pokračovanie Druida a súčasť mojho comebacku na toto fórum

Druid sedel na chladnej zemi. Cítil smrteľnú únavu a chlad kamennej podlahy ho oberal o sily. Nad ním stál starý trpaslík, ustarostený, ale so stále prítomým bojovým úsmevom na perách.
„Parádne predstavenie, starý bráško,“ povedal, no v jeho slovách bola cítiť trpkosť. Druid ďalej sedel na chodbe a nepatrnými pohybmi očí sledoval rytierov starého Rádu, ktorí prechádzali po chodbe okolo.
Ruig si povzdychol. Pokúsil sa vytiahnuť Naermartha na nohy, no on sa vždy vymanil zo zovretia pevných trpasličích rúk. Po chvíli prišiel Calmaric a s ľahostajným výrazom v tvári sa zahľadel na druida. Na malú chvíľu zacítil pohnutie vo svojom vnútri, no okamžite ten zvláštny- podľa neho nevojenský- pocit zahnal. Stál tam ďalej a bez problémov znášal nahnevané pohľady Ruiga, ktorý sa stále snažil vytiahnuť Naermartha na nohy.
„Teraz ma počúvaj, ty pyšný zápaďan!“ rozkričal sa Ruig. „Pohni svojim urodzeným veliteľským pozadím a pomôž mi!“ Jeho tvár sa začervenala. Calmaric sa nafúkol, no neodpovedal nič. Zložil si meč z opaska, vyzliekol si ťažkú krúžkovú zbroj a chytil druida za rameno. Spoločne s Ruigom ho vytiahol na nohy, no Naermarth odmietal stáť, preto ho museli do jeho komnaty odvliecť. Ruig fuňel ako malý nazúrený jež.
„Máš predstavu, kde približne má komnatu on?“ opýtal sa Calmarica.
„Tam kde my,“ odvrkol unavený veliteľ. „Táto záťaž mi nerobí dobre na chrbát.“ Za túto poznámku si od Ruiga vyslúžil načertený pohľad.
Každému, kto okolo nich prechádzal sa naskytol čudný pohľad: trpaslík a vysoký mohutný starec vliekli šľachovitú postavu, ktorá bol podivne naklonená kvôli trpaslíkovej výške.

Ruig nešetrne zhodil Naermartha do postele. Na chvíľu začul tiché zaúpenie, no ignoroval ho. Calmaric mu prestal pomáhať v polke cesty a tak mal trpaslík nervy na prasknutie. Už si dal po jednom rytierovi zavolať veľmajstrovho brata, ale ten stále neprichádzal. Ruiga vtedy napadla jediná vec: fajka. Dlho sa nezaťažoval, natlačil si do fajky tabak a horiacou trieskou z krbu si zapálil. Vyfukoval s pôžitkom dym a na okamih zatúžil aj po hojdacom kresle, ale hneď sa tejto až príliš peknej predstavy zbavil. Zťažka si sadol na posteľ a zhodil si z nôh čižmy.
Po malej chvíli vošiel po zaklopaní Ganis, veľmajstrov brat. Prehodil k Ruigovi krátke „ďakujem“ a hneď prikročil k posteli. Obrátil druida na chrbát, vyzliekol ho a obliekol mu hrubý ľanový župan. Starostlivo ho zavinul do prikrývok a rozdúchal zmierajúci oheň. Do kotlíka dal variť akúsi tekutinu a keď zovrela, naplnil ňou nevzhľadne vyzerajúci kovový hrnček. Položil ho na stolík k posteli a rýchlo zo seba vydal: „Keď sa zobudí, povedzte mu, nech to vypije.“ Hneď nato chvatne opustil komnatu.
Ruigovi takmer vypadla fajka z úst. „Čo som ja, lekár?“ zareval zlostne. Keď sa však trochu ukľudnil, rezignovane pokračoval vo fajčení a chvíľu to trvalo, ale pomaly si začal uvedomovať kvalitu ernyrského tabaku.

