a co ty? das sem nejake kresby?

no ja sa snažím...ešte niečo sem hádam hodím.... už je to rozrobené...

super sa budem tesit aj ja este cosi nalreslim

Strašne sa teším na vae diela
Ospravedlňujem svoje zmiznutie, ale tak to už cez prázdniny chodí

„Môj malý chlapček!“
„Berte to z tej lepšej stránky: dostal úlohy, ktorá je ho ako vášho chránenca hodná a možno sa mu podarí zachrániť svet! To je predsa záslužné, nie? Z vášho učňa bude hrdina!“ Ale Viki vedela, že utešiť Jara tentoraz nebude až také jednoduché. Vydával zvuky, o ktorých netušila, že ich dokáže vydávať a hovoril slová, o ktorých neverila, že ich pozná. „Od chvíle, čo ma na kastingu kopol do holene a zreval, že jemu taký prestarlý dzed nikdy nič porúčať nebude, som vedel, že z neho raz niečo bude, ale netušil som, že tak skoro. Ako… ako sa tam dostal? Nevedel som, že má také smelé ambície!“ Potom zrazu zmenil tón. „Buďme realisti – určite sa mu vyhrážal smrťou a keď prišla chvíľa, keď mohol ujsť, skamenel od strachu.“
„Možno, ale na jeho mieste by málokto robil ináč, dokonca si zachránil život, to sa bojovníkom, ktorý lezú Darkovi do základne, často nestáva.“
„Hej, je to zasran, ale má šťastie. Ešte sa s naším veľmajstrom budem mať o čom porozprávať!“ Narýchlo našiel vo vrecku paličku od nanuku a zlomil ju. „Nepotrebujete špáradlo?“ ponúkol kráľovnú. „Alebo len tak – na pamiatku?“ Keď odmietla, krútiac hlavou sa vzďaľoval po chodbe. „A nič iné nové nemáte?“ zakričal ešte za ňou, ale aj ona len pokrútila hlavou a tak sa len od seba vzďaľovali, trasúc krkmi ako na podradnej technopárty, kde dídžej namiesto hudby púšťa elektrický prúd.
Viki sa vrátila do siene a zapozerala sa von oknom. Dark ju tak zamestnal, že ani nevnímala správy o neustálom objavovaní sa bojovných Hunov na okolí a tiež tu nebola, keď si s ňou chcel pohovoriť Lincoln – škoda, taká príležitosť sa už asi nezopakuje, aspoň v dohľadnej dobe to bolo nemožné, prezident sa totiž dostal do predajne hygienických potrieb a fascinovane zakotvil pri oddelení holiacich strojčekov. Bolo jej jasné, že ak sa odstane k práčkam, môže na ich rozhovor rovno zabudnúť. Teraz však na to nechcela myslieť, ulice vyzerali skoro normálne, aspoň z výšky nejakých tridsiatich poschodí, tak si chcela užiť tento okamih. Pokoj. A krásu prírody. A tamtie dve rakety, čo sa práve teraz musia ostreľovať, si nebude všímať. Radšej si pozrie vtáčiky. Áno, tamto, nad tou ropnou továrňou sa akurát zlietava nejaký roztomilý kŕdeľ. Zamračila sa.
„Pošlite mi sem nejakého vedca!“ zavelila mobilom vrátnici. V zapätí sa prišuchtal mužík v bielom, ale aj napriek prvotnej eufórii sa hneď ukázalo, že to nebol zmrzlinár (ani nevesta). V rukách hrdo niesol priehľadnú hadičku.
„Ja som vedel, že si to nakoniec rozmyslíte!“
„Nie, to v žiadnom prípade!“ venovala hadici odsudzujúci pohľad, akoby snáď mohla za to, že je priehľadná. „Ide mi o to… Prečo sa tí vtáci správajú tak čudne?“
„Nuž…ja… nie som si istý či som ten pravý, kto by vám to mal vysvetliť…“
Viki ho ho schytila za golier a pritiaha k oknu.
„Tie vtáky sa zlietavajú na odlet? Čo sa načisto zbláznili?“
„No, nemôžem to tvrdiť úplne stopercentne presvedčený a bolo by nanajvýš nesprávne tvrdiť, že si to môžeme dovoliť tvrdiť, ale za týchto okolností by sa dalo predpokladať… dokonca, áno, myslím, že môžem prehlásiť, že sa to tie vtáky… som si skoro istý, že tie vtáky sa zlietavajú.“
Viki počkala ešte päť sekúnd. Tak ju to učili – keď človek dopovie vetu, treba mu dať päť sekúnd, aby mal možnosť dokončiť myšlienku, potom počkať ešte ďalších diplomatických päť sekúnd, potom si môže človek počkať ešte ďalších diplomatických päť sekúnd po tých prvých dilplomatických piatich sekundách, ale to je už na jeho slobodnom presvedčení. Kráľovniným slobodným presvedčením bolo, že vedec už nemá žiadnu myšlienku, ne to ešte takú na vyjadrenie ktorej by potreboval viac než jednu vetu.
„Začalo leto!“ vzala to do vlastných rúk, lepšie povedané úst. „Teraz sa už nemajú čo schádzať a zároveň sa ešte nemajú čo schádzať!“
„No moment, vaša výsosť, moment!“ jachtal vedec, lebo už zúfalo nevedel, kam z konopy. „Odopierate snáď vtákom právo zlietavať sa?“
„Nie, len rešpektujem ich prirodzenosť.“
„Smutné, veľmi smutné!“ vypoklonkoval sa vedec sám z miestnosti, preklýnajúc ženy, ktoré majú vždy na všetko odpovede.

