prvá
Ale je dlhá, čo? vo wordových stranách sa blížime k 200, potom to oslávime

a ja že už druhá... jasne potom daj vedieť, pošlem ti tú čokoládu

to bude asi tým preskokom z vojny do "súčasnosti", ale to bol len taký úvod (moje úvody majú bežne 50 strán )
jo, a na tú čokoládu sa teším

oki, sme dohodnutý... a nejaký šampus by bodol.. ale teraz vážne, teším sa na pokračko, nech je akokolvek dlhé

nie zlý nápad

„O čo ti ide?“
„Zavolaj generála.“
„Na čo?“
„Aby zaviolal rotu.“
„Koho?“
„Chipa a Dalea. Koho asi?“
„Oni sú rota?“ ostal vojak načisto prekvapený. „A to je dobré alebo zlé?“
„E… e… no to je… no to je absolútne úžasné. Tak rýchlo!“
„A nebolo by lepšie zavolať hneď rotu a neotravovať generála?“
Binix spľasol ako balón, ale rozhodol sa, že prvý deň na Darkovej základni sa posnaží nikoho nezavraždiť a radšej to predýcha. Stroho prikývol, ale keď videl, ako sa vojakovi špúlia pery a počulk z nich vychádzať zvuk: „Chi…“ v okamihu mu zaklapol tlamu.
„Čo to, dočerta, robíš?“
„Čo? Zle? Aha! Mal som volať mobilom?“
„To nie!“ Binix bol presvedčený, že ak by mu to prikázal, v zápätí by chlapík volal: „Mobilom!“ „Ale rota, to je… to je… jeden chlap, druhý chlap, tretí chlap…!“
„Ó, nie!“ krútil hlavou vojak.
„Ó, áno!“ prikyvoval Binix.
„Ale… ale ty chceš…“ a vtedy vojačik viditeľne sklesol ako psík chovaný na hnoji.
„No tak! No tak, neber si to tak!“ utešoval ho Binix, ale keď si uvedomil, že to znie, ako keby si spieval, prestal a radšej ho len zúčastnene hladkal po pleci. „Nie je to až taký trapas, poznal som jednu, čo keď jej povedali, aby znížila hlasitosť, vyhodila mi rádio z okna. Rakety.“ Zahmlili sa mu oči. „Dvetisíc kilometrov mimo atmosféry. Ale, ehm, to bolo dávno…“
„Hlavne nechci, aby sme všetci vojaci nastúpili.“
„Áno, áno, to je ono! To som chcel! Aby ste všetci nastúpili!“ potešil sa Binix, že si konečne porozumeli.
Vojak sa rozplakal.
„Super! A čo mám teraz podľa teba robiť?“
Skús trochu pohnúť rozumom a nevyprávaj sa tu s rozprávačom! Takže Binix pohol rozumom… O, o, ou, to snáď nie! Binix pohol rozumom, ale nie svojim – chytil chlapčeka za hlavičku a celou silou ním potriasol. No čo, ono to niekedy nevyjde…
„Tak čo je s tebou, chlapče? Čo si taký precitlivený? Kde máš generála, nech si to s ním vysvetlím ručne-stručne!“
Vojak na chvíľu prestal plakať. „Ty si mím?“
Binixa už od nechápavého žmurkania začínali bolieť viečka.
„Prečo, on je?“
Teraz nechápavo zažmurkal vojačik.
„Dobre, posuňme sa ďalej!“ vyhlásil Binix, lebo už nevedel, kam z konopy, a zároveň pritiahol vojačika, ktorý urobil dva kroky od fľaše, k sebe.
„Okey, okey. Ale ako má zavolať toho generála?“
„Klasicky – hulákaním.“
„Myslím, že to ho skôr odplaší.“
„Je mi jedno, ako to urobíš, len ho zožeň!“
Vojak ale znervóznel. „Počuj, nechápem, o čo ti ide. Chceš nás spočítať, há? Lebo na to sme príliš pohyblivé terče…“
„Rob, čo ti kážem, v nasledujúcich dňoch sa z teba stane chlap a ja sa o to postarám!“
Vojačikove ústa a nos vytvorili priamku.
„Nejaké pripomienky?“
„Nie, len si nie som istý či sa tomu teším.“
„Urobím z vís armádu, ako sa patrí.“
Priamka na bojakovej tvári nepovolila.
„Čo je zase?“
„Ja len… Na čo?“
„Akože na čo? Ste armáda, ale ste mizerná armáda…“
„Počkaj, počkaj, to mi ale nikto nepovedal!“
„Blbá výhovorka.“
„Nie, vážne! My… my sme… to hlúpe slovo…“ lúskal vojačik.
„Armáda.“
„Áno! Teda, no, nie! My a armáda?“ nehcápavo krútil hlavou.
„A prečo si myslíš, že máte generála?“ Zdalo sa, že vojak sa zamyslel, ale pri ňom si človek nikdy nemohol byť istý. „A plukovníka?“
„To nie je od slova oplukať?“

hmm..Nir, necital som asi poslednych 5 stran, nemal som cas, nemohla by si mi to poslat?....napr. cez icq...



