Nir nenaťahuj ma toľko...som nedočkavá, už sa teším

tak popojedem, nech sú tam tie postavy čo najskôr - aj ked dnes ešte nie


Stáli vo dverách Otrokárovej izbice a pozorovali našich štyroch legionárov a žabu. Pardon, Žabu.
„Rozmýšľate, o čom rozprávajú?“ opýtal sa Dark.
„V týchto časoch to nie je ťažké uhádnuť. Trápi ich osud sveta, tak ako mňa,“ vyhlásila Viki optimisticky.
„Áno, tým svojím snažením mi uľahčujú prácu. Ešte nás všetkých nepozabíjali, asi niekde robia chybu.“ Viki neodpovedala. „Ja potom všetkých oživím a vy sa nikdy nedozviete, ako to robím. Potom zomriem aj ja, vzkriesim sa, natočím o tom dokument, zarobím majland a bude zo mňa miliardár! Som diabolský!“
„Hej, skoro ako tvoj kuchár.“
„Hej, ale on nemal charizmu. Koniec koncov, čo sa dalo čakať od muža s chápadlami? Nie, nebol to ten správny typ na oživenie. To by musel vedieť variť.“
„Možno o to ani nestojí,“ usmiala sa. „O vaše oživovanie.“
„Ó, isteže, ste kresťanka, pre vás sú všetci nesmrteľní,“ zašepkal posmešne.
„Vy…! Kto… Čo vám dáva právo takto hovoriť? Kto vám dáva právo takto sa správať k ľuďom?“
„Veľmi zaujímavá otázka,“ jeho úsmev priam vycítila, „ale pre mňa je dôležitejšie, že mi ho nikto neberie.“ Cítila, ako jej naskočila husia koža. „A neverím, že by v dohľadnej dobe bol toho niekto schopný.“ Z hlasu mu zaznievala nechutná istota. „Teraz poďme, lady, svet vás chce vidieť.“ Oblapil ju okolo pliec – len bezpečnostné opatrenie, aby jej pri každom prudšom pohybe mohol zlomiť väz – a nežne ju dotlačil k jej súkmeňovcom. (Nemusím spomínať, že keď ich uvideli, vystrašene zhíkli, iba Žaba od radosti urobila kotrmelec – nebojte sa, nezabudla som, že ju celý čas držal Binix, ani vtedy ju nepustil – takže to má logiku.)
„Dočerta!“ hlesol Dominik.
„Výstižné!“ pochválil ho Dark.
„Takže,“ Laxatis sa nadýchla, „začula som, že so mnou máte isté plány. Tu som!“
„Neponúkaj svoj život tak lacno!“ upozornil ju Dark. „Dáme to nesluší. Od tamtých by som to čakal,“ hodil rukou po statočných rádových bojovníkov, „ale od teba? Okrem toho, teraz už nie. Kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Našiel som si náhradu.“ Žaba hrdo vypla hruď. „Binixa.“ Vzápätí sa Žaba scvrkla na žubrienku. Jej okuliarmi mnohonásobne zväčšené kukadlá (bolo by urážkou prírody nazvať ich oči) sa roztriasli náporom neexistujúcich slz, akoby sa chystali vybuchnúť. „A ty sa nenamáhaj tváriť, že tu nie si,“ upozornil Salen, posúvajúcu sa nenápadne z chodby.
Viki len zírala, ako necitlivo odignoroval smútok svojej najzarytejšej (jedinej) faninky.
„No čo?“ udivil veľmajstra jej údiv. „Veď je to Žaba, musí plakať, keby nebola vlhká, tak ju to zabije.“
Žabe sa tvár znovu roztiahla od maniackeho úsmevu – a vzápätí bolo všetkým jasné, kde sa nabralo jej vznešené… meno. „Pane, pane, vy na mňa tak myslíte!“ Zasmrkala. „Ja si to ani nezaslúžim!“
„To je síce pravda, ale teraz tu budeme rozoberať trošku iné veci,“ upozornil ju dark a ona, celá nadšená, že sa s ňou rozpráva, tíško prikývla. „Máte slovo,“ obrátil sa na kráľovnú a vychutnával si chvíľu, keď Viki začne buzerovať svojho vojaka.
„Dominik,“ Vikin hlas znel nezvykle mrazivo. Také niečo mohlo potešiť len zmrzlinu, za akú sa Dominik nepokladal. „Ani ty nevyzeráš na to, že by si tu nebol.“
„Áno, ani, tu som.“ Dominik sa rozhodol hrdinsky priznať. Koniec koncov zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať platí len v prípade, ak nechcete presvedčiť osobu, ktorá stojí pol metra od vás, že vás nevidí. „Ale musím priznať, že sme za ten čas urobili jednu záslužnú robotu.“
„Nie, len toto nie!“ prerušil ho Binix. „Nemusíš spomínať ďalšiu vec, čo sme dosrali!“
„Ale veď sme deduška zachránili!“
„Nepamätáš?“ zašepkal mu Binix, snažiac sa tváriť nenápadne. „Deduško nám ušiel, kým som nariekal, že vám ušiel.“
„Ja to viem.“
„A to si jej nemienil len tak náhodou spomenúť?“
„Ale mienil. Rovnako aj to, že je to tvoja vina. Veď o to ide, aby na mňa nebola naštvaná!“
„Vďaka ti!“
„Však tebe to môže byť jedno! Ty si už Darkovým učňom!“
Binixovi sa zatriasla horná pera. „Si bastard!“
„Ja? Ale veď sám si sa…“
„Počul si už niekedy slovné spojenie mlčať je zlato?“
„Hej, počul, porozmýšľal, zamietol.“

Naposledy upravil Niromwell dňa 28.06.2008 - 17:45, celkom upravené 1 krát

Nir tieto vtipné pasáže ma vždy dostanú.. neviem čím to bude , ale Binix a Dominik sú pri hádaní taký skvelý, že na nich len tak niekto nemá

dakujem, vzniklo to dnes.)
tie hádky sa mi píšu veľmi dobre, má to výhodu, ked si rovno vymyslíš, čo ti ten druhý odpovie, škoda, že v reály mi to tak nefunguje

Ja to uz citam - len som este pozadu (ale nedalo mi to, tak som si precitala tuto cast ) a suhlasim s Almiel - Dominik a Binix proste nemaju chybu

...Najuniverzálnejším príborom je lyžica ...

So, welcome back! Kráľovnú sa nám vrátila
btw, ak chceš, aj ty môžeš niečo nakresliť

No, Nir, to by nemdopadlo dobre - ja neviem velmi pekne kreslit

...Najuniverzálnejším príborom je lyžica ...

no, kedže idem asi na týždeň k babke, dám tu nejaký ten dielik...