Niromwell co si o nas myslis? ze sme nechapave? jasne je ze mi bolo jasne ze tebe to je tiez jasne asi nechapes co? dufam ze uz tvoris dalsi prispevok ja zacinam kreslit

aj ja dúfam, že po týždňovej pauze zase niečo napíšem, ale neboj, rezervy sú 10-stranové, len ich nechcem príliš vrhať
Kreslíš, kreslíš? a koho? prezraď!

hehehee hadaj trosku som sa podujala kreslit este raz darka no a chcem zapracovat aj na kralovnej ta sa bude dobre kreslit a este som skusala kwio bojovnikov statocnych a premudrich mas o jich nejaku konkretnu predstavu?

konkrétnu predstavu o červených mimozemšťanoch? No, že sú červení... ale aj chudý a rohatý, takže asi tak, ale ty kresli, ako ich ty vidíš, svoje predstavy som zhmotnila na prvom plagáte ešte kedeysi dávno, ale viem, že ty si ho pamätáš A na kráľovnú sa moc, moc teším!


A teraz niečo dlhšie!


„Tak čo? Ako bolo? Zachránil si dnes svet?“ pýtal sa Tomi takmer letkom, keď uháňal po Dominikovom boku.
„Nie, dnes som to nechal na menej vznešených a krásnych, nech si užijú svojich pätnásť minút slávy. To vieš, nie som xavayista! Nemám zeleného škorpióna!“
„Buď rád, znie to minimálne na krabičku antibiotík.“
„Čo? O čom hovoríš?“
„A o čom ty?“
„Zelený škorpión je zbraň.“
„Aha! Ja že nejaký odporný nákazlivý bľuvajz! A Dominik, koľkokrát si už zachránil svet?“
Dominik sa zamyslel a začal počítať na prstoch ruky. „Ani raz,“ odpovedal. Tomi sa usmial. „Ale mohol som, keby som veľmi chcel.“
„Hej, tiež si myslím, veď koľkokrát ti Fran hovorila, že nás raz všetkých privedieš do hrobu a zatiaľ si nás ušetril.“
„Presne o tom hovorím.“
Vyšli na známu zeleň, prešli známymi chodníkmi a zastali na známom improvizovanom dvorčeku. Ale ničo tam nesedelo, niečo bolo inak.
Prvý sa ozval Tomi: „Dominik, kde máte dom?“
Dominikovi sa konečne podarilo vytiahnuť jazyk pomedzi zuby: „My… máme mobilný dom, mohli si niekam vyraziť.“ Ale v ušiach mu ešte stále znelo mamine „Naštartuj!“ keď sa vrátil z prvého pohovoru s kráľovnou. Radšej sa odvrátil od domu, pardon, od dvora a z diaľky hľadel na palác. Bola to jedna z najväčších budov sveta, fakt niečo. Čosi medzi pyramídou, Backinghamským palácom a Empire State Building. Tam niekde videl svoju budúcnosť ani nie preto, že by po tom túžil, proste to nejak tak intuitívne cítil. No dobre, nebudeme sa tváriť, že nevidíte, že je to klasický príklad románového hrdinu-siroty, ktorý sa z nuly prepracúva na jedničku, takže mu nemienim v dohľadnej dobe roztrieskať hlavu o náhodný kameň, ale zase ani ovenčiť mu ju listím, veď… len sa na neho pozrite!
„Jedného dňa to dotiahnem ďaleko.“
„Hej, obzvlášť s týmto novým mopom s vysúvacou rúčkou!“
„Mama! Ešte raz ma tak nastrašíš a zabijem ťa!“ Otočil sa k nej a voilá, dom tam stál!
„Pozri, dajú sa s ním aj… prášiť koberce!“ rozmachovala sa s ním vo vzduchu. „A v návode písali, že aj prať, piecť palacinky a škrabať mačky! Dokonca to plaší muchy, takže…“
„…ste boli na nákupoch?“
„Hej, mama chcela zeleného škorpióna, lebo počula, že to na Darka zaberá,“ pridal sa otec. (Bob).
„Oci, to nie je škvrna od oleja, aby na neho niečo zaberalo!“ rozčuľoval sa Dominik. Koniec koncov, bol to veľmajster.
Fran ho ignorovala. „Vieš, keď som videla, aké nebezpečné veci musíš robiť – veď si len zober, aké má Tomi z toho traumy!“
„Aké traumy? Som šťastný ako blcha!“ zazjapal Tomi hystericky.
„Ešte stále odmieta uznať, že sa stretol s Darkom,“ šepla Dominikovi. „Takže som sa rozhodla, že si kúpim niečo, čím ho pri najbližšej príleitosti… odbachnem,“ pohodila vlasmi.
„Mama to poňala akčne,“ šepol tentoraz Dominik otcovi.
„Hej, ale keď uvidela ten mop, vykašľala sa na zbrane.“
„No a? Aký boj môže byť dôležitejší ako ten proti miliónom zelených baktérií?“ zašvitorila.
„A čo moja loď?“ nadhodil Dominik nenápadne.
„No ja neviem, kedy si ju kúpiš.“
„Ocíííí! Ale ja ju potrebujem!“