The evil is back in Earth
info: www.lotrgame.forumup.sk

juj, Nir dúfam, že nám nehodláš urobiť z Binixa nejakého tvrdasa.. a super ako vždy

Binix-tvrďas, to bolo dobré to fakt nehrozí, ale sľubujem, že sa budú diať zaujímavé veci...

takže dokončíme kapitolku:

„To nie je od slova oplukať?“
Nastala trápna chvíľa ticha (nie že by tie predošlé boli iné).
„Čo… čo to vlastne je?“
Vojak rukami naznačil, koaby niekomu vykrúcal krk. Binix preglgol.
„Netušil som, že je medzi vami taký tvrdý chlapík.“
Vojačik sa zatváril, akoby sa rozprával s hlúpakom (v podstate teda primerane situácii).
„Nie!“ a zopakoval ten pohyb. „To ako opláchnuť, uymť, vyžmýkať!“
„Ó, ty lingvista!“ pobúchal ho Binix uznanlivo po chrbte. To našťastie vojačika znechutilo natoľko, že sa pobral hľadať generála.
No veď preto! pmyslel si Binix a hľadal miesto, kde by sa natiahol. Pri troche šťastia sa vojak vráti ešte dnes. Ak bude šťastia viac, vráti sa aj s generálom. A úplne ideálne by bolo, keby priniesol aj večeru. Lenže nebolo tu kde ľahnúť. Keby on bol imperátorom, mal by základňu aspoň takú, akou bola Otrokárova. Ťažko pochopiť, čo Darka pútalo k tomuto krámu, loď vhodná akurát na to, aby po nej rozvešal uniformy vojakov a ukrajinské botasky a vylepil na ne cenovky. V tejto podivnej chvíli pochopil, čo Otrokára tak púta k ružovej.
Ako sa tak zasníval o volánoch, zrazu otvoril oči a jeho najhoršie denné mory stáli zhmotnené pred ním. Malo to vojenskú uniformu, v ruke prachovku, okolo bedier veľkú kvetovanú (volánovú!) zásteru a obrovský kukuč, ktorý bol až príliš blízko. (Jeho nos medzi očami bol až príliš blízko Binixovho nosa medzi očami.) Najprv zjačal Binix, no s výkonom metalového speváka nezaostal ani… toto, kreatúra – zajačalo to z plného hrdla, za ten čas Binix stihol preskúmať obsah jeho žalúdka (boli naozaj blízko). Keď sa do vôle nasýtili samohlások, prešli na plnovýznamové slovné druhy, ako prvý Binix: „Čo si zač?! Čo tu robíš?! Chceš ma zabiť? Varujem ťa!“ a vytasil sekeru.
Konečne presedlala na slová aj kreatúra a podobne neprestávala kričať: „Ja nie!Ááááááááááááááá! Čo to robíš? Čo si to za šialenca? Ja len… počkaj, nehýb sa!“
„No určite!“ predniesol Binix s barbaroconanovským zábleskom v očiach. Viac povedať nemohol, lebo sa zrazu ocitol v zajatí zo všetkých strán, niečo mu vopchali do nosa a uší a oslepili ho, mohol síce metať rukami a nohami, ale nebolo mu to nič paltné…
„Tak, teraz je to v poriadku,“ potešil sa generál, keď Binixovi doutieral prachovkou tvár a vyzliekol si zásteru. „No vidíš, ani to nebolelo!“
„Toto… už… nikdy… NEROB!“ vstával zmordovaný Binix zo zeme.
„Prečo? Hneď vyzeráš lepšie!“
„Čo si zač?!“ Binixova panika vzrastala, lebo bolo zrazu neodškriepiteľné, že stojí pred človekom. Jeho osobná hrdosť dostala riadnu facku. „Robíš hanbu svojmu kmeňu.“
Kreatúra – ako inak, ďalší vojak – sa usmiala spôsobom, že sa začervenala.
„Aha!“ nastavil ramená. „Mám visačky!“
„Kúrnik!“ obzeral si ich malý nervózny xavayista (a to ešte pred nedávnom sa pokladal za vyrovnaného človeka zosobňujúceho ekvivalent suda na kokakolu a vlastníka patentu na lenivosť). „Ty si generál!“
„No!“ podskočil chlapček.
„Jejda!“

generál má nejakú mániu?? ale inak kapitolka ako ušitá Chúďa Binix, nedostane traumu