„Úúú!“ ozvalo sa škodoradostne z dámskeho hrdla.
„Salen, ty fakt musíš streliť v tej najvhodnejšej chvíli, že?“
„No a? Však len na vhodnú chvíľu som čakala.“
„To je fajn,“ odtiahol Dark tých dvoch od seba, lebo vyzerali, že by boli schopní si navzájom vytrhať aj chlpy z nosa, „ale teraz je tiež vhodná chvíľa na niečo iné a síce na rozlúčku. Niežeby som odchádzal do dôchodku, len vás vyhadzujem.“
„Dobrá myšlienka!“ ocenil Binix a vykročil na čele nehybnej skupinky.
„Pravda,“ súhlasila Laxatis. „A pri tej príležitosti si naberiem Deduškovo tajomstvo z misiek, keď už odtiaľto všetci odišli.“
„Tak to si dám!“ nadchol sa Binix, ale Dark zatskal a potiahol ho zozadu za golier: „Ty nie.“
Úbohý učeň hodil po Dominikovi zúfalý pohľad so signálom S.O.S.! Ale keď uvidel, že ten šialenec na neho pozrel s neskrývanou závisťou, pomysel si, že je lepšie byť učňom masového vraha a intergalaktického teroristu, než trpieť syndrómom kráľa Miroslava a považovať deň, keď neodpravíte žiadneho psychopatického zločinca alebo aspoň nezložíte nijakú mačku zo stromu, za premrhaný. Z tohto pohľadu musel Dominik považovať svoj život za sklamanie väčšie, akým bol Tomiho objav, že lasičky sa prať v práčke jednoducho nedajú. Ale aj Binixovi bolo súdené prežívať šoky. Zas ho dakto oblapol za rameno. Od ľaku sa potkol o vlastné nohy, zachytil sa Darka, ale keď si to uvedomil, vrhol sa radšej na druhú stranu, ale tam stáli Dominik a Salen a obaja sa mu uhli – no bola to len Viki. Á, dočerta! A tomu práve chcela povedať, že je jediný, kto môže zachrániť svet. Kurnik, kde sa len podeli všetci tí spidermani a batmani, ktorých je tu plná riť vždy, keď treba zachrániť deti z horiaceho domu alebo krásku v nesnázých (nie, Binixovi by nepomohli ani kvietkované pančuchy), len nie, keď ich treba. Naveľa sa jej predsa len podarilo, čo chcela, a už si aj s mladým xavayistom hľadeli do očú.
„Binix.“
„Slečna.“ Zaváhal. „Lady. Pani? Vaša…“
„To je jedno. Dark… mi dal návrh, aký sa neodmieta.“
„Ale veď teraz ho máme na lopatkách! Vieme, ako ho zničiť!“ vysvetľoval trpezlivo a pomaly, lebo sa ešte nestihol preorientovať z rozprávania s Dominikom.
„Tak to môžeš pokojne urobiť, ale tie dve miliardy ľudí, čo máme na Zemi nazvyš, oozveš dnes na večeru ty, ja už mám na dnes program.“
Binix začínal chápať vážnosť situácie. Pomaly. Zhlboka si mučenícky vzdychol.
„Vaša výsosť, urobím pre vás, čo budem môcť. Takže mňa za ten kameň?“
„Nie?!“ Viki si myslela, že v živote ju už nič neprekvapí. „Na čo by si mu bol?“ Binixovi sa viditeľne uľavilo. „Povedal, že ak prídem… ak prídeš na to, ako tých mŕtvych vrátiť späť, kapituluje.“
Binix na ňu pozrel s hlavou vyvrátenou do boku. A to si myslel, že v živote ho už nič neprekvapí. „A vy mu veríte.“
„To je vedľajšie. Potrebujeme dohodu, na základe ktorej ťa nezabije a dá nám ako-tak vydýchnuť.“
„Som jeho učeň, nemôže ma zabiť!“ stále na ňu pozeral s hlavou vyvrátenou doboka.
„Počuj, ak sa pokúsiš skontaktovať s Jarom alebo s niekým od nás alebo ak urobíš akúkoľvek hlúposť, zabije ťa. To si môžeš byť taký istý, ako že mám päť prstov na ruke!“
Binix preglgol. Niežeby sa o to nejako zvlášť pričinil, ale niektoré veci mu v hlave zapadli na správne miesto. Každopádne, krk visutý ako záhrady Babylonu sa mu vrátil do pôvodnej podoby.
„Pani, môžem intímnu otázku?“
„Áno, mám päť prstov na oboch rukách.“
„Tak už nič.“
Dominik si za ten čas premeriaval imperátora temným pohľadom (ako inak). Dark si to všimol. Na tom chlapcovi bolo niečo zvláštne, odhodlanie? Možno. Ale nie, to nebolo všetko. Často konal tak šialene a impulzívne a pritom vo chvíľach, ako je táto, sa zdalo, že je nad vecou viac, ako by bolo vhodné.
