu.“
„Je tam tisícpäťsto otrokov, ako ho chceš nájsť?“
„Bude vytŕčať.“
„Hej, ale ja by som sa radšej spýtal brata.“
„Áno, vyzerá na typ, ktorému sa imperátor zveruje.“
V tej chvíli obaja pomysleli na to isté.
„Karen!“

takže to máme vyrovnané skóre, čo sa obrázkov týka, povedala by som

Možno trochu inšpirácie:

„Karen!“
„Nie, nič nevravel,“ odpovedala Karen, keď stáli v Otrokárovej garáži, „len zdrhol a nechal nám tu pestúnku.“
„Takže pani na stráženie! Vždy som po takej túžil!“ potešil sa Binix a rozžiarené očká vyvrátil k stropu. „A aké je ctené meno našej panej?“
Karen sa očká tiež rozžiarili, ale o to silnejším svitom škodoradosti, ktorý si Dominik ihneď všimol a vôbec sa mu nepáčil.
„Alex!“ odpovedala spevavým hláskom, začvirikala a odišla.
„Hm, Alex, to znie na riadnu šťabajznu!“
„Dúfam, že nie si náročný, videl si, ako na nás pozerala? Tu nebude všetko s kostolným poriadkom.“
„Sme na Otrokárovej základni, ak by tu bolo všetko s kostolným poriadkom, to by nebolo s kostolným poriadkom! A nie, nevidel som, pochopiteľne som si ju neprezrel tak dobre ako ty.“
„Čože? Počuj, kam tým mieriš?!“
„Nikde, nikde!“ Binix sa už miernym cvalom rútil cez garáž.
Dominik ho dobehol vo vstupnej bráne, kde sa im naskytol pohľad na Otrokára a…
„Aj tak sa mi to vôbec nepáč…“ a zabudol zavrieť ústa. Kvôli tomu, čo uvidel, Dominik začínal ďakovať Bohu, že sa môže kedykoľvek spakovať a bol by to urobil aj hneď, ale ešte musel vypustiť jednu poznámku: „Hej, Binix, tá tvoja pestúnka má gule.“
Za svojho života naozaj nevidel priveľa mimozemšťanov, ale keď už, pošťastili sa mu tí škaredší. O to viac videl ľudí a keď už, tak tých krajších – teraz sa mu to anulovalo. Dnes Otrokár prvýkrát sedel pri druhej osobe a vyzeral krajšie. Nepreháňajme – skoro. Ale Dominikovi sa to tak zdalo, možno preto že vôbec nečakal niečo podobné. Stál pred ním muž, aj keď vlasy mal dlhé, blonďavé, dokonca zvlnené – fakt dobré! (skoro jak žena). A tu by sme s chválou jeho zovňajšku mohli skončiť, ale ja dám ešte niečo: mal neuveriteľne vymakanú postavu. Dominikovým očiam nemohlo ujsť, že je boajistom, tie zbrane na opasku zhltol prvým pohľadom, ale to hneď zašlo do úzadia – bol to totiž určite najväčší človek, akého kedy videl a vedel, že to tak aj zostane. Tak dva metre určite nemal. Dva metre tridsať? To už znelo prijateľnejšie. A tu už naozaj môže chvála(?) skončiť. Nebol bledý – bol zelený, fakticky, ak sa to o niekom dá povedať, tak to bol on, vyzeral, akoby bol už dva dni po smrti a akoby to nestačilo, sivé, chladné oči mal podliate krvou, také kruhy pod očami nemal ani Binix v čase prebdených nocí, keď sa mu búrili hormóny. Vyzeral ako zombia, neľudské železné svaly a modré pery mu teda nepridávali. Na priesvitnej tvári mu pohrával zvláštny ironický úsmev, ktorý im našepkal, že s týmto tu si užijú (ale nie v tom dobrom zmysle slova, bol to úsmev, ktorý predznamenáva teplú vodu a mokrú plachtu, igelit na záchodovej mise a stávky typu: Určite si neprejdeš rubom tejto mince po tvári od čela až po bradu! a hneď potom veľavravné úsmevy okoloidúcich…).
Binix ho tresol do rebier, aby ho prinútil zatvoriť ústa (hneď po tom, ako ich zatvoril on sám), a snažil sa mu pošepnúť, aj keď sa to všade naokolo odrážalo: „To bude upír!“
„Čo ti hrabe?!“
„Nie, veď vieš, vesmírny upír, sinavá pleť, obrovské rozmery, nepríjemný úškrn, blanisté krídla…“ Binix názorne zamával krídlami, pardon, rukami, ale tak či tak vyzeral ako idiot.