„Pripravený?“ opýtal sa veľmajster svojho mladšieho brata. Ganis len prikývol a cez plecia si prehodil plášť.
„Paladinovia sa zhromaždili a naši sú tiež pripravení,“ uistil. Gamis kývol hlavou a pokynul bratovi k dverám zo siene. Z nej viedla dlhá chodba vedúca na zasnežené nádvorie s výhľadom na pláň, kde cvičila tisícka rytierov. Keď bystrejší z nich zbadali, že prichádza veľmajster, upozornili ostatných a všetci, s výnimkou paladinov, obrátili tváre k vyvýšenej terase, kde sa bratia zastavili. Paladinovia načúvali tichým Merethovým slovám a veľmajstra ignorovali.
Gamis nemal žiadny prejav. Jednoduchým gestom pozdravil rytierov a zdvihol červenú zástavu, načo sa rytieri vrhli k bránam svojho mesta a začali vystupovať po rôznych úrovňach. Gamis čakal na skupinu paladinov. Keď prechádzali okolo jeho terasy, pridal sa k nim a ráznym krokom kráčal vedľa Meretha, ktorý si príchod veľmajstra nevšímal.
„Chcem ti povedať, priateľu, že pokiaľ si vaša družina užíva mojej pomoci, budete pod mojim velením. Alebo máte druhú možnosť-ísť až do otvoreného náručia veľkňažky osamote,“ povedal Gamis nahnevane. Mereth si nasadil vznešene vyzerajúcu helmu s chocholom a pozrel sa na veľmajstra. Z jeho očí, ktoré jediné boli ostali nechránené, vyšiel pohŕdavý pohľad.
„Môžete sa ustúpiť mojim mužom? Nemôžu vedľa vás po tejto úzkej ulici prejsť.“ V Gamisovi zablčal hnev. Pred náhlym poryvom emócií ho zadržal len pevný stisk svojho brata, ktorý ho schytil za rameno a stiahol do bočnej uličky.
„Mal by si sa k nim chovať úctivejšie. Vieš predsa, čo hovorí veštba!“
„Je mi jedno, či sú to znovuzrodení bohovia alebo čokoľvek iné. Rád sa nepodvolí proroctvu,“ odvrkol Gamis.
„Dúfajme, že svoje slová nebudeš musieť ľutovať, ale teraz som na tvojej strane.“
S týmito slovami vykročili za svojimi mužmi do priesmyku za svojimi mužmi, na sever, do náručia diabla.



Zabi ohyzda, zachrániš Stredozem!
www.lotrgame.forumup.sk

Super, začína návrat k Druidovi... to je fakt potešujúce, už som na´ho zabudla a tiež som zabudla na lúbené pokračovanie.Ale je tu a to znamená oprášiť si nejaké tie poznatky ohladom deja a osôb....naozaj as teším

Ganis si tvár zakrýval plášťom. Víchrica stále silnela a k večeru bola neznesiteľná. Vietor fúkal zo severu a vrhal tisíce malých ľadovcov do tvárí vojakov. Paladinovia pyšne kráčali vpredu a akoby im víchrica nevadila, ich krok sa zrýchľoval a náskok pred zvyškom sa zväčšoval.
„Choď ich zastaviť!“ prikázal veľmajster Ganisovi. Chvíľu si hľadeli do očí, no ticho prerušil krik.
„Paladinovia!“ zvolal Ganis a rozbehol sa s mečom v ruke dopredu. Nedbal na výkriky svojho brata veľamjstra a jastril zrakom do priesmyku, či nič neuvidí. Krik zrazu ustal a Ganisa premohol strach. Bál sa kričať o pomoc a tak začal pomaly ustupovať dozadu a z chrbta si sňal štít. V jednom okamihu zočil Meretha, ako sa plazí smerom k nemu. Tvár mal krvavú a jeho helma bola už takmer rozpadnutá. Ústa otváral, akoby chcel niečo povedať a jednoduchým gestom ruky odháňal Ganisa preč, no on sa nevedel ani pohnúť. Cítil zlo. Padol na kolená, meč zabodol do zeme, čelo si oprel o rúčku a začal pomaly odriekať modlitbu. Jeho reč bola horúčkovitá a nesúvislá. Vtom začul kroky v snehu.
Nezdvihol oči, ale rovno sa postavil a meč vytiahol zo zamrznutej pôdy. Videl postavu odenú v čiernom. V ruke držala dlhú čiernu palicu s temne žiariacim drahokamom na vrchu. Postava si sňala kus odevu, ktorý jej zakrýval tvár aj hlavu a objavila sa tvár veľkňažky.
Ganis sa roztriasol.
„Klerik Rádu?“ opýtala sa veľkňažka. Jej hlas mal stále ten istý tón- hrozivý a opovržlivý. Ganis však len nasucho preglgol.
„Zmeriame si sily,“ povedala so smiechom. Nečakala na odpoveď a začala vyvolávať zaklínadlá.
Ganis však stále mal duchaprítomnosť. Vztýčil okolo seba ochrannú bariéru a sám začal odriekavať kúzla.