O Binixa sa netreba báť, ale teraz od neho trochu odídeme. A ospravedlňujem sa za meškanie


Tomi nadšene kráčal ulicami mesta. Priznajme si, že Tomi inak kráčať ani nevedel. Bolo mu fajn, už ho neznervózňovali indiáni pobehujúci okolo (bratsky im zakaždým vystrúhal pukerlík) ani Egypťania s hadmi obkrútenými okolo hlavy prevážajúci na kočoch mŕtvoly (aj keď oni tomu hovorili ináč) či dokonca tridsaťmetrové sosny vyrašiace len tak v prostred ulice (vive la zeleň!). Dnes však zbadal na námestí aj niečo nové.
Stáli na kraji chodníka (aj keď prakticky na jeho strede) a rozdávali ľudom letáky. Tomi netušil, čo sú to letáky, ešte nikdy také nevidel a keďže ich dávali zadarmo, ba dokonca ich núkali, rozhodol sa jeden si podržať. Tu však spozornel, lebo, dočerta, (Tomi si, samozrejme, pomyslel iné, menej neslušné slovo) ak ich len tak ponúkajú, možno sú po záruke alebo čo! Ale keďže Tomi bol od prírody, no, povedzme, trochu naivný, túto diabolskú myšlienku ihneď zavrhol a vybral sa za žienkami s letákmi. Na prvý pohľad mu boli sympatické – mali nádherné klobúčiky previazané červenou stuškou a belasé šatočky so sukničkou končiacou niekde pri členkoch – presne jeho štýl! (Čím nechcem povedať, že by sa tak obliekal!) Keď sa dostal dosť blízko, aby ich počul, začul známu vetu, ktorá mu vôbec, ale vôbec nič nehovorila: „Bojujte za svoje práva! Dajte nám šancu! Hlasujte za volebné právo pre ženy! Dajte ženám šancu vyjadriť svoj názor! Tiež sme ľudia! No tak, slečna, vás to netrápi?“
Dobre, uznávam, tých viet bolo viac, ale počty nikdy neboli mojou silnou stránkou.
Tomi rozmýšľal, prečo tak vyrevujú a nepoužijú mikrofón, net alebo aspoň rozhlas alebo známu ilegálnu sugerovaciu metódu nahrávania odkazov na pásku zároveň s iným textom, a nemohol na to prísť (čo, pravda, nebol prvý ani posledný raz), no rozhodol sa nad tým nerozmýšľať (čo, pravda, tiež nebolo príliš zriedkavé). Čo mu však bolo celkom prirodzené a vlastné, na to nezabudol: „Dobrý deň! Čo tu robíte?“
Žienka si ho prezrela neveriacim pohľadom a jej prvým reflexom bolo, že sa uhla pred prípadnou letiacou pradajkou, keď pred sebou videla vyškereného mladého chlapca.
„Vás zaujímajú problémy súčasných žien?“ vyletelo z nej ako párok z plechovky. „Podporujete našu emancipáciu?“
„No, popravde, na mexické jedlá veľmi nie som, ale vydržím!“ zazubil sa.
„Čo? Jedlo? Rozdávajú ho tu?“ otval sa známy hlas ďalšieho naivného pubertiaka a Dominik sa predieral k Tomimu. Keď dostal leták, sklamane ním zamával: „To má byť najnovší vegánsky výkrik módy?“
„Nie, Dominik, o jedle sa zatiaľ iba hovorí,“ poučil ho Tomi.
„Pane!“ slečna vedela, čo na mladých pánov zaberá. Dominik vypäl hruď. „Hlasujte aj vy za volebné práva žien!“
„Dobre!“ prikývol Dominik. „A na čo vám to bude?“
„Chceme vyjadriť svoj názor!“
„To aj ja!“
„Samozrejme! Ako každý človek!“ pokračovala slečna.
„Akciový leták?“ potešil sa Dominik, keď konečne nazrel do svojho podarúnku. „Nie. Čo to je?“
Žienka mala nekonečnú trpezlivosť.
„Cesta, ako vám ukázať, že môžeme zmeniť svet!“
„Tak to ste s Dominikom kolegovia!“ objal ho Tomi okolo pliec. „Aj on sa o to stále snaží!“
Dominik sa začervenal.
„Výborne, pane!“ ocenila to slečna. „Tak určite buete vedieť ako na to!“
Dominik si poškriabal „briadku“ „No, v tomto smere som iba začiatočník, ale isté známosti mám… A ktože vy vlastne ste?“ uvedomil si, že nemôže priviesť ped kráľovnú stádo… eh, teda… skupinu neznámych dievčat.
„Sufražetky!“
„Nazdravie!“ poponáhľal sa Dominik.
„Superžianky!“ zapišťal Tomi. „Dnes je ale super deň!“