„No ja neviem, kedy si ju kúpiš.“
Vtedy Dominika zasiahla rana mopom.
„Čo malo znamenať to prezliekanie sa za majstra?“
„Mami! A to si si na to teraz spomenula?“ trel si Dominik boľavý… všetko. (Mop bol veľký).
„Áno! A kedy? A ako ťa napadlo prezliecť sa za majstra kwio? No, viem, ako ti to mohlo napanúť, ale ako ti to mohlo napadnúť?! Musel si vedieť, že ťa pri prvej príleitosti prekuknú. To si sa fakt musel prezliekať za niekoho nesmrteľného? Čo ty vieš o kwio? Krochtať a vyzerať červený stačí len mimozemšťanom, človek sa musí vedieť prejaviť inak! Bol si sa vôbec ospravedlniť?“
„Áno, bol som úplne s každým, kto si na mne mohol odrieť jazyk. A mami, pamätáš si toho milého mladého gentlemana s ktorým…“
„Áno!“ zbožňovane sa zahľadela do blba.
„Skončil v Darkových službách.“
Fran sa zježili vlasy na hlave a pri ich dĺžke treba uznať, že to bol výkon.
„Hej,“ Dominik si prezeral nechty a dával si načas. Tomi mu asistoval. „Tu máš ešte špinku!“ ukázal mu na ruky.
„V tom bude háčik!“ nemohla sa Fran vzdať bezúhonnosti syna, ktorého nikdy nemala.
„Isteže,“ prikývol Bob. „Majster nemôže zradiť ani zabiť svojho učňa, inak stratí všetku česť a právo dožadovať, aby boli rádové práva na ňom dodržané. Aj keď myslím, že Lordovi Darkovi to môže byť jedno, poriadok rádov si ctí.“
„Pekne si to povedal,“ Dominik bol trochu sklamaný, že prestal mamu naťahovať aj preto, že prišiel o radosť vysvetliť to sám.
„A kráľovná nezvolá radu alebo niečo, aby zorganizovala záchrannú akciu?“
„Veď som ti to práve vysvetlil,“ začal Bob zasa skôr, ako stihol Dominik otvoriť ústa. „Teraz je – ako sa to volal? Bibo? V bezpečí. Ak by sa ho pokúsili zachrániť, bude to Dark považovať za zradu a zabije ho.“
„Ale… ale musia ho nejako dostať von!“
„No?“ Robert dal konečne Dominikovi slovo.
„No!“ potešil sa synak a chcel začať, keď mu zazvonil mobil. Ústa, oči aj nos sa mu od sklamania poskladali do jednej čiarky.
„My počkáme.“
Dominik chcel-nechcel, musel zdvihnúť.
„Zbrane máš?“
Dominik preglgol – bol to kancelár. Mohol byť plnoletý koľkokrát chcel, ale majster ho ešte nepustil zo svojich služieb, stále bol len učňom ako druhé koleso na fúriku, ktorý vďaka tomu nevyzerá ako prevrátená korytnačka.
„Hej.“
„Pravda, vybral si si ich spolu s plášťom.“
Hlas majstra bol chladný a nedala sa z neho čítať žiadna emócia, ale po takej fraške sa dalo považovať za úspech aj to, že majstrove prvé slová neboli: Priprav si kečku, nech ťa mám do čoho nakopať, ty skrčok! To sa aspoň jeden deň nemôžeš nesprávať ako húsenica, čo zo seba strhá chlpy, aby vyzerala ako had?! Dominik vedel, že sa tak správal. Ale cítil aj, že už si sám môže povedať svoje.
„Chcem svoje zbrane.“
„Ale teraz nie. Počúvaj, už si počul o novej pasívnej taktike kráľovnej?“
„Nie… čože? Pasívna?“
„Áno, máme muža na palube…“ Dominik sa nemohol neusmiať, keď to počul – nazvať Binixa mužom… „…takže nesmieme riskovať. On dostal svoju úlohu, tá je teraz prvoradá. Tá naša je o to jednoduchšia – nepokaziť mu to. Volám ti, lebo to je tvoj kameň úrazu.“ Teraz už kancelárov hlas mal jasný tón – otvorene sa mu rehotal.
„Len sa smej! Jedného dňa budeš na mňa hrdý!“
„Len to nie!“
„Bude zo mňa veľmajster!“
„Áno, až bude zo Snehulienky ôsmy trpaslík a zo mňa poník.“ S majstrom sa veľmi radi doberali, ani jeden z nich to nemyslel vážne (aj keď kancelár by možno chcel byť poníkom).
„To bol majster.“
„Nezjazdil ťa,“ skonštatovala Fran trochu sklamane.
Pamätáte si kancelára? Toho, čo na porade spolu s kráľovnou prevracal nad spoluradiacimi sa očami, kým Viki nedorazila pterodaktyla? Nie? Tak potom to bol ten, čo na porade spolu s kráľovnou prevracal nad spoluradiacimi sa očami, kým Viki nedorazila pterodaktyla.
Dominik si zamyslene premeriaval Tomiho. Aj on by chcel doraziť vlastného pterodaktyla! Tomi na neho vyceril dva rady oslňujúco bielych zubov a vtedy dostal úžasný nápad…