„Ale nie, upíri sú ešte o číslo väčší a o poznanie zelenší,“ zamiešal sa odporne ľahostajným a skrz naskrz ľudským hlasom Alex.
„Myslíš? A zrkadlo si už videl?“
„Binix!“ Dominik bol presvedčený, že s ním rachne – alebo skôr, že Binixa trafí blesk alebo aspoň železná Alexova päsť, no na jeho sklamanie sa tak nestalo.
„Prepáč, ale musel som, bola to dokonalá nahrávka na smeč.“
„Ale, chlapci, prečo ste nepovedali, že hráte hokej, pridal by som sa!“ nevadí, že sa Otrokár netrafil do športu, dôležité bolo, že sa dobrovoľne prihlásil k nejakej fyzickej aktivite! Musel neskutočne trpieť… Aby im dokázal svoje nadšenie, posunul sa na svojom tróne asi o tri
centimetre. To sa však Alexovi nepozdávalo, chytil ho za golier a pritiahol bližšie k sebe. Pritiahol! Otrokára! Štyristo kíl čistej váhy – jednou rukou.
Dominik chytil Binixa za ruku: „Mám strach!“
Binix chytil Dominika za druhú ruku: „Aj ja!“
A tak tam stáli zavesení do seba a Dominik rozmýšľal, ako sa to vlastne stalo.
„Je to zrúda!“ doplnil Binix celkovú atmosféru ešte aj tou najhoršou hláškou, akej bol schopný.
Alexovi sa zrejme oslovenie „zrúda“ nepáčilo, lebo zatriasol Otrokárom a napomenul ho: „Hej, slušnosť už neplatí alebo čo?“
Binix aj Dominik boli presedčení, že Otrokár v momente vytiahne bazuku a odstrelí ich, potom ho Alex potľapká po pleci a povie: „No vidíš, že vieš, ako sa to má robiť!“ ale nič také sa nestalo. Otrokár len zamľaskal, prevrátil očami, zatriasol sa od strachu a oči mu zažiarili ako svetlá na vianočnom stromčeku.
„Toto je… to je Darkov najlepší… a aj môj, samozrejme, aj môj… úplne najsamlepší priateľ Alex John Timor!“ povedal za miernej dopomoci Timora a rozhodil rukami, čo malo zrejme znamenať tamtatadá, ale vyzeralo to skôr, ako vĺčky, zjedzte si ma, prosím!
„No a čo siamské dvojčatá?“ Timor nemienil nechať Otrokára vydýchnuť.
„Ééé… to sú… dvaja… vojaci alebo rádoví alebo niečo… čo… čo vy tu vlastne robíte?“ Otrokár bol zúfalý, ale aspoň si konečne po rokoch všimol, že sa mu po základni premáva niekto, kto tam nemá čo hľadať.
„Mali sme zobrať do ruky aspoň nejaký vecheť, vyzerali by sme nenápadne,“ zašepkal Binix Dominikovi dôverne.
„Ty by si sa chcel hrať na robotníka, čo máš ľavejšiu pravú ruku ako ľavú!“ odsekol mu Dominik.
„To sú na mňa príliš dlhé mená,“ usmial sa (zase tak nepríjemne, ako kuchár ktorý vám prinesie jedlo a myslí si: Hádaj, čo to je!) Alex, „budem vás volať Bob a Bobek. Alebo nijak, ako príde.“
„Čo tam po menách, hlavne, že sme zdraví!“ usmial sa na to aj Binix.
„Čo to robíš?“ rozviazal Dominik ich lakťové puto.
„Ten chlap nás pozabíja!“ precedil Binix pomedzi zuby. „Len si ho prezri!“
„To by o nás najprv musel mať nejaký záujem! Ešte chvíľu ho v ňom vyvolávaj a možno sa dočkáš,“ pokladal si Dominik za povinnosť odkopnúť jeho dobrú radu ako špinavú fuseklu, ale Timora si prezrel. Binix mal pravdu, bol to šialenec – tomovku mal v útočnej aktívnej pozícii, čiže na pravom boku. Keby mal zbraň naľavo, bol by to síce ozbrojený boajista, ale pasívne. Aktívne ozbrojení behali ľudia (aj mimozemšťania, nebuďme rasisti) po palebnej línii na fronte, pripravení okamžite vystreliť, ale mať aktívnu zbraň v uzavretej budove, to je akoby ste prebaľovali dcérenku s odisteným magnumom. A v tej chvíli Dominikovi vyskočili všetky sliny do hrdla, aby mu ešte znepríjemnili okamih, keď zistil… keď zistil… to sa ani vypovedať nedá. Každopádne, teraz boli dokonale zosynchronizovaní – Alex zelený, Binix bledý jak stena a Dominikov predok vyzeral ako paviáni zadok. Do toho Otrokár gúľal očami.