vtipná kapitolka, takže ešte stále tam pobehujú ludia z minulých storočí.. NIr toto čo si nám urobila tá víjde pekne draho

no to snád nie

Tak dám aj niečo na víkend, aby ste na mňa nezabudli


„Čo by ste radi?“ privítala Viki z trónu ten najdivnejší sprievod, v aký dnes mohla dúfať. Fakt netušila, čo si myslieť o Tomim, Dominikovi a ich najnovších objavoch z ulice v rozšafných klobúčikoch.
„My by sme chceli práva!“ vztýčil nesmelo prst Dominik.
„Áno!“ pridal sa Tomi, ktorého prvý raz v živote pochytil revolučný duch.
„A ešte…“ obzrel sa Dominik na sufražetku.
„Volebné právo!“ vykukla spoza neho.
„Aha,“ pokyvkávala kráľovná hlavou. Rozmýšľala o tom, že by si mohla začať obhrýzať nechty alebo sa uchýliť k niečomu podobne zvrhlému skôr, než dostane tiky – kraľovanie bolo niekedy stresujúce povolanie. „To už máte.“
„Vážne?“ zaznel zbor hlasov. „Ako to?“
Lebo, dočerta, máme 33. storočie, lebo existujú ľudské práva, lebo máme net, kde môže dennodenne hlasovať desať milárd ľudí a registrovaných mimozemšťanov, lebo už dávno sme sa uchýlili od mačovských spôsobov senátu, lebo sa mi samej nechce o všetkom rozhodovať a len jeden kripeľ si myslí, že je ohromne smiešne, keď my na Zemi pribudnú dve miliardy inteligentov, ktorí veria, že najlepší na otváranie plechovky od piva je tyranosaurí pazúr (akoby nepoználi sáčkové pivo, neandetálci jedni!). „Je to v Ústave.“
„Vážne? T-to je super!“ ozval sa Dominik, neistý vývinom udalostí. „A čo… čo to vlastne znamená?“
„Ústava?“
„Nie,“ zasmial sa a hneď sa aj zatváril vážne. „Volebné právo.“
Kráľovná by si bola fľasla po čele, ale niečo jej v tom zabránilo. (Bol to skôr stopäťdesiatgramový železný prsteň na prste ako vrodená dôstojnosť.)
„To je to, že môžete vyjadriť svoj názor naverejnom fóre.“ Dokelu, akým jazykom sa to s nimi rozpráva? Jasná profesionálna deformácia. „Dotazníky, ankety…“ Dominik a spol na ňu furt hľadeli ako teľatá na nové vráta. „Tie na červeno svietiace tabuľky, čo vám z času na čas vyskočia na sieti.“
„Aha!“ tľapol sa Dominik po čele (on si mohol dovoliť túto výsadu). „Napríklad aj ten cucák, čo sa ma minule pýtal, aký mám názor na kríženie modrých dážďoviek a ventilačného zariadenia!“ Poškrabal sa po hlave: „Vlastne nie, to sa mi len snívalo.“
„Ale určite ti to spôsobili práve tie na červeno blikajúce tabuľky,“ prikývla Viki.
„Takže tvojim problémom nakoniec nie je to, že by si nemala volebné právo, ale to že nepoznáš internet!“ snažil sa superžienku potešiť Dominik.
„Ono to bude fakticky základom si 98 percent všetkých našich problémov,“ zamyslela sa kráľovná (hlboko).
„Prepáčte!“ zamiešala sa sufražetka. „Ale mám pocit, že si zo mňa uťahujete.“
„Nie, to som ti len trochu napravil klobúčik, mala si ho trochu do boka…“ ospravedlňoval sa Tomi.
Viki nemienila zblúdilej deve vysvetľovať, čo sa stalo, riziko, že by sa hneď potom rozbehla skrz zavreté okno bola príliš veľká a keďže okná mali nrozbitné, zostal by na ňom fakt nechutný fľak. Tak sa radšej všetci na seba usmievali ako slniečka na hnoji, no keďže tento stav nemohol trvať večne, Viki ho prudko zarazila: „Takže, slečny, poprosím vís, aby ste šli s… tuto… pánom a spísali nejaké anály, nech to máme z prvej ruky…“
„Môžem im strúhať ceruzky?“ prihlásil sa nadšene Tomi.
„Môžeš.“
„Ja…“ ozval sa Dominik.
„Aj ty chceš strúhať ceruzky?“ zdvihla kráľovná obočie – jedno.
„Nie. Ja s vami chem hovoriť.“
„A chceš mi povedať aj niečo iné ako to, že so mnou chceš hovoriť?“
„Áno!“
„A chceš hovoriť aj o niečom inom ako o tom, že nesúhlasíš s mojou pasívnou taktikou a že Binix je podľa teba neschopný chmuľo?“
Dominik na chvíľu zaváhal – zoznam tém s mu práve zredukoval o dve tretiny – ale napokon prikývol.
„Dobre, tak vy štyria, dvaja či koľko vás je, choďte ku kronike…“
„Môžeme tam aj nakresliť nejakého smajlíka?“
„Áno, Tomi.“
A sprievod opustil trónnu sieň s veselým Juchúúúúúúú!