uuu Niromwell! to bol perfektny diel nadhera proste tvoj styl same haluze a tak mne sa celkom ratalo to o tom kancelarovi fakt krasa a som rada ze mas nejake zasoby len tak dalej

jasne nir, tvoj štýl nemá hybu, len si natrob zásoby, aby si potom mala z čoho čerpať, (neboj ten nával príde)... s tými kresbami ste ma tak nažhavili, že som začala uvažovať aj o druhom výkrese a zatial ten prvý trocha upravím, nevh to nevyzerá ako rozliate rôznofarebné tuše

Almiel, ak to bude príliš abstraktné, môžeš vyhlásiť, že je to vesmír, aj ten sa tam hodí
a diki, strašne ste ma potešili

prosim ta Niromwell ved to ty tesis nas inac uz som velmi zvedava na tvoj vykres Almiel rychlo to sem supni a neupravuj to moc nech to moje nevyzera az tak biedne ale nie zartujem

alayn, to nejde tak zhurta... vieš ja moc nekreslim postavy, ale skôr , dalo by sa povedať, scénky ... proste musím to upraviť aby sa v tom dalo vyznať a aby sa to dalo pochopiť čo znamená menšie prerábanie.... ale slubujem zajtra sa posnažím a dokončím...čestné
A ty alayn, tiež pekne pracuj a zatial čo mi sa tu hráme s farbičkami Nir by nám to mohla spíjemniť (ja viem, že som otrava )

vaše prijanie mi je rozkazom


Binix teda prespal na Darkovej základni.
Bolo tam ticho. A tma. Bola tam tma o niečo strašidelnejšia ako na Otrokárovej základni, ale keď človek zavrel oči, dalo sa to vydržať. Keď však ráno oči otvoril, uvidel niečo oveľa strašnejšie – Dominika. Kým ho hrôza stihla úplne zobudiť, uvedomil si, že je to len nočná mora, obrátil sa na druhý bok a spal ďalej. Vtedy sa ale z jeho nočnej mory stala denná – schytila ho, zatriasla ním a zobudila.
„A ty tu čo, dočerta, robíš?!“
„Akože čo? Prišiel som ti pomôcť! Už som ti raz skoro zachránil život, keď si zapredal dušu tomuto diablovi a tentoraz to mienim dokončiť.“
„A ako si sa dostal na Darkovu základňu? Zabije ťa, keď ťa tu nájde!“
„Už som ti povedal: som tu, tak som tu a žiadna pozemská, vesmírna ani nebeská sila ma odtiaľ nedostane!“ (Ak vám tento rozhovor zatiaľ pripadá ako rozhovor princa a zakliatej princeznej, je to náhoda) „A okrem toho, je preč.“
„Ako preč?“
„Nie je tu! Tebe to ráno fakt nedopína.“
„Ako vieš?“
„Myslíš okrem toho, že na základni vládne anarchia, jeho vojaci si skúšajú Karenin rúž, že som ho nikde nevidel a že tu jednoducho nie je?“
„Áno.“
„Karen mi to povedala.“
„Ako?“
„No opýtal som sa jej, kde je Dark.“
„A ona čo povedala?“
Dominik zamával rukami nad hlavou. „Že je preč!“
Binix prikývol, potom na neho vrhol podozrievavý pohľad. „Aj s tými rukami?“
„Nie, s rukami nič nehovorila.“
Binix sa prudko posadil. „To znamená, že ma tu nechal samého v jeho základni s tlupou deciek?“
„Ak myslíš vojakov, tí sú bezmála takí starí ako ty.“
„Vieš, čo to znamená?“
„Že sú bezmála takí starí ako ty.“
„Že ma tu nechal samého! S tlupou deciek!“
„Hej, to znamená, že kameň bude niekde inde, nenechal by ťa tu s ním len tak,“ zafilozofoval Dominik.
„Hovoríme o najlepšej hlave impéria,“ zasmial sa Binix „to nebude také prosté. Muselo mu byť jasné, že nám hneď napadne, že tu kameň nebude, takže ho ukryl niekde tu, ibaže by predvídal, že budeme takto uvažovať a ukryl ho niekde inde.“