„Čo má znamenať tá vaša kapitulácia?“ opýtal sa podozrievavo s rukami spletenými na hrudi ako vianočka.
„Ak zistí, na čo mi je červený kameň, môže si ho nechať.“
„Hovoril som o tom, že ste sa sľúbili vzdať,“ odsekol Dominik oveľa odvážnejšie, než sa cítil a, aby sa mu nerozklepali nohy, (ale fakt len keby náhodou) oprel sa na jednej nohe dozadu, ale bohvie kto tam stál a… no, proste, na tak prázdnu základňu to bol fakt rachot.
„Bola by to moja porážka,“ odvetil Dark zase tým tichým, posmešným hlasom, „ale akokoľvek naša dohoda znela, je to irelevantné, nemôžete v nej totiž uspieť.“
„Toto mi je povedomé!“ zahlásil Binix. „Hahahá! Ja som majster sveta a všetci ostatní sa môžete niekde strčiť, lebo ja som…“
Dark si ho strčil pod pazuchu a pohladkal po vlasoch. „Áno, som majster a pre teba vždy aj budem, ledaže by sa ti to z nejakého neznámeho dôvodu prestalo páčiť a to by sme sa potom museli rozlúčiť na dlhý, dlhý, dlhý čas.“
„Ééé… až kým by si ma neoživil svojím šutrom?“
„Ach, ty optimista! Fakt si myslíš, že by som ťa oživoval? To skôr vypreparoval a predal do vitríny najbližšieho ultrasuperkúlmarketu či ako sa to dne volá.“
„Totalsupercoolmarekt, ale to je jedno! Myslím, že budem veľmi rád tvojím učňom.“
„A vieš čo? Tušil som to. Ja bývavam ako majster veľmi obľúbený. Ako to povedať prosto? Mňa ľudia ľúbia!“
V Laxatis to vrelo, Salen sa túžila scvrknúť na žubrienku a pokukávala po Žabe, akoby to mohla zariadiť, Viki nasadila imidž nepreniknuteľnej ľadovej kráľovnej a Dominik rozmýšľal, kedy nenápadne vytiahnuť škorpióna a Darka doraziť, ale bola to len jedna z tých myšlienok kvázi skočím z jablone, zabudnúc na to, že čo dnes letí, môže zajtra smrdieť. Binixovi nikto nevenoval pozornosť, akoby si už zvykali, že si na neho musia odvyknúť. Myšlienky červeného mimozemšťana boli práve také nepreniknuteľné ako aj (dosť možné) neexistujúce.
„Tak fajn, daj pusu ockovi, mamke a ideme!“ zavelil imperátor.
Binix im poslal vzdušné bozky a… myslel, že niekam pôjdu, ale nestalo sa. Dark sa chcel tiež rozlúčiť.
„Pakujte sa!“
Väčšina si len začala dudrať popod nos, no Salen si musela zase otvárať ústa… Dark ju však včas chytil za líca.
„Ty láskavo umy toho mimozemšťana a potom, za tvoje vliezavé vyskakovanie a paktovanie sa s pochybnými ľuďmi,“ obrátil sa k Viki, „dostaneš…“
Došlo jej to o stotinu sekundy skôr, než to vyslovil. „Nie!“
„…ružové tepláky!“
„Prečo nie? Je to gýčové a nepríjemne to škriabe. Okrem toho ťa nikto neuvidí, budeš tu zavretá celý deň.“
„Nie, nie, nie!“
„Ó, prehovorila si ma! Čo si teraz počnem?“
„Počni, kde chceš a ber si so sebou aj tie tepláky!“
„Prepáčte,“ opatrne sa zapojil Binix, „aj ja budem nosiť niečo… špeciálne?“
„Uhm,“ odpovedal Dark a Binixa len tak zamrazilo. „Sódovku. Mne. A do postele sem-tam kakao.“
„Vďakabohu! No, myslím, že by sme to už nemali dlhšie naťahovať, pošlite mi po niekom zubný kartáčik, budem sa tu mať dobre.“
„Tu možno, ale u mňa na lodi to bude horšie,“ zakašľal Dark. „Lady,“ vystrúhal pukerlík, „večer na mňa myslite! Nemám rád šťastlivcov, čo netrpia nespavosťou.“
„A ja neznášam argumenty,“ zasyčala Laxi, že to počula len kráľovná, „odstavuje to hrubú silu.“
Viki sa pousmiala. „Pozývam ťa večer na pohárik, zohnala som skvelú voodoo bábku. Dominik, už tu nemáme čo hľadať, len ak by si chcel Salen pomôcť pri umývaní…“
„Nie, ale nie som Aladin, aby som pošúchal lampu a privolal lietajúci koberec.“
„Nevadí, ja pošúcham mobil a privolám taxík.“ Áno, aj ona mala mizernú náladu, ale aspoň sa pohli o krok ďalej.
Myslíte si, že ste sa pohli ďalej, čo? pomyslel si Dark, ale v skutočnosti ste sa len dostali do bludného kruhu.