Tak, dlho som sa neozvala, ale už som tu:


Dominik s Viki teda osameli.
„Hahahá! A teraz vás konečne môžem rozpárať so šialeným smiechom muohohaha!“ zakričal Dominik. Žartujem.
„Ja… Musím ti prezradiť, čo som videl.“
„Dobre.“
„Nie! Ja ti radšej poviem, čo som počul!“
Viki si musela podržať viečka, aby neprevrátila očami, ale stálo to za to.
„Daj!“
Dominik urobil rukami zopár gest, pozabíjal pár múch a nakoniec si len povzdychol a zavesil sa o vlastné rameno. „To sa ani vypovedať nedá!“
„Dominik…!“
„Viki, prepáč…“
„Nie, ty prepáč, Dominik, ale kraľovanie fakt nie je sranda. A rozprávať sa s tebou je ešte menšia.“
„Dobre. Chceš to mať okoronené, až ti bude oheň sršať z nosa? Tak počúvaj! Binix je v takej kaši, ako už dávno nie, má za úlohu vycvičiť Darkovu krivonohú armádu a pri tom mu na krk dýcha Timor.“
„To si nemyslím, pred odchodom sme ho očkovali.“
„Pred namakanými kripľami?“
„Ide po ňom namakaný kripeľ?“ To Viki zaujalo.
„Čo ja viem? Vyzerá, že je schopný všetkého.“
„Kto? On či Binix?“
„Pozri, Dark si chová hrach na prsiach.“
Viki prehltla tento zločin voči ľudovej slovesnosti a neprerušovala ho.
„Má na základni muža mocnejšieho, ako je on sám!“
Teraz si už nemohla odpustiť: „Veru, veru, to akoby hada na stenu hádzal.“
Dominik vážne prikyvoval, potom sa zarazil. „Možno ani nie, ak by bol silnejší, nebol by jeho pobočníkom, ale aj tak si robí, čo chce, jeho vzťahy s Darkom sú viac ako zložité…“
„Dominik, výpovedná hodnota tvojho monológuje zatiaľ na bode mrazu. Rob s tým niečo!“
„Volá sa Alex John Timor a je to ten najškaredší človek, akého som za sojho života videl.“
„No, trochu si si to vylepšil,“ uznala. „A škaredý je preto, že má na čele bradavicu a z nej mu vyrastá potkaní chvost alebo mu skôr nepasuje opasok k rifliam?“
„Prosím ťa, ber ma aspoň chvíľu vážne! Pre môj pocit seba uznania je to fakt dôležité. A tiež by ťa to mohlo zaujímať, kvôli tej záchrane sveta a tak.“
„Aha, dobre. Tak mi už konečne povedz, čo sa vlastne stalo? Kto je Timbur?“
„Timor! Alex John Timor!“
„To ako Saša?“
„Niečo si mi sľúbila!“
„Však ja sa len pýtam. Prečo si myslíš, že je taký nebezpečný? Napadol vás?“
„Skoro.“
„Tak čo robil?“
„Predstavil sa.“
„Keby som mala vydať zatykač na každého človeka, čo sa mi predstaví…“
„Je to vesmírny pirát. Všetci to vedia.“
„A všetci vedia, že Otrokár je otrokár a papiere má v poriadku.“
„To je prúser!“ vykríkol Dominik, akoby na to práve prišiel.
„Jak traky,“ prikývla kráľovná.
„Ale tento je na sto percent…“
„Dobre, ak budem mať hmatateľné dôkazy…“
„Pozriem, vidím.“
„Pozriem-vidím do ruky nechytíš!“
„Okej, potom čo?“
„Potom ho môžeš chytiť.“