„Tak čo z toho vyplýva?“
„Že kameň tu nie je!“
„To je premakané!“
„To by som povedal!“
A zmĺkli. Na základni bolo ticho – ani lístok na strome sa tam nepohol.
„Je tu ticho…“ začal Binix svoju reč.
„Brutálne ticho.“
„Hlboké ticho!“
„Ale najmä brutálne.“ Binix sa konečne vyhrabal spod perín. „Akosi sa mi to nechce páčiť.“
„Jéééj! Máš rozkošné trenky!“
„Dominik, dočerta, mohol by si vypadnúť aspoň kým sa prezlečiem? A len tak náhodou si mi niečo nedoniesol? Zubnú kefku, župan aelbo aspoň nejaký citrón?“
„A čo si v nemocnici? Darčeky! Buď rád, že som vôbec tu!“
„Práveže preto vôbec nie som rád a hľadám aspoň niečo, čím by som si to vykompenzoval!“ odkopol zo seba nevinnú perinu.
Dominik v strachu, čo príde teraz (tým nemyslím Binixov hnev, skôr to že sa mienil prezliekať), sa odpratal z izby. Vyzeralo to, že sú sami. Ako skenoval chodbu pohľadom a vybavovali sa mu kruté spomienky na to, ako tu bol prvýkrát, preletel popred neho tŕs trávy. A vtedy ho uvidel na druhej strane…
Binix sa ani nestihol vykopať z postele (ranné vstávanie býva niekedy ťažšie ako pôrod) a Dominik sa už znovu vplýžil dnu.
„Môj brat!“ zasyčal.
„Čo? A máš niečo hnusné na opasku…“
„Veď hovorím – môj brat!“
Binix sa lepšie prizrel a všimol si, že nový objekt ovinutý okolo Dominika vskutku oplýva jednou, dvoma ľudskými črtami.
„Ryšavý, meter päťdesiat… akoby ti z oka vypadol! A vôbec, vôbec sa mi nepáči to, čo tu vy dvaja robíte! To čo tu vy dvaja robíte?!“
„Ja som tu priletel. Už som ti hovoril,“ ozval sa ako prvý Dominik.
„No dobre, ale ako? Prečo? Na čo?“
„Aby som ti pomohol. A bolo to prosté – ty ma vôbec nepočúvaš – Dark tu nie je, okrem toho práve privážajú otrokov, o ktorých včera prišli, už je ich zase plná základňa, prešmykol som sa s nimi.“
„Ty si teraz otrok?“
„Čo ja viem? Asi nie, nevedú žiadnu evidenciu.“
„Divnô,“ zamyslel sa Binix. „A ty čo?“ obrátil sa na brata.
„Ja vždy stojím za svojím bratom!“
„Vidím, kde stojíš, ale prečo? Dočerta, Dominik, už ma nebaví táto hra, kedy mu to konečne povieš?“
„Čo mi má povedať?“ zaváhal vojak a uprel na Dominika pohľad typu Prečo si mi to urobil?(!!!)
„Že nie je tvojím bratom!“
Dominik Binixovi chvíľu horlivo prikyvoval, no potom sa sklonil k bratovi a zašepkal mu: „Jeho si nevšímaj, je to žiarlivý intrigán.“
„Mal by vypadnúť. A ozaj, vieš, že ťa budem trénovať?“
Vojak sa dosť dlho vydržal tváriť, že sa ho to netýka.
„Teba,“ zabodol ukázal na neho Binix prstom, „budem trénovať!“
Vojak sa roztriasol ako mokrý pes.
„Nechaj ho, veď je to ešte dieťa!“ zahriakol ho Dominik a hodil mu vankúš na hlavu. „Choď sa radšej hrať,“ poslal potom vojaka preč, „nedovolím, aby ti ten škaredý ujo ubližoval.“
„Dominik, veď už je najskôr plnoletý!“ vypľúval Binix pierka. „Rovnako ako ty!“
„No a? Aj ja sa rád hrám.“
Binix si rukou prešiel po rozospatej tvári. „Niečo by som zjedol. Vie aspoň kráľovná, že si tu?“
Dominik zaváhal. „A čo? Ak bude odpoveď záporná, zješ mňa?“