to to to bolo prepana sak ja som skoro umrela ale nie neprehanaj proste super dva diely a inac Almiel super obrazok sa mi pozdaval krasne

vďaka
A ako sa vám pozdáva Alex?

omg tak na jeho opise som sa zabavala si najviac rozhodne skvela postava ale pocuvaj ze to neni ta Almielina uloha? ale to isto nie ze?

nie ale asi by bolo dobré zverejniť, že som sa rozhodla, že Almiel by mohla hrať najkrajšiu bytosť vesmíru, Kalin Sanieval - samozrejme, zmena je možná, ale snád nebude potrebná - čochvíľa príde i na Kalinu rad

jééj.. to je super diel a som rada, že nie som ,,vesmírny upír" či ako ho Binix pomenoval.Síce by som sa v tom dosť bavila ale rozhodne by mi chábalo do výšky takých trištvrte metra a k tomu nazelenalý výraz...a že aktívny boajista ale dosť toho.. kedže to nie som ja.. no teším sa na Kalinu(akože na seba ) dúfam, že tam budem mať nejaké tajomstvo, Nir prosííííííííím splň mi to som fakt zvedavá...a neviem či si ju zaslúžim, šak nemôžem byť krajšia ako Viky??

A ehm, Alayn, šup-šup obrázok na scénu...zatial tolko odo mňa... ale ja sa ešte ozveeem..

jo, tajomstvo bude také, že ani ja sama o ňom nebudem vedieť
Ale nie, verím tomu, že budeš spokojná, ale tvoj efektný príchod na scénu sa udeje až nabudúce, tatiaľ pokračujeme:


„Kto vy vlastne ste?“ vyletelo z Dominika takým tónom, že Binix sa jednoducho nezdržal a drepol na zem, aby sa uhol z Timorovej palebnej línie. No nič sa nedialo, tak hneď aj vyskočil a chvíľu boxoval rukami vo vzduchu, akože sa len rozcvičuje. „Ách, prestaň!“ To, čo ho zasiahlo, nebola Timorova zbraň, ale Dominikova ruka – ťažko povedať, čo by bolo horšie.
„Hej, nebi ma! Ja nemôžem za to, že si sprostý a že si nedával pozor! Veď je to Darkov a Otrokárov úplne najsamlepší kamoš Alex John Timor, idiot!“
„Vidíš to?“ pritiahol si Dominik Binixa priamo pod nos. „Prečo má ten prevít moju zbraň, há? Tá prekliata tomovka v aktívnej pozícii,“ zaškeril sa, „je moja! Určite tu na nás čakal, len aby ma naštval!“ premeral si Timora vraždiacim pohľadom.
„Ó, samozrejme, všetky veľké ryby čakajú len na to, kedy si tvojou malosťou vyšpárajú zuby! Si taký vzťahovačný! Alex, no, veď mu povedz!“
„Vlastne mi Dark tú zbraň dal ako korisť od niekoho, kto je mu nanajvýš ukradnutý a fakt, keď sa nad tým zamyslím, asi to urobil, aby si to videl,“ prikývol Timor. „To sa niekedy tak robí, že…“
„Viem, viem!“ Binix nadul líca aj nosné dierky – na Timorovi bolo priam vidno, ako si to rýpanie užíva. „Ale to nemôžeš aspoň trochu spolupracovať a povedať: nie, pane, dáma, slečna, kocúrik, to bola iba prostá náhoda, prostá náhoda, a potom pokojne odísť, akoby sa nič nestalo, rozumieš? Trénoval si si už niekedy odchod zo scény? Tak to by si mal a mal by si začať hneď teraz!“ Binix si v okamihu, ako to povedal, zapchal ústa od ľaku z toho, čo si to práve dovolil, ale aj tak to bola všetko Dominikova chyba – keby sa tu nerozdrapoval, ani on by nezabudol, že tu bude musieť stráviť s Timorom ktoviekoľko času a vzhľadom na to, čo mu práve povedal, možno bude ten čas s ním tráviť v dvoch alebo viacerých kusoch. Lenže čo bolo horšie, napálený Dominik sa už povzbudený „správnym slovom“ priateľa nedal zastaviť: „Presne tak, lebo počas Darkovej neprítomnosti sme na tomto smetisku kohútmi my.“
Našťastie sa Alex netváril naštvane, tváril sa pobavene, ako sa zvyknú tváriť dospelí nad výlevmi dieťaťa. Nepríjemným faktom však zostával diametrálny rozdiel medzi klobásami na zadku od drevenej varechy a od tomovky. Inými slovami – tak či tak boli v peknej r… kaši.
„To je všetko pekné,“ ukázal im biele zúbky, „ale v Darkovej neprítomnosti som jediným kohútom na tomto smetisku ja.“
„Ty sa fakt bavíš, čo?“ šepol nešťastne Binix.
„Vlastne nie, vy dvaja ste dosť otravní.“
„Máš ústupovú cestu?“ zašepkal Binix v rýchlosti.
„Mám!“ rozsvietila sa Dominikovi hlava. „Pomaly ustupuj dozadu a stále mávaj, stále mávaj…“
Napriek tomu, že to bol absolútne dokonalý plán, nestihli ho uskutočniť. Zozadu ich totiž strčili späť do miestnosti dve nežné ženské ruky (čo si môžeme spojiť ako neženské ruky) – Vera, ako vždy, prišla v tej najvhodnejšej chvíli.
„Á, aj vy ste tu? Máte tu mejdan? Gazda nie je doma a sliepky sa už natriasajú!“
„Čo máte všetci s tým vtáctvom?“ vzdychol Binix.
„Počula som, že tu nie je Dark, tak som sa prišla nabali… Odchádzam!“
Jej pohľad, tesne predtým, než sa otočila, skamenel na Alexovi a už sa aj pakovala preč, akoby uvidela obzvlášť odporného chrobáka (s konskou hlavou) alebo Otrokárovo kačičkované pyžamko (tam je to aj bez konskej hlavy dosť brutálne). Ale Binixa sa zmocnila živočíšna túžba po odplate – potiahol ju dnu.