Dominik otvoril ústa zvyknutý odseknúť vždy prvú volovinu, ktorá ho napadne, ale cestou slova von sa mu zrazu ústa skrútili skoro k uchu a obočie obkrútilo celú hlavu.
„Čože? To ja? Ako sám?“
„Hej, ty. Si teraz mojim zákonným zástupcom, čo sa týka vecí ako zatýkanie.“
„hej, hej, hej, nie tak rýchlo! Mňa len tak neodbavíš!“ skríkol natešene. „ja viem, čo to znamená! Ty na neho uvaľuješ rivilegovaný zatykač, odviesť si ho môžu aj členovia rádu… To je… to je…“ zvesil hlavu: „Ja vôbec neviem, ako by sa to mohlo podariť! Ten chlap má dva a pol metra a váži aspoň päť metrákov!“
„Ale, Dominik, veď ty ani nevieš, čo je to metrák!“
Dominik sa začervenal. „Ale znie to, že je toho dosť!“
„Takže čo do výzoru je to taký snehuliacky typ ako Otrokár: menšia guľa, väčšia guľa, nožky?“
„Ani nie, je to skôr zaký typ že Barbar Conan.“
„Hm.“ Viki si poklepala prstom po brade. „Ten tvoj Timor ma začína zaujímať. Čo o ňom ešte vieš? Teda, čo o ňom vieš?“
„No… Bol na pyramíde a potom na delovej guli vytiahol plienku…“
Viki sa obrátila a vykročila k dverám.
„Nie! Počkaj, on… Hovoria sa o ňom kopu neuveriteľných vecí, ale že je to záporák viem isto.“
„Môžeš ho zatknúť,“ vykúzlila vo dverách pôvabný úsmev.
„Ale ja nemám ako…!“
Vtedy sa Viki zarazila a mykola hlavou, akoby ňou preletel šíp.
„A ako si sa dostal na základňu?“ Tucho. „Máš už loď?“ Ticho. „Ty si si zobral taxík, aby ťa odviezol na Čiernu hviezdu?!“
„Nie, Darkova loď sa ešte neodpojila od Otorkárovej základne, lebo ešte nie je pojazdná.“
„Aha,“ pokývala hlavou a nechcela sa ďalej pýtať.
„Ale na to vôbec nemysli, ako som sa tam dostal!“
„Fajn. Ale ak ti narástli krídla, tak to už Thorch naozaj prehnal!“
„Nie, nie, nie, som stále rovnako nekompletný, teda, bez krídel ako som bol vždy,“ uistil ju.
„Na toho tvojho Timora si posvietim.“ (Dominik si v duchu tiež zakričal Juchúúúúúú!) „Raz. A za ten čas…“
„Budú problémy. Obsmrda tam, kým si Dark kľudne zmizol, akoby sa nechumelilo a Binix je bez stopy a v pasci.“
„Nepreháňaj! Má sa skoro tak dobre, akoby bol na maródke. A ďalší prúser je, že ono sa nám chumelí.“
Bola to pravda. Vonku začali padať ťažké snehové vločky. Dominik na to civel a civel a civel… Viki ho trepla po pleci.
„Hej! Nevypozeraj mi všetok sneh!“ a vzdychla si: „Bodaj by už Binix skončil s tým kameňom?!“
Ale Binix mal od rozlúštenia záhady kameňa asi tak blízko ako dážďovka k hemeroidom.

niečo málo z toho, čo ma dokázalo rozosmiať

Niromwell Napísal(a):

A teraz vás konečne môžem rozpárať so šialeným smiechom muohohaha!“ Ale Binix mal od rozlúštenia záhady kameňa asi tak blízko ako dážďovka k hemeroidom.