Gamis bol neuveriteľne nervôzny. Krik utíchol, jeho mladší brat sa stále nevracal a zrazu sa hlbšie v priesmyku objavili záblesky svetla.
„Vpred!“ skríkol a tasil meč. Tisíc rytierov Rádu ho nasledovalo a s tichým dunením sa hrnuli vpred.
Gamis našiel na zemi ležať bezvládneho Ganisa a niekoľko krokov pred ním stála veľkňažka, na ktorej však boli stopy Ganisovej mágie. Jej pohľad sa stretol s veľmajstrovým.
„Teraz nám už neunikneš,“ riekol veľmajster. Veľkňažka sa iba zasmiala, pozdvihla ruky ku skalným stenám po oboch stranách priesmyku a na rytierov začali padať kusy skál. Priesmykom sa rozľahol krik. Gamis videl, ako sa jeho bratovi ešte stále zdúva hruď, teda žil. Prehodil si ho cez plecia a zakričal pokyn na postup. Teraz sa už nedalo ustúpiť.
Rytieri sa ako tichý príboj pohybovali priesmykom. Za prvou zatáčkou však stáli zoradení goblini v šíkoch a medzi nimi boli aj ľadoví obri a temní elfovia. Gamis zastal, rovnako ako všetci rytieri.
„Hradbu!“ zakričal Gamis a prední rytieri zo svojich veľkých štítov vytvorili múr.
„Kopije!“ znel ďalší rozkaz a za rad štítov sa predierali muži s dlhými kopijami. Držali ich v medzerách medzi štítmi a vytvorili tým ďalší múr. Ďalšie rady kopijníkov túto hradbu zhusťovali.
„Vpred!“ zakričal Gamis. Hradba sa začala posúvať dopredu. Ohyzdi v predných radoch začali utekať a brali so sebou ostatných. Temných elfov tam držala len ich bezuzdná nenávisť a ľadových obrov len vôľa veľkňažky. Vo chvíli, keď sa začali kopije zabodávať do hrubej kože obrov, zachvátila panika všetkých v priesmyku. Obri boli pobití do jedného a to málo lukostrelcov, ktorých mal Rád, urobilo svoju prácu dokonale. Na úteku padlo mnoho drowov* a ešte viac ich bolo udupaných. Z hrdiel rytierov sa ozval jeden krátky, avšak mohutný výkrik radosti.
Gamis zveril svojho brata do rúk dvom klerikom a ujal sa červenej zástavy Rádu. Zozadu sa však ozval výkrik:
„Pane, našli sme paladinov.“
Veľmajster sa predral k miestu, ktoré mu ukázali jeho muži. Ležalo tam šesť paladinov a Mereth bol neďaleko miesta, kde ležal Ganis. Všetci boli mŕtvi.
„Odneste ich telá späť do mesta. A zavolajte trpaslíka Ruiga, ak bude môcť prísť. Musíte nás dobehnúť čo najrýchlejšie,“ udelil rozkazy Gamis a určil mužov, ktorí sa vrátia. Sám pre seba si však zašeptal.
„Mám z toho zlý pocit.“

*temní elfovia (rozhodol som sa slovo drow používať, lebo fráza temní elfovia je z pohľadu písateľa trochu nemotorná)