„Ale kde by si šla? Sme tu všetci pekne na kope – pobavíme sa!“
„S vami tak!“ pokúšala sa mu vyšmyknúť.
„Hej, tí dvaja sú dosť suchí, ale nezúfaj, som tu ja!“ potešil ju Timor. „A Otrokár má hlavu v ideálnej výške – budeme mať kde dávať poháre! No tak, zlatko, toto mi nemôžeš urobiť, kvôli komu som sa sem trepal?“ Za ten čas ju stihol Binix dopraviť pred seba ako štít a Alexovym dlhým rukám teda nerobilo najmenší problém pohladiť ju po líci a poslať jej vzdušný bozk.
„Zaujímavé,“ zauvažoval Dominik (dnes v premiére). „Diagnóza zlomené srdce?“
„Diagnóza idiot!“ zavrčal Binix, skrývajúc sa za Verou.
„Aha, to bol hneď môj druhý typ.“
„Nie on. Ty! Hrá sa s ňou – hrá sa so všetkými a bude sa hrať aj so mnou, ak mu nezoženiem vhodnú náhradu… pochybujem, že neviditeľný pomaranč postačí…“
No Binixovo hundranie si všímal len Binix sám.
„Daj tie paprče preč!“ zavrčala (do slova a do písmena) Vera o stotinu sekundy neskôr na to, aby jej to mohli veriť. „Som tu služobne! Mám tu nejaké nevyjasnené účty: jednej z mojich… ehm… známych chcel nasadiť tepláky!“
„Ó, áno,“ usmial sa Timor, „počul som, že Salena mala nejaké ružové nepríjemnosti. Ale dostala sa z toho.“ Je zaujímavé, ako sa dá hovoriť o zlom vkuse ako o nákazlivej chorobe. „Aj keď neviem či bol práve ideálny nápad napchať do tých teplákov namiesto seba červeného mimozemšťana…“
„Podľa všetkého áno, Otrokár si to všimol až na druhý deň.“
„Sú si podobní,“ ozval sa Otrokár ospravedlňujúco.
„Hej, v noci v tme v čiernom tuneli celkom,“ prikývol Alex. „Debatovať s vami je skoro také zaujímavé, ako pozvať na rande suchohríb. Idem si pretiahnuť staré kosti niekam dozadu, keď budete chcieť, viete, kde ma nájdete.“
Ani jeden z nich netušil, kde by ho mohli nájsť, ale všetkým bolo jasné, že sa o to nebudú pokúšať.
„Ach, chlapče,“ obrátila sa k Dominikovi, „od nášho posledného stretnutia si prudko zmenil farbu!“
„Áno,“ zaškrípal mladý zubami, „má moje zbrane! Timor má moje zbrane, on mu ich dal!“
„Ú, tak to je husté!“
Dominik na ňu ukázal prstom: „Hej! Ešte ty s tým začni!“
„Ja len…“ Vera sa zasmiala, tak radostne ako sa len dá smaiť ľuďom s problémami, ktoré sú absolútne zbytočné (pre nás). „Ako fakt, tí dvaja sa s tebou hrajú rovnakú hru a ty im ešte robíš tú radosť, že sa rozčuľuješ.“
„To hovorí tá pravá,“ pocítil Binix neodolateľnú potrebu pridať sa. „Daj tie papr…“ začal hysterickým tenkým hlasom, keď ho v strede vety zrazila stará drviaca päsť Very z kwio. (Binix sa už do rozhovoru nezamiešal.)
„Ja nechcem, aby mnou pohŕdal,“ čupol si Dominik k stene. „Nechcem, aby si o mne myslel, že som nedôstojný protivník – nula.“
„No tak!“ Na jeden bláznivý moment mal pocit, že ho chce Vera utešiť. „To by si mu musel vypichnúť oči, aby si to nevšimol – a na to predsa nemáš. A ja sa ním nemienim zapodievať už ani minútu.“
„Asi preto sem stále lezieš.“
Nasledujúce dve minúty tam obaja sedeli sami, ticho a v bolestiach.

good kapitolka, ja nemôžem, proste mne topripadá akoby sa bavila grup týnedžerov(myslím teraz rozhovor).. a ešte velmi sa tešííím na moju postavu

to je dobre, taký entuziazmus vždy poteší
dám další diel a neskôr mono ešte pribudne niečo, lebo na víkend idem preč