Naposledy upravil Niromwell dňa 03.07.2008 - 20:01, celkom upravené 1 krát

Dominikova postava bude duševne rásť, to už mám premyslené, budú sa diať okolo neho nepredvídateľné veci, ktoré už síce o ňom viete, ale aj tak
A tu pokračovanie:


A vtedy sa to stalo. Naozaj sa to stalo. Binix tomu spočiatku ani nechcel veriť, ale čo mu to mohlo pomôcť? Jednoducho a prosto – odišli. Fakt. Celkom preč. Ostal tam stáť s Darkom, ktorý ho stále držal, a cítil sa ako dieťa, ktoré rodičia bez milosti nechali v letnom tábore. Miesil sa v ňom rovnaký druh závislosti, nedôvery a lásky k veľmajstrovi, ako by cítil ku svojmu vedúcemu… Zúfalo sa poobzeral po nejakých nových priateľoch, s ktorými by zdieľal izbu a miesto pri stole, ale všetci od Otrokára ušli. Dark ho tiež surovo opustil ako ohrdnutú milenku alebo smradľavého kojota… dobre, už nebudem toľko exponovať jeho emócie, ale Binix ich ešte v živote toľko necítil, vlastne, nebol si istý či v živote vôbec niekedy cítil viac ako dve veci naraz okrem chvíle, keď bosí stúpil na kovové hrable a tie mu vrazili do kečky, to boli dva fakt intenzívne pocity (boli to posledné hrable na svete – prisahám). No teraz, bolo to iné, cítil sa sám. Mal neodolateľné nutkanie rozbehnúť sa za Darkom a opýtať sa ho či má v tom jeho obleku ešte trochu miesta, aby sa tam strčil, (a samozrejme mu podľahol), ale prešlo ho to hneď, ako uvidel svojho nového majstra zozadu. Niežeby to bolo oveľa desivejšie ako spredu, skôr naopak, a práve vtedy, keď si uvedomil túto krutú pravdu, rozmyslel si to s tým strkaním. Bolo však už neskoro, lebo sa pri zúfalom behu, ktorý po jeho zúfalých pocitoch nasledovaných zúfalým rozhodnutím nevyhnutne nasledoval, Darkovi skoro vyliezol na hrb.
„Chcel si niečo?“
„Éééééé…“ na toto sa proste musí odpovedať. Ale nejde to, nejde… Už to má! „Áno. Ísť domov. Kde… budem spať?“ A jesť? A žiť? A pozerať telku? Česať bábiky? Nie, to nie, to fakt nie, to mu len blbne genetická pamäť, to nebol jeho výrok, to jeho prababka! „Tvoja základňa je pokazená, takže…“
„Hej, moja základňa je zničená, pretože ju zničil niekto šialený s vrodenou vadou pocitu inteligencie.“ Binix rozmýšľal či nemal pri tej paľbe na kwio zbojníkov okno a či to veľmajster nehovorí o ňom. „Keď vyprší táto dohoda, chytím tú nemenovanú lady Spencerovú a priviažem jej cop o moju zárubňu. Stavím sa, že ani Krasot nemal drahšiu zvonkohru.“
„Nechcem rýpať, len praktická pripomienka – nie je základňa. Nie je základňa, nie je zárubňa, nie je zárubňa, nie je zvonkohra. Čo má privádza k úvahe: majú vôbec základne zárubne?“
„Áno. Možnože majú zárubne základne, ale to by bolo príliš zložité, lebo napríklad mali by základne dvere alebo dvere základne? Ak základne dvere, potom by aj veraje mali dvere a ak nie, tak by mali dvere aj základne zárubne a narazili by sme na závažný právnický a vlastnícky problém.“
„É jej.“ Binix si práve utvoril obraz o tom, ako budú vyzerať jeho spoločenský život v najbližšej budúcnosti. Niežeby ho tento rozhovor nenapĺňal, ale… ešte veta a trafil by ho šľak. Dark ho ignoroval doteraz a bude ho aj naďalej, zjavne to, že sa stal jeho učňom, pre neho znamenalo asi toľko, ako keby sa stal jeho izbovou kvetinou, ba ani nie kvetinou, len rastlinou. Ďalším, teda, prvým jeho potenciálnym spoločníkom nasledujúcich krušných dní bol Otrokár. Vyhŕkli mu slzy do očí. Prečo, prečo len museli vyslobodiť všetkých otrokov práve dnes? Nie, nie, nie, treba zmeniť prístup, v tom to celé väzí, ešte chvíľa a doláme si väzy… Hm, asi bude slovka pravdy na tom, že depresia je základom každého básnického počinu (v jeho prípade skôr zločinu)… Ale nie, už sa konečne vzchop! Buď chlap, buď chlap, buď chlap! Aspoň taký, akým bola Karen.
„Dobre,“ pomädlil si ruky, aj keď by si ich najradšej napchal do úst, „nebudeme zbytočne chodiť okolo horúcej kaše, lebo vy tam sa aj tak nepopálite a ja už mám toho fúkania na prsty plné zuby, takže,“ urobil dramatickú pauzu, aby dal majstrovi priestor prejaviť o jeho slovo nejaký záujem, ale Dark si túto príležitosť z neznámych príčin nechal ujsť, „budete ma trénovať?“
„A na čo? Máš väčšiu šancu získať zlato na letných olympijských hrách v ľadovom hokeji ako sa naučiť skombinovať boajskú zostavu. Si multák?“
„Žiaľ, to je jeden z nemnohých talentov, ktorým nevynikám.“
„Tak neoxiduj.“
Dobrá rada nad zlato. Jedna otázka ale stále ostala nevyriešená: „Kde?“
„Je tu tristo prázdnych izieb! Vyber si.“
„Ktorúkoľvek?“ skúsil to Binix potmehúdsky s nádejou, že ho nachytá a Dark sa prizná k miestnosti, ktorá skrýva nejaké nekalé tajomstvo…
„Hej.“ Dark sa mu odmietal dlhšie venovať.
„A čo mám ako robiť?“
„Ste ako bábky,“ zašomral imperátor a kráčal preč.
„Nie, vážne, lebo ja sa nudím, ja nie som ktovieako vtipný spoločník, aby som vydržal sám so sebou!“
„Rob spoločnosť svojmu hostiteľovi,“ navrhol Dark a kruhovým pohybom dlane ukázal na Otrokára sediaceho na tróne. Bolo to fascinujúce, ale za celý čas tejto malej revolúcie sa ani nezdvihol z kresla.
Binix si bezradne oblizol hornú peru. „A to tebe fakt nedošlo, prečo sa ťa tak zúfalo pýtam na nejakú činnosť, alebo mi to robíš naschvál?“
„Naschvál!“
„Vďaka!“