Zabi ohyzda, zachrániš Stredozem!
www.lotrgame.forumup.sk

K hraniciam sa blížila behom vysoká šľachovitá postava odetá v zelenom. Vojaci spozorneli, no niektorí spoznali Callina. V ústrety mu vyšiel starý dôstojník darnských sekerníkov, dávny priateľ Rallina.
„Odchádzaš?“ opýtal sa. Callin prikývol a starému veteránovi vložil do rúk listinu, ktorú mu dal lord Kiron. Dôstojník si hladkal bradu a keď dočítal, udelil niekoľko rozkazov a Callinovi doniesli batoh spotravinami. Callin sa začudovne pozrel.
„V listine sa píše, že ťa máme vybaviť na cestu,“ vysvetlil dôstojník.
„Ale ja idem naľahko,“ povedal Callin a zhodil si batoh z pliec. „Mám však jednu prosbu. Potrebujem napísať dva listy. Je to možné?“
Dôstojník prikývol a pokynul jednému z vojakov, aby odprevadili Callina do veliacej budovy. Callin si sadol za stôl a začal písať; jeden list lordovi Kironovi a druhý aliancii hraničiarov. Obsah bol krátky, vzhľadom na to, ako dlho Callin písal.
„Môžem pre vás ešte niečo urobiť?“
Callin sa zamyslel. V zrube mu zhorel aj luk a cestovný plášť. Hlavne luku mu bolo ľúto. Bol to znamenitý nástroj, od hraničiarov zo západného Urdothu ako dar k prijatiu medzi chodcov. Vypýtal si teda luk, šípy aj plášť. Všetko dostal, no spokojný nebol.
Rýchlo sa vytrhol zo všedných myšlienok. Premohlo ho pomyslenie na Fíriel. Zaťal zuby, poďakoval sa a požiadal, aby mu otvorili bránu. O chvíľu nechal rodný Amir opäť za chrbtom. Teraz to už však mohlo byť navždy.

Sedel pri ohni a jedol slabo upečené mäso jarabice, ktorú zostrelil. Celý deň sa namáhal len preto, aby dostihol únoscov. Bol tak blízko, že ich svojim zrakom dobre videl. Bol však slnečný deň a Callin odhadoval, že majú asi pätnásťmíľový náskok. Teraz však bol večer a mladý chodec si musel ponaťahovať údy. Dostal sa do územia, kde vládne len divočina a až kým nedôjde k Severným vrchom, bude ho čakať holá pláň. Modlil sa, aby kultisti zabočili a išli cez Lesný priesmyk.
Prichytil sa, ako ľahostajne myslí na pomstu. Mal neblahý pocit, že už mu snáď netreba zachrániť Fíriel, iba zabiť veľkňažku.
Náhle pochopil, že pri zaháľaní ho budú prepadávať len čierne myšlienky. Ešte raz sa ponaťahoval, nasypal na oheň vlhkú hlinu a rozbehol sa na sever. Opustil malý lesík a uvidel, čo ho čaká, ak kultisti nezmenia smer. Pláne náreku. Po svojej pravej strane videl Východné bašty, po ľavej zas zelené kopce Fel-Almiru, no pred ním ležala púšť z trávy. Potriasol hlavou a pridal do kroku. Marilo sa mu, že v diaľke vidí táborový oheň. Možno už dnes v noci...