a teraz k téme:som fakt zvedavá na konečné vyvrcholenie a samozrejme moju postavu... a aby som nezabudla Nir sú tam bomba-špica hláčňšky a narážky, len tak dalej

a rýchlo sem s dalšou kapitolou-pokračovaním ...

no dlho som tu nebola prepacte ale uz som si stihla vsetko precitat a pekne ma bolia oci kraasne pokracovania Niromwell naozaj ma tam dost veci pobavilo inac Niromwell ak ti na mne zalezi tak tam uz nikdy nepis Muhohaha alebo ine podobne smiechy ja s nich nemozem cely den!!! chces aby som umrela na presmiatie? oinac uz sa tesim na dalsie pokracovanie ja viem moja neskromnost presahuje vsetky medze

Prosím vás! Ani neviete, ako ste ma potešili, normálne ste ma nakopli a mám chuť napísať pár stránok, takže vás, dúfam, nesklamem

jasne Nir, píš,dalej, hádam nás nenecháš domýšlať si , že akoby to bolo

od slov k činu!



„Čo robíš?“ zjavil sa pred ním sčista-jasna Timor, keď si Binix práve sústredene trel spánky.
„Rozmýšľam.“
„Nie, vážne, čo robíš?“
„Mám úlohu, tak sa na ňu chystám.“
„Ale nevrav!“
„Dark ti nič nepovedal?“
„Len že tu necháva jedného tajtrlíka, na ktorého treba dozrieť.“
„Houby! Nechal tu asi päťdesiat tajtrlíkov a mňa urobil kráľom toho tajtrlíkova!“
„Uhm.“
„Ja ich mám vycvičiť.“
„Vycvičiť,“ zopakoval Alex tónom, akoby sa mu Binix snažil nahovoriť, že tu má žehliť muchy.
„No hej. Mám z nich urobiť… takú armádu.“
Alex chvíľu ticho prikyvoval. „Husté.“
„Uoho!“ prikývol aj Binix. „Ani miešať sa to nedá!“
„Chcelo by to riadnu lyžicu.“
Binix sa potešil – to znelo skoro ako nápad. „Kam tým mieriš?“ spýtal sa.
„Nikam. A ty?“
„Ja ani nemám čím mieriť.“
„To máš blbé!“ zasmial sa Timor. „Čo tak toto?“ hodil mu prachovku, ktorú tu nechal generál.
„Ani mi to nepripomínaj!“
„Nie, musíš začať tým, čo majú radi. Ci pána, s tým by sa dalo normálne aj vypichnúť oko!“
„Au, do riti! Nemusíš to hneď aj skúšať, ty kretén sprostý!“ trel si Binix čelo, keď schytal rovno medzi oči.
No Alex hneď našiel aj rozkošné (malé, okrúhle, ťažké) loptičky a začal si ich hádzať o stenu, pod ktorou bol Binix, a tomu sa hneď loptičky skotúľali na hlávku…
„Aha, snehuliak! Sleduj! Sleduj! Ach, ty to nemôžeš vidieť…“
„Počuj!“ vyskočil Binix. „Ty si… ty si…“ chcel povedať starý cap na to, aby si robil také infantilné sprostosti, ale (a nie len preto, že sa bál následku) vypadlo z neho len: „… génius!“
„Ja viem!“ roztiahli sa Alexove pery do úškrnu.
„Ale aj ja som génius.“
„Zostaňme pri tom, že géniom som ja.“
„Normálne jak ten barokobý hipík s tým ovocím!“ nevšímal si ho Binix.
„S čím?“
„Akcia-reakcia… nič?“
„Newton?“
„Bol kučeravý? Hej, vyzeral asi ako ty! No len nie ako štyri dni po smrti.“
„Hej, keď si ma uvidel, stiahol si chvost medzi kolená a vyobjímal stenu.“
„To bolo dávno. Teraz… svet sa zmenil. Sú isté veci, ktoré by ma zaujímali.“
Alex na to nič nepovedal, zrejme sa to rozhodol nebrať na vedomie ako výzvu k diskusii.
„Môžm sa opýtať teba?“
„Škoda, že si s tou stenou nezrástol.“
„Hej! Na toto sa vážne nepamätám!“
Neodpovedal mu.
„Na čo si tu vlastne vliezol, keď sa so mnou nechceš baviť?“
„Ja sa bavím – aj keď sa snažíš o opak – rád sa na teba pozerám.“
Binix preglgol. Takéto evcinemal rád.
„A k smrti rád desíš ľudí.“
„To sme si už povedali.“