Prvý sa zmohol na slovo Binix: „Ak tu je personál takýto, už sem nikdy viac nevkročím!“ a obzeral sa či na niekoho toto vyhlásenie zapôsobilo.
„Prestaň s tým!“ podkosil ho Dominik, takže sa opäť zviezol k nemu. „Ty musíš buď ľudí strašiť alebo im dávať falošné nádeje, rob so sebou dačo! To chceš zvyšný čas prežiť na Darkovej základni, čo ti rajbe? Ešte aj tam si sa musel obúvať do úbohého vojačika, že ho budeš trénovať.“
„Prosím ťa! Najradšej by som sa z toho vyzul!“
„Počkaj, počkaj, počkaj. To si akože myslel vážne? Nie, ty nemôžeš byť jeho majstrom…“
„Nie, horšie… ja mu mám byť trénerom, vlastne všetkým, ako kauč, urobiť z nich armádu.“
„Ale prečo?“
„Sľúbil som to Darkovi.“
Dominik na neho hľadel ako na cúvajúce lietadlo.
„To čo huliš? Ty si sa už načisto preorientoval?!“
„Čo?“
„Ty chceš cvičiť armádu nášmu vlastnému nepriateľovi?“
„Nájdi si iného vlastného nepriateľa a neoxiduj. Ty by si s tým nemal mať problémy.“
„Ja ti vôbec nerozumiem!“
„Hlavne neplač,“ vzdychol si unavene Binix. „Tvoju tomovku má Timor, choď na neho, na hrdinu sa môžeš hrať aj niekde, kde mi nebudeš zavadzať.“
„Ale…“ Dominik sa ho pokúsil ignorovať. „Ale čo na to povie kráľovná?“
„Dominik, buď ticho! Nevidíš, že ti nemám ako odpovedať? Som v totálnej riti a neviem, ako sa z nej vyhrabem! Ja neviem, čo som si myslel, keď som mu to sľuboval, asi… ja neviem, ale ani ty by si príliš nepremýšľal, keby sa nad tebou skláňal…“
„On ťa k tomu prinútil?“
„N… áno! Mal normálne v ruke tie svoje zbrane a… sa na mňa pozeral…“
„Dal ti ultimátum?“
„No…“ Binix rozmýšľal, ako to povedať, aby z neho hneď nevyšlo, že mu to navrhol sám. „Vyceril…“ (É, to bol blbý začiatok.) „On… mi povedal…“ (Nafúkol moje ego ako balón a potom mi do neho pichol špendlíkom. Keby si len nebol taký nechápavý a nemal pocit, že každý na svete sníva len o tom, aby bola najväčším nepriateľom Zeme mačka, čo odmieta zliezť zo stromu!) Už to nevydržal: „Dominik, strhni si ten ružový fľajster z očí, ja som mu to navrhol, keď ma vlákal do dokonalej slovnej… zádrheľu.“
Dominik tam stál s otvorenými ústami. „Zádrheľu?“ zopakoval.
„Hej.“
„Pfú! Človeče, tak toto si fakt prehnal.“
Binix urobil zmierlivé gesto, ale Dominik zdvihol ruky nad hlavu, aby mu ich nemohol chytiť.
„Nie! Teda, ako fakt neviem, čo si si myslel, že ti na toto poviem.“
Zvrtol sa na päte a… štvornožky sa plazil preč. (To aby ho nevidela Vera, keby tam náhodou ešte bola.) Zakričal za Binixom ešte nejaké vyhrážky a nadávky, ale v polohe vydepilovaného ježa sa všetko zlivalo len do mumumu. Binix však aj tak pochopil. Skrúšene si prisadol k Otrokárovi na Darkov trón.
„Všetci ma opustili,“ vzdychol, založil ruky za hlavu a vyložil si nohy na Otrokárove kolená.
„Konečne!“

super diel Niromwell povedz ako sa da zvrtnut na pate a stvornosky sa plazit prec? tak tooto ma dostalo inac som rada ze som sa s tych ruzovych teplakov vyvliekla to by teda bolo aby som takto chodila po otrokarovej zakladni vydite naco su dobri mimozemstania? inac Almiel neboj budem kreslit a Niromwell ty prosim daj dalsi prispevok nech nam neni smutno ked budes u babky

ach Almiel to je aj moj problem budes si musiet zvykat

všetko sa to zbehlo veľmi náhle, tak som vás predčasne musela opustiť
ale som tu a so mnou aj Dominik