že je tu tak pusto, pokračujme:)


Rozhodol sa, že sa majstrovi ukáže ako coolový chlapík a omráči ho svojím povestným humorom, a tak si zasadol na jeho trón, ktorý zmenil vzdialenosť medzi ním a Otrokárom na nebezpečnejšie minimum, ako by mu bolo napadlo aj v tých najdesivejších snoch. Premohol ho nepríjemný pocit, že Dark nenosí svoju antitoxickú masku kvôli nepriateľovým zbraniam, ale skôr kvôli, ehm, priateľom. Otrokár sa na neho žiarivo usmial a Binix sa žiarivo usmial na Darka, ale ten bol už preč.
„Kde zase je?“
„Ja neviem,“ smrkol Otrokár. „Stále mu hovorím, že si musí oddýchnuť, ale nepočúva ma. Raz ho to zničí! Nemá na mňa čas, no nechce si to priznať! Minule… ale nie, možno by som nemal.“
„Pokračuj!“
„Tak dobre,“ zhlboka sa nadýchol,“ minule som sa prečesal, chápeš, úplne nový účes! Zgéloval som to na boku,“ zašermoval si rukami nad plešinou, „a ofinu hodil dozadu. Myslíš, že si to všimol?“
Binixa sa Otrokárov problém hlboko dotkol. „Egoista!“ utrel si slzu.
„Ale nie je to až také zlé. Aj keď… niekedy mám pocit, že mu už nestačím, že by si vo vesmíre radšej našiel iného zloducha, ktorý by mu bol priateľom.“
„Ale nie! Nesmieš na také niečo myslieť! Veď, koniec koncov, si to ty, u koho zaparkoval, nie nejaký zlodejíček-pantoflíček od vedľa!“
„Zlodíječ pantofličiek!“ teraz už vytiahol vreckovku a vysiakal sa do toho stanu, ktorým Binixa celého prikryl, ale vzhľadom na psychické rozpoloženie mu to na tento krát odpustil. „Niekedy by som si ním želal byť! Vieš, čo urobil s Krasotom? Celé mesiace ho stopoval, aby ho zabil na opustenom mieste v nekonečnosti vesmíru! Na mňa by si ani nenabrúsil zbrááááň!“ rozplakal sa. „Nič pre neho neznamenám!“
„Som si istý, že to nie je pravda. Veď je tu!“ Poobzeral sa okolo seba. „No, teda, bol, hej. A len si pomysli!“ No keď usúdil, že to by mohlo byť nad jeho sily, opravil sa: „No povedz! Pre koho iného by tu bol? Sme tu sami ako prsty na nohách, len vo väčšej topánke.
Otrokár si utrel nos. „Čo jedia prsty na nohách?“
„Oni… čo?“
„Som hladný.“
„Ééé… každopádne nejedia druhé prsty!“
„Dúfam, že nejedai šalát.“
„Nie, určite nejedia šalát. Jedia… keksy. Deduškove.“
„Ako vieš?“
„Všetci jedia deduškove keksy. Tie by teraz bodli.“
„Čo bodli? Kto bodli? Koho bodli?!“ Otrokár urobil jeden z najprudších pohybov, aký ho Binix kedy videl urobiť.
„Nie, nie, nič! Čo sa deje?“
„Neznášam bodnutia. Neznášam hmyz! Neznášam nič malé, čo sa hýbe. Okrem neviditeľných mandarínok, ale tie nevidím a zväčša sa ani nehýbu, takže tie ešte môžem.“
Keď Binix šiel pohľadať Darka, aby mu vynadal do bezcitných sviniarov, ktorý kašlú na to, že chlapi s veľkým objemom majú aj objemné srdcia, v duchu sa zaprisahával, že sa nikdy, nikdy nestane zloduchom, ktorý chce ovládnuť svet. Zjavne to ľuďom riadne lezie na mozog.
Keď preliezol všetkými schodišťami, ktoré našiel, ladným čača krokom s presvedčením, že príde o nohy (je jedno, koľko času človek strávi v posilňovni alebo je veľmajstrom všetkých bojových umení, schody budú vždy jeho úhlavným nepriateľom, skoro ako zubná kefka či rotoped – a to si ešte predstavte, že vynálezcovia týchto vecí bolí na seba určite hrdí), rozhodol sa poslúchnuť zvieracie inštinkty a vrátiť sa na počiatok všetkého – do garáže. Inteligentné nehumanoidné roboty (rozlúčte sa s Andrewom, nový člen rodiny nebude) už stihli urobiť kus práce, takže Vikina diera sa pomaly zmenšovala, v respektíve, tam, kde bolo predtým nič, sa zmenilo na pristávaciu dráhu, lebo kráľovná to tam absolútne zničila. Binix kráčal temnými útrobami Otrokárovho kráľovstva a napadlo mu, že to vlastne vôbec nie je jeho kráľovstvo. Všetko tu patrí Darkovi, všetko, ešte aj tá lysina na Otrokárovej hlave. Kam to dnes všetko speje? K veľkej, vlasatej, čiernej, nehybnej tvári… sakra!
Zastal presne tam, kde len nedávno, aj keď teraz sa to zdá ako večnosť, stála Vera s presvedčením, že dokáže svet tej tváre zbaviť. Presne ako vtedy tam bol aj Dark a čupel pri opravovaní svojej základne. Ibaže Vera chýbala. A Binix by bol najradšej chýbal tiež.
„Z čoho to robíš?“ aby na seba upútal pozornosť, začal trápny rozhovor, aby mal zámienku odísť, hocijakú, aj hanba sa ráta, lebo nechcel za takú zámienku prijať strach – ujsť s hysterickým jačaním pri pohľade na svojho majstra by bolo trochu podozrivé.
„Zo smoly,“ odvetil Dark. „A z múky.“
„A z vajíčok a z krepového papiera. Nie, vážne, mohol by som ti pomôcť.“
„Urobil som niečo, že zasluhujem taký trest?“
„Si obyčajný sebec,“ spomenul si Binix, prečo sem prišiel. (Aby mu vynadal.)
„To je smola.“
„Nie, teraz si sa mal spýtať, o čom to, dočerta, hovorím.“
„Dobre. A o čom to, to, dočerta, hovoríš?“
„Teraz ti už nepoviem.“
A Dark sa už nepýtal.
„O Otrokárovi! Jedného dňa sa zobudíš a zistíš, že ťa nikto nemá rád.“
Dark prestal robiť. „A ja som dúfal, že sa to už stalo,“ pokrútil sklamane hlavou.
„Tvoje nádeje sú mi ukradnuté!“ zreval Binix, zo všetkých síl sa zahnal a Darkova hlava sa odkotúľala do rohu tmavej garáže. Xavayský učeň znehybnel so škorpiónom v rukách… Žartujem. Binix zase stál červený jak bezlistá reďkev a nedokázal nájsť vhodnú odpoveď. Čím to je, že pri Dominikovi mu jazyk vždy ta pracuje a tu nič?
„Ešte chvíľu tu budeš oxidovať a zhrdzaviem,“ vypoklonkoval ho Dark a Binix pri pohľade na svojho majstra ušiel s hysterickým jačaním.