júúú Nir, to bolo geniálne...kam chodíš na tieto dialógy Binixa a Dominika.. normálne,že po každej takejto kapitolke sa mi zlepší nálada

ked má človek dvoch súrodencov, tak sa natrénuje
tie rozhovory aj mňa bavia najviac

jasne,, viem si predstaviť...., v každom prípade je to zaujímavé sledovanie

ja raz s teba umrem Niromwell ja nevim kam na to chodis ale toto su proste genialne rozhovory ja neviem...dufam ze sa stanes reziserkou a potom to naozaj natocis bude to supa a poto ta bude cakat Hollywood dufam ze aj mna pocuvaj musis tam dat nejake fajn repliky aj Salene hej? teda pardon , mne

rozhodne, Salenine nahnevané repliky ešte budú hviezdiť, len je tam veľa postáv, ale každej čas príde



Your time will come...

juchuuu inac vies co? uz som dlho nepocula o 20 kilovej blondine tak ci tak nejdem ta uhanat ale dufam ze coskoro tu bude dalsi sranda prispevok inac Almiel ani teba neuhanam ale uz sa tesim rada si pozriem obrazky

telepatia akurát dnes som na Laxatis myslela, či si ju ešte pamätáte, ked som rozmýšľala, čo bude ďalej...

na tu proste nemozem zabudnut ako ju Dark nazval teda vlastne ty ale Niromwell povez nam ake to je byt strojcom osudov mnohych ?

juu Almiel a kde to mas?