„Nemáš nejaké hračky alebo niečo podobne… nevinné?“ rozhodol sa Binix prejsť k veci. „Myslím šípky, lopty, kopačky, siete, futbalovú bránu…“
„Počkaj, pozriem sa, ale nič nesľubujem, vo vreckách mám zväčša dosť veľký bodrel a ťažko sa to potom hľadá.“
„Ja som nemyslel pri sebe. Len či nevieš, kde to je.“
„Hm, kde asi Lord Dark ukrýva švihadlo. Ťažké!“
„Rob si srandu!“
„Však aj hej!“ zasmial sa. potom nasadil vážnu tvár. „Švihadlo, lopty, šípky… chceš ich zabiť?“
„É… neplánujem. Vieš, nakoniec, možno… keby aj… veď vieš, smai to nepodarilo, tak mi Dark aj poďakuje.“
„Ale on nemôže ostať bez armády! Je jedno, ako je, ale všetcisi musia myslieť, že ju má!“ Zdalo sa, že na tom Alexovi naozaj záleží.
„Ty ujedáš s Darkom z rovnakého krajca, čo?“
„Každé sústo.“
„Hm. A vieš variť?“
Alex na neho chvíľu čumel, no potom sa mu pery zase roztiahli od ucha k uchu.
„Variť nie. Ale robím perfektné lokše!“
„To bude super!“ usmial sa Binix matersky. „Tak ja zatiaľ niečomu podučím našich chlapcov!“
Toto rozhodnutie ale zaväzovalo k strašným veciam – predovšetkým sa nedalo uskutočniť bez stretnutia sa s… chlapcami.
„No tak! Hééj! Povedal som nástup, čo tam toľko robíte?“
Ticho, ktoré zavládlo, bolo ešte hlbšie ako ticho v čiernočiernom lese z hororu o tichom čiernočiernom lese.
„Nemusíte podľa veľkosti!“
Ale ani to nepomohlo.
„Nemusíte vôbec!“
Vtedx sa z nejakých z množstva rovnakých dverí vystrčila hlava. „Naozaj?“
„Hej, kašlite na to a poďte sem.“
„Po jednom?“
„Dočerta, veď je to úplne jedno.“
„Tak… tak ja porozmýšľam či po jednom a keď sa rozhodneme, prídeme.“
„Nie po jednom, naraz!“
A vtedy sa to stalo: z dverí začali vyliezať bledé tváre (prirodzene aj s nohami a rukami, ale tie tváre boli také najpovšimnuteľnejšie). Jedna z nich vycerila zuby. Človeče!
Binix ostýchavo vstal. No dobre, zavŕzgal kolenami a zadkom sa vyšplhal po stene nahor, ale to prvé znelo lepšie.
„Tak, ja som váš nový tréner…“
„Čo sa stalo s našim starým trénerom?“ zapišťal nejaký hlas.
„É… to ja neviem,“ zvesil Binix ľútostivo hlavu.
Prišla minúta ticha za starého trénera.
„A…“ ozval sa konečne Binix, keď usúdil, že to už nebude nedôstojné. „Čo vás naučil váš starý tréner?“
„Aký starý tréner? Ty si náš prvý.“
Binix došiel k záveru, že problém lopty je vyriešený a že bude viac ako prospešné pre obe strany použiť jednu z kapustných hláv domorodcov.

super Niromwell ty sa cinis velice super diel taky osviezujuci musim povedat ze Alexov zmysel pre humor je celkom zaujimavy zevraj snehuliak no proste super ako vzdy inac povedz kedy bude ta 200 strana aby sme ti s Almiel mohli poslat tu cokolaaadku a nechcela by si aj detske sampanske?

v poslednom príspevku od slov: A vtedy sa to stalo...
tam začína dvestá strana
Alayn, si môj osobný veštec

to aby sme oslavovali... Chcete poňakolídu, kofolu či niečo iné Tá čoko píde poštou

A k dielu.. super časť... Nir , si ma potešila,že si to sem tak rýchlo dala Apoň majú na základni veselo...

ja si dám rum s čajom

to sa píše, ked je komu

juchuuu nech zijeee 200 stranaaa gratulujem no Niromwell ak mi das svoju adress tak ta cokolada mozno aj pride tak Almiel ja si dam Kofolu...a ty?

ja si dám, hm, tak taký špeciálne džúsik by bodol na zapitie poprosím 12-ku a inak Nir naozaj by si mohla hodit tú adresu,poslala by som ti moje výtvory, pre mňa sú zbytočné...