Ako sa blížil k ohňu, začal rozoznávať hlasy trpaslíkov. Opitých. Preklial skutočnosť, že nenašiel tých, ktorých hľadal. Trpaslíci mali okolo tábora rozostavené vlajky, z ktorých bolo jasné, že patria ku klanom z Východných bášt. Callin sa teda narovnal a vstúpil do kruhu ohňa. Trpaslíkov bolo zopár, asi len tri tucty a niektorí už boli takí naliati pivom, že upadli do bezvedomia. Callina si nevšímali, ba jeden trpaslík, okolo ktorého prichádzal mu ponúkol napiť z džbánu. Callin si však všimol, že pár metrov od ohňa, tam, kde sa už svetlo nešírilo, stál trpaslík so založenými rukami.
„Zdravím ťa,“ pozdravil sa Callin. Trpaslík sa otočil a usmial sa.
„Priateľu, vítam ťa. Nemyslel som si, že v šírej planine sa obajví chodec. Čo ťa privádza do týchto nehostinných končín?“
„Prenasledujem skupinu... skupinu...“ Callin sa odmlčal, lebo nevedel kultistov opísať. A povedať „skupinu odenú v čiernom“ sa mu zdalo trápne.
„Po pláni išla skupina kultistov, ak hľadáš ich,“ prerušil jeho premýšľanie trpaslík. „A viedli aj mladú elfku, pokiaľ som dobre videl.“
Callin sa naňho spýtavo pozrel. V trpaslíkových očiach sa zablysol malý plamienok radosti. „Napadli sme ich. Z tridsať člennej družiny ich ostalo desať, no žial, zajatkyňu sme neoslobodili.“
„Ako sa mohli dostať tridsiati za hranice Amiru bez povšimnutia?“ nahlas rozmýšľal Callin. Trpaslík mu nečakane odvetil.
„Sledovali sme ich. Prepravili ich na lodi akýsi Dorgončania. Amir zjavne nečaká námorný útok a už vôbec nie zo západu, preto tam nebola nijaká hliadka.“ Callin zmĺkol. Dorgon neustále viac slúžil Kultu a bál sa, že kvôli tomu sa rozpúta medzi urdothskými národmi občianska vojna. Z týchto zlých správ začal cítiť svoju slabosť.
„Prečo ste tu?“ opýtal sa trpaslíka.
„Sledujeme všetkých kultistov. Lovíme ich,“ odvetil a trpko sa usmial. „To všetko vďaka môjmu strýkovi Ruigovi. On nás vyburcoval proti Kultu.“
Callin sa rozžiaril. „Si synovec Ruiga? V tom prípade som dvojnásobne rád, že som vás stretol. Som jeho priateľom. Moje meno je Callin.“
„Ja som Gurin. Strýko mi vaše meno spomínal. Pred rokom odišiel z našich vrchov a vydal sa do Noldronu. Vraj, aby stretol akéhosi mladíka, Callina,“ povedal s úsmevom a odmlčal sa. „Mal by si u nás ostať na noc. Je vidieť, že si unavený.“
Callin vďačne prikývol. Obzrel sa po táborisku a aj po pláni naokolo, akoby čakal nebezpečenstvo. Jeho zrak však opäť upútali trpaslíci. Sedel už len jeden a aj ten sa už len kýmacal z jednej strany na druhú. Netrvalo dlho a úplne sa prevrátil na bok a začal chrápať.
„Prečo tak pili?“ zaujímal sa Callin.
„Starý trpasličí zvyk. Oslávili víťazstvo,“ vysvetlil Gurin. Potom podišiel k ohňu a z jedného koženého batoha vybral fľašu vína.
„Ak chceš ísť na sever, dlho nepocítiš na jazyku takú slasť. Napi sa,“ pobádal Gurin Callina, ktorý si nakoniec upil. Víno bolo suché a sladké. Obaja si potom sadli a pri dohárajúcom ohni rozprával Gurin mladému chodcovi o nástrahách pláne, no aj o svojich činoch, ktoré ho medzi trpasličím ľudom preslávili.



Zabi ohyzda, zachrániš Stredozem!
www.lotrgame.forumup.sk

juj, ale sa nám to rozbieha... dobre, len mám takú malú výhradu... čo takto trochu pozmeniť mená bratov, mne sa to tak trochu pletie... ako keby mali dvaja súrodeni mená Jano a Jamo...ale teším sa na dalšiu časť

nad tym som aj ja rozmyslal napis mi do PM nejaky navrh, zeby som sa chytil



Zabi ohyzda, zachrániš Stredozem!
www.lotrgame.forumup.sk

„Vstávaj!“
Callinovi sa pomaly rozlepili oči, keď znovu začul hlas. Gurin budil svojich mužov.
„Stratili sme ich z dohľadu!“
Callin sa pozviechal. Odhrnul si z nôh prikrývku a pretrel oči. Z východu sa blížili mraky sprevádzané prudkým vetrom. Bolo ešte pred úsvitom, no červenú žiaru na juhu si trpaslíci vysvetľovali ako dobré znamenie. Gurin pristúpil ku Callinovi a pomohol mu vstať.
„Dnes sa celá pláň zmení na blatistý močiar. Musíš s nami odbočiť na západ- do Východných bášt. Možno presvedčím vodcov klanov, aby sa vykonala výprava,“ povedal trpaslík. Callin mu však venoval nepríjemný úsmev.
„Nemôžem čakať. Musím ich dostihnúť ešte predtým, ako dosiahnú sídlo Kultu.“
Gurin sa zamyslel. Položil Callinovi ruku na plece, no akoby stále hľadal slová, ktoré chce povedať.
„Vieš... na severe by cez Starý rád neprešli. Oni sa vedia...“ Gurin sa nadlho odmlčal, „prenášať. Keď dosiahnu úpätie Severných vrchov, jednoducho prejdú priestorom. Viac ti neviem povedať.“ Callin stále nechápal a Gurina do už začínalo hnevať.
„Nedostihneš ich! Potrebuješ pomoc... našu pomoc,“ vysvetľoval pomaly, no s ohňom v očiach.
Callin si však jeho reč nevšímal. Zbalil si veci, prehodil krátke poďakovanie a opustil tábor. Gurin ešte posledný raz zavrtel hlavou.
„Taká osobnosť a taká pýcha,“ zamrmlal, ale hneď nato sa otočil k severu chrbtom a venoval sa prípravám. Jeho muži mu veľmi nepomohli- ešte stále boli priopití.