Dám tu dalšiu čas, ked budem mať, tak dám, ked budete mať vy čas, prečítate


Viezli sa taxíkom. Taxikárovi sa čudne klepali ruky, až musel zapnúť automatického pilota, utrieť si pot plátennou vreckovkou (bio) a pichnúť pár miligramov adrenalínu. Zrejme sa mu nestávalo často, žeby musel odviezť ctených zákazníkov, ktorých domov vyprevádzal prvotriedny masový zabijak a najsilnejšia bytosť vo vesmíre (okrem iného sa povrávalo, že žerie malé deti a pri praní mieša tmavomodré s bielym!) Dominik sa krčil na zadnom sedadle, nepočul, ako sa Laxatis s kráľovnou pokúšajú taxikára rozptýliť nezáväzným rozhovorom o počasí ani ako im to nevyšlo, keď sa téma voľne zvrtla na preparovanie vojnových zajatcov. Niečo sa stalo. Niečo bolo zle. To zlé bolo v ňom. Jeho detstvo sa prerušilo surovým, násilným spôsobom a spôsobil si to sám. Sám priskoro vstúpil do sveta, kde sa ľudia nechávajú nazývať zvieracími menami, aby sa ako zvieratá mohli správať. Žaba nebola oveľa staršia od neho. A Binix mal nocovať s Darkom. A Otrokárom. To bolo horšie ako spať v komore s pavúkmi. Možnože to nemalo ktovieaký súvis, ale zdalo sa mu, že za všetko môže on. Vniesol zmätok do vecí tým, že prvýkrát samozvane vliezol na imperátorovu základňu, tým, že si obliekol majstrov šat. Stále ho mal na sebe. Nepohodlne sa v ňom cítil, akoby ho pozoroval. Tvár mal zahalenú, ale bolo to horšie ako stáť pod reflektorom, lebo to, čo ho pozorovalo, mal na sebe. Keby bol sám, asi by sa s tou vecou začal aj rozprávať. Možno je to ušité z konope a pár stebielok sa chytilo z nejakej zbrane alebo keď sa prirýchlo o niekoho obtrel… to by vysvetľovalo tie jeho divné stavy. A myšlienky. Napríklad tá s tým obtieraním bola fakt dosť hustá. Klasik raz napísal, že čím sú ľudia opitejší, tým viac sa snažia napodobňovať opitých a tým menej im to ide. Cítil sa podobne. Ak by bol zhulený, mal by výhovorku, prečo sa správa ako idiot. Ale o to práve šlo – nebol. A nemal výhovorku, prečo by mal byť. A to bolo to, to, že je teraz zodpovedný za to, čo robí. Niečo sa stalo. Niečo je zle a on k tomu prispel. Musí ísť za majstrom kwio, ale netušil či to pomôže.
Keď konečne zastali pred palácom, vykopli zeleného pilota z rakety, obstúpili ho nažhavení vedci a pre každý prípad mu strčili od zadku teplomer a dali klystír. Ako posledný krok si prichystali liečbu šokom – keď sa ráno zobudí, zistí, že nemá fáro, ale o tom ešte pssst!
„Lady, klystírik?“ ponúkol ju náhodní vedec a roztiahol ústa do pôvabného úsmevu, ktorý mu rozdelil hlavu na dve pologule a spravil z nej osmičku. Jej dvojnásobne zväčšené zreničky si vysvetlil správne, lebo odrazu zvädol ako fialky po dynamite. „Isto? Sám ním začínam každý deň.“ Kvôli tomuto výroku rýchlo stiahla Dominika za rukáv k sebe – bolo načase, lebo si už sám oduševnene prezeral podozrivú hadičkou.
„Ničoho sa nechytaj! Mala som strýka Aberhorfa a on sa všetkého chytal.“
„No a?“
„Už nemám strýka Aberhorfa.“
Dominika práve napadla úžasná vtipná odpoveď, no keď sa pred ním otvorili vráta, jeho padlá chlebáreň sa nezmohla na iné, než sa zatvoriť. Totižto priamo oproti nemu sa zjavil majster kwio. Dominik si neskôr nepamätal či vstal, vycucal sa odniekiaľ z rohu, desublimoval pred ním alebo sa k nemu zošmykol dole komínom, proste tam z ničoho nič stál.
„Keď som sa zrazu uvidel v hlavných správach, začal som rozmýšľať či som sa minulý večer náhodou nezryl, ale vtom mi došlo, že pozerám priamy prenos. Až potom to bol šok.“ Tu siahol do temnoty svojej kapucne – zrejme sa poškrabal na brade. „Nemám vo zvyku takéto dramatické reči, hoci celý môj výzor je dosť dramatický na to, aby si človek myslel skôr opak, čo ma občas trochu znervózňuje, ale prežil som to tristo rokov, prežijem aj ďalej.“ Vtedy sa ľahostajný tón jeho hlasu zmenil. Odrazu bol naliehavý a dopadal na Dominikovu hlavu ako sekera (tupá sekera). „Mal si so sebou škorpióna?“
„Áno!“
„Vieš s ním bojovať? Nevieš,“ uhádol po krátkej prestávke. „Je to ťažká zbraň. Potrvá celé minúty, kým si ako tak privykneš na jeho váhu a aj tak ho neudržíš vystretý v jednej ruke tak dlho, ako si bol zvyknutý tasiť laserový meč. Je to špecifická zbraň. Učením sa jej ovládaniu pri boji strácaš koncentráciu a kupuješ prehru. Ešte nie si pripravený rozhodovať o určitých veciach sám, ani Dark v tvojom veku nebol. Kam sa tak ponáhľaš?“ Nie, majster nekomentoval to, že Dominik celou dušou túžil z miestnosti zdrhnúť. „Príde čas a budeš majstrom, ale zatiaľ buď trpezlivý. Niet sa kam ponáhľať. A teraz si pohovor s vlastným majstrom, predpokladám, že bude mať viac otázok ako ja.“ A odišiel. Bolo to strašné, strašné! Taký jemný a pokojný hlas, taký utrápený a smutný. Alebo je už iba on taký paranoidný zatrpknutý starý adolescent?
„Takže výplachu žalúdka som neušiel,“ šepol, keď si konečne sadal.
„To hej, ale radšej vyplachovať dobrým slovom ako priehľadnou trubkou,“ povzbudila ho Viki a ktoviečím šibla po kresle, kde zložil svoje unavené šunky, až to zapraskalo.
„Á, sorry!“ vstal, keď si po tomto nenápadnom naznačená všimol, že mu namiesto sedačky poslúžil kráľovský trón. Rýchlo začal naprávať modrý poťah, ale nenápadné VŽUUUUUM! ho ubezpečilo, že to robí zle. Len zadúfal, že Viki je v kútiku duše megaloman a dve časti hodvábneho poťahu (s – teraz už – efektným rozstrapkaním na jednom konci) sa jej budú páčiť viac než jedna (však poťah v jednom kuse má každý, kráľovná má aspoň nejaký špeciál a aj keď z nebude mať dva kusy, bude ho mať v jednom kuse – to len taká vedľajšia filozofická haluz). Na teraz to ešte prešla s diplomatickým mlčaním a vražedným pohľadom. Pokazila si to len tým, že sa začala smiať.
„Desíš ma,“ precedil Dominik cez zuby. „Už som si začínal myslieť, že ti na tom kuse poťahu naozaj záleží.“
„Dvoch kusoch,“ opravila ho. „No, pri každej audiencii síce budem musieť sedieť na tróne ako pribitá, aby si to nikto nevšimol, ale zvládnem to.“
„Aj tak to bol dosť slizký poťah,“ dodal Dominik v snahe zmierniť to. Čo som urobil? pomyslel si, keď Viki zase diplomaticky odula líca a vyhodila ho zo siene. Tam ale zastal, lebo na chodbe uvidel povedomú vzpriamenú postavu, ako kráča neurčitým krokom priamo k nemu. (Že neviete, aký je to neurčitý krok? Len si najskôr skúste vyliezť na strom v potápačských plutvách a až potom dávajte hlúpe otázky!) Vtedy ho prvýkrát potešilo, keď pocítil Vikin lakeť zabodnutý vo svojom bruchu.
„Nechaj ho na mňa,“ boli slová sprevádzajúce jej ľavačku, keď sa tak nečakane objavila. Dominik sa chcel-nechcel, musel zamyslieť či všetci majstri nezískavajú týmto postavením aj schopnosť premiestňovania – alebo skôr len obyčajnú schopnosť (zvrhlú záľubu) desiť ľudí.
„Ale ja som bol pri tom!“
Kráľovná pokrútila hlavou.
„Dark mi všetko vysvetli.“
„Ale – ja – som – tam – bol!“ Vyslovoval zreteľne slovo po slove. V tom jeho obočie urobilo zo seba kvačku. „Veríš viac mne alebo Darkovi?“
Ticho.
„Vaša výsosť!“
„Dark je môj majster!“
„Dark je aj môj majster a aj tak ho mám ho v paži!“
„Áno a preto ťa stále musím ťahať z nejakého…“
„Lady?“ oslovil ju Jar a Dominik odišiel so zvláštnymi úvahami o tom, prečo vždy, keď si tu chce niekto konečne poriadne ponadávať, niečo ho preruší.

a další diel vášho obľúbeného letného seriálu!