Po dvoch minútach sa už Dominik plazil s dvoma hrčami a jedným nábehom na monokel. O dve minúty pätnásť aj s Karen na chrbte.
„Čo to stváraš? Mohol si ma zabiť! Kebyže nosím sukňu a nie volánové tepláky, niečo si o tebe pomyslím.“
„Prepáč!“ nepopustila jeho výchova. „snažím sa vyhnúť Vere, je tu?“
„Nie, utiekla. Aj ty zdrháš pred Alexom?“
„Nie, ale… to čo je za týpka?!“
Karen sa zasmiala. „To by si chcel vedieť, čo?“ a vstala. „Všetci by to chceli vedieť.“
„A ty?“ No aby to nevyzeralo, že ho zaujíma či ju on zaujíma, dodal: „to vieš?“
Mykla plecom. „Nehryzie. To mi stačí vedieť.“
Dominik tomu nechcel veriť. „No, teda… vyzerá na to, že jedáva na raňajky malé deti a to bagrovou lyžicou…“
„A je to tu,“ usmiala sa Karen, „príde ďalší mýtus.“
„Prečo?“
„Vždy, keď sa s Timorom niekto zoznámi, začne sa o ňom šíriť jedna z tých nepravdepodobných informácií… Tvoja o deťoch nie je zlá, ale u mňa vedie tá, že sa vyliahol z delovej gule, ktorú si
potom okolo seba ovinul ako plienku. Keď to videli istí náhodní okoloidúci, v strachu o celé ľudstvo dieťa zviazali a nechali samé v púšti – tam sa Timor zubami vydriapal na pyramídu, jej
vrcholom rozrezal povraz a ušiel a tak je tu.“
Dominik netušil, čo má na toto povedať, tak len vybľabotal: „Bezprostredne po tom, čo to urobil, je tu?“
Karen si podoprela ruky v bok. „Máš pocit, že si sa tam dnu stretol s batoľaťom s delovou guľou omotanou okolo bokov?“
„Nie.“
„Nebolo nutné odpovedať.“
„To zjavne, taký detail by som si všimol. Aj ty… tak som to chcel povedať.“
„Čo tým myslíš?“ Podoprela si Karen ruky v bok ešte viac. „Že by som si to všimla aj ja.“
„Nie…! Ja len, že je jasné, že som nemusel odpovedať… Ach, nechajme to.“ Prečo vždy, keď sa snaží povedať niečo duchaplné alebo vtipné, tak sa najviac znemožní? Ako keď minule musel predvádzal show s hovoriacou rybou, lebo začal hovoriť vtip a zabudol pointu, ale to je úplne nezverejniteľné. „A…“ zachraňoval situáciu, „ten Timor, kto je to vlastne?“
„Hovorí sa, že Darkova pravá ruka, ale… hm, povedala by som, že skôr pobočník. Sami sa stretávajú len v súkromí a vyzerá to, že je medzi nimi dosť zložitý vzťah. Nejakým zvláštnym spôsobom sa Timorovi podarilo docieliť, aby imperátor nechal žiť muža skoro rovnako silného ako on, myslím, že ho niečím drží v šachu.“
„A nemyslíš, že by to mohlo nejako súvisieť s tým, čo sa deje na Zemi?“ Dominikova fantázia začala naplno pracovať.
„To mi ani nespomínaj! Sotva som sa prezliekla, už na dvere klopal nejaký astronaut s americkou vlajkou a pýtal sa, kade sa letí na mesiac. Tí stratení v čase mi už začínajú poriadne liezť na nervy. Ale ak myslíš, že Alex… nie, poznajú sa s Darkom už roky.“
„Po celý ten čas to mohli pripravovať.“
„Šialené.“
„Myslíš?“ vyškeril sa na ňu Dominik, šúchajúc si dlane. (Hahahá, zasa som na niečo prišiel.)
„Nie viac ako ty,“ odpovedala Karen trochu vystrašene.
„Prepáč, to… občas ľudí desím.“
Zasmiala sa. „Stáva sa aj v lepších rodinách.“
„Takže Timor tu bude furt, hej?“vrátil sa k téme, keď ho look šialeného maniaka konečne prešiel.
„Práveže nie. Stojí tak trochu na inej strane zákona, takže sa ukáže, len keď ho Dark potrebuje – keď tu sám nie je. Vlastne, zrejme je to len obyčajný vesmírny pirát.“
„Vážne?“
„Nie.“
To Dominika šokovalo.
„Nie?“
„No nie, keď sa nad tým zamyslím… aj hej.“
„Tak hej?“
„No nie.“
„Tak ako?“ chcel mať v tom Dominik jasno a pritom uvažoval, o čom sa to vlastne bavili.
„Hovorí sa…“ duchom neprítomne sa usmiala, „a čudujem sa, že si to ešte nepočul, že niekde tam…“ jej ruka vystrelila k stropu, Dominik sa pokúšal zaostriť, kde ukazovala, „má nahonobený obrovský majetok, palác, záhrady, zlato a množstvo žien, medzi ktorými je nádherná Kalin Sanieval, najkrajšia bytosť univerza.“
„Tam v tom rohu v tej pavučine?“
„Nie!“ zvesila Karen ruku a vyšľahla na neho blesky svojich belasých očí, až sa zľakol. „V nekonečnej diaľke vesmáru!“
„Aha.“
„Úžasné!“
„Hej. A prečo potom behá za chrbtom nejakého bláznivého fanúšika nepohodlnej čiernej kovovej bielizne?“
„Neviem. Opýtaj sa ho.“
„Keď je aspoň polovica z toho pravda, zjem Otrokárove ponošky.“
„Stavíme sa?“ zažiarili jej očičká.
Dominik si zrazu nebol istý.
„Radšej nie.“
Víťazne sa usmiala.
„Ale počuj, niečo na tom bude. Je to celé nejaké divné. Stretávajú sa len osamote, Timor je tu pánom a má niečo, čo chce Dark… Nie sú oni…?“
„Čo?“
„No tak! Veď vieš!“
Karen prižmúrila jedno oko. Dominik si bol istý, že ani sám by nedokázal byť desivejší.
„To nie!“ vyhlásila.
„Prečo?“
„Dark by neukázal tvár ani Pánu Bohu, neto ešte Timorovi. A veď Timor má hárem, prečo by to robil?“
„Možno tým iba niečo zakrýva,“ ozval sa Dominik nevinne. „A najskôr je to všetko o tých ženách blud. Sama si hovorila, že sú to mýty, čo sa o ňom šíria, možno raz videl brata manželky otca, čo vedel meno Kaliny vysloviť a už sú zrazu milenci.“
„To neviem,“ prehodila Karen a akoby mimochodom dodala, „ale Kalina sem občas chodieva.“
Dominikovi sa zježili chlpy na nohých.
„To vážne? Najkrajšia zo všetkých žien?!“
„To je len upravená verziu mýtu o nej od nejakého mača. Najkrajšia bytosť!“
„Ty si ju videla!“
„Aj som sa jej dotkla!“
„Hadica!“ závidel Dominik.
„No, jeho,“ začervenala sa.
„Je to chlap?“ (Prosím nie, prosím nie, všetky moje ilúzie sa zrútia, akoby ich rozsypal ujo Parkinson!)
„No… nie tak celkom.“
„Hermafrodit!“ (Prosím nie, prosím nie, prosím nie, radšej nech je to chlap!)
„Dominik!“
„Čo? Len sa pýtam. Alebo je to ono? Je to Dominik?“
„Považuješ sa za osobitnú skupinu?“
„Nie! Ja… isto nie!“ O týchto veciach nehodno žartovať. „A ona, on, to… bola s ním?“
„S Alexom?“ obzerala si Karen nechty oveľa uprenejšie ako ten narozkvitnutejší narcis.
„Nie! So mnou!“
„S tebou? To by som si pamätala…“
„Hahahá!“ začal sa Dominik hnevať a jeho hnev narastal, keď si spomenul, že Binix tu bude trčať celý čas a možno ju uvidí. Možno si ju ani nevšimne, nechuťák jeden nekultúrny!
„Povedz mi o nej niečo!“
„Donieslo sa mi, ti, do uška, že je zadaná.“
„Si zlá!“
„Ja viem!“ ukázala zúbky. „A ty si trúba.“
„No dovoľ!“
„A čo ty tu vlastne robíš?“
„Ja? Aha!“ trepol sa po hlave. „Ja urazene odchádzam!“
A urazene odišiel.