Draug prerážal cestu hustým podrastom.
„Tadiaľto!“ ukázal Menelyi cestičku vedúcu doprava. Vydali sa ňou a zistili, že cesta sa zvažuje do novej dolinky. Schyľovalo sa k večeru a začínalo pršať. Už tri dni unikali zúrivým drowom.
V doline sa otočili a išli proti prúdu malého potoka. Koryto bolo vyplnené kameňmi a tak nezanechávali stopy. Dážď medzitým prerástol v lejak a blesky zaplnili oblohu. Draugovi a Menelyi trvalo takmer pol hodiny, kým prišli k prameňu potoka. Neďaleko neho bola holá mýtina.
„Tam sa rozložíme. Dnes nás už nedoženú,“ povedal Draug a vykročil na mýtinu. Menelya ho pomaly nasledovala. Na mýtine si rozložili veci a Draug urobil z kusu látky a driev malý prístrešok. Pod ním zapálil malý oheň.
„Idem sa prezliecť do suchých vecí,“ povedala Menelya, zobrala svoj batoh a odišla smerom k prameňu. Draug odvrátil zrak, vzal si malú paličku a z dlhej chvíle hrabal do popola. Hlavou mu hýrili myšlienky. Odmotal si obväz z ruky a obzrel si jazvu. Bola hlboká, no vďaka Menelyi sa rana nezapálila. Draug si ju nanovo obviazal kusom plášťa. Vtedy začul šuchot.
Vzal do ruky luk a šíp. Jastril zrakom najskôr smerom k prameňu, no šuchot sa znova ozval z druhej strany. Vtom na mýtinu vystúpil kôň. Niesol muža v hnedom plášti.
„Ho hó, myslel som si, že pútnici si navzájom pomáhajú,“ zvolal pútnik.
„Hádam nevieš, aké sú časy?“ opýtal sa neznámeho Draug.
„Viem, preto putujem,“ zaznela odpoveď. Pútnik zosadol, potľapkal hnedáka po šiji a prikročil smerom k ohňu. Draug stále držal pripravený luk. Ako sa však pútnik blížil k svetlu ohňa, začal rozoznávať známe rysy, ktoré však dlho nevidel.
„Brean?“ vykríkol a pustil luk. Na pútnikovej mladej tvári sa zjavil úsmev. Jeho krok sa zrýchlil a keď už bol pri Draugovi, vbehol mu do rúk.
„Ako to, že si tu?“ opýtal sa Draug. Brean odstúpil a premeral si Drauga. Na chvíľu sa zamyslel.
„To je nadlho. No v divočine akosi strácaš zmysly, priateľu,“ povedal napokon. Drauga to zaskočilo. Brean sa zmenil. Stratil detské vyjadrovanie, jeho reč bola skôr ako reč dobrodruha. Takými sa stali aj jeho oči a tvár, ktorej tvary sa stali ostrejšími. A najmä, bol vyšší a mohutnejší.
„Zase ti očí zaslepila žena?“ opýtal sa Brean s úsmevom na tvári. Draug sa zamračil a priložil si prst na ústa.
O chvíľu sa vrátila Menelya. Ostala prekvapená z nového hosťa, ktorý horlivo debatoval s Draugom. No keď jej Draug predstavil starého priateľa, upokojila sa. Bola však unavená a tak iba sedela pri Draugovi a hľadela do ohňa. S príchodom noci začala byť zima a cez striešku začala pretakať voda. Draug zavrel Menelyi jej ťažké viečka, privinul ju k sebe a položil na seba prikrývku.
„Čo sa stalo po mojom odchode?“ opýtal sa Breana, keď Menelya zaspala.
„Callin sa ma nechcel vzdať a tak ma poslal za hranice,“ odvetil Brean, ktorý sa tuhšie zakutral do plášťa. „Neviem, čo je s ním,“ dokončil a oči mu zvlhli.



Zabi ohyzda, zachrániš Stredozem!
www.lotrgame.forumup.sk

ccc, to si zaslúži šampus no zaťial super,. kým s tým zase nesekneš, ale neboj som vždy pripravená dokopať ťa k písaniu

Jeeeej no toto! Uz by som na tento pribeh zabudla, ale zmienka o mojom nicku ma pinutila citat a nelutujem to

...Najuniverzálnejším príborom je lyžica ...