Dám takú kratšiu, ale zásob je dosť, dont worry


„Dúfam, že ste šťastní!“ Karen jediným pohľadom priklincovala o stenu všetkých, čo stáli vo vstupnej hale, Binixa nevynímajúc. V ruke mala cestovnú tašku a na sebe rifle a výraz NEDOTÝKAJ SA MA! Bola prvá z otrokov, kto sa vrátil a očakávali sa už ďalšie várky. „Najprv choď sem, potom choď tam, domov, späť, objav Ameriku a cestou napeč nejaké langoše!“ tresla tašku pred Binixa a skosila ho pohľadom. „Ty!“ Nadskočil, až sa mu močový mechúr objavil niekde v hrdle. „Čo tu robíš?“
„Ja-ja…“
„To som si mohla myslieť.“
„Princeznička moja krásna!“ vítal ju Otrokár, ktorému vôbec nevadila jej nálada, a pri tej príležitosti sa nahol trochu dopredu.
„Nechaj si tie reči! Stihla som sa akurát tak prezliecť! A teraz vidím, že to bolo zbytočné.“
„Vyžehlil som ti ružové…“
„Ty tak!“ umlčala ho pohybom ruky. „Ty si v živote nevidel žehličku! Keby si sa o to pokúsil, pravdepodobne by som svoje oblečenie našla v skrini fritované!“
Otrokár, ktorý doteraz úspešne prežíval vďaka heslu mlč a nechaj mlčať, opäť uplatnil túto svoju zásadu, a tak len mlčal a prikyvoval ako hnoj na slniečku. Binix patril k akčnejším typom. Znovu raz znížil vzdialenosť medzi sebou a Otrokárom na minimum, no teraz to naozaj bolo pre dobro veci.
„Počuj, keď sa už tak o teba stará, mal by si jej aspoň povedať niečo pekné, možno niečo darovať…“
„Žuvačku?“
„No, nie je to práve ideálne, ale lepšie ako nič,“ povzbudil ho Binix v nádeji, že ponúkne aj jeho, ale keď videl, ako Otrokárova ruka pomaly putuje k ústam, rýchlo ho zastavil: „Tak to rozhodne nie! Skús niečo iné!“
„Karen!“ v poslednej chvíli ju zastavil piskľavý hlas, lebo už vyhádzala z haly. „Dáš si presso?“
Chvíľu zaváhala, no úsmev na plešatej šištičke pre ňou ju povzbudil k tomu, aby tomu chumajovi čo možno do biela vyčistila vrecká.
„Áno, kafe by bodlo.“
„Fajn, tak keď budeš v kuchyni, urob aj mne!“
Binix si čo najrýchlejšie skryl tvár do dlaní, keď sklamane zistil, že sa tam nevojde celý. Dokelu, teraz to bude vyzerať, že som ho na to huckal! Pomedzi medzierky medzi prstami videl výraz tváre ženy (o chvíľu, ale treba myslieť dopredu) v ružovom, ktorý ho len ubezpečil, že nasledujúce dni to nebude najmocnejší masový vrah univerza, koho sa bude musieť báť. No v tom ho to priviedlo na iné myšlienky.
„Kto ju sem dostal?“
„Platení žoldnieri.“
Binix nadskočil, akoby sa ho namiesto pokojného hlasu dotkli zapnutou žehličkou (ten fritovaný oblek mu nešiel z hlavy).
„Nestačí ti, že vyzeráš ako prízrak, to sa tak musíš aj správať?!“
„Tu aj steny majú uši,“ dopovedal Dark. „A nerozprávaj sa sám so sebou, je to znak šialenstva. Jeden z mnohých, ktorými oplývaš.“
„Takže Otrokár má armádu? Teda, počkaj, on si platí armádu?“
„Áno, brutálni chlapci. Never kecom, že za peniaze sa vernosť nedá kúpiť – vernosť sa dá získať jedine za prachy. Ja to viem, nikdy som nebol nikomu verný, lebo mi nikto nikdy nezaplatil.“
Binix sa zamyslel: „Vieš, jednotlivé kusy skladačky mi zrazu zapadajú na správne miesto.“
„A čo také ti svitá v tvojej lebôčke? To, prečo som anarchistický gauner?“
„Nie, to, prečo si sa nasťahoval do Otrokárovho hniezda.“
„Ale, chlapče, to nebola vôbec ťažká hádanka.“
„Hej, ale prečo neplatíš radšej svojim? Vyšlo by ťa to…“
Dark ho zastavil takým ráznym pohybom ruky, že ho skoro pripravil o ucho.
„To…to…to… Po prvé, ty si fakt myslíš, že im platím? Sú ako ovčiarske psy, jeden ako druhý, idú za mocou, ktorú im Otrokárova obmedzenosť nemôže poskytnúť a to im stačí, takže sa dajú celkom pekne vycvičiť. Peniaze prídu na rad hneď potom a oni to vedia, cítia ich ako hladná zver. A po druhé, to ako si myslel s tou mojou armádou?“ Binix zrazu nevedel, ako to s tou jeho armádou myslel. „Tak ja ti poviem – skôr dám do ruky tomovku Mrázikovi ako komukoľvek zo svojich kripľov, kapiš to?“
„Oki.“ Ale nevydržal mlčať ani päť sekúnd. Je zaujímavé sledovať, ako sa určití ľudia dokážu rozhovoriť v naozaj každej spoločnosti. „Ale prečo tvoji…“
Dark mu drsne pritlačil prst na ústa.
„Možno si si nevšimol, ale moji chlapci nie sú práve športové typy. Dokonca to nie sú ani filozofické typy. Skôr by som povedal, že sú to antitypy.“
„Ale…ale…ale…“ oslintal mu Binix prst, „musia byť dobrí aspoň v niečom!“
„Áno, dokážu znamenite robiť nič, lepšie ako hocikto iný, pretože ak by robili čokoľvek, robili by to zle.“

no teeeda Niromwell! ty sa prekonavas! je to pre mna slast citat tolko dielov jeden za druhym vies dlho som tu nebola ale stale ma skrie jedno...dostala Princezna Kwio Salen ruzove teplaky? lebo ak ano takl si to niekto odpyka samozrejme ze nie ty

júj, dobre, že spomínaš Saeln a jej tepláky, bude treba niečo vymyslieť, možno pomstu alebo tak, veru, veru...
a inak, vitaj späť bolo tu už pusto

vbdsaka za mile privitanie veru som na teba myslela na plazi pri mori inac tá pomsta neda mi to spat co takto : v spanku natriet Darkovo brnenie na ruzovo? NECH SA VOLA lORD pINK? ale nie ty si tu schef inac neva ze moje obr nie su scena ale len postavy? neviem ale viac sa uplatnim v kresleni postav ako scen