teda Nir to je super.. už je tam aj zmienka o mne , jupí ... ale aj tak ma stále smečuješ tvojimi vtipnými hláškami.. inak tá posledný,,ty si trúba" či čo to bolo... neviem , ale nápadne sa mi to podobalo na sestru

nj, tá trúba je ľuďom taká blízka


Binix vo svojich úvahách o záchrane sveta, svojej moci nad nepriateľovou armádou, postavenom na jeho lodi a novom mužovi na palube zašiel až tak ďaleko, ako málokto iný – zachrápal. Vtedy ho sila neznáma sila (Timor) zhodila na zem, až to zhučalo, a so sendwichom v rukách (a napoly aj v ústach) ho podsadla.
„Ty…“ pretrel si Binix oči. „Ty ješ?“
„Áno,“ zachrúmal Alex, „človek sa snaží, ale na práškoch sa dlho vyžiť nedá.“
Binix si trel bok a pozrel prežúvajúcemu mužovi do očí.
„Musím sa priznať, že nie som s momentálnmou situáciou celkom spokojný.“
„Hovorí sa s mentálnou a ak je to pravda, dám ti adresu na celkom fajn ústav.“
„Určite si ho otestoval.“
„Mnohí tam po stretnutí so mnou zakotvili,“ mykol plecom a v očiach mal stále výraz: päť sekúnd, päť sekúnd a zdrhneš alebo skapeš, chlapče. Binix preglgol – bolo ťažké to ignorovať.
„Ti-Timor! Táto základňa je pre nás dvoch príliš malá!“ Keď to povedal, vyzeral skoro dospelo.
Alexove ústa sa roztiahli do úsmevu – trochu zvláštneho, vďaka tomu sendwitchu, ale predsa.
„Netrvám na tom, ale ak chceš, môžeš odísť.“
Prišla chvíľa, keď sa malo stať pravdou, čo Timorov pohľad vysielal, a Binix úpenlivo hľadal výhovorku, aby mohol zmiznúť inak ako útekom (s hysterickým jačaním).
„Ja… ja prespím na Darkovej základni, ak ty ostaneš tu.“
„Je deväť hodín ráno, myslím, že na to máme ešte dosť času. Ktovie, keď sa viac spoznáme, možno ani nebudeš chcieť odísť.“
Zase ten úsmev. Zase Binixovo preglgnutie. Alex sa rozosmial.
„Ty rád desíš ľudí, čo?“
„Ani nevieš ako!“
Binix ani nevedel či ho táto odpoveď upokojila alebo ešte viac vystrašila. No, vedel, ale nechcel si priznať.
„Rád by som tu ešte s tebou pokecal,“ vyhlásil, „ale mám ešte nejaké neodkladné povinnosti.“
„Uhm…“ prežúval Alex, ktohovie či tým chcel aj niečo povedať, ale každopádne to bolo prežutie plné očakávania.
A Binix ho musel naplniť, aby si pri odchode nestúpal po vlastnom nose.
„Ešte musím… natrieť…“
„Svoj vigvam?“
„Nie,“ zaškeril sa Binix. „Izbu!“
„Hej? Keď skončíš, môžeš aj moju,“ zaškeril sa aj Alex (ale oveľa diabolskejšie!).
Binix odchádzal a bolo mu jedno ako, len nech je čo najďalej od toho prekliateho chlapa. Vošiel do garáže, kde parkovala Darkova základňa a pohojdal sa v kolenách – vstúpiť či nevstúpiť? Rozhodovanie mu uľahčila Otrokárova otázka: „Nebolo by lepšie natrieť vigvam maslom…?“ Vtedy si zaumienil, že keď už začal s tou prevýchovou Darkových vojakov, kúpi nejaké pekné leporelo aj Otrokárovi – začať s istými vecami nie je nikdy neskoro.
Keď napokon vstúpil na Čiernu hviezdu, prekvapilo ho strašidelné ticho. Niečo tu nesedelo – možno to bolo traumou z detstva, ale ten kýbeľ smradľavej vody na svojom ksichte cítil za každými dverami, ktorými prešiel – no mýlil sa, kanadských jokerov tu nepestovali. Ale blúdiť izbami, no, odvážne pomenovanie… miestnosťami sám a predstavovať sa, kto všetko sa zakráda za vami… na druhej strane, kto by sa už chcel zakrádať za Binixom? Tak či tak sa rozhodol nič neponechať náhode a po dlhej úvahe urobil to, čo by všetci ostatní spravili ako prvé – využiť celý potenciál svojho hkasového signálu a ozvať sa.
„Brat! Hej, braček, kde si?“
No dobre, nebol to zas až taký veľký pokrok.
„Héj, brat, no tak, už to nie je vtipné, viem, ž si…“ a odrazu sa v jeho zornom poly mihlo niečo ryšavé. Obrátil hlavu a uvidel, že brat sa skrýva za ledabolo pohodenou fľašou. „No konečne! To sa nemôžeš ozvať?“
„Nie som tvoj brat.“
„Ale tamtému si brat bol!“
„Brat nie je univerzálne oslovenie!“
A tak na seba zazerali (vojak dvoma očami a Binix jedným okom) ešte zo desať minút, potom to Binixa z neznámych príčin omrzelo.
„Vieš čo? Zavolaj čatu a môžeme začať.“
„Ja tu na to nie som.“
„Viem, ty si tu na nič, ale takáto špecializácia mi momentálne veľmi nepomôže, tak strč hlavu do kurníka a zavolaj kuriatka.“
„Na to máme generála.“ (Vojak ešte neprestal zazerať.)
„Vy máte generála?“ Binix nevychádzal z údivu. „Normálneho? So šerpou na pleci?“
„Nie missku, generála. No radšej, keby sme mali misku. Plnú.“
„To, to…“ Binixovi sa vybavili nepríjemné spomienky na prežúvajúceho Timora. Ale rýchlo sa uvedomil. „Hej, ty, tak mi zavolaj toho vášho s prázdnou miskou…“
„A čo ja ti?“
„Tak počúvaj!“ Binix nasal tocha viac vzduchu, ako uniesli jeho pľúca, a vypol hruď. „Ja som Darkov učeň a pochybujem, že vás on učil odvrávaniu a podobným móresom, takže si láskavo uvedom, že keď príde, nebude nadšený, ak mu podám správy o upadajúcej morálke na jeho základni.“
Vojak síce veľmi nepočúval, ale znelo to hrozivo a okrem toho spomenul Darka, to nevyzeralo ružovo.

tý vojaci majú z Darka panický strach možno sa z Timora vykluje celkom vtipný chlapík zo zmyslom pre čieny humor a ešte taká mini otázka.Nir. máš v pláne niekedy v dalekej budúcnosti objasniť vzťah Dominika a Viky?

samozrejme, jendého dňa príde veľké rozulenie (čo ale zdaleka nebude koniec seriálu), do hry sa vráti pár ľudí, čo zatiaľ absentujú a tak, ale to je zatiaľ hudba dalekej, dalekej budúcnosti... možno to nebude ani v tejto sérii

a taktiež rozmýšľam, akou udalosťou završiť túto sériu, čo by ste tak chceli, aby sa objasnilo alebo aj niečo úplne nové, som návrhom otvorená, lebo už je čas na to myslieť

ehm, ťo takto trochu postrašiť Darka(niečo mu nevychádza a , že ho môže niekto poraziť a tak) a potom by som navrhla, aj ked neviem či je to realne, skôr nie... návrat , alebo aspoň zmienka o Tomovi

Tom je jeden z tých ľudí, ktorých som spomínala, že sa vrátia na scénu, ved na niekoho takého nemožno len tak odstaviť
a to s tým Darkom... no, nikto nie je dokonalý, ale nechajte sa prekvapiť

ako povieš.. a ktorá je toto vlastne séria? nejak som stratila prehlad