postavy ma zaujímajú najviac takže nie že neva, ale jupí
a pomsta: si krutá

takže další dielik
P.S.: teším sa na obrázky

Binix si čupol a smutne sa na Darka zahľadel. Imperátor si rovnako deprimovane pričupol k nemu.
„Raz som im dal pexeso,“ priznal sa. „Dvanásť zlomených rúk, šestnásť nôh…“
„Na päťdesiat mužov nie zlé,“ snažil sa ho Binix utešiť.“
„Myslel som šestnásť párov nôh. A doteraz mám vo fľaške niečích vybitých tridsaťdva zubov.“
Učeň k nemu zdvihol svoj zúfalý pohľad. „Ak budem mať žalúdočné vredy, bude to len tvoja vina. Ja nechápem, ako si sa k nim dostal.“
„Zdedil som ich.“
„A ako si to zdanil? Alebo jeden doteraz sedí v sejfe na daňovom úrade?“
Dark ho zmrazil pohľadom, ktorý bolo cítiť aj cez jeho masku.
„Mal som, samozrejme, armádu,“ začal, „bez nej by som sa nedostal tam, kde som. Možno si o nej počul,“ premeral si ho a mávol rukou, „ty asi ťažko. Rabovali sme a podrobovali si hordy, čo po vojne vyleteli do luftu a tam si urobili základne. Všetci sa nás báli. Boli to chlapi verní ako smrť! Alebo lepra – keď sa ťa raz chytili, neopustili ťa až do konca života. Lenže takáto bojová politika sa vyznačovala priveľkými stratami a čoskoro ich ostalo príliš málo aj na to, aby sme si zahrali kvalitný futbal, takže mi bolo jasné, že treba niečo robiť – pri najhoršom ich opiť. A tak sa i stalo. U Otrokára sa vtedy konal surový večierok, človeče, na druhý deň si nikto nič nepamätal. Ale keď o deväť mesiacov začali vyzváňať telefóny, uvedomili sme si, ktorá bije, v respektíve, ktorá vtedy bila. To vieš, aj v tom čase mal Otrokár svorku žien v ružovom, ktoré si držal iba preto, aby chodili v ružovom.“
„Nemá on nejakú divnú úchylku?“
„Nie, je len staromódny a to zatiaľ nie je trestné.“
„A teraz… všetci sú pod zemou a ja mám deti. Tak to sa to nikdy nemalo skončiť. Počítal osm so všetkým: že sa ocitnem na vyľudnenej planéte plnej mravcom marabunta, že chopím neliečiteľnú infekciu, pochovajú ma za živa, ale deti? Ja a päťdesiat sopliakov?! Dobre, starali sa o nich slečny v ružovom, ale len čo to bolo možné, zbalili nejakých motorkárov a v živote som ich viac nevidel. Keď predomňa nastúpila kopa zapupákovaných malých netvorov, pochopil som.“
Binix zrazu dostal fantastickú myšlienku!
„Majstre, urobím ti z tvojich chlapcov chlapov!“
„ Nie, to radšej nie, nechcem mať ešte aj vnúčatá.“
„Myslel som som to inak. Urobím z tvojich novorodeniatok armádu! Takú, na ktorú bude môcť byť taťulko hrdý!“
„To dúfam, inak ťa budú strašiť. Všetci. Myslím, že o mojich stykoch s podsvetím si už niečo počul.“
Ten nepríjemný úsmev Binix vycítil aj cez masku, ale nemohol cúvnuť.
„Videl si už mojich chlapíkov?“
„…“
„Predvediem!“ Dark rýchlo vybehol z chodby. Binix vyvrátil oči stĺpkom, čo sa v tom tichu neoríjemne ozývalo. Odniekiaľ sa doterigala Karen a tak ju hneď chytil za ruku ako svoju poslednú záchranu.
„Dark mi chce ukázať svoju armádu, čo to znamená?“
„Dve kilá kofeínu, fľašu vodky alebo dávku adrenalínu!“
„Nič z toho nemám!“
„Tak… sa obrni trpezlivosťou a Boh ťa opatruj!“ capla ho po chrbte a potlačila smerom, kde ho už volal veľmajster.
„Si pripravený?“ opýtal sa s neskrývanou škodoradosťou a vzrušením školáčika na poslednej piatkovej hodine.
„…“
„Človeče, ty si dnes zhovorčivý! Rota, nástup!“ Ježko na Binixovej hlave sa mu zježil ježkom: prišla tá chvíľa.
Pripomínalo to scénu z hororu. Po najbližších dverách hmátala ruka a pomaly za ňou sa začalo súkať telo. Popri ňom vošiel priamo cez dvere bledý, vyľakaný chlapec, akoby si nebol istý tým, čo počul. Iný sa približoval, akoby liezol levovi na tanier. Ďalší sa prežehnal a potom s jačaním ušiel (to Binixovi niečo bolestne pripomenulo). Jeden vošiel s rukou natiahnutou pred sebou a v nej držal talizman – zjavne slúžil na odháňanie, ale čo mal odháňať pôvodne ťažko povedať, teraz vďaka smradu odháňal všetko a všetkých (kebyže nie sú vo vesmíre, ostatní vojaci vyskáču oknom, ale takto smola).
„Teda…“ chcel to vyjadriť čo najjemnejšie, ale nešlo to. „Boja sa ťa! Človeče, ty ich žerieš alebo čo?“
Dark prikývol: „Majú rešpekt.“
Binix pokrútil hlavou. „Si zviera.“
„Aj teba sa budú báť. Stačí, aby si sa k nim priblížil so slamkou príliš blízko a svet uzrie amulet na ochranu proti Binixovi Hrôzyplnému Slamkuvcucnému.“ Položil mu ruku bratsky na plece (nie otcovsky, toto bolo položenie á la chlapče, radšej by som si odťal ruku lyžicou ako robiť, čo čaká teba!). „Je to na tebe. Povolené starty máš šesťdesiatštyri a pol percenta. Alebo vieš čo? Zaokrúhlime to na sto.“ A chystal sa odísť. Preč. Ako keby práve nenechal jedno decko vychovávať ďalších päťdesiat s tajnou nádejou, že sa navzájom pozabíjajú.
„A… a… a ako budem vedieť, že som úlohu splnil?“
To Darka zastavilo.
„Vieš čo? Nebudem ťa trápiť. Ak ich všetkých neporazím jediným pohybom, budem to považovať za tvoju výhru.“
„Ale nemyslíš pod jediným pohybom vytiahnutie tomovky a to, že ich s ňou rozstrieľaš na prach, však?“
„Máš ma snáď za nejakého zvráteného sadistického maniaka?“
Binix chvíľu rozmýšľal či musí odpovedať. Dark sa zasmial.
„Jasné, že nie. Ja hrám vždy fér.“ A tentoraz už naozaj odchádzal. „A áno!“ Povedala som: odchádzal! „Cvič ich radšej na mojej základni, je ešte stále v garáži, nechcem si tu narobiť hanbu.“
A odišiel. Fakt!

no teda chudak Binix k tej pomste ja nie som kruta inac je Salen este na zakladni nejak som stratila o sebe prehlad obrazky ti pojdu cez mail takze ocakavaj ich tak dnes alebo zajtra zatial su len dva

Nir, poveiem ti , že toho tu vela popribúdalo... no ale som rada, že som to prečítala na jeden šup.. už sa teším na pokr. a ten Binix... čo dodať.. vážne som sa zamýšlala, že nahodím na papier ešte niečo, ale neviem

Dúfam, že moja postavička sa už chystá na štart

Naposledy upravil Almiel dňa 24.07.2008 - 16:41, celkom upravené 1 krát

takze Niromwell slavnostne ti oznamujem ze som ti uz tie obrazky poslala neni to zadna slava ale...

ja sa teším

tak tu to je: Salen a naozaj dosť verne zobrazená
a Lord dark ktorého si predstavujem ešte zakrytejšie a ešte čiernejšieho a s čiernym három, ale inak je super

ano aj ja som si ho tak predstavovalo ale je dost tazke dat tolko odtienov cirnej ked som mala k dispozici len pastelky ale mozem ho este raz a este ciernejsieho je žťaky moc zlty

to je super... Darka som si síce predstavovala väčšieho machra, ale ved to je podla teba takže nenamietam